Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol nádeje 6. kapitola

30.10.2011 (12:00) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1244×

6. kapitola – Bitka na troch frontoch

„Ale v jej správaní nečakám premeny,

vidiac, že priveľmi naľahko berie city.

V pochybách budem žiť,

pravdu sa nedozviem.

Zlého i dobrého anjela nosí zem.“

(W. Shakespeare)

Bella:

Bez mučenia sa priznám – na tento okamih som nebola absolútne pripravená, vlastne, nikdy by som ani nebola. Doteraz som si ho nevedela predstaviť ani len vo svojich snoch – dobrých, či zlých. Možno, že som bola aj v menšom šoku – to vám vážne presne povedať neviem. Ale mohla by som odprisahať, že zrýchlenie môjho pulzu by musel počuť, aj keby nebol upírom.

Hľadela som na jeho strnulú postavu stojaciu vo dverách bez zahanbenia, bez akejkoľvek snahy uhnúť pohľadom inam, predstierať čo i len najmenší kúsok ľudskej zdvorilosti. Veď on nepatrí k ľudskému pokoleniu, nie je človekom už veľmi dlho. Moje oči, ktoré sa báli čo i len klipnúť, mimovoľne stále preskakovali z jeho postavy k tvári, hľadajúc akúkoľvek chybičku, ktorá by mi dokazovala, že to, čo vidím, nie je skutočnosťou.

Nakoniec som sa mu zapozerala do očí, ktoré boli momentálne medové, a žasla som nad tým, čo to so mnou, s mojimi spomienkami a citmi, ktoré som sa snažila udupať v prachu času robilo. Koľkokrát mi táto osoba ošetrovala rany, keď som to nedokázala ešte sama? Koľko tajomstiev, ktoré som mu, ako vlastnému otcovi v najhorších časoch, zverila, ešte jeho myseľ prechováva? On kedysi predstavoval dôveru v ľudskosť, v ktorú som u upírov verila... tak prečo zradil?

Musela som pohľadom zahanbene uhnúť – viac som toho zatiaľ nezniesla a preklínala som sa za to. Kam zmizla moja sila? A moje odhodlanie ísť ďalej? Prečo nedokážem navždy uzavrieť staré rany?

Obidvaja sme naďalej mlčali. Ani jeden z nás nevedel, možno ani nechcel, začať.

Pre svoju vlastnú hrdosť som sa zhlboka nadýchla a opäť sa naňho zapozerala. Až teraz som si všimla malých zmien, ktoré mi na prvý pohľad unikli – skutočne mal okolo očí malé vrásky? A čo tie malé, nepatrné nedokonalosti na jeho čele? Je možné, aby... zostarol?

Zrazu zaklipkal očami, ani čoby sa konečne prebral z hlbokého spánku. Urobil dva ľahké kroky, nevedome predvádzajúc eleganciu upírov, a dôverne za sebou nohou privrel dvere. Všetko to urobil bez toho, aby odo mňa čo i len na okamih odtrhol zrak.

„Je to vôbec možné?“ vyriekne neveriacky. Pri zvuku jeho hlasu sebou trhnem – je stále taký srdečný ako kedysi. Lenže tá srdečnosť nie je úprimná.

Na jeho otázku neodpovedám – nemám k tomu čo dodať. Namiesto toho sa zameriam na svoj stôl. V mojom zornom poli sa náhodou ocitne aj jeho ruka, v ktorej zviera papier s menom našej nemocnice. Okamžite spoznám formulár, ktorý som pri nástupe do tejto kliniky podpisovala aj ja, o to horšie, že na tejto je už aj podpis riaditeľa.

Dočerta, dočerta, dočerta!

„Ako dlho si už doktorkou?“ spýta sa ma nesmelo, snažiac sa ma prinútiť k tomu, aby som naň plytvala slovami. Ten prekvapený tón jeho hlasu mi na pokoji nepridá – neznášam, keď ma niekto podceňuje.

Začal vo mne bublať bezmocný hnev nad všetkým.

Mala som vcelku normálny život, v rámci možností. Mala som priateľa, no, teda človeka, ktorému som dôverovala. Mala som ľudí, ktorý mi boli vcelku ľahostajní, no o ktorých som vedela, že ich každý deň stretnem, prehodím s nimi pár slov, drzých poznámok a nakoniec, mala som aj návyky, niečo, čo spolu tvorilo život. Život bez nich.

A on sa sem opäť dovalí, znova sa pokúsi aj s ostatnými narušiť krehkú rovnováhu, čiaru, ktorú som medzi životom s nimi a životom bez nich urobila.

Uvedomím si, že ruky zvieram do pästí a zlostne žmúrim oči.

„Bella?“  Nie, nie, nie!

A napokon sa to stalo - tým oslovením, ktoré dnes používa v mojej blízkosti len málokto, sa hrádza pretrhla a všetko, čo som do nej za posledné roky prácne ukladala, sa vysypalo. Všetky myšlienky, staré vnemy, moje pochabé názory na túto rodinu, spomienky... všetko to vytvorí strašidelnú zmes, ktorá so svojou nekonečne veľkou silou rozťahuje v mojom tele ako nejaký požiar. Zráža ma na kolená, núti ma priznať si porážku, zahanbiť sa pre Carlislom.

V márnej snahe sa snažím pozbierať všetky svoje skúsenosti a udržať si ľadovo pokojnú tvár. Podľa jeho nechápavého výrazu usudzujem, že sa mi to veľmi nedarí a moje herecké schopnosti zlyhávajú.

A tak siaham po poslednej zbrani, ktorú mám. Po poslednej veci, ktorá je mocnejšia, strašnejšia ako akákoľvek bolesť – prázdnota.

Možno sa pýtate, v čom je prázdnota horšia od bolesti? No, to je vcelku jednoduché - ak cítiš bolesť aspoň vieš, že si, že existuješ. Ale ak privoláš absolútnu apatiu, netvora, ktorého ľudia nazývajú prázdnotou... prestávaš byť cítiacou bytosťou.

Vábila som temnú prázdnotu na svoj hnev a smútok podobne, ako ľudia privolávajú hladné zvieratá na jedlo tak, ako mnoho ráz predtým a ona skutočne prišla. Pomaly ako hmla sa začala rozširovať mojim telom – cítila som, ako preniká mojimi svalmi, kosťami, šľachami, ako mi na tele tká pevné brnenie. Brala si to, čo som v tejto chvíli nechcela, chladila, priam až zmrazovala moje rany, ktoré v tej chvíli pálili ako to najhorúcejšie tavené železo. Mohla by som to prirovnať k ľadovému obkladu, ktorý si priložíte na zapálenú ranu – ak ho tam máte, tak chladí a tlmí bolesť, ale v tom okamihu, keď sa obklad prehreje vašim telesným teplom vás to začne bolieť zas a v plnej sile, až pokiaľ sa vám rana v plnej miere nezahojí. Vedela som, že to tak bude aj u mňa, aj keď som na sebe nemala žiadne viditeľné rany, lenže to mi teraz bolo ukradnuté. Prázdnota obrala srdce o city, myseľ o logiku a spomienky.

Aspoň na chvíľu som bola nad vecou, i keď za strašnú cenu.

Bola som pripravená byť opäť krutou a otočiť sa mu chrbtom.

„Oficiálne by som vás tu ako správna nadriadená mala privítať a povedať vám, ako sa tešíme z toho, že vás tu opäť máme. Ale neoficiálne vám úprimne poviem – dopekla, zbaľte si kufre a vypadnite do tej diery, z ktorej ste vyliezli!“ Povzbudená jeho zblednutím sa rukami zapriem o stôl, postavím sa a zvýšim hlas.

„Mimochodom, myslím, že ste si ma s niekým splietli. Ja som Isabella  Swanová, vedúca tejto kliniky. Rada by som povedala, že ma teší, ale nerada klamem.“

Na to si do ruky zoberiem svoju paličku a kabát a rýchlo odkrivkám k dverám. On sa ani nepohne – očividne je mojimi slovami priveľmi zaskočený. Dramaticky za sebou tresnem dverami, len tak pre efekt.

Už sa za ním ani neobzriem.

Tretia osoba:

Dom s nahnedo natretým plotom a žltými záclonami. Tak svoje obydlie opísala Isabella. Bol to vcelku dosť strohý opis. Vlastne stručnejší, akoby sa patrilo.

Isabella totiž zabudla spomenúť to, aký je ten dom tmavý a strohý, ani čo by ho nikto neobýval. Zabudla taktiež povedať, že ten dom je aj domovom skutočného Ticha.

Momentálne sa v tom dome zabývali dokonca až dva druhy Ticha.

Prvým Tichom bolo to veľké, všeobecné Ticho spôsobené neprítomnosťou zvukov a života. Bolo to Ticho, ktoré ľudia niekedy aj vyhľadávali pre svoj vlastný pokoj. Nenápadne sa lepilo na steny, obrazy a tiene, zaplňovalo priestor. Čím dlhšie v tom dome bolo, tým viac sa ho tam ukladalo a tým väčšou výzvou ho bolo prelomiť. Podarilo sa to len málokedy, v tých vzácnych momentoch, keď sa izbami tohto domu ozýval smiech a život.

Ale to očividne nikomu nevadilo.

Tým druhým Tichom, bolo to, ktoré produkoval hosť tohto domu. Bolo hustejšie, aj keď sa šírilo len do veľmi malej diaľky, točilo sa okolo zeleno okého muža. Bolo spôsobené jeho zadumanosťou, starosťami a výčitkami, ktoré ťažili jeho čistú dušu. 

Zrazu sa domom ozvalo tresknutie vchodových dverí, ktoré oproti tomu Tichu pôsobilo ako úder hromu. Isabella, ktorá zaň mohla, bola do nitky mokrá od zúriaceho dažďa, ale očividne ju to absolútne netrápilo. Mala sklený pohľad a takmer vôbec nevnímala.

„Anjelik?“ ozve sa neisto Leo z gauča v obývačke.

No ona naňho nereaguje. Pomaly, schod po schode, sa doteperí do druhého poschodia a vojde do svojej izby na konci chodby. Tieto dvere za sebou privrie na rozdiel od tých vchodových tak tichučko, ako keby ani nechcela, aby niekto o jej prítomnosti vedel. Ale na rozdiel od prvých dverí, tieto zamkne.

Keby mala Isabella menej starostí a problémov, všimla by si, že Leove kruhy pod očami sú ešte väčšie ako pred tým, ako sem prišiel. Taktiež by jej určite neuniklo, že bol bledý, ani čo by ho trápila nejaká choroba. Zamerala by sa aj na to, že jej inak vždy upravený priateľ sa po dome pohybuje len v teplákoch a upnutom tielku, s nedbalo rozstrapatenými krátkymi vlasmi. A šokovalo by ju, že drží v ruke na pol dopitú fľašu piva. On, človek, ktorý v živote po alkohole nesiahol, zastávajúc názor, že je len nástrojom zabudnutia pre zbabelcov.

Lenže ona si nič z toho neuvedomila.

Predsa len, stále bola z väčšej časti obmedzeným človekom, ktorého myseľ toho nedokázala vnímať naraz priveľmi veľa.

A preto nikdy nemohla uvidieť ani to, ako sa Leo vydal po schodoch potichu za ňou, ako si po chvíli márneho klopania a vyvolávania jej mena sadol popri vchode do jej izby a ako sa unavene chrbtom oprel o stenu. Nakoniec vystrel nohy, snažiac sa nájsť si aspoň trochu pohodlnejšiu polohu na tvrdšom modrom koberci a nedopité pivo si položil k pravému boku, dostatočne ďaleko na to, aby ho nedopatrením nevylial.

Po chvíli začuje pár prejavov života vychádzajúcich spoza dverí. Počuje šušťanie oblečenia a pár tichých vzlykov, ktoré prekryje zvuk dažďa spoza okna, ktoré Bella otvorila, len aby ich prekryla.

„Ach, anjelik, dnes ťa tu nenechám samu. Sľubujem,“ zamrmle Leo premáhaný spánkom, ktorý mu sadá na viečka už hodnú chvíľu.

Veď dnešný deň sa ešte neskončil. A on to veľmi dobre vedel.

 Leo:

Tichá miestnosť bez okien a dverí, bez začiatku a konca alebo akéhokoľvek záchytného bodu. Je snehovo biela, tak, ako si ju predstavujú ľudia – Rada to tak zariadila len preto, aby smrteľníkov priveľmi nevystrašila, aby ich priskoro nezaťažovala nekonečnom a jeho silou. Taktiež si začala brať podobu troch starých mudrcov, aj keď neboli tak úplne osobami - a to všetko len preto, aby tu, v oáze pokoja, nemuseli pozorovať surový strach zračiaci sa v očiach a mysliach tých, ktorých sem privediem. Nemajú radi, ak sa niekto trápi viac, ako treba.

Pred nami, zasvätenými, sa s týmto už neobťažovali. Zostávali v podobe hmoty, ničoho, prihovárali sa nám len prostredníctvom zhlukov myšlienok – pretože oni boli ničím a zároveň všetkým. Bol by som omnoho radšej, keď sa zhmotnili – som už priveľmi navyknutý na logiku Zeme. Jednoducho... rád vidím tvár toho, s kým sa rozprávam.

A keďže som sem bez sprievodu inej duše, podstaty nejakého človeka zamieril len málokedy, svoju neistotu a zmätenosť z toho, čo som ešte nechápal, som riešiť nemusel. Až doteraz. Je toho omnoho viac, ale tým vás už zaťažovať nebudem. Veď raz to zistíte sami.

„Súčasť celku, súčasť celku... porušuje to, čo je dané...“

„Viete, ako to s ňou je,“ odvetím im, pozerajúc sa do bieloby.

„Nebezpečenstvo... nemenná...“

„Nerobí toho zase tak veľa, skúste sa vžiť do jej kože.“ Vedel som, že neprestane, nech urobím či poviem čokoľvek. Ak si raz zvolila cestu, bola po nej ochotná kráčať do horkého konca.

Bez akéhokoľvek varovania mnou prejde pocit veľkého smútku, zmätenosti, ale aj otcovskej lásky. Až po chvíli pochopím, že sú to pocity Rady voči Belle.

„Stratená dcéra neba, patrí sem...“

„Nie! Ešte nenastal jej čas!“ Telom mi prechádza vlna chladu a mám pocit, ako keby som sa mal na mieste rozpadnúť, aj keď viem, že nič z tohto nie je reálne. Chápem. Viem, že by jej tu možno bolo lepšie – lenže ja ju ešte nedokážem pustiť preč, dovoliť jej, aby opustila život.

„Príde k nám. Nájdeme jej cestu...“

Telom mi prejde zvláštny krč, niečo, čo ma ťahá preč. Nerozumiem tomu, ale tu nie je pochopiteľné zhola nič. Nasledujem to absolútne inštinktívne, bez rozmyslu nasledujem volanie. No stihnem ešte začuť ich posledné slová adresované mne.

„A nech sa tak stane.“ 

...

Opäť sedím na koberci pred jej dverami. Cítim sa strašne dezorientovane, ako človek, ktorý sa po zážitku na kolotoči opäť postaví na pevnú zem a nevie ani určiť, ktorá strana je pravá a ktorá ľavá. Len okrajovo si uvedomujem, že zvuk môjho zrýchleného dychu sa rozlieha celým domom. Očami blúdim v tme. Viem, že v nej niečo podvedome hľadám, ale neviem čo.

A vtom mi to konečne dôjde. Moje chabé nádeje, že by to mohol byť len hlúpy sen, padli už len preto, že sa opakoval dva razy po sebe – dnes i včera. Skutočne si ma k sebe zavolali bez môjho vedomia, bez môjho tela. Ruky sa mi začnú mimovoľne triasť, ľadová päsť bezmocnosti a strachu mi stisne vnútornosti, až si pomyslím, že sa na mieste povraciam.

Chcú, aby prišla domov.

Ich logika je iná ako naša. Oni smrť berú ako... nutnosť, maličkosť.

Oni ju chcú skutočne zabiť.

Pozbieram sa z podlahy a automaticky napnem všetky zmysli v snahe byť jej aspoň trochu užitočný, poskytnúť jej aspoň tú najzákladnejšiu ochranu. Som si vedomý toho, že nebezpečenstvo môže číhať všade a že smrť – jej vstupenka do svetla, ktoré ešte nemá spoznať, je jej neuveriteľne blízka každý deň. Ako si ju chcú zobrať? Čo na ňu zošlú? Chorobu? Autonehodu? Nejakého vraha? Možností je toľko ako hviezd na oblohe. V hrdle mi navrie guča bezmocnosti. Starosti mi robí aj to, že ma kedykoľvek môžu odvolať. A ak neposlúchnem...

A v tom mi dôjde, že tu niečo nie je v poriadku. Je tu nejako priveľmi mŕtvo. Takto to pred tým, než som zaspal určite nebolo.

Chýba tu buchot kvapiek dažďa na parapete, trieskanie obločníc a skučanie vetra.

To okno.

Tretia osoba:

Klasická izba, ako každá iná. A predsa, človek, ktorý v nej teraz spí je pre mnohých taký výnimočný a sám o tom nevie. Ten človek, žena, je vcelku drobná – to by ste zistili aj bez toho, aby ste ju videli stáť podľa dobre stavanej drobunkej postavy, ktorá sa črtala pod tenkou prikrývkou.

Keď spí, máte jednu z mála príležitosti ju uvidieť bez úškrnu na tvári, bez zloby a utajovaného smútku v srdci. Čokoládovo hnedé vlasy má dnes rozhádzané po vankúši, čo naznačuje, že doteraz nespala boh vie ako dobre. V izbe je na ľudské pomery vcelku chladno, vďaka čomu má na tvári opuchnutej od plaču rumenec. Ale to jej na kráse neuberá – je to len nepodstatná chybička. Ako keby ste sa v najkrajší deň leta sťažovali na pár tmavých mrakov na oblohe. Na posteli a opäť pomrví a vzdychne si.

Je taká ľudská, taká nádherná. Teda aspoň on si to myslí. Tichý a nezvaný, ani čoby tieň prekĺzne oknom a bez rozmyslu ho za sebou zavrie. Potichu, takmer ani nedýchajúc podíde k jej posteli priťahovaný neviditeľnou silou a zbožne na ňu hľadí, tak, ako mnoho ráz pred tým. Jemnučko, ako v extáze jej prejde palcom po tvári a zasunie jej neposlušný prameň za ucho, samozrejme tak, aby sa nezobudila. Z jeho pohybov cítiť nehu. Ako dlho si toto pre jej vlastné dobro odopieral? Čo všetko sa zatiaľ v jej živote udialo?

V tom neprirodzene nahlas vo dverách zarachotí kľučka a naruší tú zvláštnu magickú atmosféru noci. Dvere sa rýchlo otvoria. Je prekvapený, ale nie šokovaný, a tak sa schová v tieňoch. Smrteľník ho nikdy neuvidí ani nezistí, že tu je.

Zoslabnutý mladík, ktorý do tejto izby vtrhol, za sebou tie prekliate dvere privrie omnoho jemnejšie. Porozhliadne sa po izbe a pohľadom sa zastaví na okne a hneď na to na spiacej. Keď sa uistí, že je v absolútnom poriadku, tak si uľahčene vydýchne.

„Počuj, viem, že si tu,“ zašepce ten, o ktorom si Edward myslí, že je len obyčajným človekom. Ale žiadnej odpovede sa nedočká.

„Ukáž sa, inak ju zobudím a keď zistí, že si tu bol... no nechci vedieť, čo s tebou narobí,“ zachechce sa pridusene. V jeho hlase počuť nebadanú hystériu.

„Tak fajn. Keď potrebuješ dôkaz, upír... je od teba milé, že sa o Isabelline zdravie a koberec staráš viac, ako ona sama, ale nie je to nejako extra nenápadné. Dnes už na hry absolútne nemám náladu, takže konečne vylez.“

„Ona ti o nás povedala?“ ozve sa a zjaví sa s povzdychom pred ním, bez akéhokoľvek zvuku, bez akéhokoľvek zbytočného pohybu, ako pravý dravec. To mu na ňu nesedelo.

„Nie, ani nemusela. Ja to už viem dávno,“ odpovedá Leo priamo a zapozerá sa mu spriama do očí. Až teraz si všimne, že Edward je od neho o pár centimetrov vyšší.

„Odkiaľ?“

„To ťa zaujímať nemusí. Nemusíš sa báť – to tajomstvo je v bezpečí, tak, ako bolo doteraz.“

„Kto, alebo čo si?“ spýta sa ho ten s vlasmi farby medi prekvapene.

„Som Leo, jej priateľ. Viac ťa teraz zaujímať nemusí, Edward. Na programe máme pár omnoho dôležitejších bodov.“

„Ako napríklad?“ podráždenosť v jeho hlase sa prehliadnuť nedá.

„Ona,“ povie a kývne hlavou k Belle. „Posaďme sa, toto bude trochu dlhšia debata,“ zavelí, opäť len šepotom.

Najsamprv mu chcel povedať, aby vyšiel spolu s ním z tejto miestnosti, aby ju nezobudili, ale potom si uvedomil, že by to bolo zbytočné. Len na tomto mieste s ním nájde na pár chvíľ spoločnú reč, pretože Bella je tu. Ona je jediným krehkým putom, ktoré tých dvoch spája.

„Ty sa v bez problémov posaď.“ Aspoň raz nie je na škodu to, že je žijúcim balvanom a že je mu úplne jedno či stojí, alebo sedí. Je dobré mať aspoň nepatrnú výhodu.

„Fajn,“ zamraučí a vydá sa k hojdaciemu kreslu v rohu miestnosti. Kútikom oka si všimne, že Edward sa postavil k Bellinej posteli ako nejaká stráž. Presne ako predpokladal.

„Takže?“ zaháji Edward rozhovor pološeptom, aby ho Bellin priateľ počul.

„Zhrniem to do kocky, pretože ti všetko povedať nemôžem – hrozí jej nebezpečenstvo. A ja potrebujem, aby ju niekto chránil nonstop.“

„Na to si tu ty, nie? Veď si jej priateľ.“ Tvár má otočenú tak, aby do nej Leo, ktorý vyvaľuje oči, nevidel. Toto nečakal, je tým vyvedený z miery. Zúfalo si v hlave prehráva všetko, čo povedal a v tom mu to dôjde.

„Asi som priveľmi staromódny,“ vzdychne si Leo hrane a veľmi sa snaží, aby mu nemykalo kútikmi úst. Bez možnosti na prerušenie pokračuje: „Pod slovom priateľ myslím človeka, ktorý je jej vždy na blízku a podrží ju, keď jej je najhoršie. Nič viac a nič menej.“

„Čiže ty...?“ Jeho postoj pri posteli sa zrazu nebadane uvoľní.

„Nie, ani náhodou,“ zamrmle. Nejako sa nevie prinútiť povedať to hlasnejšie, istejšie.

„Fajn,“ odpovie. V rozhovore nastane pauza, každý je myšlienkami niekde inde. Ale ich centrom je stále nevedomá Bella.

„Aké nebezpečenstvo?“ spýta sa šeptom Edward, ale očami stále kĺže po jej tvári.

„Veľké, smrteľné,“ odpovie.

„A od koho?“ Je čím ďalej, tým znepokojenejší.

„Nazvime to... osud.“

„To myslíš vážne?“

„Smrteľne.“ 

„Ona mala vždy smolu,“ zhrnie Edward. Na to Leo len prikývne.

„Čiže s tebou môžem počítať?“ uisťuje sa Leo.

„Urobím pre ňu čokoľvek,“ potvrdí nepriamo jeho spoločník.

„Dobre, ju by sme už mali, teraz je načase riešiť teba.“

„Čo v spojitosti so mnou chceš riešiť?“ nebadane prižmúri oči.

„To, prečo si tu a aj to, čo chceš urobiť. Chápem to a hrá mi to do karát, čiže ti chcem pomôcť.“

„Poradím si aj bez teba.“ Stará hrdosť sa nezaprie.

„Skutočne? Veď ju takmer vôbec nepoznáš.“

„To nemôžeš vedieť. Nevieš, ako dobre ju poznám, čím sme si spolu prešli.“

„Máš pravdu. Ale minulosť je teraz nepodstatná.“

Na to sa Leo dočká len pokrútenia hlavou. Ale s tvrdohlavými ľuďmi, teda vlastne bytosťami, už má vlastné skúsenosti. Uvedomili si tí dvaja niekedy, akí sú si v tomto podobní?

„Vieš, aká je jej obľúbená farba? Hrá na nejakom nástroji?“ vypáli svetlonos.

„Hnedá a nehrá na žiadnom nástroji“ odpovie bez zaváhania Edward.

„Zle, je to modrá, už niekoľko rokov. A, mimochodom, vcelku slušne jej to ide na gitare,“ povie víťazoslávne. „Už chápeš, čo tým chcem povedať?“

„Áno,“ zavrčí Edward, ruky zatne v päsť. Cíti sa ako malé dieťa, ktorému povedia, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Jednoducho ako niekto, komu do nosa udrie realita.

Na to sa Leo postaví a pomaly si to namieri k dverám, naznačujúc koniec rozhovoru. Na prahu sa ešte otočí a jedným dychom povie niečo, čo bude Edwardovi ešte dlho rezonovať v ušiach.

„Je iná. Tvrdšia, omnoho tvrdšia a skúsenejšia, ako kedysi. Má okolo seba hradbu a len málokoho za ňu pustí. A ak aj uspeješ, je otázne, či sa ti to, čo objavíš pod povrchom, bude páči. A ešte niečo - buď trpezlivý a uvedom si, že slová bez činov pre ňu už nie sú ničím.“

Takže, ak ste sa dostali až sem, tak gratulujem. :D Viem, že som teraz dlhšie nič nepripísala, ale bohužiaľ, inak to nejde... dĺžka a kvalita kapitoly to snáď všetko vyžehlí, ale to už posúďte sami. :)

A k ďalšej kapitole? Tak to sa nechajte prekvapiť (tak, ako aj ja :D).

Nakoniec - túto kapitolu by som rada podarovala, tak ako vždy, tým, ktorí si toto moje dielko prečítajú a napíšu svoj názor. Možno, že ste to odo mňa počuli už stokrát a možno to beriete len ako frázu, ale skutočne len vy ma poháňate ďalej.