Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 21. kapitola

06.07.2011 (10:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1948×

21. kapitola – Rozhodnutia

Pohľad Edward

Boli v presile. Moja myseľ analyzovala pozície dvoch útočníkov sústavne s tým, ako som kontroloval Bellu. Ju musím ochrániť aj keby to mala byť jediná a posledná vec, ktorú urobím. James bol silný protivník, ale mal som výhodu, že som vedel predpovedať každý jeho krok. Victoria to na mňa skúšala z každej strany. Neviem ako dlho sa mi podarí odrážať ich útoky.

Nestihol som dostatočne rýchlo reagovať. V jednom momente bol James vedľa mňa a vzápätí sa vymrštil smerom k Belle. Nečakane, bezmyšlienkovo sa po nej zahnal a odhodilo ju do stromu. So zalapaním po dychu sa zviezla na zem. Na malý moment som stuhol. Tú chvíľu využil James a zahnal sa po mne a my sme leteli pomedzi stromy.

Edward vydrž!

Myšlienky mojej rodiny sa ku mne prihnali a vtom momente som sa vyšvihol na nohy. Toto teda nie je koniec. Stačilo pár sekúnd a aj James s Victoriou si uvedomili blížiacich sa upírov. Ale James si to uvedomil s oneskorením. V tej chvíli sa Victoria zvrtla a rozbehla sa lesom ako raketa. James zostal vyjavene stáť.

„Zdá sa, že tvoja družka radšej zdrhla, ako by mala bojovať spolu s tebou.“ Zasmial som sa.

Moja rodina dorazila práve včas. Alice, Jasper a Esme sa okamžite vrhli na Jamesa. Carlisle pribehol k Belle a ja som tam bol v tom istom okamihu. Z miesta, kde sa predtým nachádzal James sa ozývali ohlušujúce zvuky trhania upírskeho tela.

„Bella, Bella,“ snažil som sa ju prebudiť, zatiaľ čo môj otec kontroloval jej stav.

„Má zlomené rebrá a ľavú nohu,“ komentoval. „Možno aj otras mozgu, ale to môžem zistiť až neskôr.“

„Musíme ju vziať k nám.“ Čuchom som opatrne skontroloval, či niekde nekrváca. Nič som necítil a uľavilo sa mi. Ale to nevylučuje nejaké vnútorné krvácanie.

„Postarajte sa tu o to a potom príďte domov,“ nakázal Carlisle Esme, Jasperovi a Alice.

Opatrne som vzal Bellu na ruky a spolu s Carlisleom som sa rozbehol lesom k nám domov. Belle sa pomaly začínalo vracať vedomie a preberala sa.

„Ed... Edward,“ vydýchla.

„Ššš, Bella, všetko je v poriadku. Nenamáhaj sa.“ Snažila sa otvoriť oči, ale nedokázala ich udržať celkom otvorené.

Neboli sme ďaleko od domu, keď som začul jeho myšlienky. Laurent sa vrátil tiež.

„Laurent je v dome,“ oznámil som Carlisleovi. Ten hneď nato zacítil jeho pach. Zvažoval, či je bezpečné ísť tam. „Nebude na nás útočiť. Prišiel, aby nás varoval.“

Carlisle prikývol. Bella sa znova ozvala. „Čo sa deje?“

„Neboj sa, láska. Všetko je v poriadku,“ ubezpečil som ju. Snažil som sa hýbať tak, aby som jej svojím pohybom čo najmenej ubližoval. Určite musela mať obrovské bolesti, ale ona nevydala ani hláska.

Laurent nás čakal na verande pred naším domom a keď si všimol, ako nesiem zranenú Bellu v náručí, jeho myšlienky boli viac než zmätené. Boli neveriace. Carlisle sa chystal prehovoriť, ale Laurent ho predbehol.

„Zdá sa, že som prišiel neskoro,“ konštatoval. „Ale vyzerá to tak, že ste sa zaobišli aj bez môjho varovania.“ Bella tiež zaregistrovala upíra strnulo stojaceho na verande.

„To je v poriadku, Bella,“ vysvetľoval som jej. „On na nás neprišiel útočiť.“

„To je pravda,“ ozval sa znova Laurent. „Boli sme už na odchode, keď James zachytil stopu, ktorá ako vidím patrila tomuto dievčaťu a pri nej stopu teba, Edward. Ozvali sa jeho inštinkty a hoci si nebol istý, čo presne to znamená, pustil sa za tou stopou, ale nás so sebou nechcel.“ Videl som, ako sa to všetko odohralo v jeho myšlienkach. Jamesa s prižmúrenými očami ako vetrí našu stopu a potom sa po nej púšťa. „Victoria ho najskôr nechala ísť, no potom sa pustila za ním.“ Všimol som si, ako zaváhal a spýtavo sa na nás pozrel.

„O Jamesa sme sa postarali,“ zahlásil Carlisle. „Ale Victoria utiekla.“ Ako som pocítil z jeho myšlienok, vôbec ho to nezaujímalo, nemali k sebe vo svorke nijaké väzby, nijako ho netrápilo, že sa rozpadla.

„Som naozaj prekvapený vaším nezvyčajným spôsobom života. Zaručuje to isté pohodlie...“ Videl som, ako plánuje. Vidina života, ktorý by mohol prežiť dlhší čas na jednom mieste ho lákala. „Zrejme pôjdem navštíviť ten druhý klan na severe, o ktorom ste nám hovorili. Ktovie, možno to bude zaujímavé.“ Pousmial sa, ale sám tomu veľmi neveril. Ešte raz sa zahľadel na mňa v náručí s Bellou a potom sa rozbehol do lesa a ostal po ňom len vánok.

„Poďme,“ zavelil Carlisle a vbehli sme do domu.

Carlisle dal Belle dostatok morfia, aby jej utlmilo bolesť, ale nebolo vhodné, aby ju ošetroval u nás, keďže v nemocnici by to bolo pohodlnejšie. Ja s Carlisleom sme Bellu, hneď ako upadla znova do bezvedomia, previezli do nemocnice, kde ju už mohol Carlisle ošetriť.

Hneď na to sme zavolali Charliemu Swanovi a oznámili mu, že jeho dcéra je v nemocnici. Museli sme si, samozrejme, vymyslieť historku, ktorú sme použili – Bella pri návšteve nášho domu zakopla a spadla zo schodov, pričom si zlomila nohu a odniesli si to aj jej rebrá. Aj on musel uznať, že to bolo možné, pozná Bellinu rovnováha veľmi dobre. Samozrejme, bol poriadne vystrašený a bál sa o Bellu. Neustále sa vypytoval Carlisle na jej stav a on ho ubezpečoval, že Bella bude v poriadku.

Ale ani ubezpečenia môjho otca a ani skutočnosť, že sám som si uvedomoval, že Bella bude v poriadku, nedokázali upokojiť mňa. Zožieralo ma to celého, pomaly a zvnútra, že Bella sa ocitla v nemocnici mojou vinou. Budem ju musieť nejako priviesť k rozumu. Ona si nezaslúži, aby musela neustále bojovať o svoj život, aby sa musela naveky vyrovnávať s bolestivými ranami, ktoré jej život uštedril. Ona si najviac o všetkých zaslúži šťastný život. A ja som rozhodnutý jej ho zabezpečiť. Urobím všetko pre to aby viac nemusela trpieť. Už teraz ma nesmierne bolelo len pomyslenie na to, že by som ju ma opustiť, ale vedel som, že ak by to malo byť pre jej dobro, urobím čokoľvek.

Nepohol som sa z nemocnice odvtedy, ako som sem prišiel a sledoval som Bellin stav. Lieky ju udržovali v umelom spánku, bolo to lepšie, aby sa nenamáhala a pomôže jej to zotaviť sa. Charlie spočiatku trval na tom, že zostane cez noc pri Belle, ale Carlisle ho presvedčil, aby išiel domov a pospal si a argumentoval to tým, že on zostane pri nej a ak by sa Bellin stav akokoľvek zmenil, bude ho informovať. Namiesto Carlislea som ja bdel nad Bellou celú noc. Sedel som v kresle v rohu miestnosti a sledoval jej pokojný spánok ako mnoho nocí predtým. Nahováral som si, že tak to pre ňu bude lepšie. Keď tu nebudem. Pripravoval som si rôzne verzie, čo a ako jej poviem a prehrával si to neustále v mysli.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 21. kapitola: