Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 18. kapitola

15.06.2012 (16:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 3011×

18. kapitola

Zabudni na mňa, zabudni na mňa, zabudni na mňa... Edwardovi sa v mysli stále dokola prehrávali tieto slová. Slová, ktoré vyslovila ona. Žena, ktorá mu tak nečakane vstúpila do života, a presne tak isto z neho aj vystúpila. Keby mu niekto pred dvoma mesiacmi povedal, že sa toto leto zamiluje, vysmial by sa mu. A predsa sa zamiloval a už navždy zamilovaný bude. Len ona ho asi nemilovala tak veľmi, ako on ju. Vraj vzťah na diaľku nefunguje. A kto to povedal? Snáď človek, ktorému sa zničil vzťah kvôli diaľke? Možno... Ale možno aj on sa mýlil. Možnože chyba bola v ľuďoch, nie vo vzdialenosti, ktorú medzi sebou mali. Len ten človek, ktorý to vyslovil, nepochopil, kde presne v jeho vzťahu bol problém a hodil to na diaľku. A Edward si bol istý, že jemu a jej by sa to nestalo. Pretože keď sa dvaja ľudia milujú, vždy sa dá nájsť cesta, ktorou by mohli ísť obaja ruka v ruke. Avšak, ona tú cestu asi nevidela. Inak si nevedel vysvetliť jej počínanie.

Edward sedel v kresle v obývačke a neprítomne hľadel von z okna na kvapky dažďa, ktoré v tichom rytme klopkali na sklo. Ešte aj to počasie vystihovalo jeho rovnako pochmúrny stav. Aj keď zvonka na sebe nedal nič vedieť, zvnútra sa lámal na kúsky. Premýšľal, že by za ňou ešte raz šiel a pokúsil sa ju ešte presvedčiť, aby zostala a neopúšťala ho, no nakoniec si to rozmyslel. Bolo by to zbytočné. Ona bola tvrdohlavá a vedel, že keď si niečo zmyslí, drží sa toho. A na silu ju nútiť nechcel. Predtým, než odišla, ju však ešte prosil, objímal, vyznával jej lásku, no aj tak si nepomohol. Bola neoblomná. Videl v jej očiach slzy, ktoré sa však snažila skryť.

 Jeho ale neoklamala. Na chvíľu sa mu podarilo stiahnuť si ju do náručia a na moment si pozerali priamo do očí. Z toho, čo v nich videl dostal pocit, že s ním zostane, no keď sa od neho odtiahla, a povedala vetu, na ktorú nikdy nezabudne, všetky jeho nádeje sa zrútili ako domček z karát. Maj sa, Edward.  Veta, ktorá mu navždy zostane vyrytá v srdci. Ako je možné, že v jeden deň ste najšťastnejší človek na Zemi, no na ten druhý by ste boli najradšej, keby ste mohli zomrieť a viac sa netrápiť?

Na túto otázku nevedel odpoveď nikto. Na to si musí asi každý odpovedať sám. Vraj má zabudnúť. Ale dá sa to? Veď už pre človeka je ťažké zabudnúť na svoju lásku, nieto ešte pre poloupíra, ktorý nezabúda a jeho city sa nemenia. On nikdy nezabudne. Aj keby chcel. Stále to všetko pôjde s ním v jeho myšlienkach. Ale on nechcel zabudnúť. Chcel spomínať na ženu, ktorá sa stala celým jeho svetom a ktorú tak neodvolateľne miloval. Avšak, prial si, aby bola šťastná. A keď tým vyvoleným, ktorý s ňou má prechádzať životom, nebol on, dúfal, že jedného dňa nájde niekoho, kto sa tým pravým stane. Zo srdca jej to prial.

 Edward stisol viečka. Oči ho zaštípali od sĺz, ktoré z jeho očí naposledy stiekli ešte v časoch, keď ani nevedel, čo je to láska k žene. Vtedy, keď bol ešte malý chlapec. Naučil sa odolávať bolesti, a nedávať ju na sebe vidieť, no toto bola chvíľa, keď ani muž ako on, nedokázal  ovládnuť svoje city...

O deväť mesiacov neskôr

„Bella, už si dokončila článok o tých bezdomovcoch, ktorí obťažujú okoloidúcich?“ Bella presmerovala svoj pohľad od obrazovky počítača, na malé vychudnuté žieňa. Cleo bola jej kolegyňa, s ktorou mala Bella dobrý vzťah. Dokonca by povedala, že to bol jeden z najlepších ľudí v tejto redakcii.

„Nie, ešte nie. Ale už mi chýba len kúsok. Všetko najdôležitejšie tam už je, čiže mi chýba len záver,“ odvetila Bella pokojným hlasom.  

„Aha, no aspoň niekomu sa darí. Ja sa s tým mojim článkom seriem už asi tri dni a stále to nemá ten šmrnc,“ sťažovala sa Cleo a napravila si okuliare na nose. Bella sa usmiala.

„Neboj, ono to príde samo, ani nebudeš vedieť ako. Odrazu ťa akoby niečo osvieti a napíšeš najlepší článok z nás všetkých,“ upokojovala ju Bella.

„To pochybujem. Na ten tvoj článok o rezervácii La Push nemá nikto. Mne sa nenormálne páčil. Prišlo mi to, akoby si k tomu miestu mala nejaký zvláštny vzťah a do toho článku si dala kus seba... Bože, už trepem hovadiny, ale naozaj som z toho mala taký pocit... Dobre, už idem ja popracovať na mojej tvorbe. Potom ešte pokecáme.“ Bella ani nestihla odpovedať, pretože Cleo už mašírovala k svojmu stolu. Pri spomienke na La Push narástla Belle hrča v hrdle a  oči sa zaplnili slzami. Nespomenula si ani tak na La Push, ale na človeka, ktorý tam s ňou bol. A na to, ako veľmi jej chýbal.

„Nie, nie,“ kričala a  kopala nohami vo vzduchu, kým ju Edward držal na rukách a stúpal do mora. „Opováž sa ma tam hodiť,“ vyhrážala sa mu a držala sa ho ako kliešť.

„Lebo čo?“ Hodil na ňu pobavený výraz. Bella prižmúrila oči. „Lebo sa s tebou nebudem baviť. Myslíš, že mi robí problém nasadnúť na autobus a odísť do Forks bez teba?“

„To by si nespravila. Nešla by si do autobusu celá mokrá,“ povedal Edward pokojne.

„Ale áno. Chceš sa vsadiť?“ spýtala sa. Edward na ňu len nežne hľadel a nevedel sa vynadívať. Bola taká krásna a nevinná. „Pokojne.“

„Fajn!“ odvrkla Bella.

„Dobre, takže sa priprav. Jeden... dva... tri...“ začal odpočítavať Edward.

„Dobre,“ vyhŕkla Bella, keď cítila, že ju začína púšťať, „ruším to. Spravím hocičo, len ma nepúšťaj.“

„Vravíš hocičo?“ doberal si ju Edward. Bolo jasné, že by ju do vody nepustil, no to ona nevedela a jeho bavilo, keď si z nej mohol strieľať.

„Áno.“

„Hm,“ Edward sa zatváril, akože premýšľa. „Pobozkaj ma,“ šepol a chytil ju ešte pevnejšie. Bella sa na to  pousmiala a jemne sa začervenala. A potom priložila svoje pery na jeho a spojila ich v nežnom bozku.

A presne na toto Bella spomínala, keď písala článok o La Push. Na Edwarda. Bolo jasné, že ju stále k tomu miestu niečo ťahalo a mala naň spomienky a zážitky. Už ubehlo deväť mesiacov od doby, čo opustila Forks. Deväť mesiacov od doby, čo Eda videla naposledy. Deväť mesiacov...

Viackrát premýšľala nad tým, či spravila dobre, keď sa s ním rozišla. Neprešiel deň, keď naňho nemyslela a keď jej nechýbal. Vedela, že bude trvať dlho, kým naňho ako – tak zabudne, alebo kým aspoň spomienka naňho jej nebude spôsobovať tak veľkú bolesť, no nerátala s tým, že to bude trvať tak dlho. A v podstate, bolesť sa vôbec neznižovala. Mávala dni, keď mala chuť skočiť na lietadlo a odísť za ním do Forks, kde by mu skočila okolo krku, a predtým, než by ho poriadne vybozkávala, by sa mu stokrát ospravedlnila, že bola taká hus a opustila ho. Stále sa v myšlienkach vracala do toho dňa, keď sa s ním lúčila a keď ju prosil, nech to nerobí a zostane s ním. Vtedy pochopila, ako veľmi ju ľúbi a čo preňho znamená. Ale ona bola zaslepená. Stále mala pred očami, ako ho prichytila s Gabi v objatí. Lenže, postupom času to pochopila. Už vedela, že to bolo čisté priateľstvo. Aj keď mu vtedy povedala, že mu verí, nebola si tým stopercentne istá. Ale teraz už áno.

Vôbec s ním už nebola v kontakte. S Jane áno, ale nikdy sa jej naňho nepýtala. Bála sa odpovede. Čo keby jej povedala, že má Edward niekoho iného? Bella musela čakať, že nebude naveky sám a čakať na ňu, no aj tak stále bolela predstava, že by držal niekoho takým spôsobom, akým držal ju a že jeho pery by bozkávali nejakú inú ženu.

Povzdychla si. Mohla si za všetko sama.

Jemne zavrtela hlavou a pokúšala sa prísť na iné myšlienky. Dúfala, že dnes si už naňho nespomenie. Napriek tomu si bola istá, že to nedokáže.

Keď sa Bella vrátila z práce domov, rozzvonil sa jej mobil. Skvelo načasované, pomyslela si. Tašky s nákupom položila na linku do kuchyne a v rýchlosti vytiahla z kabelky mobil. Na display svietilo meno Jane.

„Prosím,“ ozvala sa Bella. Mobil si položila na rameno a zaklonila hlavu, kde si ho zachytila. Začala vykladať nákup.

„Ahoj, Bells, to som ja,“ odvetila Jane a zasmiala sa. Bella prekrútila oči a potichu sa zachichotala.

„Ale nehovor,“ povedala ironicky.

„Že nie?“ Bella sa len zasmiala.

„Ako sa máš?“

„Ujde to. Chcela som sa ťa však niečo spýtať.“

„Počúvam.“ Bella chytila do ruky mlieko a maslo a odložila ich do chladničky.

„Dobre, takže, budem mať narodeniny a chcela som ťa pozvať na oslavu. Boli by tam len najbližší priatelia. A vieš, chcela by som ťa už aj vidieť. Všetkým nám vo Forks chýbaš.“

„Ehm, Jane,“ začala Bella váhavo. Bolo lákavé uvidieť Jane po pol roku, no vo Forks býva aj on. A čo sa stane, keď ho zbadá? Bella si nebola celkom istá svojou reakciou. „Ja neviem...“

„Bella,“ zaúpela Jane, „no tááák. Pokiaľ viem, letenka nie je taká drahá a ty si mi aj minule sľúbila, že nás už prídeš pozrieť. A teraz máš perfektnú príležitosť. S bývaním si nemusíš robiť starosti, prespala by si u nás. Prosím,“ prosila Jane. Skutočne by svoju priateľku z veľkomesta rada znovu videla.

„A darček kupovať nemusíš. Stačí, keď sa tu ukážeš,“ dodala ešte Jane.

„Neviem, či mi dá šéf voľno,“ vyhovárala sa Bella. Začala úporne premýšľať. Má, alebo nemá do toho ísť?

„Ale prosím ťa. Povieš, že je to veľmi súrne. Si novinárka, na niečo prídeš,“ chrlila Jane do telefónu. Ach jaj.

„Tak fajn,“ súhlasila Bella. Jane radostne vypískla. Ako málo stačí k „detskej“ radosti.

„A kedy to bude?“ pýtala sa Bella, kým si prezerala obal od celozrnnej tyčinky. Hm, ani nevedela, prečo si ju kúpila.

„O dva týždne. Presnejšie, 19. mája. Len som ti to chcela dať vedieť skôr, aby si si dovtedy stihla zariadiť potrebné veci.“

Bella prikývla, no až po chvíli si uvedomila, že to Jane nemôže vidieť. „Och, aha, jasné. Ďakujem ti teda za pozvanie. Určite prídem.“

„Som rada, Bells. A to ja ti ďakujem, že prídeš. Budem sa na teba tešiť. Ešte si dovtedy zavoláme.“

„Dobre, tak zatiaľ ahoj,“ rozlúčila sa Bella.

„Ahoj,“ odvetila Jane a zložila.  Bella si povzdychla a kým povykladala celý nákup, premýšľala, čo jej kúpi za darček.

Dva týždne ubehli ako voda a Bella práve vystupovala z lietadla na letisku v Port Angeles, v meste, ktoré sa nachádzalo najbližšie k Forks. S Jane sa dohodli, že ju John vyzdvihne na letisku a odvezie ju do Forks. Ešte včera, kým si Bella balila nejaké veci, ktoré by jej na tieto tri dni mali postačiť, si nebola istá, či sa jej vlastne aj chce ísť. Ale čím viac nad tým premýšľala, tým viac sa jej aj chcelo. Bola zvedavá na Jane, Johna a na ich ratolesti.

„Bella,“ zavolal niečí hlas a Bella sa za ním otočila. Spozorovala Johna, ktorý na ňu mával. Usmiala sa a vydala sa k nemu.

„Ahoj, teda, ani si sa nezmenil,“ zasmiala sa a jemne sa objali.

„No čau. Ani ty si sa nejako extra nezmenila. Aký bol let? Jane sa na teba ohromne teší,“ informoval ju a chytil jej do rúk malú cestovnú tašku, ktorú dal do kufra.

„Let bol celkom v pohode. A na Jane sa tiež teším.“ John jej otvoril dvere a Bella sa posadila na miesto spolujazdca. Potom sa posadil aj John a vyrazili na cestu.

„Ako reagoval šéf, keď si si od neho pýtala voľno?“ spýtal sa John so smiechom. Bella sa zaškerila.

„No, na moje prekvapenie celkom dobre. Myslela som, že bude robiť drahoty, ale nie. Dokonca povedal, že si to mám užiť.“ Bella neveriacky pokrútila hlavou. Starý Hutcherson, chlap, ktorý sa nikdy nebaví, jej povie niečo takéto. Doteraz tomu nemohla uveriť. Musel mať vtedy dobrý deň, pretože inak si to Bella vysvetliť nevedela.

„A čo si mu povedala?“

„Že kamarátka z Forksu oslavuje narodeniny, tak či by som nemohla za ňou ísť.“ Pokrčila plecami. Premýšľala aj nad alternatívou, že by povedala, že niekto zomrel a musí ísť na pohreb, no tento plán okamžite zavrhla. Rozhodla sa pre pravdu. Klamstvá nie sú na nič dobré. Bella o tom vedela svoje.

„Fú, tak to musíš mať fakt chápajúceho šéfa,“ podotkol John a Bella prikývla. Už to asi tak bude. Počas cesty sa bavili už len o takých maličkostiach. Bella sa pýtala, čo je vo Forks nové a podobné záležitosti. John sa jej pýtal na to isté, len s rozdielom, že aké sú novinky v San Franciscu. Bella pozorovala okolie a pocítila zvláštny nostalgický pocit. Cesta bola olemovaná vysokými ihličnatými stromami a ona sa v duchu pousmiala. Ani si neuvedomila, ako jej toto miesto prirástlo k srdcu. Teraz, keď sledovala okolitú krajinu, pocítila v hrudi zvláštny pocit. Akoby prichádzala domov. A keď vchádzali do Forks, odrazu sa cítila nervózne. Akoby čakala, že niekde zbadá jeho. Vedela, že tu niekde je a ona je mu znova nablízku. V duchu sa pousmiala. Jej pocit zosilnel ešte viac, keď prechádzali okolo policajnej stanice. Ktovie či je tam, premýšľala. No aj tak by nebolo dobré, keby ho uvidela. On bol pre ňu uzavretá kapitola. Síce krásna kapitola jej života, no teraz už uzavretá.  O chvíľu zastavili pred Johnovým a Janiným domom a Bella sa poriadne rozhliadla po okolí. Ihneď jej zrak padol na dom, ktorý minulé leto patril jej. A v ktorom sa toho toľko udialo. Teraz na príjazdovej ceste stálo nejaké čierne auto a záhrada okolo domu bola oveľa viac upravená než vtedy, keď tam bývala Bella. To znamená, že ten dom po jej odchode musel niekto kúpiť a zrekonštruovať ho.

„Vitaj späť,“ ozval sa John a tým ju vyrušil z premýšľania.

„Vďaka,“ pousmiala sa a vstúpila z auta.

„Bellááá,“ zakričala Jane hneď, ako vybehla z dverí a už aj k nej bežala. Poriadne ju vystískala.

„Ahoj,“ pozdravila ju Bella a jemne ju objala.

„Teda, zmenila si sa, počúvaj. Máš niečo s vlasmi, nie?“ chrlila zo seba Jane. Bella prikývla.

„Som trochu ostrihaná.“

„Sekne ti to.“ Komicky zahýbala obočím. Bella sa zasmiala. Táto strelená kamarátka jej skutočne veľmi chýbala. Spoločne vošli do domu, kde sa Bella privítala aj s Tomom a Patrickom. Odkedy ich videla naposledy, poriadne vyrástli. Tí dvaja jej však pozornosť nevenovali dlho, pretože nebola taká zaujímavá, ako ich najnovšia počítačová hra.

„Ozaj, kde bude prebiehať tá zajtrajšia oslava?“ spýtala sa Bella, keď sedeli v obývačke a popíjali kávu.

„Na záhrade. Vonku je už teplejšie, takže tam vydržíme posedieť. Pomôžeš mi potom s prípravou? Nebude to nič zložité,“ povedala Jane.

„No jasné. Rada.“

***

„Och,“ zavrčala Jane, keď „kritickým okom“ sledovala, ako sa jej muž a sused od vedľa pasujú s veľkým dreveným stolom, ktorý mal asi sto kíl a pokúšajú sa ho správne nasmerovať na miesto na záhrade, ktoré vybrala Jane ešte počas Vianoc. „Nie, to rozhodne nie. Viac doľava, je to celé nakrivo,“ dirigovala a podupkávala nohou. Bella zatiaľ sedela v kuchyni a cez okno pobavene sledovala tú „šou,“ čo sa vonku odohrávala.  Neubránila sa smiechu. Jane bola od rána ako na ihlách. Chcela mať všetko dokonalé. Hneď, ako vstala, začala s prípravou koláčov, ktoré sa jej však ako na potvoru práve dnes nedarili. Našťastie, nakoniec z toho niečo vyšlo. Teraz už bolo všetko takmer hotové, jediné, čo chýbalo, bolo prestrieť stôl. Ale na tom sa práve pracovalo.

Bella sa zapozerala na sivé oblaky, ktoré halili oblohu. Dúfala, že aspoň dnes nebude vo Forks pršať. Oslava sa mala začať za hodinu a pol. Bella netušila, kto všetko príde. Síce sa to Jane pýtala, ale tá jej povedala také mená, o ktorých Bella nikdy vo svojom živote nepočula.

Nakoniec sa tie dva veľké stoly podarilo nasmerovať tak, aby bola Jane spokojná a spoločne s Bellou ich prestreli. Pozvaných bolo len okolo pätnásť ľudí, ale Jane viacej nechcela. Prvá vec bola tá, že by ich nemala kam posadiť a druhá vec bola, že nie všetkých mala v takej láske, aby si ich pozývala na oslavu.

Bella si obliekla čierne šaty po kolená, ktorých sukňa bola tvorená s farebných kvetov. Vyzeralo to na nej skvelo, pretože mala bledú pleť a ružové kvety tie šaty výborne oživili. Vlasy si nechala voľne rozpustené.

 Keď začali prichádzať hostia, Bella sa začala cítiť nesvoja. Všetky tieto tváre jej boli cudzie. No nič, to nevadí. Avšak, občas zahliadla niekoho, kto sa jej zdal byť povedomý a poznala ho len tak z videnia. Ešte si z Forks za to niekoho pamätala.

Všetci si posadali k stolom, no Bella si všimla, že je ešte jedno miesto voľné. To znamenalo, že ešte niekto príde. Mala pravdu. O malú chvíľu sa rozozvučal zvonček a Jane rýchlo odbehla otvoriť. Bella bola trochu zvedavá, kto by to mohol byť, no aj tak si povedala, že jej to môže byť jedno, nakoľko toho človeka nebude poznať. No mýlila sa. Keď zazrela muža, ktorého práve Jane vítala a sprevádzala k stolu, Belline srdce vynechalo úder.

Dúfam, že ste sa mi pri kapitole veľmi neunudili. ;) Ale potrebovala som sa trošku posunúť v čase a inak sa to nedalo. Ďakujem veľmi pekne babám, ktoré mi tu vždy zanechajú koment. Dovolím si vás aj vypísať, hádam sa neurazíte. :D Takže leluš, Irmicka1, BellaSwanCullen8, Basule, paulus, martty555, AngieCullen...

Ale hlavne, N1I1K1O1L, GCullen a AntjeCullen. ♥

Holky moje, poviedku už píšem hlavne kvôli vám.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 18. kapitola: