Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 10. kapitola

07.04.2011 (08:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2365×

10. kapitola – Pozvania 

Včera večer mi volala Judith. Pustili ju z väzenia a chcela mi poďakovať za príjemný večer. Ja som nad ňou len krútila hlavou a bola som šťastná, že je už vonku. Tá sa nikde nestratí. Zamlčala som jej, čo sa mi stalo – nemusí sa strachovať. Chcela, aby som si s ňou išla vyraziť a bolo jej jedno, kam pôjdeme. Nevedela, kedy za mnou príde, ale sľubovala, že v najbližšej dobe sa určite uvidíme. Tešila som sa.

Zastavila som pred školou a vystúpila. Pohľadom som blúdila po parkovisku a hľadala osobu, ktorej som sa bála pozrieť do očí, aby som nevidela ten odsudzujúci pohľad. Hlas sa mi ozval za chrbtom, až som poskočila. Bol to on, ale čo mám teraz robiť? Ako sa mám k nemu správať?

„Ahoj, Bella.“ Znel jeho pozdrav.

„Čo je?“ Tak nech to mám rýchlo za sebou. „Ešte som ťa neomrzela? Tak to je nový rekord – ľudia ma obyčajne odkopnú hneď potom, čo ich odpíšem.“

„Bella, nebuď trápna.“ Pekne ma rozčuľoval. Otočila som sa na päte a chcela odísť, ale zastavil ma. „Prepáč, nechcel som ťa uraziť, ja len...“

„Neurazil si ma, nič sa nestalo.“ Stále som sa bála, že ma nenávidí, tak som sa správala chladne a nedotklivo.

„Chcel som sa len porozprávať.“ Postavil sa predo mňa a tým ma zastavil.

„Čo to robíš? Prečo mi nedáš pokoj? Nemusíš ma ľutovať. Ja o ľútosť nestojím a ani nestojím o súcitné pohľady.“

Zdá sa, že pochopil. Takže aj on už vedel pravdu.

„Nebudem ťa ľutovať, ak si to neželáš.“

„Fajn, tak ma, prosím, nechaj prejsť. O chvíľu začína hodina.“

Viac som na neho nepozrela.

Na hodinu som prišla včas. Musela som dávať dobrý pozor, aby som sa chytila učiva, keďže včera som chýbala. Zdá sa, že mi veľa neušlo.

Po španielčine som prišla do jedálne. Bolo tam už plno, tak som zamierila k nášmu zvyčajnému stolu, pri ktorom už sedeli všetci z našej partie. Neviem, či to bola partia, ale bolo to najbližšie označenie pre ľudí, s ktorými som sedávala pri obede. A za priateľov ich zatiaľ pokladať nebudem.

V jedle som sa iba špárala, vôbec som nemala chuť, bolo mi akosi úzko z toho, že som mala mať hodinu s Edwardom. Ako mám, preboha, presedieť hodinu pri tom, kto ma možno nenávidí a pohŕda mnou? Pohľadom som nesmelo zablúdila k ich stolu. Sedeli tam všetci, ticho, nič nehovorili, nič nejedli, len tak neurčito pozerali po jedálni. Rýchlo som odvrátila pohľad, aby ma neprichytili, ako na nich pozerám. Mike do mňa drgol.

„Bella, zvoní.“ Strhla som sa. „Mali by sme ísť, lebo prídeme neskoro.“

„Choď sám, Mike. Je mi nejako nevoľno, radšej zájdem na ošetrovňu,“ vymyslela som si. Chcel ešte niečo namietať, ale pokrútila som hlavou. „Nie, Mike, vážne choď, budem v pohode, len si potrebujem dať nejakú tabletku.“ Už to nechal tak a odišiel, pohľadom ešte stihol zazrieť na Edwarda a odtušila som, že ho v myšlienkach preklína. Veď predsa nemohol vedieť, aká som do Edwarda zažraná! Síce som sa snažila pôsobiť chladne a tvrdo, ale moje srdce bilo len pre neho. Nechcem si pripúšťať, že ho milujem, lebo viem, že potom by som bola len sklamaná, keby ma odmietol. Vstala som od stola a pobrala sa preč z jedálne. Ak chcem, aby ma nikto neprichytil za školou, musím ísť tam, kde ma nikto neuvidí. Jediné miesto bol les za školou. S čvachtajúcimi topánkami som sa vybrala tam.

Šero lesa malo na mňa zvláštny, upokojujúci účinok – presne toto som potrebovala. Pokoj. Sadla som si na spadnutý kmeň stromu a dumala. Šklbalo mi rukou smerom k vrecku, kde som mala zapaľovač a balíček cigariet. Chvíľu som sa vzpierala, ale nakoniec som to s povzdychom vzdala.

Ešte aspoň raz si zapálim, pomyslela som si. Vložila som si cigaretu do úst a priložila zapaľovač a hneď ako som si potiahla, sa mi dýchacími cestami rozlial dym, ktorý ma upokojil.

„Ešte si nepočula o tom, že fajčenie vážne škodí zdraviu?“ ozvalo sa spoza stromu. Zdvihla som hlavu vyľakaná, že ma tu prichytil nejaký profesor. Ale bol to Edward, uškŕňal sa a pritom ku mne pomaly kráčal.

„Sú aj horšie veci ako fajčenie,“ pripomenula som mu. „Nemáš byť na hodine?“

„Ty sa tiež ulievaš, tak prečo by som nemohol aj ja?“ Uškrnula som sa.

„Ako si ma našiel? Sledoval si ma?“ Prečo, ach prečo mi to spôsobovalo také potešenie, že je tu so mnou? Zasmial sa a odpovedal mi:

„Videl som, ako si sem šla a povedal som si, že ťa pôjdem postrážiť, aby si sa tu nestratila,“ vysmieval sa mi. Napálilo ma to a všetka radosť z neho bola fuč.

„Či sa stratím, alebo ma tu zožerie nejaký zatúlaný medveď, vôbec nie je tvoja starosť,“ vmietla som mu do tváre.

„Práve naopak, trápi ma to viac, ako by malo.“

„Asi si tu chvíľu posedím, možno budem mať šťastie a nejaká puma si na mne pochutná, aspoň jej by som urobila radosť.“ Panebože, prečo len táram také hlúposti, keď som s ním? Moje morbídne predstavy ho zrejme zaujali.

„Možno puma nie je jediné nebezpečenstvo, ktoré tu na teba číha,“ konštatoval záhadne a mne sa nejako zazdalo, že hovorí o sebe.

„Nechápem, o čom to hovoríš, ale určite sa mýliš.“

„Nie, nemýlim. Robíš len dobre, že sa mi vyhýbaš, ale ja už na to nemám silu. Vzdávam svoju snahu byť dobrý.“ Tak to ja sa snažím o pravý opak.

„To je nanič, že si nevieš stáť za svojím,“ zasmiala som sa mu, ale v kútiku srdca sa mi uľavilo.

„Ja viem, ale aj tak by si si aj naďalej mala radšej držať odstup,“ varoval ma.

Tak tomuto som už vôbec nerozumela.

„A to prečo?“

„Nie som pre teba dobrá partia.“ K tomu mi asi viac nepovie.

„To by som ja mohla povedať o sebe. Ty už si si, pochopiteľne, mohol utvoriť vlastný názor na mňa,“ zaškerila som sa. „Len ma prekvapuje, že sa tu so mnou zahadzuješ. Nemal by si radšej utekať od takej pliagy ako som ja?“ Chcela som ho tým varovať, aby so mnou radšej nestrácal čas. Bolelo by ma neskoršie sklamanie.

„Nič také si o tebe nemyslím, Bella.“ Hodil po mne nežný pohľad, až sa mi vpíjal do očí. „Len preto, že z teba ostatí urobili niečo, neznamená, že tým aj si. Nevidíš sa v pravom svetle.“

„Ja viem, čo som, a to už nikdy nezmažem.“ prišlo mi to ľúto. On je úžasný, dokonalý, milý a božský... a ja som taká obyčajná, hnusná, odporná.

„Nikdy nedovoľ, aby ti ostatní ničili život. Nedovoľ, aby ťa zničili, Bella,“ hovoril ku mne naliehavo. Hypnotizovala som svoje ruky. Nemohla som sa mu pozrieť do tváre a hodnú chvíľu bolo ticho.

„Nad čím premýšľaš?“ ozval sa náhle. Ja som urobila tú chybu, že som sa naňho zahľadela a ako obyčajne som vytresla pravdu.

„Snažím sa prísť na to, čo si.“ To je fakt záhada.

„A darí sa ti?“ Táto téma sa mu vôbec nepáčila. Snažil sa ukryť malé, no predsa výrazné obavy.

„Vôbec nie.“ Vôbec netuším. „Lámem si nad tým hlavu, ale nemôžem na nič prísť. Nezapadáš ani do jednej z mojich teórií. Môžem si len domýšľať.“

„Aké máš teórie?“ Hovoril to pobavene, ale náznaky obáv tam boli.

„To je moja vec. Ibaže by si mi chcel trochu dopomôcť...“ nabádala som ho.

„Bella, nebuď hlúpa, čo si myslíš, že som nejaký mimozemšťan alebo čo?“

„Viem len jedno, že nie si len taký obyčajný človek.“ Ak vôbec človek je. Je niečo viac. „A ver mi, ja na to nakoniec prídem.“

„Bol by som radšej, keby si sa o to ani nepokúšala.“

„A to už prečo?“

„Bella, čo ak nie som superhrdina, čo ak som ten zlý?“

Pochopila som a srdce sa mi rozbúchalo.

„Si nebezpečný?“ Áno. Celú dobu sa mi to snažil povedať. Ale prečo nemám strach? Som nervózna, ale strach nemám. Možno to súvisí s tým, že po tom, čím som si prešla, je pre mňa pocit strachu neznámy. Ale možno je to tým, že v jeho blízkosti mi je teraz dobre. Cítim sa v bezpečí. „Ale nie zlý. Nie, tomu neverím.“

„Bella, ty si tá posledná, ktorá môže posudzovať, čo je zlé a čo je dobré, vieš?“ podišiel ku mne bližšie a prisadol si na konár. „A teraz už tú cigaretu zahoď, nenič si pľúca, ešte ich budeš potrebovať.“ Vzal mi cigaretu z úst a zadusil ju o strom. Potom sa otočil na mňa.

„Prečo si to urobil?“

„Priateľ nedovolí priateľovi ničiť si život,“ pripomenul mi. To, akým tónom to povedal, mi dalo nádej, že ešte možno nie je všetko stratené. Možno si o mne naozaj nemyslí, že som taká špina. Priatelia. To znelo tak úžasne. No neodpustila som si, aby som ho trochu nepodpichla.

„A kto ti povedal, že sa s tebou chcem priateliť?“ povedala som mu s náznakom žartu.

„Tak to by som bol veľmi sklamaný.“ Tváril sa naoko zarmútene.

„Takže sme teraz priatelia?“ spýtala som sa opatrne.

„No, myslím, že to môžeme skúsiť“ súhlasil a mne sa srdce rozbúchalo tempom lokomotívy.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ zmenil tému.

„Áno.“

„Ty si sem neprišla kvôli tomu, že sa tvoja matka znovu vydala,“ vyhŕkol Edward. Rozmýšľala som, čo mu povedať.

„Nie. Mama chcela, aby som zmenila prostredie. Myslela si, že mi to pomôže zabudnúť.“ Zosmutnela som. „No po pravde, mala na to právo – asi som jej veľmi ublížila.“

„Aká je tvoja matka?“

„Vyzerá ako ja, ale má krátke vlasy. Je otvorená, priateľská, trochu výstredná, ale mám ju veľmi rada.“ Bolelo ma, keď som o nej hovorila. „Povahou je úplný opak mňa. Ja som vždy bola tichá a nenápadná.“ No teda aspoň predtým.

„Hneváš sa na ňu za to, že ťa poslala sem?“

„Nie, teraz už nie. Vtedy ma to nahnevalo a zranilo, ale už je to za mnou.“

„To som rád.“ Bol naozaj milý. „Rodičia vždy chcú pre svoje deti len to najlepšie. Váž si, že máš takých dobrých rodičov.“

„Ty si svojich skutočných rodičov stratil, však?“ opýtala som sa nesmelo, nechcela som byť dotieravá alebo netaktná.

„Áno, Cullenovci ma adoptovali, neviem si predstaviť lepších rodičov, ako sú oni,“ hovoril o nich s takou láskou a oddanosťou, že som pochopila, ako veľmi ich má rád.

„Áno, sú naozaj skvelí. Máš veľké šťastie.“ Spomenula som si na Esme a Carlislea - ako sa ku mne správali milo a starostlivo - a vedela som, prečo o nich hovoril s takou láskou. „Nečakala som to, ale správali sa ku mne fakt milo a a pritom vedeli, čo sa...“ Nedokázala som to ani dopovedať a radšej som si zahryzla do pery.

„Majú ťa veľmi radi, vieš,“ usmial sa na mňa a pritom som sa začervenala.

Príliš na mňa upieral svoj pohľad, tak som sa zdvihla na nohy. „Asi by sme mali ísť, druhú hodinu nechcem zmeškať,“ prehovorila som, aj keď na telesnú som sa vôbec netešila. Edward ma nasledoval.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 10. kapitola: