Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol nádeje 3. kapitola

Stephenie Meyer


Posol nádeje 3. kapitola 3. kapitola - Večera, čašník, smaragdy a pár rozhnevaných krídel...
Divný názov, však? To, čo sa za ním skrýva, budete musieť zistiť sami. Ale napoviem vám, dozvieme sa toho viac o Bellinej podstate, jej názoroch...
Vzhľadom na to, že mám menšiu depku vás poprosím o komentáre - aby som vedela, že to má cenu.
Pekné čítanie, vaša leacullenfun.

3. kapitola – Večera, čašník, smaragdy a pár rozhnevaných krídel...

 

„Iba tých pokladám za svojich priateľov, ktorí sú takí smelí, že ma upozornia na moje chyby.“

 

Bella:

Na potešenie som zistila, že existuje jedna, jediná vec, ktorá spája asi všetky nadprirodzené bytosti – anjelov, vlkolakov, upírov, pre mňa za mňa aj čarodejnice a elfov, o ktorých existencii nemám absolútne žiadne dôkazy, aj keď, čo je už dnes, v tomto svete, nemožné?

Tou vecou je rýchla jazda.

Nad touto svojou teóriou som rozmýšľala už dlhší čas – Jacob, za našich stredoškolských čias jazdil na motorke rýchlejšie, ako normálny ľudia. Vždy som mala problém ho dobehnúť a keď už sa mi to aj podarilo, tak som nezvládla riadenie a spadla.

Bronzovo vlasá pijavica, omyl, ktorého následky som už azda prekonala, jazdil autom ako blázon. A to doslova. Nemal problém svoje auto vyhnať do najvyšších otáčok a pritom sa vôbec nepozerať na cestu.

Posledným dielom tejto mojej nezmyselnej skladačky boli anjeli – svetlonosi a ich spôsob riadenia áut.

A to som si mala možnosť overiť, keď si jeden z príslušníkov tejto populácie sadol za volant môjho, nedávno kúpeného, auta a zamieril, za pomoci mojej navigácie, do najbližšej dobrej reštaurácie, ktorá bola až v susednom Seattli.

Mne, doktorke, ktorá už mala na policajnej stanici štyri zápisy, kvôli rýchlej jazde, by táto cesta trvala tak pol hodiny.

A on to zvládol ani nie za pätnásť minút – viac hovoriť ani netreba, no nie? Ručička tachometra nikdy neklesla pod stopäťdesiat  kilometrov za hodinu. A ako potvrdenie by som ešte mohla dodať, že ja, so svojimi štyrmi priestupkami taktiež nie som tak úplne človek, aj keď mi Leo nikdy nepovedal, čo presne to obnáša. Snaží sa, aby som sa stále cítila ako človek, aby som človekom, aspoň vo svojej hlave, zostala. Ale to je mi jedno – na väčšinu som už i tak prišla sama.

Teraz som riešila úplne inú záhadu, ktorou bolo Leovo správanie.

Odkedy sme odišli z nemocnice, striedali sa uňho také dva stavy, ktoré by človek, ktorý ho dobre nepozná, len veľmi ťažko spozoroval.

Prvým bol stav, ktorý by som pomenovala... Pán ustaraný. Počas jazdy sa na mňa cez tento stav často pozeral a kontroloval ma, akoby som bola samovrah, alebo smrteľne chorý človek, ktorému zostáva deň života. Jeho mäkký pohľad často mieril k mojej drevenej paličke, ktorá bola v poslednom čase, pre moju maličkosť, nutnosťou.

Druhý stav sa dal špecifikovať ako tichá zúrivosť – počas tohto stavu nervózne prstami klopkal po volante, jazdil rýchlejšie ako v prvom stave a jeho pohľad ku mne mieril zriedkakedy a keď sa už na mňa aj pozrel, tak sa zameral na moje oči. Pri tom pohľade ma vždy až zamrazilo – jeho svetlé, zelené oči sa premenili na dva smaragdy, ktoré boli síce nádherné, ale nebezpečné – veľmi ľahko by ste sa mohli poraniť o ostré, hnevlivé a neopracované hrany týchto kameňov.

