Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 20. kapitola

02.07.2011 (17:00) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2500×

20. kapitola – Druhá návšteva

Keď som sa po druhýkrát viezla autom ku Cullenovcom, mala som zmiešané pocity. Moja posledná a vlastne jediná návšteva bola za naozaj nepriaznivých a nepríjemných podmienok. To bolo ešte vtedy, keď som nebola tak celkom sebou, bola to doba temna. Koho by len napadlo, že sa tam vrátim znova a to v spoločnosti Edwarda Cullena, najúžasnejšieho, najlepšieho a najkrajšieho človeka, vlastne upíra, na svete.

Edward mi dookola opakoval, ako sa na mňa všetci tešia, no ja som stále mala pochybnosti a strach. Strach z toho, že aj napriek tomu, že sa na mňa tak tešia, napriek tomu, že som s Edwardom a že som sa zmenila, budú sa na mňa pozerať a posudzovať ma podľa toho, aká som bola predtým. Ako ľudskú trosku.

Len matne som si pamätala, ako sa ide k ich domu ukrytom v lese. Teraz s Edwardom mi tá cesta pripadala veľmi krátka, čo bolo zrejme spôsobené jeho šialene rýchlou jazdou. Držal ma za ruku a upokojoval ma svojím tichým, pokojným hlasom.

„Bella, prosím ťa, upokoj sa, inak to otočím a vezmem ťa naspäť domov,“ vyhrážal sa mi. „Nie som presvedčený, že tam naozaj chceš ísť.“

„Ale ja tam chcem ísť, Edward, naozaj.“ To bola čistá pravda. Chcela som ich spoznať, byť ich súčasťou, len som mala obavy.

„Láska, ty si ten najodvážnejší človek na svete a zvládneš to. Oni ťa majú radi, tak sa už netráp, bude to v poriadku.“

Kapitulovala som, pretože sme sa blížili k domu Cullenovcov. Ich obrovský, biely dom sa vynoril z lesa a auto zastavilo na čistinke. Presne ako som si pamätala.

„Pripravená?“ spýtal sa ma naposledy.

Zhlboka som sa nadýchla, čo pochopil ako áno, a upírskou rýchlosťou mi otvoril dvere.

Čakali na nás v obývačke a sedeli na gauči. Keď sme vstúpili dnu, Carlisle s Esme vstali a podišli k nám. „Bella, tak rada ťa opäť vidím.“ Esme ma matersky objala vo svojom chladnom náručí.

„Aj ja vás rada opäť vidím.“

„Bella, som rád, že si tu.“ Carlisle mi zovrel ruky do svojich dlaní.

„Ďakujem.“ Obaja sa na nás usmievali a bola som rada, že ma prijali. Počiatočný strach zo mňa trochu opadol a mohla som si vydýchnuť.

„Konečne ste tu!“ Malá Alice priletela odniekiaľ z hora a nestihla som ani mrknúť a už stála pri mne.

Edward sa nahnevane zamračil. „Alice, to si si mohla odpustiť.“

„Bella, nebyť môj milého brata, boli by sme priateľkami už dávno.“ Menovaný sa na ňu znova zamračil. „Som si ale istá, že aj tak si spolu budeme rozumieť.“

Usmiala som sa na ňu potešená jej slovami. „Samozrejme, Alice.“ Odrazu sa pri nej zjavil Jasper – vysoký, plavovlasý upír a bola som prekvapená, že aj on sa usmieva.

„Ahoj, Bella, vitaj opäť u nás.“

„Ďakujem, Jasper.“ Keď si Jasper udržiaval odo mňa odstup, vedela som, že to nie je nič osobné. Edward mi spomínal, že on má najväčšie problémy s ľudskou krvou a dodržiavaním diéty preto ma to neprekvapilo a neranilo.

„Hovoril som si, že tu cítim nejakú človečinu, tak som to prišiel omrknúť.“ Emmett sa sčista jasna zjavil v obývačke a usmieval sa od ucha k uchu. „Bella, dobre, že si tu, s ľuďmi je hneď väčšia sranda.“

„Jasné, Emmett, aj ja ťa rada vidím.“ Všetci sa zasmiali a atmosféra sa ešte viac uvoľnila.

„No nehovorím?“ dodal ešte Emmett. Pomyslela som si, že s ním budem dobre vychádzať – je vtipný a svojím spôsobom mi je sympatický.

Okrem Rosalie tu boli všetci. Ona jediná neprišla a nezvítala sa so mnou. Nemohla som si pomôcť a aj napriek tomu, že ostatní sa ku mne správali milo, ma to trochu škrelo.

Musím povedať, že to dopadlo dobre. Cullenovci ma medzi seba prijali s milými úsmevmi a radosťou. Je naozaj zvláštne, ako mi táto  upíria rodinka prirástla k srdcu. Ešte donedávna by som sa vysmiala každému, kto by tvrdil, že nájdem lásku, pravú lásku, v hniezde upírov.

Tak asi takto nejako to vyzerá v tých dokonalých filmoch, ktoré v telke dávajú. Takto vyzerá rodinná idylka – tentokrát ale v mierne gotickej verzii. Mystická a plná nadprirodzených bytostí.

Posledný zostávajúci člen rodiny práve ladne preplával do miestnosti a zostal stáť uprostred. Dokonale krásna Rosalie preletela očami naše zhromaždenie pričom mne nevenovala jediný pohľad. Ale vnímala ma. Bezpochyby.

„Myslela som, že keď sa vrátim, bude tu už čerstvý vzduch.“ Edward vedľa mňa nahnevane sykol. „Zdá sa, že ste sa tu dobre bavili. Och, prepáč, Bella, ani som ťa neprivítala u nás doma. Asi som mala priniesť nejaký prípitok – takúto vzácnu návštevu treba poriadne zapiť, no nie?“

Všetci odrazu nechápavo pozerali po Rosalie - sladko sa na mňa usmievajúcej. Nemala som odvahu prehovoriť, nedokázala som urobiť vôbec nič, iba prihlúplo na ňu civieť. „Ale, vlastne... to by nebol veľmi dobrý nápad. My totiž alkohol nepijeme a ty by s zase skončila ako troska, to je škoda.“

„Rosalie, čo to má znamenať?“ Carlisle sa spamätal ako prvý a skočil Rosalie do reči. „Prestaň...“

Môj obraz harmonickej rodinky vo filme sa zrútil ako domček z karát a nahradila ho tvrdá realita.

„Vážne ma prekvapuje, Edward, že si to nechal zájsť až tak ďaleko a priviedol ju sem.“

„Rosalie, prestaň,“ napomínal ju Carlisle. Cítila som Edwardov hnev, ktorý narastal priamo úmerne s Rosalinou prítomnosťou. Cítila som jeho chvenie.

„Nemôžem uveriť, že si zveril naše bezpečie do rúk niekoho ako je ona.“ Neviem síce, na čo presne Rosalie v tej chvíli myslela, no bolo to dosť na Edwarda a keby ho nezachytili pohotové ruky Emmetta a Carlisla, bol by svojej sestre odtrhol hlavu.

„Edward, upokoj sa,“ kázal Carlisle. „A ty, Rose, ztíchni.“

„Prečo mám mlčať, Carlisle? Aby nás potom dostala do nešťastia? Nemôžeme veriť takej...“ To, čo sa chystala povedať nestihla, lebo ju prerušil Edward.

„Ja ju zabijem,“ vrčal a snažil sa dostať zo zovretia Emmetta a Carlislea.

Mala som toho dosť. Postavila som sa na nohy a suchým hlasom bez emócií ju vyzvala. „Tak to dopovedz. Nemôžete veriť takej... čo? Úbožiačke? Špine? Obyčajnej ľudskej troske, ktorej na nikom nezáleží?“

Edward zavrčal. „Bella, prestaň, nech ti ani ...“

„Neviem, čo som si snažila nahovoriť... Nikdy som vás nechcela ohroziť. Je mi to ľúto...“ To boli posledné slová predtým než som dramaticky vykráčala z miestnosti s pohľadmi siedmych meravých upírov na svojom chrbte.

„Pustite ma!“ zrúkol Edward a v tej chvíli som pocítila závan vetra a už bol pri mne. Zastavil ma, keď som otvárala dvere. „Bella, odpusť, prosím. Je mi ľúto, čo povedala, ale nie je to pravda, nič z toho...“

„Edward, prosím,  nechcem ublížiť ešte aj tebe a tvojej rodine, nechaj ma ísť. Má pravdu, som úbohá a nikdy nebudem iná, je jedno, ako sa budem snažiť, vždy ma to dostihne a ja už nemám silu...“ Stiahlo sa mi hrdlo a nemohla som ďalej hovoriť. Slzy sa pomaly drali cez okraj mojich očí. Slová Rosalie ma donútili uvedomiť si, čo práve robím, že je to nebezpečné a nemyslím pre mňa.

„Odveziem ťa domov.“ Nestihla som si všimnúť, kedy sa stihol presunúť k môjmu auto, no keď som tam pozrela, už mi otváral dvere.

„Nie, Edward, nechaj ma ísť samú. Potrebujem premýšľať...“

„V žiadnom prípade, Bella, nastúp si. U vás doma sa pozhovárame.“ Nemala som šancu. Keď si raz niečo zaumienil, nik ho o opaku nepresvedčil a okrem toho som si musela priznať, že keby som odmietla ísť s ním, naozaj ma do auta strčí nasilu.

Vo dverách sa objavili Carlisle s Esme. Obaja mali na tvári ospravedlňujúci a ľútostivý pohľad. „Bella, je nám to ľúto. Rosalie sa zachovala príšerne a nemala právo niečo také hovoriť.“ Bolo vidieť, že Carlisla správanie jeho adoptívnej dcéry naozaj zahanbilo.

„Naopak, mne je to ľúto, nemala som sa vám pliesť do života. Má pravdu.“

„Zlatko, ty si neurobila nič zlé.“ Matersky si ma bránila Esme. „Nech je to ako chce, nič z toho neospravedlňuje jej správanie dnes. Nedávaj si to za vinu, Bella.“

„Ďakujem vám, ste ku mne takí dobrí, aj keď si to vôbec nezaslúžim.“

„To nie je pravda, Bella. Ty si dobrý človek, veľmi dobrý, a zaslúžiš si šťastie.“ Esmine vrelé slová potvrdil aj Carlisle svojím láskavým úsmevom. Ja som im úsmev opätovala a zišla som dole po schodoch k čakajúcemu Edwardovi. Stihla som si všimnúť ako pozrel na Carlisla a vymenili si krátky veľavravný pohľad. Edward nenápadne prikývol.

V aute bolo ticho. Ani ja, ani Edward, sme neprehovorili. Neviem, aký dôvod mal na mlčanie on a nepriala som si to vedieť. Ja som totiž mlčala z prostého dôvodu – zo strachu. Keď som vedľa sebe vnímala tichý a prísny postoj Edwarda, doľahol na mňa strach. Ale nie z neho. Bol to strach, že si uvedomil, že zašiel v našom vzťahu priďaleko a rozhodol sa radšej chrániť svoju rodinu. A ja som vedela, že má pravdu.

Tak toto je tá definitívna hranica? Len toľko šťastia mi osud nadelili? Naozaj som poznačená nešťastím?

„Povedz niečo,“ tichým, nesmelým hlasom som vyzvala Edwarda.

Neodpovedal. Zmučene si chytil hlavu do dlaní. „Teraz to už ľutuješ, však?“

Moje slová mali okamžitý účinok. Edward zdvihol hlavu a prevŕtal ma divokým pohľadom.

„Čo by so mmal ľutovať?“

„Náš vzťah,“ povedala som jednoducho, „a to, že si ma priviedol do rodiny.“

Zdalo sa, akoby ho moje domnienky zraňovali.

„Bella,“ vzdychol. „Bellla, nikdy nebudem ľutovať to, čo k tebe cítim. Nikdy. Ako môžeš pov...“

Jeho divoký výraz odrazu ustrnul a Edward znehybnel. „Je tu upír,“ zašepkal. Tón, akým to povedal, jasne naznačoval, že nejde o nikoho z jeho rodiny. V tom hrobovom tichu, ktoré nastalo, sa Edwardovi vydralo z hrude hlasné zavrčanie.

Pohľad Calrlislea

Dnešné správanie Rosalie nenachádza ospravedlnenie. Tentokrát zašla v záujme ochrany našej rodiny priďaleko. Nemala na to právo. Je len dobré, že odišla trucovať niekam preč, pretože si nie som istý, ako by som sa v momentálnej chvíli k nej zachoval. Rosalie mi je ako vlastná dcéra, ale dnes urobila chybu. Emmett odišiel spolu s ňou, aby ju priviedol k rozumu, takže doma sme zostali len ja s Esme a Alice s Jasperom.

No Rosalie nebol jediný problém, ktorý ma teraz trápil. Tým ďalším bola návšteva, ktorá sa u nás zastavila nedávno. James, Victoria a Laurent, traja nomádi prechádzajúci okolo, zavetrili náš pach a premohla ich zvedavosť. Keď sme im vysvetlili náš životný štýl, zdalo sa, že ho nechápu a majú k nemu odpor. Ostatne - ako takmer každý upír. Edwardovi vadilo, že sa tí traja objavili vo Forkse. Samozrejme, mal obavy, že im v nevhodnú chvíľu padne do rúk Bella. Ale oni nás ubezpečili, že nebudú robiť problémy a v oblasti sa už nezdržia dlho.

Alice sedela na gauči opretá o Jasperovo rameno a obaja ticho premýšľali. Vtom Alice prudko zdvihla hlavu a narovnala sa. S hrôzou som sledoval jej zdesený výraz, keď konečne precitla.

„Alice, čo sa deje?“ Jasper po jej boku ju chytil za ruku.

Priškrteným, sotva počuteľným, hlasom odpovedala. „Vrátil sa.“

Pohľad Bella

Netuším, ako sa to stalo, ale pravda je, že v jednej chvíli som sedela s Edwardom v aute a v nasledujúcej sme sa ocitli v šere lesa. Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila, bol Edwardov ochranársky postoj. Stál prikrčený a svojím mramorovým telom chránil to moje. Pohľadom prečesával okolie a hruď sa mu nepatrne dvíhala. Spomenula som si na náš rozhovor, ktorý sa udial len nedávno – Edward mi vtedy prezradil, že sa v oblasti pohybuje skupinka cudzích upírov. Upírov nevegetariánov.

„Sú to oni, však?“ Môj slabý hlások bol takmer nepočuteľný.

„Je tu iba jeden,“ oznámil mi. „Odchádzali z Forksu, ale on zachytil môj pach u teba doma a rozhodol sa, že bude konať na vlastnú päsť.“

Iba jeden. Neviem, či si môžem vydýchnuť. Edward pokračoval. „Zo všetkým troch práve on,“ zahrmel. „Je to lovec, stopár, ktorý si svoje obeť vyhliadne a potom ju nasleduje.“

V tom lesnom tichu bol každý môj nádych, každý úder môjho splašeného srdca, nehanebne hlasný.

„Máš odvahu, že si sem prišiel sám, James.“ Tieto slová Edward takmer zašepkal, ale aj tak sa niesli lesom široko ďaleko.

Nasledovala som jeho pohľad a vtedy som ho uvidela. Ticho a nepozorovane sa priblížil na pár metrov od nás. Nebol nijak výnimočný. Nemal nič, čím by dokázal upútať moju pozornosť, keby sa objavil v dave iných ľudí. Ale keď sa dostal dostatočne blízko, aby som mu videla do tváre, zdesila som sa. Pohľad jeho červených očí, ktoré prepaľovali tie moje, bol ohromujúci. Desivý.

„To je k neviere, ako dokáže jedno ľudské dievča pôsobiť na upíra,“ prehovoril James. „Práve sme boli na odchode, keď vtom som zacítil jej vôňu.“ Pobavene sa na mňa usmial a nadýchol sa. „Naozaj výnimočná vôňa. Ale potom som zacítil teba a nedávalo mi to zmysel. Čo by robil upír v dome človeka, keď sa neživí ľudskou krvou?“ Nechápavo zakrútil hlavou. „Naozaj tomu nerozumiem.“

„Kde máš svojich spoločníkov?“ ozval sa Edward opatrne pričom si ma posúval stále viac za chrbát.

„Ooo... na to, aby som s vami dvoma skoncoval, si vystačím aj sám.“

Edward zasyčal. „Ale naozaj?“ spýtal sa ironicky. „Nezdá sa mi.“

Niekde v korunách vysokánskych smrekov som postrehla rýchly oranžový záblesk. James sa zamračil. „Victoria?“

Upírka, ktorá sa chvíľu nato zjavila pri Jamesovi, sa v mnohých ohľadoch podobala mačke. Jej kradmá, tichá chôdza a mačací pohľad ma vystrašili ešte viac. Tak toto už je zlé.

Ozvalo sa niekoľko zavrčaní naraz a všetko sa dalo do pohybu. V jednej chvíli stál Edward predo mnou a v druhej stál na konári smreku. Hýbali sa tak rýchlo, že som ich nedokázala sledovať. Mala by som utekať, ale hrôza z tejto chvíle mi priklincovala nohy k zemi a nedokázala som sa pohnúť. Okolo mňa zúril boj.

Divoké vrčanie sa miešalo s hlasnými nárazmi, ako keby do seba narážali skaly. Vtom momente som pocítila, ako letím dozadu a moje telo hodilo o kmeň stromu. Vyrazilo mi dych a takmer som stratila vedomie. Lapala som po dychu, skúšala som sa nadýchnuť a zorientovať. V prvej chvíli som to necítia, ale ako som postupne prichádzala k sebe, začínala som cítiť obrovskú bodavú bolesť. Najskôr v oblasti rebier a potom v ľavej nohe. Stupňovalo sa to a dianie okolo seba mi začínalo unikať. Posledné, čo som počula predtým, ako som upadla do bezvedomia, bolo zúrivé vrčanie niekoľkých upírov naraz.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 20. kapitola: