Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutosť - 4. časť

08.07.2010 (09:15) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 4700×

4. časť

po čase

Január 2006

Od doby, čo Cullenovci odišli už ubehli štyri mesiace, ale ja stále cítim tu podivnú prázdnotu vo svojom srdci. Aj keď som sa občas stretávala s Jessicou, Mikeom, Angelou a hlavne Jacobom, ale nebolo to ono. Celé štyri mesiace som chodila sťa mátoha, ale efekt bol nulový. Nič ma neprinútilo prestať myslieť na Edwarda Cullena a jeho rodinu. Každá moja myšlienka, každý môj nádych, každý úder môjho srdca patril im. Milujúcemu priateľovi, bláznivej kamarátke, obrovskému bratovi, milujúcej matke i starostlivému otcovi. Chýbali mi aj súrodenci Haleovi, aj keď som nebola najobľúbenejší člen rodiny, obzvlášť pre Rose. Áno, chýbala mi namyslená a krásna Rosalie i jej tiché zamlklé dvojča.

Jedného dňa, keď som sa konečne rozhodla vydať s Jessicou na nákupy (dovtedy som sa im úspešne vyhýbala, pretože mi pripomínali „prcka“), som si všimla, že pred domom stojí motorka. Bola celá čierna a bola určite aj pekelne rýchla a hlavne drahá. Pochybovala som, že by sa Charlie na „staré kolená“ zbláznil a kúpil si motorku. Takže to znamenalo len jedno. Máme návštevu!

„Charlie?!“ zvolala som, keď som otvorila dvere.

„Ahoj Bella, to je dobre, že si už tu. Máme návštevu,“ povedal Charlie a viedol ma do obývačky, kde neznámy sedel.

„Prišiel brat tvojho spolužiaka z Phoenixu. Vravel, že ste si boli blízki,“ povedal rozpačito, zrejme nevedel, čo si pod pojmom „blízki“ má predstavovať.

Vošla som obývačky, zvedavá, kto môže byť tým tajomným návštevníkom. Vo Phoenixe som mala len jedného spolužiaka- Johna McNasha, ale s tým som sa absolútne nestretávala a navyše bol jedináčik. Ale to Charlie samozrejme nevedel.

Vbehla som do obývačky a zostala zarazene stáť na prahu. V kresle sedel James a tajomne sa na mňa usmieval.

Pomaly vstal, podišiel ku mne a pozrel sa mi do očí.

„Ahoj, Bells!“ povedal tichým hlasom.

„Ahoj, James!“ šepla som sotva počuteľne svojim vlastným ušiam.

Chvíľu sme tam len tak stáli. Ani jeden z nás nemal čo povedať a my sme si nechceli navzájom kaziť túto chvíľu.

„Pamätáš si na mňa, Bella?“ spýtal sa.

Nevedela som, čo mám odpovedať. Veta typu „Jasné, si ten upír, ktorý ma uniesol a následne mi vyznával lásku.“ by asi neobstála.

„Som brat tvojho spolužiaka Laurenta,“ pomáhal mi „spomenúť si“.

Uškrnula som sa. Laurent! Jasné!

„Aha! Samozrejme!“ Nikdy som nevedela presvedčivo klamať.

„A ako sa má?“ spýtala som sa.

Už aby Charlie odišiel, hrať túto komédiu sa mi ani trochu nechcelo.

Našťastie, Charlie vycítil, že by sme potrebovali viac súkromia a rozhodol sa nechať nás osamote.

„Nedáš si kávu?“ spýtal sa zdvorilo návštevníka.

„Nie, ďakujem. Už som jedol,“ poďakoval James a nedokázal skryť úškľabok. Prirodzene, ponúkať ľudské jedlo bolo vrcholom zábavy.

Charlie konečne opustil obývačku a nechal nás o samote. Nedočkavo som si k Jamesovi prisadla.

„Čo tu robíš, preboha?“ nemohla som nespýtať sa ho.

„Musel som ťa vidieť,“ povedal na vysvetlenie tak ticho, aby nás Charlie nepočul a usmial sa.

Vtedy som si všimla niečo zvláštne.

„Ty máš zlaté oči!“ šepla som šokovane.

Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Predsa som si jasne pamätala ich červenú farbu.

V rozpakoch sklonil hlavu.

„Začal som loviť zver. Chcel som na teba urobiť dojem,“ povedal a pozrel sa mi do očí.

Zrejme čakal na odpoveď, ale ja som sa na žiadnu nezmohla. Niečo také pre mňa ešte nikto neurobil.

Natiahla som ruku a pohladila ho po tvári.

Niekto si za mnou odkašlal. Strhla som sa.

„A čo sušienky?“ spýtal sa Charlie a spýtavo sa pozrel na naše spojené ruky.

S červenaním som Jamesa pustila.

„Pozerávaš baseball?“ spýtal sa Charlie zdvorilo, ale upír pokrútil hlavou.

„Nie, mám radšej hokej,“ povedal.

„Ale baseball si pozriem rád,“ dodal.

James sa s nami rozlúčil s vysvetlením, že si ešte musí nájsť nejaké ubytovanie.

„Môžem večer prísť?“ spýtal sa ticho, keď ma bozkal na líce.

Bolo zvláštne opäť cítiť ten ľadový dotyk na svojom tele. Prikývla som. Keď vychádzal z dverí, obrátil sa a žmurkol na mňa.

„Takže brat tvojho spolužiaka...?“ spýtal sa ma Charlie, keď James odišiel.

Obaja sme vošli do kuchyne, kde som ihneď začala pripravovať večeru. Musela som sa niečím zamestnať, pretože som vedela, čo bude nasledovať. Krížový výsluch!

„Koľko má rokov?“ začal Charlie.

„22,“ povedala som prehnane sledujúc otáčajúci sa tanier v mikrovlnke. Nevedela som presne, koľko má James rokov, ale nejaké storočie to už bude.

„A kde študuje?“

„Chodí na pensylvánsku univerzitu. Študuje históriu.“

„Aha,“ to bolo zatiaľ všetko, čo Charlie povedal.

Dúfala som, že sme skončili. Ale to som sa mýlila.

„Čo robia jeho rodičia?“ spustil.

Prevrátila som oči. „Bože, komu som v minulom živote ublížila?“ pomyslela som si.

„Charlie, nemyslíš si, že to trošku preháňaš. Len ma prišiel navštíviť kamarát zo školy! Nemusíš si pýtať rodokmeň všetkých ľudí, ktorý sa čo i len mihnú v mojom živote.“

Charlie sa usmial a začal si namotávať špagety na vidličku.

„Nie je to len kamarát a ty to veľmi dobre vieš. Zháňa si tu ubytovanie, takže tu nebude len jeden deň. A okrem toho mala si ho vidieť, ako sa tváril. Takto sa nedíva muž na svoju kamarátku, ale na ženu, ktorú ľúbi.“

Prirodzene som sa začervenala.

„Oci, prosím ťa, prišiel ma len pozrieť, tak ma neuvádzaj do rozpakov takýmito otázkami.“

Ale Charlie sa na mne bavil, tak ako vždy.

„A ohľadom tvojho konštatovania: Rodiny Newtonovcov, Weberovcov a Stanlyovcov poznám už roky.“

Na toto som nevedela odpovedať. Našťastie som ani nemusela, pretože trápne ticho bolo prerušené pípaním mikrovlnky. Okamžite som vyskočila, aby som Charliemu naservírovala teplú slepačiu polievku.

„Dobrú chuť, oci,“ povedala som, hľadajúc možnosť úniku.

„Ja si už pôjdem ľahnúť. Tie nákupy v Port Angeles ma akosi vyčerpali. Dobrú noc!“ povedala som a vybehla hore schodmi.

„Dobrú noc, Bells. A... mimochodom... náš rozhovor ešte nie je na konci!“ Pretočila som oči v štýle „čo som komu urobila“ a vošla som do izby.

Na prahu som zostala zarazene stáť. James sedel na moje posteli a usmieval sa.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho neveriacky. Myslela som, že odišiel.

„Čakám na teba,“ povedal, jemne ma chytil a prinútil ma sadnúť si.

Nemohla som tomu uveriť. Po dlhých mesiacoch je v mojej izbe opäť upír. Aj keď nie ten, ktorého by som chcela.

koniec 4. časti

3. kapitola 5. kapitola

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutosť - 4. časť: