Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol nádeje 4. kapitola

13.08.2011 (12:30) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1082×

4. kapitola – Pozor na želania...

„Nevidíme veci také, aké sú, ale také, akí sme my...“

Doktorka Isabella Swanová do dverí nemocnice vletela tak rýchlo, že by ju nebolo až také prehnané prirovnať k letiacej guľke zbrane, ktorá spôsobila tieto problémy.

„Čo to tu dnes máme?“ opýtala sa svojej podriadenej kolegyne, rýchlo krivkajúc po chodbe, v snahe čo najrýchlejšie sa dostať k pacientovi.

„Postrelené dievča - Amy Wandelhole. Guľka preletela pľúcami a zasekla sa pri mieche. Máme podozrenie na vnútorné krvácanie. Môžeme byť radi, že nebolo zasiahnuté srdce – to by bol úplný koniec. Priviezli ju ešte len pred pár minútami, čiže ste o veľa neprišli. Akurát ju premiestňujú na operačku.“

„Ako sa to stalo? A čo je ešte prekvapujúcejšie, ako sa to, dopekla, stalo tu, v tomto zapadákove?  Slová Forks a streľba sa tu v jednej vete nepoužili posledných desať rokov!“

„Hm, vlastne sa to nestalo tu, ale na ceste medzi Forks a Port Angeles. Ale Port Angeles to hodilo na hlavu nám,“ povedala žena nahnevane.

„Predpokladám, že tí snobi si nechcú pokaziť tohtoročnú štatistiku úmrtnosti a nehodovosti, mám pravdu?“

„Vystihli ste to presne.“ Tu už nebolo čo dodať.

„Tak poďme na to a ukážme im, ako sa to robí!“ usmiala sa škodoradostne Bella a vletela do dverí operačnej miestnosti.

...

O dve a pol hodiny som konečne spokojne mohla odložiť skalpel, stiahnuť si z rúk gumené nemocničné rukavice a opustiť operačku, ktorá sa teraz hemžila asistujúcimi doktormi a sestričkami, ktorí dokončovali tú jednoduchšiu robotu.  

Ja som mala pre dnešok absolútne dosť – zo sály som takmer utekala, potrebovala som okamžite odísť od  len tak-tak stabilizovaného tela dieťaťa, ktorému som sa snažila zo všetkých síl pomôcť. Bolo toho na mňa priveľa.

Viem, že by som na také veci mala byť už zvyknutá, brať ich ako samozrejmosť – krv, ľudské orgány, životy, smrť... ale nie dnes, a nie u tohto človiečika.

Keď som vošla do sály, tak som si myslela, že som pripravená na všetko, ale to presvedčenie sa zrútilo ako domček z karát, keď som uvidela jej krehké, zakrvavené telíčko, jej tvár - jemnú, teraz bledú, no inak iste usmievavú tvár šesť ročného dievčatka, lemovanú hnedými kučierkami.  Niečo sa vo mne pohlo a v tom momente som si myslela, že ma snáď trafí šľak. Ale od hnevu. Prečo mi nepovedali, že je to také malé dievča? Ako sa dostalo k zbrani, k tomu ešte nabitej? Toľká neopatrnosť! Veď jej život, ktorý ešte len začal, teraz visel na vlásku! Toho hlupáka, čo má toto na svedomí, pekne povarím vo vlastnej šťave, ešte si to aj vychutnám.

Z mojich úvah o pomste ma prebral zvuk nástenných tikajúcich hodín, ktoré mi oznamovali, že mám pred sebou ešte štyri hodiny služby. Bože, čo som komu spravila? Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, to nebola dobrá otázka, totiž podľa Lea som mu toho spravila viac ako dosť. Čiže tu ešte chvíľu budem musieť zostať, ale nikto mi nebude môcť vyčítať, keď sa teraz niekam zašijem... napríklad do svojej kancelárie. Veď platí, že keď človeku zídete z očí, zídete mu aj z mysle. Len žeby to, pri mojej smole, platilo aj teraz.

S nádejou na chvíľu pokoja, na ktorý som sa pred tým tak sťažovala, som sa približovala k dverám svojej kancelárie, ktoré na mňa ticho čakali v úplne tmavej chodbe. Zaujímalo by ma, prečo tu niekto nezapálil svetlá.

Pätnásť metrov... desať metrov... päť metrov... a zrazu vzlyk, srdcervúci, mužský vzlyk. Chcela som to ignorovať, lenže čím bližšie som bola k dverám, tým to bolo hlasnejšie. Tri metre... možno tu vôbec nečaká na mňa, ale na niekoho iného. Chabá výhovorka, vzhľadom  na to, že na tejto chodbe okrem mojich dverí už žiadna kancelária či ambulancia nie je. Teda, keď nepočítam sklad. Čo ho tak potichu obísť? Keď ľudia plačú, nedávajú pozor, nesústredia sa. A všade je tma, keď budem dostatočne potichu... dva metre, jeden... a nič, koniec. Ďalej to jednoducho nešlo.

„Pane, čo tu strašíte po tme?“ povzdychla som si nahlas nad svojou nikdy nekončiacou hlúposťou a zapla vypínač, ktorý bol kúsoček napravo od mojich dverí. Zbohom vytúžený pokoj.

„Ako na tom Amy je?“ zavzlykal, ignorujúc moju otázku.

„A vy ste kto, ak sa môžem spýtať?“

„Jej otec.“ Po tomto zistení som si ho poriadne obzrela – jemne zavalitý tridsiatnik s okrúhlou tvárou, hnedými vlasmi a hrubým obočím. Oči mal opuchnuté a červené od plaču. Určité spoločné rysy však s tou malou mal, o tom nebolo pochýb – mala po ňom nos, tuším aj vlasy.

„Vy ste pri tom boli?“

Prikývol a zvesil plecia. Môj hnev začal kypieť na novo.

„Tak potom vám pán Wandelhole môžem povedať len to, že to bolo o chlp. No nemá to ani z ďaleka vyhraté – uvidíme, či sa pľúcne tkanivo správne zrastie a nemôžeme si byť istí, či sa bude môcť hýbať tak, ako pred tým – guľka bola totiž dosť blízko miechy, vlastne od istého života na vozíku ju delilo len pár centimetrov. Jediná pozitívna správa je to, že sa nepotvrdilo podozrenie na vnútorné krvácanie a guľka zďaleka obišla srdce – to by ste už teraz pravdepodobne plakali pred dverami patológie,“ vyriekla som bez štipky súcitu, ktorý by mal byť v takých situáciách prirodzený.

Moja referencia mala presne ten účinok, ktorý som očakávala – hlavu si zložil do dlaní a nanovo sa rozplakal. Jeho nárek bolo počuť snáď až na druhý koniec nemocnice a ja som zrazu nevedela, čo s ním ďalej. A tak som len stála a prizerala sa.

„Nechal som ju na chvíľu samú v aute. Len na chvíľku, keď sme zastavili a ja som jej išiel kúpiť niečo jesť. A ona zatiaľ... Bože, mal som si uvedomiť, aká je zvedavá. Čo som to za otca?" povedal mi trhane, premáhajúc neutíchajúci plač.

„A čo vôbec robila v tom aute zbraň?“

„Som policajt. Akurát mi skončila služba...“ Hm, policajt? Ešteže Charlie mal viac rozumu.

 Vtom okolo mňa prebehla žena a vrhla sa do náruče toho policajta. Bola spotená, uplakaná a roztrasená – na pokraji psychického zrútenia.

„Ach, Andrew,“ vzlykla. Tipovala som, že to je jeho manželka. Pán Wandelhole ju zvieral v náručí, no stále s nádejou cez jej plece pozeral na mňa.

„Urobím všetko, čo je v mojich silách. Sľubujem,“ šepla som znenazdajky. Následne som sa otočila a vybrala preč, v hlave si prehrávajúc túto scénu i tvár Amy.

Potrebujem ďalšiu kávu. A to okamžite.

Kdesi ďaleko, na severe...  

Malé, čierno vlasé šidlo, ako jej on rád hovorieval, sa zastavilo i so svojím, v poslednom čase, nie veľmi veselým sprievodom pred prahom domu, v ktorom sa jej brat pred niekoľkými mesiacmi opäť, na svoje želanie, poddal dusivej samote.

Bez nadšenia sa zapozerala na tú depresívnu konštrukciu, ktorú on volal, alebo chcel volať, domom no určite nie domovom – rozbité obloky, lúpajúca sa farba, dokonca mala podozrenie, že počuje jemné hryzkanie usilovných termitov. Inštinktívne a nepatrne nakrčila nos – ten zvuk sa jej nepáčil. Nikdy by nepovedala, že akurát on tu dokáže existovať. Vlastne, keby nepočula jeho pravidelný dych a nemala by svoje vízie, tak by tento dom obišla bez povšimnutia. Bol to snáď jeho zámer?

Bez zaklopania otvorila nie veľmi kvalitné dvere a opatrne vošla dnu, jej partner hneď za ňou. To, čo uvidela svojimi dokonalými očami, ju ešte viac znepokojilo. I keď vonku bolo vcelku dobré svetlo, tu už bolo šero, takmer tma. Nábytok bol porozlamovaný na márne kúsky, na niektorých veciach dokonca vedela rozoznať odtlačky jeho kamenných pästí. Steny a podlaha boli na tom veľmi podobne – takmer nič jeho výlevom zúfalstva a hnevu nebolo ušetrené. Vedela, ako by takýto dom nazvali ľudia – dom duchov a démonov. A vlastne by neboli tak ďaleko od pravdy.

„Edward?“ zvolala zvonivým hlasom. Chce, aby sa jej ukázal dobrovoľne, nie aby ho hľadala podľa čuchu, ako nejakú korisť. Nedočkala sa žiadnej odpovede.

„Ale no tak, ukáž sa!“ dodal  jej partner netrpezlivo, priam rozhnevane.

„Braček, prosím,“ dodala tíško v mysli. Vedela, že ju začuje.

Vtom sa domom rozoznela tichá, klavírna melódia, pochádzajúca z horného poschodia. Ich pozvanie, jeho privítanie. S malým úsmevom sa za ňou okamžite rozbehla – vyhrala bitku, no vojnu ešte zďaleka nie...

S posledným, prakticky nepotrebným, nádychom vošla do menšej miestnosti, z ktorej pochádzala klavírna melódia. To, že tu mal - aj cez svoj stav apatie, v ktorom sa posledných pár mesiacov kvôli Belle zmietal - klavír, bolo dobrým znamením. Bez zbytočných rečí sa posadila na zaprášený koberec pred klavír a priam zbožne sa započúvala do tónov, ktoré plynulo prešli do skladby, ktorú kedysi venoval jej. Po chvíli si k nej prisadol aj Jasper, ktorého príjemné pocity v tejto miestnosti, ktoré mu v poslednom čase tak chýbali, nenechali chladným.

Po chvíľke skladba stíchla a v malej miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré tento dom tak dobre poznal. No tentoraz, pre zmenu, nebolo ťaživé, ale jemnejšie a príjemnejšie. Každý z nich si vychutnával prítomnosť toho druhého - ako pravá rodina.

Naša malá veštkyňa sa opatrne zapozerala svojmu bratovi do očí a následne, aj keď si ešte pred touto návštevou dala sľub, že to neurobí, k nemu priskočila a objala ho.

„Edward! Tak rada ťa vidím! Vieš si vôbec predstaviť, ako si my chýbal?" Prvé dve vety povedala veselo, poslednú káravo. Tento kontrast ho rozosmial – ale smiali sa len jeho pery, hladné, čierne oči zostali chladné a prázdne. To sa jej nepáčilo.

„Aj ty si my chýbala. Mohol som čakať, že prídeš, ty šidlo!“ podotkol, snažiac sa udržať rozhovor vo veselej tónine. Potom jej rukou rozstrapatil vlasy, ako to už starší bratia mladším sestrám odjakživa robia. Jasper sa tejto scéne len prizeral a nevedel, či sa smiať, či ďalej hnevať. Čo to jeho brat svojej rodine vykonal?

„Čomu vlastne vďačím za vašu prítomnosť?“ spýtal sa po chvíli. Vedel, že neprišli len na nejakú zdvorilostnú návštevu. A aj keď si to, už len kôli Alice, nepriznal, bol by radšej naďalej sám a poddával sa svojim spomienkam na ňu. Tak neuveriteľne mu chýbala...  

„Sťahujeme sa,“ ujal sa nepríjemnejšej časti rozhovoru Jasper.

„Hm, tak prajem veľa šťastia v ďalšom domove,“ povedal Edward zmätene. Nechápal, prečo sa chceli sťahovať, keď tam nie sú ešte ani len rok. A okrem toho, poznali jeho rozhodnutie, že sa chcel na chvíľu oddeliť od rodiny. Priveľmi svoju rodinu miloval, a tak ju chcel ušetriť od svojích depresií a bolestí, ktoré pred nimi len tak-tak skrýval. Našťastie, bol od prírody dobrým hercom. Ale u Jaspera mu to nepomohlo.

„Chceme, aby si išiel s nami,“ chytila sa teraz, pre zmenu, Alice a o krok od Edwarda poodstúpila. Hnev, na ktorý doteraz pozabúdala, sa vyplavil na povrch. To hlavne on rozdelil rodinu, i keď konal vo svojom najlepšom presvedčení. Občas si hovorila, že sa narodil v zlom storočí – hodil by sa k mučeníkom...

„Alice, to nie je dobrý nápad. Máte sa lepšie bezo mňa.“

„Čože si to povedal?“

„Sluch máš dokonalý, čiže táto otázka nemá veľký zmysel.“

„Edward!“ zvolala Alice pobúrene. Tieto jeho reči nemala rada. Kde je jej starý súrodenec, ktorého tak dobre poznala, ktorému tak veľmi dôverovala? Vedela to, vedela, kde tú časť nechal – u jej najlepšej priateľky, takmer sestry Belly.

„Moje rozhodnutie platí naďalej, Alice. Tak je to lepšie. Pre nás, pre všetkých,“ zamrmlal si popod nos a opäť začal vyhrávať nejakú melódiu.

Bude musieť hrať tvrdšie, inak ďalšiu, podstatnejšiu bitku, prehrá.

„Celá rodina sa nám rozpadá pod rukami! Vieš si predstaviť, aká je Esme smutná? Dokonca Jasper pomaly uvažuje o tom, že sa od rodiny odpojí – tých pocitov je naňho priveľa, v poslednom čase je strašne mrzutý a nešťastný. A vieš, že ja by som išla s ním!“  Tie slová mu povedala len v hlave, nemala odvahu ich vyrieknuť nahlas. Bola to zákerná rana pod pás.

Jeho prsty na klávesnici zrazu zamrzli, celý ustrnul, i dych sa mu zasekol v hrdle. Len zázrakom premohol vzlyk, ktorý sa mu dral hrdlom – bol na konci so silami. Už nevládal ďalej,  nevedel, čo robiť...

„Alice, ja...“ Nevedel, čo povedať. Poľutovania hodná situácia.

„Sľúb nám to. Odprisahaj, že s nami pôjdeš kamkoľvek,“ pomohla mu.

„Prisahám,“ povedal nahlas, bez premýšľania. Bola to preňho určitá úľava, aj keď len krátkodobá. Snáď mu časom pomôžu z toho najhoršieho...

Na to sa Alice nahlas rozosmiala a znova ho objala. Úsmevu sa nezdržal tentoraz ani Jasper – predsa len, za túto situáciu nenesie vinu len jeho brat, svoj podiel má na tom aj on.

„Nie, nemáš,“ povedal Edward nekompromisne. Bude si zase musieť dávať pozor, na toto si už odvykol. Ale zatiaľ to podstatné nevyzradil a ich plán vďaka tomu vyšiel...

„Čo je to tvoje podstatné, Jazz? Kam sa to vlastne sťahujeme?" Hups...

„No veď práve,“ vzdychol si opýtaný.

„Do Forks, brat môj. Ideme do Forks...“

Nemocnica Forks

Automat, za doprovodu jemného bzučania, usilovne pripravoval Bellou objednanú čiernu kávu. Aj keď ten stroj robil čo mohol, podľa nej bol priveľmi pomalý, čo dávala vcelku nahlas najavo. Dnes, vlastne len počas tejto služby, jej nevyhovovalo absolútne nič.

„No tak, makaj!“ zamrmlala a hnevlivo do toho stroja kopla. No čo čert nechcel, v okienku oznamujúcom čas do konca prípravy vyskočilo slovo Error.

„Ale no tak, od kedy sú tie šroty také citlivé? Ja potrebujem kávu!“ zavrčala na nekompromisný stroj zúfalo. Bohužiaľ, žiadnej reakcie sa od neho nedočkala.

„No len počkaj, kamarát, ja sa postarám, aby ti skrátili hrebienok,“ dodala a bezmyšlienkovito sa oprela o parapet blízkeho okna. Až po chvíli si uvedomila, že pomstu sľúbila neživému a nemysliacemu kávovaru. Prstom a ukazovákom pravej ruky si zúfalo chytila koreň nosa a privrela oči. Pod viečkami sa jej zjavila opäť tvár tej malej Amy. S povzdychom oči opäť otvorila – očividne je prepracovaná.

So snahou trochu sa zabaviť sa zapozerala cez okno do nepreniknuteľnej tmy. Nevidela absolútne nič zvláštne, teda až na pár áut a pouličných lámp. To ju zvláštnym spôsobom upokojovalo, teda vlastne to, že zvyšok sveta je v relatívnom poriadku len ona je, očividne, na hlavu. Nad tou myšlienkou sa uškrnula.

No zrazu začula svojimi, len o nepatrnú stotinu ostrejšími, polo-anjelskými ušami jemné cvaknutie, ktoré nasledoval oslnivý, biely blesk. A potom znovu – tentoraz len z iného miesta. A potom zas, ale pre zmenu dva také blesky naraz...

„Doktorka Swanová, choďte od okna!“ zvolal niekto za jej chrbtom...