No, pravdupovediac, som bola rada, že pri vystupovaní z auta jeho tichý hnev prešiel, pretože som vážne začínala uvažovať, že trpí viacnásobným rozštiepením osobnosti.

Bez zbytočných rečí vystúpil, počkal, pokiaľ urobím to isté a zamkol auto. O tom, že je vychovaný stokrát lepšie ako väčšina mužov dnešnej doby svedčí to, že aj cez tento svoj tichý boj mi opäť elegantne ponúkol rameno, o ktoré som sa ja jemne zavesila. Bola som si vedomá, ako to pre nezúčastnených pozorovateľov vyzerá, ale bolo mi to jedno – hlavne, že my sme vedeli, ako na tom sme. Netvoríme pár a bodka. O tom svedčil i svadobný prsteň, ktorý sa mu vynímal na ľavom prstenníku a každému ukazoval, že jeho srdce už niekomu patrí – aj keď ten niekto už nie je na tomto svete.

O jeho vyvolenej som nevedela veľa, len toľko, že sa zobrali ešte pred vojnou, pri ktorej, ako ošetrovateľ zranených, zomrel. Volala sa Elena a mala skutočné šťastie, že našla niekoho takého, ako je on.

Ja by som nikdy nedokázala žiť v neistote a slepej dôvere, v ktorej sa on zmietal posledných pár desaťročí. Nikdy by som nedokázala dôverovať inej osobe, keď by som sa od nej bola tak dlho preč. Leo nevedel, či zostala po jeho smrti sama, alebo ešte niekoho stretla, nevedel, ako dlho žila... mohol urobiť jediné – pohľadať ju tam hore. Lenže tam nebude mať prístup, pokiaľ ho Rada starších neprepustí zo svojich služieb – on, ako prevádzač, mal prístup len k bránam neba a pekla, ale ani o krok ďalej. Jeho hlavnou úlohou bolo nielen otváranie a stráženie brán, ale i vysvetliť všetko dušiam zosnulých, stáť pri nich pri poslednom súde. Keby bol jediným prevádzačom, tak by svoju Elenu určite stretol, ale takto to nefungovalo, totiž prevádzačov bolo desiatky, ba až stovky – vždy podľa potreby a vzhľadom na to, že ľudí je stále viac to nevyzerá na skoré znižovanie stavov nebeského personálu...

Mohol síce porušiť pravidlá, ale ako mi vysvetlil, bolo by to na nič – vidieť milovanú osobu na pár krátkych chvíľ a potom znášať trest rady, ktorým by určite bolo predlženie jeho služby o niekoľko storočí, nemalo zmysel. Teda, aspoň podľa neho, ale podľa mňa sa aj bál toho okamihu, kedy by zistil, ako na tom jeho láska je – takto mohol žiť aspoň v nádeji, že naňho čaká.

No tak v tomto prípade dúfam, že nádej nikdy neumrie.

Medzi mojimi úvahami sme došli do reštaurácie – bol to bežný podnik s poctivým jedlom, zariadený do svetlejších, krémových farieb so stredne veľkou kapacitou. Teraz tu nebolo veľa ľudí – obsadené boli len tri stoly. Majiteľa v poslednom čase asi pochytila nejaká romantická nálada – po stoloch, hlavne tých dvojmiestnych, porozostavoval svietniky s klasickými bielymi sviečkami. Leo, so mnou v závese, zamieril presne k takémuto stolu v zadnej časti reštaurácie, kde sme mali relatívne súkromie.

V stále ťaživom tichu sme si zložili kabáty a posadili sme sa. Mala som toho akurát tak dosť – prišla som sem pre oddych a pár chvíľ s priateľom a nie čumieť na rozčerteného anjela.

„Na kom si si, prosím ťa, cvičil tie vražedné pohľady? Na tých chudákoch, ktorí boli poslaní do pekiel? Pokiaľ áno, tak ich ľutujem – ten pohľad je trestom sám o sebe.“

„O čom to hovoríš?“

„Myslím, že po anglicky rozumieš, alebo snáď potrebuješ zrkadlo?“

„Hm-hm,“ odpovedal nejasne a zahanbene -  ďalší dôsledok jeho výchovy.

Ďalej to nerozoberal, pretože prišiel čašník, aby zapísal našu objednávku. Ja som si objednala kávu a nejaký šalát, Leo minerálku a cestoviny. Ten čašník sa mi veľmi nepozdával, aj keď bol dosť pekný – mladý, vyšportovaný blondiak s milým úsmevom a blankytne modrými očami. Nejako pričasto si ma obzeral, priam ma skenoval pohľadom.  V poslednom čase som bola na takéto typy magnetom – a aj keď mi to lichotilo, absolútne som o to nestála.

Po odignorovaní jeho zvodných pohľadov a náznakov pri objednávaní, si odišiel robiť svoju prácu. Niečo mi hovorilo, že ešte neskončil, ale Leovi to očividne zdvihlo náladu – len tak tak stihol zamaskovať úsmev.

„Očividne sa mu páčiš a dosť,“ podpichol ma.

„Tak by si chlapec mal nechať zájsť chuť,“ povedala som kyslo a odpila si z kávy – ten kofeín budem dnes ešte potrebovať.

„A to prečo? Vyzeral celkom k svetu,“ dodal otcovsky.

„Vysvetli mi, prečo by som mala o svojich vzťahoch a chlapoch klebetiť s tebou,“ opýtala som sa nie veľmi nadšene.

„Lebo o tom s nikým iným hovoriť nebudeš a okrem toho som zvedavý na tvoj vkus. Ty o mne z tejto stránky tiež dosť vieš.“

„Dosť ako dosť.“ Všemožnými spôsobmi som sa snažila vykrútiť. Ale keď som uvidela ako pozdvihol obočie, tak som si uvedomila, že sa tak ľahko nevykrútim.

„Ale no tak. Mám už viac ako deväťdesiat rokov, čiže takéto veci viem posúdiť. Ani nechci vedieť, koľko ľudí som za tento čas, či v ľudskej, alebo anjelskej podobe, dal dokopy.“

„Daj si pohov, Amor.“

„Tak odpovedz, anjelik. Prečo sa ti nepáči?“ provokoval.

„Tak po prvé, keď pracuje ako čašník, tak za ušami veľmi nemá.“

„Nemôžu byť všetci takí múdri, ako ty.“

„Lenže ja nemám chuť byť s niekým, kto si sedí na obvodoch.“

„Dobre, dobre, čo ďalej?“

„Blondiaci mi nie sú sympatickí...“

„Ani tie modré oči? Tie väčšinou, pokiaľ viem, ženy priťahujú...“

„Je vedecky dokázané, že modré oči sú náchylnejšie k chorobám kvôli nedostatku pigmentu.“ No, moje doktorské skúsenosti sa nezaprú.„A po tretie, nezdal sa mi veľmi... ako by som povedala, čestný? Videl, ako vchádzam zavesená o teba, sadli sme si do súkromnejšej časti...“

„Možno je veľmi všímavý – veď sme sa nebozkávali, či nedržali za ruky, a on si pomyslel, že sa chytí príležitosti...“

„Nie je to môj typ – ja potrebujem niekoho, kto by mi sadol. Radšej si počkám...“

„Hm, len žeby si sa toho dožila, anjelik,“ dodal tvrdo, jeho oči boli opäť smrteľne nebezpečnými smaragdami, ktoré prepaľovali dieru do mojej palice. Teraz prišiel ten druhý stav.

Naklonil sa cez stôl ku mne a hnevlivo zasyčal: „Sľúbila si, že s tým prestaneš.“

„Ľahšie sa žiada o odpustenie, ako o povolenie.“

„Bella!“ zrúkol.

„Leo, počúvaj ma. Ja nemôžem prestať. Nemôžem nepomáhať ľuďom, veď presne na to som bola stvorená. Preto som liečiteľom. To nie ja som zlá, ale vy. Vy ste krutí voči tým, čo majú rodiny, lásku, budúcnosť...“ Ani som si neuvedomila, že sa k nemu nakláňam už aj ja.

„Prečo si zapchávaš uši pred tým, čo sa ti snažím vysvetliť? Keby to malo následky len voči rade, ktorá si už na teba, mimochodom, brúsi zuby, tak okolo toho taký cirkus nerobím. Lenže, Bella, zanecháva to následky aj na tebe – pred pol rokom si bola zdravá a teraz? Dobre, že vôbec chodíš!“

„A keď sme pritom, prečo sa to vôbec deje?“

„Ach, Bože, za čo ma tresceš?“ povedal a zalomil rukami.

„Za to, že si taký tajnostkár voči priateľke – takže hovor.“

„Tak dobre. Ide o to, že svetlonosi – liečitelia zväčša od bolestia chorôb uľavujú tak, že ju cez svoje telo posielajú do priestoru, kde sa rozplynie. Byť plnohodnotným liečiteľom je samo o sebe obeť, pretože liečiteľ pri odstraňovaní bolesti vždy cíti bolesť i chorobu, ktorá objekt liečby trápi. Ale okrem daného okamihu liečenia nemá bolesť na daného svetlonosa žiadne účinky, teda aspoň nie fyzické. Lenže, ty si svetlonos len z polovice. To znamená, že tvoje telo nemá dosť energie na vypustenie toho všetkého do priestoru, čiže trochu bolesti či choroby po každom liečení zostáva v tebe a ukladá sa-“

„Do mojej nohy, teda pokiaľ som dobre pochopila, pán učiteľ.“

„Správne. Čím viac ľudí vyliečiš, tým horšie bude tebe.“

„No vieš, čo je na tom najvtipnejšie? Väčšina liečiteľov si objekt liečby starostlivo vyberá, po prípade mu ho vyberie rada. Každý liečiteľ sa snaží vyhnúť nadbytočnej bolesti. Ale ty liečiš každého, kto ti príde pod ruku.“

Po tomto vyhlásení zostala Bella chvíľu ticho, svoj pohľad upierala do neznáma. Zatiaľ doniesol čašník jedlo, do ktorého sa automaticky pustila, ani si neuvedomujúc, že jej čašník pod tanier niečo podstrčil.

Nechal ju ešte chvíľu v tichosti rozmýšľať. Jej nemota mu dala nádej, že si konečne uvedomila, čo jej hrozí. Rozmýšľal, či jej má povedať aj to, že bude starnúť len polovičnou rýchlosťou – teda oproti smrteľníkom. Bola by pre ňu predstava minimálne storočia života s bolesťou dostatočne odstrašujúca?

„Čiže prestaneš s tým?“

„Ani ma nehne,“ zamrmlala a zahryzla sa do chutne vyzerajúcej paradajky zo šalátu.

Dobre, toto čakal. Tak to skúsi z inej strany. Vedel, že už je nalomená vo svojich názoroch – už len trošku tomu treba pomôcť. Nenechá ju, aby sa zničila.

Anjelik, necítiš to?“ Opatrne položil svoju dlaň na tú jej, vysielajúc k nej trochu svojej energie. Jeho a vedel, že i ju začalo tetovanie na ľavej lopatke trochu štípať, ba vedel, že pod oblečením im tie znaky jemne svietia. Rozdiel bol len v tom, že on tam mal vytetovanú bránu nebeskú a ona žezlo, omotané dvoma hadmi – symbol liečiteľstva, pochádzajúci už z gréckych čias. Toto bol spôsob, ako si ich, vyvolených, rada označila.

Si jednou z nás, patríš k nám. To, ako sa cítiš, chápem veľmi dobre – máš názory i myšlienky pravého liečiteľa. Lenže nechápeš, že takto sa zničíš? Že môžeš aj zomrieť, že ohrozuješ i vlastnú dušu? Tá bolesť, ktorá ťa bude obklopovať, z teba urobí trosku, zabije ťa... už len to je dôvod, aby si dodržovala naše pravidlá.“

„Lenže čo, keď je to moja voľba? Čo keď už nechcem žiť, čo keď tu už nemám čo hľadať? Neviem si užívať života – prečo ho nepodarovať iným, ktorí si ho budú ceniť a prežijú ho?“ zašepkala tvrdo.

Lenže toto radšej hovoriť nemala. Láska, aj keď nie tá, ktorú zdieľajú milenci, a hnev nie je u svetlonosa dobrá kombinácia. Okolo Lea sa rozprestrela smrtiaca tmavá aura, aura smrti. Tiene sa predlžili, ale tentoraz sa nedostavilo žiadne svetlo jeho prenosu, ktorú by to spôsobilo prirodzene. Za jeho chrbtom sa rozprestrelo niečo, čo nebolo v tejto, fyzickej rovine, niečo, čo mohla vidieť len Bella. Bol to pár bielych krídel, ktorý v tej chvíli pôsobil skôr hrozivo, ako láskavo – reagovali na hnev a agóniu svojho majiteľa. Krídla sa rozprestreli – boli takmer také dlhé ako celá reštaurácia. Nestačila sa ani pokochať tou nádherou, pretože on zdvihol hlavu a prehovoril hlasom, ktorý nespoznávala.

„Toto už v živote nehovor. Každý, a hlavne ty, si zaslúži žiť. Si taká plná lásky a súcitu, anjel. Na to nikdy nezabúdaj.“ Hneď nato sa okolo nej tie dve zázračné krídla ovinuli, ukryli ju vo svojom objatí. V tú chvíľu sa cítila taká pokojná, ako už dlho nie – naposledy v Edwardovom náručí. Pre ten pokoj by dokázala spraviť čokoľvek.

Krídla sa po pár sekundách začali pomaly rozplývať, akoby sa stávali vzduchom. Jej to bolo ľúto, priam jej bolo do plaču – kde teraz nájde ten pokoj, ktorý jej dali?

„Ach, Bože, vďaka,“ zašepkala užasnuto a vďačne. Obyčajné vďaka nemohlo jej vďačnosť vyjadriť – toto bolo niečo nadpozemské.

„Leo?“ oslovila ho jemne. Nereagoval. Mal zavreté oči, takmer akoby spal. Asi ho to muselo veľmi unaviť – ona tú únavu, ale pri liečení, poznala veľmi dobre. Ona krídla nemala, vlastne sa ani v živote neskúšala premiestňovať.

„Pamätaj si to,“ zašepkal.

„Budem. Si v poriadku?“

„Nie.“ Jeho hnev sa ozval opäť, ale už len v hlase. Bella si až teraz všimla, že sú v reštaurácii sami – smrteľníci boli aspoň na toľko vnímaví, aby si uvedomili, že im tu hrozí nebezpečenstvo, aj keď nevedeli aké.

„Odprisahaj mi, že prestaneš, inak si ho nájdem a spálim ho na prach.“

Prisahám, že to obmedzím – viac ti dať nemôžem.“

Vtom zazvonil telefón, presnejšie Bellin služobný mobil. Jeho elektronický zvuk v tejto chvíli pôsobil neprirodzenejšie ako kedykoľvek predtým. Bella ho so zlým očakávaním zdvihla. Po pár minútach ho zložila na stôl a pozrela sa na Lea.

„Dokážeš ma do nemocnice dostať ešte rýchlejšie, ako sem?“

„Autom? Asi áno. Prečo?“

„Máme vážny prípad – postrelený.“

„Poďme,“ povedali naraz, zdvihli sa a odišli. Bella nechala čašníkovi nejaké prepitné – ako náhradu, za jeho poškodenú hrdosť.

...

Na parkovisku pred nemocnicou zastavil elegantným šmykom. Bella ani nečakala na to, pokiaľ vypne motor. Rýchlo otvorila dvere, s úmyslom čo najrýchlejšie sa dostať k pacientovi. Vtom si ale niečo uvedomila.

„Leo?“

„Hm?“ odpovedal unavene, sotva vnímajúc. Bella sa čudovala, že počas jazdy nechytil mikrospánok. Bola vystrašená – nikdy ho nevidela takého unaveného.

„Máš kde prespať? Zarezervoval si si niekde izbu?“

„Nie. Bol som trochu netrpezlivý a hneď som išiel za tebou. Asi pôjdem hore.“

„Máš dosť energie na prenos? A odkedy sa tam hore dá spať?“

„Myslím, že hej,“ zamrmlal, skoro len vydýchol. Tak a dosť – takto ho nikam cestovať nenechá. Toto je len jej vina.

„Dokážeš šoférovať ešte tak päť minút?“

„Asi hej.“

„Choď po tejto ulici, až pokiaľ neuvidíš dom s hnedým plotom a žltými závesmi. V kvetináči pri dverách je rezervný kľúč, tak si odomkni. Na hornom poschodí, druhé dvere – to je hosťovská izba.“

„To myslíš vážne?“

„Hej, len pozor na to mlieko v chladničke – myslím, že už je pokazené.“

„Vážne nemám ísť radšej hore?“

„Nie. A už neodvrávaj a choď. Mimochodom, pokús sa nikde s mojím autom za tých päť minút nenabúrať.“

„Dobre, ďakujem. Pokiaľ by si niečo potrebovala, tak mi zavolaj.“

„Hlavne sa dobre vyspi.“

„Peknú službu, anjelik,“ povedal na svoj stav vcelku čulo a zobral do ruky jej dlaň, do ktorej jej vtisol letmý bozk. Ona, bez ďalšieho komentára, vystúpila a sledovala, ako jej auto mizne v tme.

A pritom ako v mrákotách uvažovala o tom bozku, ktorý, aj keď si to nechcela priznať, ju prebudil omnoho viac, ako tá káva.


Takže, čo si myslíte? Čo to bude medzi Leom a Bellou? Nabudúce sa pozrieme do nemocnice za Belliným pacientom. Aké to podľa vás bude vážne?

Čo viac dodať? Ani nie za štyri dni odchádzam na dovolenku a vrátim sa až začiatkom augusta. Dovtedy to tu bezo mňa budete musieť vydržať.

Na záver pre vás mám jednu zásadnú otázku a prosbu. Mám podľa vás písať obidve poviedky (Tí praví, Posol nádeje) naraz, alebo sa naplno venovať len jednej a druhú na chvíľu niekam zasunúť? Verím, že potom by diely pribúdali trochu častejšie a okrem toho, omnoho lepšie by sa mi vžívalo do deja...

A tá prosba? Prosím vás, tak ako aj v perexe, o komentáre. Pri tej námahe človeka nepoteší, keď nájde po, povedzme, osemdesiatich robrazeniach len štyri komentáre, aj keď to nerobím len pre ne (Boh žehnaj tým dušičkám, len vďaka vám som sa dostala dalej...). Viem, že nie som niečo extra, ale len začínam a váš názor a rady by ma fakt potešili. :) 

A venovanie? Venujem túto kapitolu všetkým, ktorí túto poviedku čítajú.

Ďakujem

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Posol nádeje 3. kapitola :

 1
09.08.2011 [10:50]

InomaPáni Emoticon Strašně moc nových informací. Konečně víme, co je Bella zač. Napůl člověk, napůl anděl Emoticon Líbí se mi, že z ní neděláš dokonalého andílka a že se její schopnosti podepisují na jejím zdraví. Leo je skvělej. Moc se mi líbilo, jak jsi popisovala jeho oči - nádherné smaragdy s ostrými a nebezpečnými hranami - to se mi fakt moc líbilo Emoticon Emoticon
Pak to, jak roztáhnul křídla Emoticon Měla jsem pocit, že objímá i mě. Opravdu zdařená kapitola. A jak je to s Edwardem? Pochopila jsem to správně, že ji Leo přes Edu vydírá? Emoticon Emoticon A mimochodem, kdy se tam ta zrzavá pijavica Emoticon , nemohla jsem si to odpustit Emoticon, objeví? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

07.08.2011 [23:36]

YrissAch bože . Leo zúri a zároveň ju ľutuje . Ona sa pomaličky privádza do hrobu a ty to popisuješ tak úžasne a pútavo že je nemožné nemilovať tvoje príbehy . Inak , chcela by som vedieť ako to bude s tým postreleným . Neviem čo mám ešte povedať lebo je to perfektné . Tlieskam . Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. schuchinka
19.07.2011 [8:49]

to bola naozaj nadhera!!!skoda ze musis odist...ved co my tu budeme robit bez tvojich poviedok???inac fakt krasna kapca...uz sa tesim ked sa tam objavia cullenovci... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!