Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 8. kapitola

05.05.2012 (18:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3160×

8. kapitola

Edward sedel za stolom vo svojej kancelárii a neprítomne ťukal do počítača. Na prácu sa sústrediť nevedel, pretože stále musel myslieť na Bellu. Už týždeň ju poriadne nevidel, ani sa s ňou nerozprával. No, vlastne, ona sa nerozprávala s ním. Ale čudoval sa? Najradšej by sa za svoje správanie nakopal do zadku. Ako mohol byť taký strašný kretén a žene, do ktorej je zamilovaný, povedať také sprostosti, aké povedal? Pochopil, že sa jej dotkol a vôbec sa nečudoval tomu, že ho od vtedy ignorovala.

Najviac ho ale mrzelo to, keď povedal, že sa vôbec nečuduje jej manželovi, že sa s ňou rozviedol. On sa mu čudoval. Pretože Bella bola skvelá žena. Ani nevedel, prečo to povedal. Vôbec to ani nemal v pláne, jednoducho mu to len tak vyletelo. Vedel, že za to mohol jeho „zdravotný stav“, ktorý sa po love ihneď zlepšil. Avšak, radšej by prijal žalúdočné problémy, ale mohol byť s Bellou za dobre. Ale nie! On musel byť taký debil a povedať tie hovadiny, ktoré ani neboli pravdou.

U Belly už asi nikdy nebude mať ani najmenšiu šancu. A to mal pocit, že už boli na najlepšej ceste. Bože, prečo som taký retardovaný? pýtal sa v duchu. Odpoveď na jeho otázku neprichádzala. Nuž, už ani len ten Boh nevie, prečo je taký.

Edward si povzdychol a zatvoril ikonu na počítači. Takýmto spôsobom a pri týchto myšlienkach nevie pracovať. Prstami si zašiel do vlasov a mal chuť si ich vytrhať. Začal tuho premýšľať, čo by mohol urobiť, aby mu odpustila. Ale keď si spomenul na jej výraz, keď sa vo štvrtok stretli v obchode, pochopil, že nemá najlepšie vyhliadky. Pozerala naňho s toľkou nenávisťou, že mal pocit, že ho ňou asi prizabije. A potom, keď sa jej pozdravil, začul, ako si znechutene odfrkla, ale neodpovedala mu. Jednoducho sa otočila, bez jediného slova odišla a Edward na ňu mohol len nečinne zazerať.

Nemohol na ňu zabudnúť. Videl ju všade. Večer, keď zaspával, ráno, keď vstával a dokonca ešte aj medzitým v snoch. Chcelo sa mu plakať. Keby vtedy držal jazyk za zubami, teraz by možno mohol byť s ňou. Dobre, teraz nie, pretože mal pracovnú dobu, ale potom, keby skončil. Takto mu už zostali len oči pre plač.

Ale on nepatril k tým, čo sa vzdávajú. Ešte dnes niečo podnikne...

Bella medzitým doma varila puding, ktorý si vyžiadali Janine deti. Jane si potrebovala niečo vybaviť v meste, jej manžel bol v práci a neprichádzalo do úvahy, aby Patrick s Tomom zostali doma sami, preto sa Bella ponúkla, že ich zatiaľ postráži. Chápala Janine obavy z toho, že by ich mala nechať samých, pretože by to ešte skončilo podpáleným domom.

„Chalani, poďte jesť,“ zavolala na nich Bella.

„Už ideme,“ ozvalo sa z obývačky. Bella sa ani nenazdala a už ich mala za chrbtom.

Chytila hrniec a čokoládový puding rozliala do dvoch misiek. Na vrch im pridala mandarínky, aby tam mali aj nejaké ovocie.

„Nech sa páči a dobrú chuť,“ popriala im, keď sedeli pri stole a netrpezlivo čakali na sladkosť. Jane spomínala, že nepodporuje sladkosti, tak ani svojim synom ich až tak často nedáva. Preto sa na ten puding pozerali ako na svätý obrázok.

„Ďakujem,“ povedali naraz a pustili sa do toho. Bella sa usmiala a otočila sa späť k linke, aby ju vyčistila. Hrniec vložila do umývačky a linku poutierala.

„Bella?“ ozval sa Tom.

„Áno?“

„Prečo pán šerif stojí pred tvojím domom? Niečo si spôsobila?“ Vypúlil na ňu svoje veľké hnedé oči. Bella sa pozrela von z okna a všimla si Cullenovo auto postávajúce pred jej domom. Samozrejme, pán „dokonalý“ sa oň opieral a pozeral sa na jej dom. Čo len ten môže chcieť?

„Nie, nič som nespravila. A idem zistiť, čo pán šerif,“ jeho meno zavrčala, „potrebuje. Vy dvaja tu zostaňte a keď dojete, bežte dopozerať ten film.“ Chalani prikývli a Bella odišla na chodbu, kde si na nohy nazula papuče. Zhlboka sa nadýchla, aby mala silu toho blbca nezabiť, a vyšla von z dverí.

Na tvári jej pohrával úsmev, keď k nemu smerovala. Samozrejme, ten úsmev bol hraný. Najradšej by mu zapichla nôž do chrbta. Stále sa naňho hnevala. Aj po tom týždni ju to neprešlo. Ale ona predsa za nič nemohla. To on. Keby nebol taký sprostý, alebo aspoň keby si svoj názor nechal pre seba, nič by sa nestalo. Ale možno bolo dobré, že jej to povedal. Aspoň si s ním nič nezačala pred tým, než zistila, aký skutočne je. Teraz to už, samozrejme, vedela a bola za to aj vďačná. Nechcela ho už ani len vidieť a vždy, keď ho niekde uvidela, oblúkom ho obchádzala. Lenže aj po tom všetkom k nemu stále niečo cítila. Toho citu sa proste tak rýchlo nezbaví.

Keď k nemu pomalým krokom kráčala, po celý čas na ňu so záujmom pozeral. Nevedela si predstaviť, prečo jej jeho pohľad taký intenzívny. Podišla k nemu, ale stále si od neho udržiavala dostatočne veľký odstup.

„Dobrý deň, pán šerif Cullen, všimla som si, že váš intenzívny pohľad mi začína prepaľovať stenu domu, preto som sa prišla spýtať, či odo mňa niečo potrebujete?“ spýtala sa ironicky a doširoka sa naňho usmiala. Edward prevrátil oči. Ach tak, takže on si tu ešte bude gúľať očami. V Belle to doslova vrelo a mala pocit, že o malú chvíľu jej vyletí ruka rovno do jeho ksichtu.

„Tak? Nemáte mi čo povedať?“ pokračovala, keď bol stále ticho. Nie, že by po rozhovore s ním neviem ako bažila, ale keď už dýcha vzduch spred jej domu, nech sa konečne rozkecá. Musel prísť kvôli niečomu. Možno jej bude chcieť dať pokutu. Síce nevedela o tom, že by sa niečoho dopustila, ale tento tu je schopný všetkého. A Bella si nemyslela, že by mu robilo problém si niečo vymyslieť.

„Bella,“ začal váhavo.

„Pani Parkerová,“ skočila mu do reči. Preňho už žiadna Bella neexistuje. Povzdychol si, ale rozhodol sa ignorovať jej poznámku, preto pokračoval.

„Prepáč mi. Viem, že som to prepískol a strašne ma to mrzí. Nič z toho, čo som povedal, nebola pravda.“ Smutne sa na ňu pozrel. Bella sa mu pozrela do očí. Videla, že hovorí pravdu, ale jednoducho mu nemohla odpustiť. Tá jeho poznámka, keď povedal, že sa nečuduje jej manželovi, že ju nechal, ju zabolela a ešte stále aj bolela.

„Fajn,“ odvetila pevným hlasom. Edward zdvihol prekvapene obočie.

„To je všetko?“ spýtal sa.

Prikývla. „Presne tak. Neviem, čo by som ti mala povedať k tomu viac. Môžeš ísť, zbohom.“ Teatrálne mu zamávala a otočila sa späť k domu. Pritom myslela na to, že mu začala tykať... Do kelu.

„Bella?“ zavolal za ňou. Neotočila sa, ale vzápätí ju chytil za ruku a otočil späť k sebe.

„Predsa si si na niečo, čo mi chceš povedať, spomenul?“ Nechápavo sa naňho zahľadela. Edward zaúpel. „Počúvala si ma vôbec?“

„No dovoľ. Samozrejme, že áno. Vždy si každého vypočujem,“ odvetila. „A láskavo ma pusť.“ Pozrela na jeho ruku, ktorá stále spočívala na jej zápästí. Pustil ju.

„Tvoj dotyk je mi nepríjemný,“ dodala a pozrela sa naňho. Klamala. Nebol jej nepríjemný, ale ona sa zaprisahala, že tomuto mužovi už nedá nikdy žiadnu šancu. Nechcela s ním mať nič spoločné. Ani rozprávať sa s ním už viacej nechcela.

„Čo mám urobiť, aby si mi odpustila?“

„Je to jednoduché,“ začala, „odíď.“ Usmiala sa naňho. „A potom by som ti odporučila zájsť ku kaderníkovi, lebo máš vlasy skoro také dlhé, ako to dievča, čo býva na začiatku tejto ulice. Hm... ako sa len volá?“ Bella sa chytila za bradu a akože úporne premýšľala.

„Myslíš Rebeccu?“ ozval sa Edward.

„Presne tak, Rebeccu. No, vidíš, aký si šikovný. Ale predsa, nerada by som si vás splietla. To je všetko, čo by som ti povedala. Takže, dovidenia, pán šerif.“ Nečakala na jeho odpoveď, proste sa otočila a vošla do domu.

Keď zatvorila za sebou dvere, zachichotala sa na jeho výraze, keď mu hovorila o tej návšteve kaderníka. Popravde, jeho vlasy sa vôbec nepodobali na Rebeccine, ale za ten jeho výraz to stálo. Vošla do obývačky, kde Tom s Patrickom zaujato sledovali dobrodružný film a posadila sa na sedačku. Premýšľala o tom, prečo sa jej Edward ospravedlnil. Vlastne vôbec nečakala, že by toho bol schopný. Čakala, že bude chcieť všeličo, ale toto by ju ani vo sne nenapadlo. Nevedela, či spravila dobre, keď sa zachovala tak, ako sa zachovala, ale nakoniec usúdila, že to bolo správne rozhodnutie.

A taktiež, nemohol predsa očakávať, že mu odpustí za jedno „prepáč“. Nie, niekedy proste ospravedlnenie nestačí. V podstate vedela, že keby sa jej ospravedlnil ešte raz, asi by mu odpustila. A to nechcela. Rozhodla sa, že sa vráti späť do San Francisca. Aj tak jej toto mesto v ničom nepomohlo, iba čo sa zbytočne rozčuľovala nad sexy miestnym šerifom. Usúdila, že bude najlepšie, keď čím skôr odíde.   

Jane si prišla po deti o dve hodiny neskôr.

„Ahoj,“ pozdravila ju Bella, keď jej otvorila dvere.

„Och, ahoj, žiješ ešte?“ spýtala sa Jane s úsmevom.

„Jasné, chalani boli dobrí.“

„Vážne?“

„Jasné, úplne vážne,“ uistila ju Bella a pozvala ju dnu. Jane zakričala na chlapcov, ktorí sa pri nej v momente zjavili. Jane sa nechcela zdržať na návšteve, pretože bola unavená, tak sa hneď aj rozlúčili.

Bella sa posadila na gauč a kolená si položila pod bradu. Začala premýšľať, kedy odíde. Po dlhom uvažovaní sa rozhodla, že hneď zajtra. Aj tak tu nemala, okrem Jane, nikoho. A s ňou sa rozlúči ráno. Vybehla do spálne, kde spod postele vytiahla dva veľké kufre, a začala do nich ukladať oblečenie. Tešila sa na San Francisco. Chýbalo jej. Ale musela uznať, že jej bude chýbať aj Edward. Síce, aj keď jej poriadne liezol na nervy, vedela, že niekde v hĺbke duše je to skvelý chlap. Pobalila si veci a poslednýkrát zaliezla do tejto postele. Zajtra bude spať niekde úplne inde.

Keď sa ráno prebudila, rozhodla sa, že svoju návštevu vo Forks nebude predlžovať. Užila si tu skvelý mesiac, ale je čas odísť. Síce tu mala zostať ešte ďalší mesiac, ale nemala pocit, že by jej to k niečomu pomohlo. Obliekla sa, zjedla cereálnu tyčinku a s kuframi sa došuchtala k autu. Musela ich niesť po jednom, lebo boli ťažké. Keď sa jej ich podarilo obidva napratať do auta, ešte zbehla do kuchyne, aby si do vaku vložila nejaké jedlo na cestu. V hrudi pocítila niečo zvláštne. Uvedomila si, že jej to tu bude chýbať. Zavrtela hlavou. Nie, už sa predsa rozhodla. Ešte sa pôjde rozlúčiť s Jane. Odrazu sa ozval zvonček. Šla otvoriť dvere a skoro spadla z nôh. Pred ňou stál Edward, v celej svojej kráse. No, až na tie vlasy, ktoré boli o niečo kratšie. Bella sa zasmiala.

„Neverím, že si sa dal ostrihať,“ povedala miesto pozdravu. Teraz nemal na hlave ten „chochol“, aký mával predtým. No, malý náznak tam bol, ale bolo vidieť, že je kratší a už sa „nepodobal na susedu“.

„Poslúchol som tvoju radu,“ usmial sa.

„A to si prišiel len kvôli tomu, aby si sa mi mohol ukázať?“ spýtala sa. Už ani nebola uštipačná. Veď predsa odchádza, takže jej môže byť úplne ukradnuté, či bude milá, alebo nie.  

„Nie, neprišiel som len kvôli tomu. Priniesol som ti toto,“ odvetil a vystrčil ruku, ktorú mal doteraz schovanú za chrbtom. Mal v nej kyticu červených ruží. Belle sa rozšírili zreničky.

„Aha, takže si tu preto, aby som skritizovala tvoj vzhľad, pretože ideš na rande?“ hádala. Prezrela si ho od hlavy po päty. „No, možno by som si na tvojom mieste zvolila inú košeľu, táto sa k tým nohaviciam až tak nehodí...“ začala, ale Edward jej skočil do reči.

„Prečo si musíš robiť srandu?“

„Len som ti chcela pomôcť, aby si zanechal na tej dievčine dobrý dojem,“ odvetila a prekrížila si ruky na prsiach.

„Lenže žiadna dievčina nie je. Tie ruže sú pre teba.“ Usmial sa a podal jej ich. „Ešte raz sa ti za všetko ospravedlňujem.“ Bella nebola schopná slova. Je možné, že by to všetko myslel vážne? Ale vedela, že keby si tie ruže zobrala, znamenalo by to, že mu odpustila. Ale odpustila mu? Tým si nebola istá.

„Edward,“ povedala pomaly, „ja neviem, či ti môžem odpustiť. Bol si vyslovene hnusný a mňa tvoje slová boleli.“ Nikdy by si nepomyslela, že by bola schopná mu to povedať. 

„Ja viem, aký som bol a mrzí ma to. Ani nevieš ako. Nechcel som taký byť.“

„Ale bol si,“ zašepkala. Povzdychol si načiahol k nej ruku. Bella sa uhla a Edward stiahol ruku naspäť.

„Mrzí ma to,“ zamrmlal. „Nechcem, aby si sa hnevala.“

„Dobre,“ povzdychla si, „odpúšťam ti. Aj tak je to jedno, pretože sa už neuvidíme.“

„Ako to?“

„Odchádzam domov.“ Pozrela sa mu do očí a videla v nich, že mu vyrazila dych. Nečakal to.

„To nemôžeš,“ šepol.

Bella sa zasmiala. „Ale áno, môžem.“

„Prečo?“

„Pretože som zistila, že zostávať tu dlhšie nemá žiadny zmysel. Nepatrím sem,“ vysvetľovala.

„Ale čoby!“ odfrkol si. Bella nechápala, prečo ho to tak vzalo.

„Patríš sem... Patríš ku mne,“ zamrmlal tak potichu, až mala pocit, že si to len vymyslela.

„Prosím?“

„Bella,“ povzdychol si, „musím ti niečo povedať. Už to nemôžem odkladať.“

Tak čo? Myslíte, že Edward povie Belle pravdu, alebo z toho nakoniec vycúva? :)

A taktiež by som sa chcela nesmierne všetkým poďakovať za komentáre. Je pekné vedieť, že sa vám poviedka páči. Preto vám patrí obrovské ďakujem. Dúfam, že mi váš názor zanecháte aj tu. Vtedy sa mi ľahšie píše pokračovanie. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 8. kapitola: