Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol nádeje 5. kapitola

Je krásnej nemyslíte...


Posol nádeje 5. kapitola Tak a ďalšie pokračovanie je konečne na svete. O čom to bude tentoraz? Niekoľko nových postáv, faktov, spomienok... a konečne je na dosah ruky ten, na koho sa tak dlho čakalo. Viac vám neprezradím. :D
Spomienky, tie skutočne dôležité okamihy nášho života, či už dobré alebo zlé, zo svojej hlavy nikdy nevymažeme. Nemôžeme ich zničiť, podpáliť, či na ne zabudnúť... jednoducho sa to nedá.
Aj keby sme sa snažili sebaviac.
No, tak dosť rečí. Pekné čítanie a, samozrejme, vás, tak ako vždy, prosím o komentáre.
Vaša leacullenfun

5. kapitola – Moje spomienky nevyblednú...

 

„Svet je komédiou  pre tých, ktorí myslia a tragédiou pre tých, ktorí cítia…“

 

Edward: 

Ani som len nevedel, ako to  presne opísať. Ako správne sformulovať a povedať to, čo sa vo mne dialo – pravé slová mi nechceli prísť na jazyk, obchádzali ma, ako keby ma za niečo chceli potrestať nevedomosťou a mojou zmätenosťou.

Košaté, staré stromy okolo nás len s nevôľou prepožičiavali, cez medzery svojich konárov, svetlo aj svojmu okoliu a zemi okolo nás – snažili sa čo najviac posledných lúčov tohto dňa zachytiť pre seba. Aké logické, jednoduché a racionálne. Keby taká jednoduchá logika vládla aj v živote...

Všade, minimálne pre mňa, vládlo zvláštne ticho, ak zoberiete v úvahu to, že cesta bola odo mňa vzdialená len pár sto metrov a že ďalší upíri boli okolo mňa - na dosah ruky. Nebolo to tak, že by som nič nepočul, ale tie zvuky ako keby prichádzali z veľkej diaľky – boli pre mňa stlmené. No nejako som si to neuvedomoval, nevnímal som to – vo svojich myšlienkach a úvahách som bol ponorený tak hlboko, až na pár chvíľ pre mňa reálny svet stratil zmysel. Mohol by som to pokojne prirovnať k tomu, keď je človek ponorený do hlbokej vody – je to dobrovoľný stav, ako ten môj a daný smrteľník taktiež nepočuje takmer nič – je len sám so sebou.  Na chvíľu som sa ocitol v inej realite, v inom priestore. Niekde, kde môžem byť len ja.

Konármi začal v jemnom rytme, zo strany na stranu, pohybovať vetrík, ktorý aspoň na chvíľu narušil ten pocit zmätenosti driemajúci v mojom vnútri. Na kratučkú chvíľu ho prekryl pocit melanchólie zmiešaný s iróniou – uvedomil som si, že pri troche predstavivosti to vyzeralo, akoby nám tie stromy kývali na rozlúčku, ako keby sa s nami lúčilo toto miesto, s ktorým som ja osobne nemal takmer nič spoločné. Bláznivá predstava - mohli by sme my vôbec chýbať niekomu inému, ako takým, ako sme my? Obyčajným ľuďom? O tom som vážne pochyboval. Na to sme boli priveľmi iní. Dosť iní na to, aby si nás všímali, no akurát rovnakí na to, aby nás medzi seba prijali, alebo nás minimálne rešpektovali. Stáli sme na zvláštnej hranici.

Doteraz tak príjemný vánok začal naberať na intenzite – strhol z konárov pár zelených, zdravých listov, ktoré pod vedením vetra začali vo vzduchu chaoticky tancovať. Urobili pár otočiek a potom nečakane skončili pricapené na prednom okne môjho auta. Uvedomil som si, že zvláštnym spôsobom nikto od takých listov nemá ďaleko – všetci sme dirigovaní osudom tak, ako boli tie listy ovládané vetrom, aj keď do určitej miery za seba rozhodujeme sami.

Medzičasom sa slnko úplne skrylo za vrchy neďalekých hôr a s ním aj iskry, ktoré vytvárali jeho lúče na mojich rukách. To ma konečne vytrhlo z mojich úvah.

Netrpezlivo som prstami zabubnoval po volante, snažiac sa zakryť jedno svoje zistenie – už som vedel povedať, čo som cítil – zmätok, štipku strachu a nerozhodnosť. Bez problémov by som k tomu zoznamu mohol pridať aj frustráciu.

„Alice, na čo ešte čakáme?“

„Nie na čo, ale na koho,“ opravila ma potmehúdsky a z okna spolu sediaceho sa zapozerala na náš prázdny luxusný dom, ktorý ešte včera dýchal pohodou a životom.

S tou chatrčou, kde som prebýval ja, sa to ani nedalo porovnať. Po schodoch s poslednými škatuľami práve schádzali Esme s Rosalie, ale na moje prekvapenie si to nenamierili k autám svojich partnerov – ale rovno k nám. Bez vysvetľovania hodili tých pár posledných vecí do môjho kufra a sadli si na zadné sedadlá – v zrkadle nad sebou som na ne mal dokonalý výhľad. Prekvapilo ma, že všetky tri myslia na to isté – na nejakú módnu kolekciu. Tu niečo nesedelo.

„Niežeby mi to nejako vadilo, dámy, ale prečo ste sa rozhodli cestovať so mnou?“ Zdvorilosť sa nikdy nezaprie.

„Ale no tak, braček, rozhodli sme sa s tebou stráviť ešte pár chvíľ naviac – veď ešte len včera si sa vrátil. Potrebujeme si zvyknúť na tvoju spoločnosť.“ Samozrejme, vysvetľovania sa ujala Alice.

„A preto si chránite myšlienky?“ Tak toto zdvorilé nebolo.

„To je naša vec, Edward. Potrebujeme štipku tréningu,“ pridala sa Rosalie. Esme súhlasne prikývla.

„Tak fajn,“ podvolil som sa. Všetky tri ma obdarili svojim úsmevom.

Bez ďalších rečí som naštartoval – nepotreboval som, aby sa mojim ďalším spolucestujúcim stal napríklad Emmett – ako som ho poznal, bol by schopný, pod vplyvom svojej detskej radosti, sa celú cestu viesť na kapote môjho auta, aj keď interiér bol prispôsobený pre päť osôb a my sme tu boli zatiaľ len štyria. Ale potom som si vlastne uvedomil, že Alice mi tak trochu hrá do karát – potreboval som s ňou niečo prediskutovať a zatiaľ sa nenašla vhodná chvíľa. A okrem toho som chcel zistiť, čo my taja – aj keď som bol doma len jeden deň, tak som si to všimol. Poznal som ich pridobre na to, aby mi to ušlo...

„Alice, je tu pár nedoriešených detailov,“ začal som opatrne.

„Vymenuj mi ich,“ povedala zvesela. Ju dneska nemohlo vytočiť snáď nič, ani to, že spochybňujem jej schopnosť plánovať.

„Tak napríklad, ako sa chcete, teda chceme, nasťahovať naspäť do Forks bez toho, aby si ľudia všimli, že sa nemeníme a nestarneme? A okrem toho, čo tam chcete robiť – musíme nejako zapadnúť a do školy už chodiť nemôžeme...“

„Len toto ťa trápi?“ spýtala sa uvoľnene, ako keby som sa pýtal na počasie.

„Zatiaľ áno. Musíš uznať, že sú to veľmi podstatné veci, na ktoré som zatiaľ nenašiel odpoveď. Teda, pokiaľ nám nechceš začať na tváre kydať makeup...“

Tá predstava bola sama o sebe hrozná, až ma mimovoľne striaslo. Ale netrápilo ma len toto, v tom sa trafila. Ešte stále som sa trochu hneval preto, ako zo mňa môj sľub vymámili, aj keď na druhej strane... nijako inak by ma tam nedostali. A okrem toho, neveril som, že vo Forks Bella zostala – to miesto neznášala, o tom, čo sa stalo, ani nehovoriac. Ale keď som sa na to spýtal Alice... nikdy mi neodpovedala.  

„Tak to je ľahké. Náš prvý, podľa teba neriešiteľný, problém vyriešila Rose.“

„Rosalie? Ako?“ Nejako mi to nedochádzalo.

„Mám totiž niečo ako... dar, ktorý som nedávno objavila,“ pripojila sa do debaty váhavo Rosalie.

„Aký dar?“ spýtal som sa priamo a zahľadel sa jej v zrkadle do očí. Zalapal som po dychu a moja sánka sa, obrazne povedané, vydala spoznať sa s podlahou. Asi mi už preskakuje – veď jej oči boli blankytne modré, po typickej zlatej nezostalo ani pamiatky.  

„Po prvý raz som na to reagovala podobne ako ty. V skratke - mám schopnosť vytvárať niečo ako ilúzie, optické klamy.“ V jej hlase bol skoro nepostrehnuteľný náznak pýchy. Chápal som to – vždy si priala mať nejaký dar, nejako pomáhať rodine, chrániť nás spôsobom, ktorý nedokáže nikto iný. Ani si neuvedomila, že to už veľmi dlho robí aj bez nejakého daru...

„Ako dlho to vieš, ako si to zistila? Má to nejaké obmedzenia?“ sypal som jednu otázka za druhou. Konečne sa k slovu dostalo moje zvedavé ja – v tomto som sa tak trochu podobal Carlisleovi. Esme pomyslela na to isté – pri tej myšlienke sa neubránila láskyplnému úsmevu.

„Viem to tak tri mesiace a vedel by si to aj ty, keby si pri nás zostal,“ začala. Len tak-tak som nezagúľal očami – toto obdobie mi u nej len tak ľahko neprejde.

„A ako som to zistila?“

Rose sediaca oproti svojmu zrkadlu, ponorená do svojich spomienok, snov. Jej nesplniteľná túžba ktorú som čím ďalej, tým viac pociťoval aj ja – byť opäť človekom. Pozorne sa, tak, ako mnoho ráz predtým, zapozerala na seba samú, snažiac sa vyzdvihnúť zo svojej tváre všetky ľudské črty. Všetko jednoduché, menej dokonalé. S nekonečným smútkom sa zapozerala na tú dokonalú tvár, pre ktorú by smrteľníci aj vraždili. A tie oči. Odvrátila sa.

„Bohužiaľ,“ zamrmlala a už sa chystala odísť zo svojej izby za Emmettom, za svojím jediným šťastím, keď jej oči mimovoľne zamierili k tomu zrkadlu opäť. Následne sa domom rozľahlo mimoriadne hlasné zalapanie po dychu – Rose pristúpila k zrkadlu, od ktorého pred chvíľou chcela utiecť, k tvári si prikladajúc trasúce sa prsty.

„Sú modré,“ šepla užasnuto...

Dostal som zo seba len jednoduché „aha“. Bol som rád, že ma konečne niekto z tých troch vpustil do svojej hlavy - ale mal som zvláštny pocit z toho, že to bola akurát Rose, ktorá si striehla každú myšlienku. Vedel som, že sa teraz cíti zvláštne odhalená, nechránená škrupinou anonymity, nezáujmu ...

„Obmedzenia to nemá žiadne, diaľka nemá na moju schopnosť žiadny vplyv, keď myslíš toto. Moja ilúzia zostane taká, aká je - pokiaľ ju sama nezruším.“

„Dokážeš viac, ako zmeniť farbu dúhoviek?“ Nepostrehnuteľne tie svoje modré oči prižmúrila...

„Dobre, dobre, stačila by mi aj slovná odpoveď,“ povedal som a pošúchal si nos, na ktorom sa mi z ničoho nič objavila vtipná bosorácka bradavica...

„No čo? Aspoň sa na teba už tak nebudú lepiť dievčatá -“

„Ha-ha.“ Moja reakcia spustila salvu úprimného ženského smiechu.

„A čo tá druhá vec? Čo tam chcete robiť?“

Tentoraz sa slova ujala Esme, odpočítavajúc na prstoch. „To je jednoduché. Ja budem opäť bytovou architektkou, Carlisle doktorom. Alice si otvorí v meste menší obchod s oblečením, Rose a Emmett si zasa otvoria opravovňu áut. Jasper sa rozhodol stať sa na miestnej škole učiteľom histórie –"

„Čože, Jazz a škola?“ vyprskol som. Tak to som si teda nevedel predstaviť. A nemal by chcieť radšej zamestnanie, pri ktorom nebude jeho sebaovládanie také skúšané?

„No, na škole sa teraz akurát preberá vojnová tematika...“ No jasné. Viac hovoriť netreba – keď príde na vojny, Jazz je ochotný rozprávať veľmi, veľmi dlho...

„A čo ja?“

„Za teba sme zatiaľ nerozhodovali, ale boli by sme radi, keby si bol s Carlislom v nemocnici. Nejaká práca sa tam pre teba určite nájde...“ pokrčila plecami. Jasné, aby som bol pod dohľadom. No nič lepšie ma nenapadlo – tak som len prikývol.

Niečo mi tu však stále nesedelo. Ako to, že sa ten dar objavil akurát teraz, keď ho tak potrebujeme? Náhoda? A ako to, že ho Rose vie tak dobre ovládať po pár mesiacoch? Také dary zväčša potrebujú veľa tréningu a času...

„Máme veľké šťastie – také dary zväčša nepadajú len tak z neba.“

 

Niekde v inom priestore, pre pozemské bytosti neviditeľný sa nad touto vetou Leo úprimne nahlas  zasmial, až sa za ním ostatní svetlonosi začali udivene obzerať – keby len ten Bellin upír vedel, ako ironicky je tá jeho úvaha pravdivá...

 

Bella:

„Zopakuj to ešte raz a pomaly, nič ti nerozumiem. Na nás, malomestských ľudí, nemôžeš ísť tak rýchlo.“ V skutočnosti som mu rozumela všetko na prvý pokus. Ale prečo ho trochu nevytočiť? Veď ten chlapík aj tak vyzeral, že dostane infarkt, tak radšej nech je pri tom v nemocnici.

„Tak fajn. Som Oliver Main, manažér veľmi známej, mladej popovej speváčky Niamey.“

„Niamey? O tej som v živote nepočula. Čo je to za meno?“

„To je jej umelecké meno.“ Hovoril o tom, ako keby to malo byť jasné každému, kto má menej ako päťdesiat a netrpí žiadnou duševnou poruchou.

Nad tým som len pozdvihla obočie – nemohla som si pomôcť.

„Len pre zaujímavosť, čo za strašné, či nudné meno má, že ho nemôže používať?“

„Dianna. Priezvisko vás zaujímať nemusí. Len pre vašu informáciu, vo svete, kde sa chytilo meno ako napríklad Lady Gaga, to meno vôbec čudné nie je. A uprednostnil by som, keby ste mi vykali, doktorka Swanová.“ Dianna? To meno sa mi páčilo omnoho viac ako Niamey – znelo mi to ako meno nejakej virtuálnej postavičky, alebo nejakého emáka so sebevražednými sklonmi...

„Nejako sa mi nechce – vykám len ľudom, ku ktorým mám úctu. A ty medzi nich zatiaľ nepatríš, kamoško.“

Jedna kravata, na jeho ani nie tridsaťročnom krku, drahý oblek a začesané vlasy a čo si už ten chlapík nepomyslí.

„Pozor na jazyk, slečna. Mám mnoho známostí.“ Tvár mu začala naberať veľmi zaujímavý odtieň červenej.

„No keby ste ich použili, mojej odbornej pomoci by ste sa už nedočkali. A keď ste sa namáhali odtiahnuť ma od toho okna, aby ma nevyfotili tými obrovskými foťákmi s bleskami tí vaši vygumovaní paparrazi, tak ma asi len na niečo potrebovať budete.“

„Chránil som aj vás a vaše súkromie. Oni totiž chcú zachytiť všetko, čo súvisí s Niamey a keby zistili, že sa máte stať jej doktorkou, tak by ste sa ich už nezbavili.“ K tomu si prstami nervózne prehrabol vlasy. To je skutočne až taká známa? Ako to, že som o nej nepočula?

„Ja som sa o tvoju pomoc neprosila.“

„Dobre, dobre. Vaša povesť neklame, jazyk máte teda riadne ostrý,“ vzdychol si porazene.

„No, zvykaj si. Čo keby sme sa dostali k niečomu podstatnejšiemu, ako je tvoje poničené ego – čo je s tou vašou Niamey? A keď je taká známa, prečo ste jej slávny krk nezavesili niekomu, čo ja viem... v New Yorku? A ešte jedna vec – kedy som odkývala, že ten prípad zoberiem?“

„Viem, že ho zoberiete, v medicínskom svete nie je známa len vaša profesionalita a drzosť, ale aj vaša zvedavosť a hrdosť – nikdy ste nemali prípad, ktorý by vás pokoril, ako sa hovorí. A v New Yorku sme už boli – tu je ten problém. My potrebujeme toho najlepšieho doktora, no vlastne doktorku.“ Prosebne sa na mňa zadíval. Ach, tie lichôtky... ale vyzeralo to zvláštne, teda ten celý prípad. Čo také sa jej stalo, že to nevyriešili ani na omnoho väčších a modernejších oddeleniach?

„A ako ste sa dostali k tomu, že ja som najlepšia?“

„Prosím vás – plno vašich prípadov je podrobne opísaných na internete. Vlastne sa čudujem, čo robíte tu,“ demonštratívne mávol rukou okolo seba a znechutene nakrčil nosom. Snob.

„Schovávam sa tu pred takými prúsermi, ako si ty. A keď sme už pri tom – čo keby sme sa na tú mladú išli konečne pozrieť? Pacienti nenosia diagnózy napísané na čele a ako tak pozerám, ty by si nerozoznal ani gangrénu od chrípky.“ Bezmocne zaškrípal zubami - váhy sa opäť naklonili. Totiž, skutočne ma to začínalo zaujímať. No to neznamenalo, že mu to víťazstvo doprajem zadarmo.

Otočil sa a bez komentára ma viedol k tej mlade, k tej Dianne. A moja zvedavosť astronomicky rástla každým krokom...

 ... 

Niečo tu začínalo poriadne smrdieť – ako týždeň stará ryba, ktorú niekto ešte nechal pomaly hniť na slnku.

„Tak čo?“ opýtal sa dychtivo manažér hneď, ako som vyšla z jej izby.

„Zatiaľ nič. Necháme si ju tu na pozorovanie. A čo za príznaky zatiaľ mala?"

„Slabosť a únava, extrémne schudla i keď je normálne, raz dokonca aj odpadla, ale nejako zvláštne. Viem, že sa ešte sťažovala na bolesti hlavy a všimol som si, že má trochu problémy s hlasom...“ Ten chlap poriadne zbledol. No jasné. Speváčka bez hlasu – to je preňho najväčšia katastrofa.

„Žiadne problémy s dýchaním nemala? A čo dedičné choroby?“

„O ničom neviem.“

Bez ďalších  rečí som sa obrátila na menšiu sestričku stojacu pri mojom boku.

„Sestra, spravte jej testy na hyperglykémiu, cholesterol a alergény. A doneste jej na izbu vodu a jedlo – vraj je strašne hladná.“

„Áno, doktorka. Len vám ešte chcem povedať, že dnes sem má prísť nový dokto-"

„Dobre, pošlite ho ku mne.“

„Ako si želáte.“ Potom sa rýchlym krokom vybrala vybaviť to, čo som jej prikázala.

„Hej a vy, pán manažér, od vás chcela, aby ste jej na izbu doniesol jej notebook.“

„Okej,“ povedal len a vydal sa po chodbe rovnakým smerom, akým odišla tá sestra.

A ja som sa vytratila do svojej kancelárie. 

... 

 

Dlhšia ručička hodín v mojej kancelárii sa pomaličky prisúvala k šestke, zatiaľ čo tá maličká sa nepatrne sunula k osmičke. V mojej kancelárii bolo odrazu dosť veľa svetla - začínal sa nový deň, z ktorého som sa tešila, pretože mne začiatok dňa prinášal koniec služby.

Výsledky testov Dianne nepoukazovali na nič konkrétne – vlastne, podľa nich by mala byť zdravá ako ryba, čo očividne nie je. Zajtra toho budem musieť pozisťovať viac, ale pre dnešok by stačilo. Je pod dohľadom, nič sa nestane. Minimálne nič, čo by dostali ostatní pod kontrolu, na to môžete zobrať jed.

 

Ešte pol hodiny. 

Nedbalo som unavene otvorila najbližšiu zásuvku, s úmyslom strčiť tam tie papiere s výsledkami, keď som doslova a do písmena zamrzla uprostred pohybu, s očami upretými na dno zásuvky.

Bola tam jedna jediná vec, ktorú som tam ja určite nedala. Ako sa tam, do šľaka, dostala?

Bola to fotografia. Vedela som, že na zadnej strane, v ľavom dolnom rohu nájdem dátum, kedy bola tá fotka fotená. Tá staršia, pohúžvaná fotka s vyblednutými farbami.

A i tak mi udrela do očí, pretože to, čo na nej bolo, mi bude do konca života bolestne vypálené do pamäti. Bol tam on. On a ja v objatí, so šťastnými iskierkami v očiach, nalepení jeden na druhého. Presne som vedela, kedy a pri akej príležitosti to bolo fotené...

 

Vracali sme sa ruka v ruke z prechádzky. Pomaličky sa stmievalo, aj keď na naše pomery bolo ešte priskoro. Ale to sa dalo jednoducho vysvetliť – veď jeseň už bola v plnom prúde. No aj tak som ľutovala, že tento pekný deň končí...

„Máš rada jeseň?“ spýtal sa znenazdajky a jemne mi stisol ruku.

„Áno aj nie,“ odpovedala som tajomne.

„A to už ako?“  spýtavo pozdvihol jedno obočie.

„To je jednoduché. Zbožňujem tie teplé farby listov – hnedá, žltá červená... a aj to, ako sa príroda mení. Ale jeseň sa mi páči len dovtedy, pokiaľ je suchá a teplá – neznášam tie dlhé, celodenné dažde, ktoré sú pre toto obdobie tak typické.“

„Ako keby na tom vo Forks nejako záležalo,“ zasmial sa.

„To je pravda, ale dnešok je neuveriteľne pekný, teda na Forks určite.“ Na chvíľu som slastne privrela oči a zhlboka sa nadýchla vzduchu, nasávajúc pokojnú atmosféru parku do svojho vnútra. V tom ma Edward potiahol za ruku, smerujúc k najbližšej lavičke. Sadol si na staré drevo ako prvý a mňa nečakane stiahol na seba, do svojho náručia, v ktorom som sa v poslednom čase cítila ako doma. Nemala by som síl protestovať, aj keby som chcela...

„Tak, a teraz som úplne spokojný ja,“ zamrmlal mi do ucha, do ktorého mi následne vtisol malý bozk. Nenechala som sa ponúkať dvakrát – okamžite som sa vrhla na jeho pery, súkromie – ne súkromie. Cítila som, ako sa pod mojimi perami sformovali tie jeho do úsmevu a okolitá scenéria a príroda zrazu stratili všetko čaro.

 

Po chvíli sme sa od seba odtrhli, snažiac sa chytiť druhý dych. Telom sa mi rozlievalo neuveriteľné teplo.

Až teraz som si všimla, že tu nie sme sami, že o pár metrov ďalej stojí fotograf s profesionálnym  fotoaparátom, namiereným na stromy.

„Dostal som nápad,“ povedal len a pokynul na fotografa.

„Vieš, že sa nerada fotím,“ zamrnčala som, keď mi došlo, čo zamýšľa.

„No, na taký pekný deň potrebujeme pamiatku, nie? S fotografiami aspoň spomienky tak rýchlo nevyblednú.“ Medzitým k nám podišiel ten fotograf, so zmäteným výrazom vo tvári.

„Môžem vás poprosiť o jeden snímok?“ spýtal sa Edward zdvorilo. Fotografova tvár sa vyjasnila – veď od neho chceli len to, čo vedel najlepšie.

Edwardove dlane sa medzitým omotali okolo Belliných bokov. Bella nevedela, čo s rukami, tak ich jednoducho položila na tie jeho.

„Povedz sír,“ zašeptal s úsmevom. V posledných dňoch mal veľmi veselú náladu. Ale mňa o úsmev nebolo treba žiadať – žiarila sama od seba. Bola som jednoducho šťastná.

Po chvíľke nám fotograf s úsmevom svoj výtvor podal. Obidvaja sa mu poďakovali a Edward mu podal desať dolárov.

Bella sa zatiaľ na fotku pozorne zapozerala – bola skutočne dobrá, ten pán je majstrom svojho oboru. Tí dvaja boli od seba takí odlišní ako sa len dalo a predsa ich spájalo neuveriteľne silné puto – láska.

„No vidíš a ani to nebolelo, Bells.“ Na tom sa zasmiali obidvaja. Skutočne to nebolelo.

 

Nie vtedy, až teraz.  

A to ma ničilo. Prečo som nevedela vypudiť z hlavy? Prečo som nevedela zabudnúť, zaceliť sa?   

Roztrasené prsty pravej ruky sa mi impulzívne, bez môjho vedomia, približovali k tej fotke a ja som nemala síl ich odtiahnuť. Ukazovákom som opatrne prešla po tých dokonalých rysoch jeho tváre...

 

„Klop, klop.“ Zásuvku som čo najrýchlejšie zabuchla.

„Ďalej.“ Prečo sa mi hlas tak divne triasol? Stačilo, spamätaj sa!

„Dobrý d-"

Nový návštevník sa na prahu dverí zasekol uprostred vety hneď, ako jeho pohľad padol na Bellu.

A Bella? Tá len zovrela pery do úzkej linky, pripravujúc sa na nový boj.

Boj, ktorého sa tak dlho obávala.

Pretože vo dverách stál niekto, koho tak dlho pokladala za svojho blízkeho.

Za niekoho, komu mohla veriť ako vlastnému otcovi.

Kedysi.

 

Bol to on. Carlisle Cullen osobne. 


S touto kapitolou nie som veľmi spokojná. Ani sama neviem prečo. No posúďte sami.

No a jedno oznámenie - absolútne netuším, kedy bude ďalšia kapitola - začína škola a tá je pre mňa prvoradá. A múza ma zatiaľ ohľadom ďalšej kapitoly nepobozkala... zatiaľ.

A venovanie? Rada by som túto kapitolu venovala všetkým, ktorí moju poviedku čítajú a vyjadria mi svoj názor - len vy mi pomáhate ísť ďalej.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Posol nádeje 5. kapitola :

 1
29.09.2011 [16:29]

YrissDlho som tu nebola a odrazu pozerám , pozerám , nová kapitolka . Náhodou to bolo fantastické . Rosalia má novú schopnonosť a naozaj zaujímavú . A čo sa týka Nyamey , som zvedavá ako to dopadne ( pripomína mi to premenu na upíra z jednej poviedky ) . Scéna s fotkou bola absolútne dokonalá . A ten záver ... Teším sa na pokračko . Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. schuchinka
07.09.2011 [15:38]

kapitolka bola uplne uzasne! no coment! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

06.09.2011 [21:49]

InomaZas tak strašný to nebylo Emoticon Je pravda, že začátek byl takovej... jak to říct. Pomalej, jo. Přišlo mi to, že ses nemohla pořádně rozepsat a vžít se do Edwardovy hlavy... Ale pak to už jelo a tys byla přesně tam, kde jsi být měla Emoticon Emoticon
Ten dar, který dostala Rosalie je perfektní. Nevím proč, ale v této povídce se mi jako mužský hrdina ze všeho nejvíc líbí Leo Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Ty vzpomínky byly nádherně vykreslený. Je vidět, že pod tou tvrdou slupkou to je pořád Bella z Forks. Emoticon
A teď už jen čekat na to, jak se to vyvrbí. Carlisle musí zřejmě čubrnět - pochopila jsem to správně, že Bella bude jeho nadřízená? Emoticon Když ho přijímala? Emoticon Emoticon
No a taky mě zajímá, co je s tou zpěvačkou. Předpokládám, že jsi nezapletla do příběhu pro nic za nic...
Jak jsem řekla - na zaátku to chvilku trvalo, než ses rozjela, ale pak to bylo fakt dobrý Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. lelus
06.09.2011 [21:41]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. martty555
06.09.2011 [21:07]

super kapitola rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

06.09.2011 [21:01]

lufeninka1999 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nessienka admin
06.09.2011 [18:39]

NessienkaAhoj. V kapitole som ti opravila tieto chyby:

*Čiarky
*I/Y v koncovkách prídavných mien
*S/Z
*Za radovou číslovkou sa píše malé písmenko (5. kapitola)
*Je pokojne, nie kľudne!
*Nespisovné výrazy
*Zdvojené medzery
*Medzery pred znamienkami a hornými úvodzovkami
*MI/MY - mi vo význame mne a my, keď označujeme viac osôb.
*Slová s krát sa píšu spolu!

Nabudúce dávaj väčší pozor. Ďakujem. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!