Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá láskou !? 4.Kapitola Najkrajší deň môjho života

02.10.2009 (11:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1710×

4.Kapitola – Najkrajší deň môjho života

„Neruším?“ opýtal sa ma svojim zamatovým, nádherným hlasom a moje srdce na to príslušne reagovalo.

„Nie. Vôbec, čo by som tu mala asi na práci?“ odpovedala som a pridala aj drobnú rečnícku otázku.

„Hmmm. To je pravda.“ Usmial sa a prišiel bližšie. Bol už len meter odo mňa. Skoro som ho cítila.

„Chcel si niečo?“ opýtala som sa napokon, keď mi prišlo divné, že sa po seba len hľadíme a nič nehovoríme.

„Nie! Áno? Ja neviem. Chcel som ťa vidieť.“ Priznal sa a ja som sa začervenala. On ma chcel vidieť! Ako je to možné?, pýtala som sa sama seba a svoju múdre  ja som úplne zatlačila do pozadia. Bola som len ja a moje zlé JA, ktoré mi hovorilo veľmi príjemné veci. Veci, ktoré som chcela som všetkého najviac. Vtedy však niečo dodal.

„Musel som ťa vidieť. Ja som proste nemohol bez teba byť.“ Oznámil no teraz sa mi nepozeral  do očí. Pozeral sa na posteľ a ako keby si niečo hmkal.

„Ja...“ chcela som mu nakoniec odpovedať, keď sa v tom do miestnosti nahrnula sestrička s pacientom.

„Tu budete bývať!“ povedala chalanovi v mojom veku.

„Posteľ si môžeš vybrať. A k tomu máš aj peknú spoločníčku, tak sa tak nemrač.“ Oznámila sestrička a doviedla pacienta ku posteli vedľa mňa. Celá som sa začervenala. Prečo mu hovorí, že má peknú spoločníčku? Tieto dospelácke reči som nikdy nemusela.

„Ja už idem!“ povedal môj princ a rýchlosťou blesku vypochodoval  z izby.

„Po...“ chcela som namietať, no už bol preč. Chcela som sa ho spýtať toľko vecí, no už odišiel.

„No tak sa tu príjemne zabavte. Ahoj.“ Pozdravila sa sestrička a aj tá odišla. Chvíľu bolo ticho na potom sa to začalo.

„Ahoj. Ja som Oliver. Ako sa voláš ty?“ opýtal sa ma. Milé, Oliver, ja sa s tebou baviť nechcem!!!, kričala som v duchu no z úst som ako veľa krát predtým vypustila niečo iné.

„Bella!“ oznámila som jednou vetou no nenechal sa  odbiť.

„Si veľmi milá Bella. S kade si?“ Fúj, musí to robiť. Ja som z vesmíru a prišla som sem naverbovať mladých debilov do armády spásy. Si jedným z nich. Tras sa!!!

„Z Phoenixu ale chodím sme na školu!“

„Jaj, to je zaujímavé! Ja som z Brazílie a som tu pri otcovi na prázdninách!“ Ja to vedieť nechcem, nechaj si to pre seba. Mám chuť ti tento pohár chodiť priamo do ksichtu! Bože, prečo ma toto stretlo? Tak nemám rad takýchto frajerov a teraz tento maxi frajer. Hrôza, zabite ma!!!

„Ty nechodíš na školu?“ opýtala som sa. Alebo tam v Brazílii máte iné prázdniny ako my tu?

„Nie, som skôr typ, čo robí ručne!“ oznámil a bol na to pyšný. Alebo lenivý, mohol si, si to priznať!!!

„Jaj, to som nečakala. Prečo si vlastne tu?“ opýtala som sa. Možno je takýto pretože si niekde švacol hlavu a teraz blúzni. Ale to by ho zatvorili na psychiatriu a nie sem.

„No havaroval som, na otcovej dodávke. Keď to zistí tak ma zabije. Nebudem ti už strpčovať život!“ Povedal a poslednú vetu myslel s humor. Ja nie, bola by som tak šťastná.

Vtedy mi zazvonil mobil. Toľko vykúpenia. Niekto ma má asi rád.

„Haló?“ zdvihla som mobil. Číslo bolo neznáme.

„Čo sa ti stalo?  Kde si?“ bola to mama. Kto jej povedal, že som v nemocnici?

„Neboj sa mamy. Pošmykla som sa a skončila na zemi, veď ma poznáš! Nič mi nie je. Nechajú si ma tu ešte zopár dní a potom ma pustia. Aspoň si oddýchnem od školy.“ Skúšala som ju upokojiť no nejako sa mi to nedarilo. Stále bola rozrušená.

„Čo sa ti vlastne stalo?“ opýtala sa ma pomaly sa začínala ukľudňovať.

„Mala som otras mozgu. To je nič. No skôr už to nie je nič. Neboj  sa. Koľko krát ti mám povedať, že budem v poriadku!“ povedala som jej a snažila sa hovoriť normálne. Už mi liezla na nervy, prečo mi nechce uveriť?

„Naozaj? Cítiš sa dobre?“  opýtala sa no vtedy prišla do dverí sestrička a ja som  musela končiť.

„Mám sa dobre. Už musím. Prišla sestrička. Ahoj. Ľúbim ťa!“ pozdravila som sa a počkala na odpoveď.

„Dobre. Ešte ti zavolám. Ľúbim ťa!“ odpovedala a ja som zložila.

„Tak ako sa cítiš, Bella?“ opýtala sa ma sestrička. Bola to tá istá čo ma viezla na magnetickú rezonanciu.

„Dobre. Už máte výsledky?“ chcela som vedieť a bola som zvedavá, aká diagnóza mi bola stanovená.

„Musím ťa potešiť. Nie je to otras mozgu a preto ťa prepustíme už zajtra. Len si, si udrela hlavu a dosť do s tebou narobilo. Viditeľne nie so stavaná na údery do hlavy.“ Odpovedala mi a mne sa uľavilo. Mala som na to viacej dôvodov. Prvý, v škole uvidím Edwarda. Druhý, nebudem musieť počúvať reči môjho spolubývajúceho. Tretí, mama nebude tak vyvádzať. Proste jej len oznámim, že to bol planý poplach a bude šťastná.   

„To je skvelé! Ďakujem.“ Poďakovala som sa za dobré správy a odložila mobil do zásuvky.

„Ahoj.“ Pozdravila sa a odišla.

Znovu som ostala sama s tým prítrtom vedľa! Našťastie prišla moja záchrana. Päť minút na to ako odišla sestrička, prišiel do izby sanitár a zobral ho na vyšetrenie. Bola som ohromne šťastná. Moje šťastie sa znásobilo, keď som vo dverách znovu zbadala hlavu môjho princa.

„Ahoj.“ Znovu sa mi pozdravil a tento krát sa nepýtal či môže. Proste len vošiel a zastal meter odo mňa.

„Nestihli sme sa porozprávať.“ Dodal, keď zastal.

„To máš pravdu. Chcel si sa ma niečo opýtať?“

„Nie. Ja len, že som ťa chcel vidieť a chcem sa opýtať ako sa cítiš?“ oznámil a moje srdce poskočilo. On sa ma pýta ako sa cítim. Jemu na mne záleží. To je to najkrajšie, čo mi kto povedal.

„Dobre. A nemám otras mozgu. Len som sa udrela. Pustia ma už zajtra. Budeš v škole?“ opýtala som sa pretože som nechcela byť, čo i len jeden deň bez jeho tvári, bez jeho chôdzi, hlasu. Bez neho celého.

„No už len kvôli tebe prídem:“ odpovedal a ja som prestala dýchať. Moje múdre ja sa už úplne vymazalo a zlé  mi ryčalo na celú hlavu. On ma chce, tak ako ja jeho. On ma chce. Ja sa mu páčim!!!

„To je... To sa mi páči!“ Usmial sa a prišiel ešte bližšie. Bol tak blízko že keby som chcela môžem sa ho dotknúť.

„Ty...“ Nevedel prísť na slová. Čo mi chcel povedať?
“Si pre mňa ten najdôležitejší človek na tejto zemi. Viem, že sa vôbec nepoznáme ale... Nemôžem bez teba existovať. Si... si to najkrajšie, čo ma v živote stretlo!“ oznámil mi a ja som sa skoro rozkričala. Ako je toto možné? On ma chce. Som pre neho to najdôležitejšie v život! To...to...

„Aj ty pre mňa! Ani ja nedokážem byť, keď ťa nevidím. Si pre mňa ako droga.“ Oznámila som mu a zadívala sa do jeho očí. Tento raz ich mal zlaté. Celkom ako tekuté zlato. Boli neodolateľné!

„Ja...“ chcel povedať no nepovedal. Podišiel ešte bližšie a jednou rukou sa ma dotkol na krku. Bolo to niečo neuveriteľné. Chcela som vyskočiť z kože no radšej sa to neurobila. Užívala som si jeho dotyk. Chcela som ho. Celého.

„A sme tu!“ povedala moja milá sestrička, ktorá prerušila tú najdokonalejšiu chvíľu v mojom živote. Prerušila ju spolu s otravným Oliverom.

„Ja už musím. Zajtra v škole?“ opýtal sa ma Edward a ja som prikývla.

„Prepáčte, že sme vás vyrušili!“ ospravedlnila sa sestrička no viditeľne sa na tom dobre bavila.

„Smiešne.“ Odpovedala som na jej smiech. Toto sa mi nepáčilo. Prečo sa uškŕňa?

„Ale ja som to tak nemyslela. Nemôžem prezradiť prečo som sa uškrnula.“ Ospravedlnila sa a podišla skontrolovať môj stav. Naklonila sa ku mne a zašeptala mi do ucha.

„Keby si počula čo o tebe hovoril Oliver. Ja ju chcem mať! Ja ju dostanem! Ja to skúsim. Preto som sa uškrnula. Je to teba celý pach!“ povedala mi sestrička a odišla aj z vozíkom.

Oliver už bol na posteli a prezeral si časopis. Ešte toto mi chýbalo. Čo som komu urobila? Ja už mám svoju veľkú lásku! Tak sa mi prac z cesty.

„Kto bol ten chalan?“ opýtal sa ma. Už-už som mu chcela povedať, že spolužiak, keď ma napadla lepšie teória. Trošku klamstva nezaškodí.

„To je môj priateľ.“ Odpovedala som mu. Zostal vymletý!

„Akože frajer?“ opýtal sa ma a nevedel tomu uveriť.

„Áno. Spoznali sme sa na prázdninách u môjho otca.“ Odpovedala a vymyslela si parádnu výhovorku. Na prázdninách u otca som predsa nebola už päť rokov!

„Hmmm. A darí sa vám?“ opýtal sa ma a chcel zo mňa vytiahnuť, čo najviac.

„Ako to myslíš či sa nám darí?“ odpovedala som proti otázkou a pozrela na neho nechápavými očami.

„No, že či vám to klape. Nehádate sa?“ opýtal sa. Chlapec chce nájsť štrbinu. Som mnou tebe nevyhráš zlatko!, hovorila som si v duchu a dúfala, že toto moje klamstvo sa nedostane až k Edwardovi.

„Nie. Sme spolu šťastný. V každom ohľade!“ oznámila som a videla na jeho tvári, že vie, čo som myslela tými ohľadmi. Ja som ho teda dostala. Bola som na seba pyšná. Som skvelá!

„Tak to vám prajem veľa šťastia!“ bola jeho posledná veta, ktorú som mnou prehovoril. Chcela som s ním ešte nadviazať rozhovor a podpichovať ho na nepoddal sa . Na každú otázku mi odpovedal Hmmm, Aha, Hej, Neviem. To bolo všetko. Viditeľne som ho poriadne dostala.

„Ako sa cítite, slečna Swanová?“ opýtal sa ma môj nekonečne krásny ošetrujúci lekár a meral mi tep.

„Už dobre. Najmä po informácii, že otras mozgu to nebol. Odľahlo mi. Ani si neviete predstaviť.“ Odpovedala a dumala koľko môže mať môj doktor rokov. Vyzeral mladý na to, že má adoptívne deti v mojom veku a za  sebou dlhoročnú prax. Vyzeral tak na tridsaťpäť, pomyslela som si keď odchádzal.

„Majte sa tu dobre. Ja idem vypísať prepúšťaciu správu s ktorou vás zajtra pustíme domov!“ povedal a odišiel.

„Dobre!“ odpovedala som a pozerala sa na dvere ešte dlhú chvíľu.

„Prepáč, že som taký bol. Nechcel som!“ ospravedlnil sa mi Oliver. Čože?, on vie aj hovoriť. Toto ma vážne dostalo. Toto som od neho nečakala.

„Nič to. Prepáč mi aj ja som bola veľmi otravná. Nechcela som taká byť, no skôr chcela ale teraz mi je to ľúto.“ Ospravedlnila som sa a divila sa, že to myslím úprimne.

„Tak to je skutočne akčné. Toľko odhalení naraz. Priatelia?“ opýtal sa a ja som bez rozmyslu vykríkla.

„Určite.“ Vôbec som to však neľutovala. Hrozne dobre sa s ním rozprávalo. Bol mi zatiaľ druhý priateľ, ktorého som si tu našla.

„No tak ty si naozaj s Phoenixu?“ opýtal sa. Viditeľne mi neveril.

„No celkom nie. Pochádzam z Forksu. Malého mestečka v štáte Washington. Býva tam môj otec s ktorým sa mama rozviedla, keď som bola ešte maličká.  Chodila som k nemu na prázdniny skoro každé leto, no to už bolo dávno. Teraz sa sním nestretávam.“ Povedala som a čakala na Oliverovu reakciu.

„No tak to sme na tom podobne.“ Dodal a posadil sa.

„Moji rodičia sa rozviedli, pretože otec pil a odsťahoval som sa s mamou preč. Teraz však otec nepije a mama áno tak som u otca. Trošku si to pomenili.“ Povedal a usmial sa. Bolo na ňom však vidieť, že je mu veľmi ľúto, že nemá normálnu rodinu. Veľmi ho to trápilo.

„No tak to máš pravdu. Sme si podobný!“ odpovedala som a pozrela som sa mu do očí.

„Koľko je vlastne hodín?“ Neviem, kedy som stratila pojem o čase.

„Počkaj!“ povedal a pozrel sa na hodiny.

„Desať preč.“ Odpovedal a odložil ich naspäť na miesto.

„Prečo?“ opýtal sa ma a ja som mu neklamala.

„Som už unavená, tak že či si môžem dovoliť ísť spať.“ Oznámila som mu a zachuchmala sa do perín.

„Asi tak.“ Odpovedal a otočil sa mi chrbtom.

„Dobrú noc!“  Zaželal mi. Aký je milí, pomyslela som si v duchu.

„Dobrú.“ Odpovedala som a zatvorila oči.

Spať sa mi dlho nedarilo. Bola som unavená no spať som nevedela. Rozmýšľala som nad dnešným dňom a nad všetkým čo sa mi stalo. No najmä nad mojím rozhovorom s Edwardom. Som pre neho to najdôležitejšie na tomto svete. Nemôže bezo mňa žiť. Boli to tie najkrajšie vety, ktoré mi kto kedy povedal. Nevedela som či si to náhodou nevymýšľam. Či to nebol len sen a ja sa s neho o chvíľu preberiem. Nevedela som nič. Netrúfala som si  rozmýšľať nad tým, bála som sa, že kvôli tomu sa to všetko skazí.

Hoci som bola v nemocnici s úrazom hlavy. Hoci som sa malá báť. Bol toto pre mňa ten najlepší deň na svete. Stretla som super chalana s ktorým budem určite veľká kamarátka. Muž mojich snov mi povedala, že aj ja som jeho sen. Nevedela som tomu uveriť. Zdalo sa mi to, to najkrajšie, čo sa mi v živote stalo! Bolo to niečo neopísateľné.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá láskou !? 4.Kapitola Najkrajší deň môjho života: