Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá láskou !? 5.Kapitola Čo sa vtedy vlastne stalo?

03.10.2009 (11:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 825×

5.Kapitola –  Čo sa vtedy vlastne stalo?

„Dobré ránko!“ pozdravil sa mi doktor Cullen.

„Dobré!“ odpovedala som mu ešte rozospatým hlasom. Sprvu som nevedela kde som.

„Prepáč, že sa ťa zobudil ale musíš už ísť. Máme pre teba aj prepúšťaciu správu.“ Oznámil mi doktor Cullen a ja som prikývla.

„Jasné. Len sa prezlečiem!“ dodala som a dvíhala sa z postele.

„Ahoj.“ Pozdravil sa mi doktor a odišiel z miestnosti. Zostala som tam sama. No až nerátam jedného chalana, ktorý spal ako zabitý a celú noc chrápal. Mohol si to odpustiť.

Zobrala som si veci a hľadala kúpelňu. Nikde som ju nevedela nájsť. Musela som sa opýtať.

„Môžem vás vytušiť?“ opýtala som sa dvoch sestričiek, ktoré stáli neďaleko mojej izby.

„Áno. Čo by si chcela?“ odpovedali mi proti otázkou.

„Kde sa tu môžem prezliecť?“ opýtala som sa a dala najavo, že kúpelňu som nikde nenašla.

„No teraz pôjdeš rovno, potom doľava a tretie dvere. Je to číslo 77.“ Oznámila mi jedna z nich a naznačovala to aj rukou.

„Ďakujem.“ Poďakovala som sa a išla smerom, ktorým ma poslali.

Netrvalo mi to dlho. Už o chvíľku som bola oblečená a učesaná. Vyzerala som aspoň kus ako človek. Ešte predtým ako som išla preč som išla do izby. Oliver bol už hore.

„Dobré ránko. Ja už idem a tak som sa chcela rozlúčiť.“ Povedala som mu a viditeľne ma ešte veľmi nevnímal. Spal.

„Hej. Dobre. Nedáš mi na teba číslo. Viem, že máš frajera, ale ako kamarátka. Dobre sa s tebou kecá?“ opýtal sa ma a bolo na ňom vidieť ako dúfa a prosí o kladnú odpoveď.

„Jasné.“ Odpovedala som mu a nadiktovala číslo. Na oplátku som chcela ja jeho. Táto naša malá výmena ma nadchla. Mám priateľov. Síce len dvoch ale mám.

„Tak si zavoláme. Musíme  sa už niekedy stretnúť.“ Povedal a ja som prikývla.

„Ahoj a vylieč sa.“ Pozdravila som sa a vyšla z izby. Cestou som stretla aj milú sestričku a poďakovala som sa jej za to s tou krvou. Bola zo mňa veľmi šťastná. Viditeľne sme si rozumeli. Sľúbila som jej, že ju ešte niekedy prídem pozrieť. Bude ti divné, ale ja už od malička normálna nie som.

O päť minút som sa už viezla vo svojom aute, ktoré mi na parkovisko podľa zistení doviezol Edward. Celú cestu som myslela len na neho a na to ako to s nami bude. Vyznali sme si predsa nepriamo lásku?, určite to nenechá tak. Hovorila som si v duchu a všetko som brala len s tej lepšej stránky. Moje múdre ja už vážne zomrelo. Neverila som tomu, že práve on sa o mňa zaujíma no nemohla som ani protestovať. Zdalo by sa mi to ako veľké plytvanie. Pred školu som zaparkovala tam kde vždy a hľadala jeho auto. Neviem načo, keď som ho v živote nevidela no mala som nejakú predtuchu, že on nebude mať obyčajné auto. Je jeden s tých, ktorý vytŕčajú z radu a určite bude mať aj také auto.

Vtedy som ho zbadal. Bol skrytý za veľkým dubom a opieral sa o svoje auto. Keby ma autá zaujímali tak mi padne sánka. Bolo to dokonalé auto, určite jeden z najnovších modelov. No auto bolo o ničom, keď sa oň opieral ten najkrajší muž sveta. Vyzeral ako model, ako vystruhnutý z časopisu. Nevedela som mu odolať. Zamkla som auto a smerovala si to k nemu. Viditeľne mu to robilo radosť. Usmial sa a mne tým svojím úsmev spôsobil kolaps srdca. Nevedela som hovoriť. Iba som k nemu prišla a bola ticho. Stála som a nič nehovorila. On našťastie začal.

„Ahoj.“ Pozdravil sa svojim zamatovým hlasom a mne to vôbec nepomohlo. Musela som tri krát preglgnúť aby som zo seba dostala jedno slovo.

„Ahoj.“ Odzdravila som sa a hľadela na neho ako na boha.

„Ako sa máš?“ opýtal sa a viditeľne ho to zaujímalo. Nevedela som prečo, asi mu na mne vážne záleží.

„Dobre.“ Odpovedala som. Už sa mi našťastie dalo hovoriť.

„A ty ako?“ opýtala som sa a nevedela, že po jeho odpovedi skoro skolabujem.

„Už dobre, keď som s tebou. Bez teba nemôžem ani dýchať. Nemôžem sa ani pohnúť.“ Odpovedal. Neviem, čo ma na tom tak vzalo no proste mi padla sánka. Normálne som pred ním stála s rozpľaštenými ústami. Musela som vyzerať ako najväčší tupec.

„Nechcel som ťa až tak ohromiť.“ Povedal a svojou rukou mi zdvihol  sánku. Priklapla som ústa a neverila, aký je hladký. A studený. Bol ako ľad.

„Prečo si taký studený?“ opýtala som  sa a dotkla sa jeho ruky. Neodtiahol sa.

„No to je na dlho.“ Povedal a ja som vykríkla.

„Mne to nevadí. Dneska aj tak nemáme žiadnu prednášku a musím si oddýchnuť od školy. S tej nemocnice som sa unavila.“ Vyhŕkla som naňho a dúfala, že ho presvedčím.

„Prosím.“ Dodala som a pozrela na neho psími očami.

_______________________________________________

„To nemôžeš, je to tvoj brat!“ skríkla som na neho a chcela ho nejako zastaviť. Vedela som, že sa to dať nebude, no musela som. Na rozdiel od neho mne na Edwardovi záleží.

„Nie je. Už nie je.“ Odpovedal Roland, a postavil sa mi zoči-voči.

„Zabil Irinu!“ skríkol na mňa a keby mohol tak sa rozplače.

„Vieš, že to neurobil lebo chcel. Poslala by na nás Vollturiarovcov. Chcel nás chrániť.“ Hádala som sa s ním no vedela, že nevyhrám. Až si Roland vezme  niečo do hlavy už sa toho nepustí. Nech to je bláznovstvo ako toto, nenechá to tak. Chce zabiť vlastného brata!

„Kraviny. Viem, že Irina by nás nikdy neprezradila. A aj keby môže za to Carlisle. A nie mi! Prečo nezabil jeho?“ opýtal sa ma Roland. Bože, on nie je normálny. Ako to takto môže cítiť.

„Ty.. teba šibe!“ vyhlásila som a otočila sa na odchod. Musím niekoho pozháňať na pomoc. Nemôže si zabiť brata. Bude to ľutovať.

„Počkaj!“ zakričal na mňa a ja som zastala. Neotočila som sa.

„Čo chceš?“ opýtala som sa s trpkosťou v hlase. Až odo mňa niečo čaká tak je omyle. Toto je nehoráznosť.

„Otoč sa!“ rozkázal a ja som sa musela otočiť. Tak toto nech nerobí!

„Nepoužívaj na mňa svoj dar! Chceš aby som ja použila  ten svoj!“ skríkla som na neho a neudržala sa. Prinútila som ho cítiť to, čo cítil, keď sa dozvedel, že Irina je mŕtva. Prinútila som ho cítiť bolesť.

„Dosť. Prosím, prestaň!“ prosíkal ma a ja som prestala.

„Nezabúdaj, že aj ja mám len jedny nervy. Raz to skončí zle. Ešte raz na mňa použiješ svoj dar tak neprestanem a ty sa budeš v bolesti utápať celú večnosť!“ Hovorila som no teraz už normálnym, síce trošku zvýšeným hlasom.

„Prepáč. Nechcel som!“ ospravedlňoval sa mi.

„Čo si chcel?“ odbila som ho tvrdým tónom. Chce aby som naňho po všetko bola milá. Chce mi zabiť brata.

„Nehnevaj sa. Skús ma pochopiť.“ Snažil sa ma presvedčiť. Jemu preskočilo.

„Ty fakt nie si kompletný! Skús ty pochopiť mňa. Edward to nechcel ale musel! Chcel nás zachrániť.“ Kričala som naňho a približovala so k nemu.

„Čuš a vypadni! Nemienim ťa počúvať!“ skríkol a ja som upírskou rýchlosťou vybehla z garáže.

Bežala som až k nám domov. Cestou som sa na nič nehľadela. Celá naštvaná som prišla domov a buchla po stene, ktorá sa nepríjemne zakolísala.

„To mi robí naschvál?“ pýtala som sa rodiny, ktorá bolo okolo.

„Čo?“ opýtali sa naraz.

„Vy ste o tom ešte nepočuli?“ opýtala som sa a zadalo sa mi to čudné.

„Nie o čom?“ znovu sa opýtali naraz.

„Alice ty si nič nevidela?“ opýtala som sa Alice a otočila jej smerom.

„Nie. Mala som?“ zdesene sa opýtala.

„Ja neviem. Je to všetko čudné. Carlisle s Edwardom došli. Akože o ničom nevedia. Ty nič nevidíš a asi ste nepočuli, čo si vymyslel Roland.“ Oznámila som a čakala na ich zápornú odpoveď.

„Nie.“ Znovu jednohlasne.

„Tak on si prosím pekne vymyslel, že ide zabiť Edwarda.“ Oznámila som im a ako prvá sa ozvala Esme.

„To nie!“ skríkla, hoci nemusela. Mala toho veľa, musela sa oddeliť od Carlisla, ktorý išiel s Edwardom preč. Museli si to obidvaja dať v hlave do poriadku. Urobili dosť chýb.

„Už išiel! Nevedela som ho zastaviť. Že vraj ho mám pochopiť.“ Oznámila som trpkým tónom a zbadala, že Esme to nevydržala. Zložila sa na zem a sedela tam, bez jediného slova.

„Neboj sa.“ Rýchlo som k nej pribehla a hladila ju po vlasoch.

Vážne, ten Carlisle to prehnal. V jeho túžbe zachrániť životy, zachránil jedno dieťa a spravil ho upírom. To všetko sa dostala ku Vollturiarovcom a len preto, že sa s Carlislom poznajú dovolili to dieťa zabiť jemu. Inak by zabili ony nás. Carlisle to nedovolil a tak bez toho aby to Vollturiarovci vedeli odišiel aj z dieťaťom. Zistila to ale Irina a chcela to povedať Vollturiarovcom. To sa jej však nepodarilo pretože ju zastavil Edward. Nechcel ju zabiť a tak sa s ňou len hral. Ona mu však ušla a zabila to dieťa. Vtedy ju však chytila nejaká sila alebo čo a odtrhla Carlislovi ruku. Chcela ho zabiť. To jej však prekazil Edward. Musel ju zabiť, inak by išla povedať Vollturiarovcom čo sa stalo a hoci už dieťa bolo mŕtve Vollturiarovci by sa prišli pomstiť a zabili by každého z nás. Vtedy sa to dozvedel Roland a keďže tvoril s Irinou pár chcel zabiť Edwarda. Mi sme mu to však nedovolili a tak sa mohol Edward a Carlisle odsťahovať aby sme sa navzájom nepozabíjali a aby si to urovnali v hlave. Esme nemohla ísť a tak to aj prežíva. Je odlúčená od svojej lásky. A teraz aj toto. Nevedela som Rolanda zastaviť, mohla som sa s ním pobiť, vyčítala som si v duchu. Už išiel a  rozmýšľa nad plánom. Už ho nikto nezastaví.

„Prepášte ale ja už nemôžem.“ Ospravedlnila sa Esme a išla do svoje izby. Všetci sme za ňou len nečine pozerali a dúfali, že sa s toho dostane. Dúfam, že ona nevymyslí nejaký čudný plán ako každý na okolo. Od spomínaného incidentu sme všetci strašne zúrivý a stále sa len hádame. Nechceme to no nejako sa to nedá zastaviť.

„Musíme niečo urobiť. To sa nedá. Mám Esme rád a nemôže takto trpieť. To sa nedá!“ vyhlásil Emmet a zodvihol sa zo stoličky. Hneď za ním išla Rosalie. Nie prosím len nie ďalšie plány na vlastnú päsť. To tu nikto okrem mňa nerozmýšľa?, pýtala som sa sama seba no radšej som to nepovedala nahlas. Bola by s toho veľká hádka, ktorá by sa skončila veľmi zle.

„Čo ty na to?“ opýtal sa ma Jasper.

„Načo?“ Opýtala som sa. Nevedela som o čom hovorí. Vytrhol ma z premýšľania.

„Na ten Emmetov nápad?“ dodal a ja som pochopila.

„Nebodaj aj ty. Jasper prosím skús si to uvedomiť!“ prosila som ho a zodvihla sa zo zeme, na ktorej som bola odkedy Esme odišla.

„Čo si mám uvedomiť?“ opýtal sa Jasper a ja som vypustila tú vetu. Vetu, ktorú som nechcela.

„To tu niekto okrem mňa nerozmýšľa?“ opýtala som sa zvýšeným hlasom.

„Prosím? Ako to myslíš?“ spýtal sa a určite len preto lebo sa chcel utvrdiť vo svojej teórii.

„Že tu nikto nerozmýšľa a koná na vlastnú päsť. Jedna z nás už kvôli tomu zomrela To si neviete uvedomiť?“ vykríkla som a hádka bola začatá.

„Prečo sa o to staráš ty! Všetko je to kvôli láske, ktorú ty nepoznáš. Myslíš si, že je to len tak ale...“ prerušila som ho.

„Čo máte všetci s tou láskou, neoháňajte sa ňou. Je to...“ vtedy ma prerušila Alice.

„Tak toto nie. Toto mi ti nevykladaj. Ako si to môžeš dovoliť. Keď budeš zamilovaná daj mi vedieť a budem zvedavá, či budeš rozmýšľať aj vtedy takto hlúpo!“ skríkla a prišla ku mne. Boli sme od seba asi dva metre.

„No ja nehovorím hlúpo. To si vyprosím!“ skríkla som a ona sa neudržala. Moja malá sestrička Alice sa na mňa hodila a chcela ma ... znie to čudne ale zbiť. Ja som jej v tom nebránila. Začala som aj ja.

„Prestaňte!!!“ zakričala zo schodov Esme a zišla dole. Hneď za ňou bol Emmet a Rosalie.

Prestali sme no ani jedna so nemienila ospravedlniť.

„Čo má toto znamenať?“ Opýtala sa Esme a všetci zostali ticho.

„Nikdy som od vás nechcela aby ste sa správali ako upíry no teraz by vám to padlo. Správate sa ako ľudia. Ľudia, ktorý si nevedia nič vydiskutovať.“ Vtedy jej do reči skočil Emmet.

„To sa nedá... S nimi nie!“ povedal a ukázala na nás ostatných.

„Emmet!“ zahriakla ho Esme.

„Dosť. Všetci vypadnite  a už sa mi neukazujte na oči. Nechce vás ani vidieť. Toto je môj byt.“ Povedala a pozeral sa na nás. Nikto neodchádzal.

„Ste hluchý!“ skríkla a ukázala rukou na dvere.

„Von!“ vtedy sme ju poslúchli. Každý odišiel svojim smerom, Každý išiel s niekým, každý okrem mňa. Niekedy mi táto samota fakt lezie  na nervy. Nie je to fér.

Bežala som a rozmýšľala, čo asi cíti Esme. Tak veľmi sme jej ublížili. Každý myslí len na seba. Nikto na ňu. Nemá tu svoju oporu. Nezvláda to!

„Prečo?“ vykríkla som na celý les a bežala ďalej.

_____________________________________________________

„No dobre!“ povedal a chytil ma za ruku. Cítila som sa ako anjel. Bola som ten najšťastnejší človek na zemi.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá láskou !? 5.Kapitola Čo sa vtedy vlastne stalo?: