Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá láskou !? 3.Kapitola - Všetko zlé je na niečo dobré

30.09.2009 (17:15) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1005×

3.Kapitola – Všetko zlé je na niečo dobré

Bola som vydesená ako nikdy predtým. Ležala som na zemi a pozorovala rozruch okolo seba, ktorému som nerozumela. Čo sa to so mnou stalo?, pýtala som sa každú minútu a čakala kedy niečomu začnem rozumieť. Videla som, že hovoria, videla som, že sa so mnou rozprávajú no nerozumela som im ani slovo. Snažila som sa, snažila som sa tak ako nikdy predtým, no proste mi to nešlo.  Po pár minútach, ktoré mi zobrali silu som začala pociťovať bolesť, ktorá prúdila celým mojím telom a snažila sa ho rozobrať. Naplo ma a otočila som sa nabok. Vedela som, že okolo mňa sú ľudia no nemohla som to v sebe držať. Podľa všetkého čo som si pamätala zo zdravotníckeho krúžku, mám otras mozgu. Všetko tomu nasvedčovalo, všetko okrem toho, že nikomu nerozumiem.

Vtedy som začula zvuk sirén. Čože? Vedela som, že potrebujem do nemocnice, ale sanitkou. O pár sekúnd už boli pri mne a starali sa o mňa. Merali mi všetko možné, všetko, čo sa dá a chceli ma vyložiť na nosítka. Jeden ošetrujúci mal už svoje ruky pod mojim telom, keď ho prerušili iné, chladné ruky. Rýchlosťou svetla som sa pozrela na dotyčného a moje srdce skoro vyskočilo. Bol to on. Bol to môj princ. Ako sa sem dostal? Prečo mi pomáhala? Chcela som sa ho opýtať hrozne veľa otázok no nemohla som. Hneď ako by som otvorila ústa, išli by z nich zvratky a nie slová. Dosť som sa za to hanbila, no predsa mám otras mozgu. Čo s tým ja už narobím.

Položil ma na nosítka a nasadol so mnou do sanitky. Prečo toto všetko robí?, chcela som sa ho opýtať. Ešte stále som však nemohla otvoriť ústa. Celá cesta do nemocnice prebehla veľmi rýchlo, čo ma dosť znepokojilo. Ani nie preto, že môj zdravotný stav môže byť v ohrození ale preto, že o chvíľku vystúpim a neuvidím Edwarda. Tak strašne som chcela aby sa ma znovu dotkol. No on iba sedel a hľadel sa do mojich očí. Chcela som s tých jeho niečo vyčítať no nejako mi to nešlo. Buď bol dobrý herec alebo nič necítil. Nevedela som, ktorú možnosť si mám vybrať. Srdce ma ale ťahalo k tej prvej. Určite je dobrý herec. Keby nič necíti, nesedí tu teraz so mnou a nechce ma zachrániť. Vtedy som zacítila ako spomaľujeme. Nie!, skoro som vykríkla, našťastie som to v sebe ale udržala.

Dvere sanitky sa otvorili a jeden záchranár išiel otvoriť zadné. Otvoril ich a moje oči zalialo svetlo, kvôli ktorému som na pár sekúnd nič nevidela. Čo je to za svetlo?, pýtala som sa sama seba a hľadala odpoveď. Nič som však nenašla. Vtedy mi doplo. To vidíš iba ty! Máš niečo z hlavou. Teraz som sa naozaj začala báť. Čo sa to so mnou stalo?, opýtala som sa už asi desiaty krát a pozorovala nebo pri tom ako ma prenášali z jedných nosítiek na druhé, ktoré mali kolieska. O chvíľu sa nebo zmenilo na strop s ohromným množstvom svetiel, ktoré mi zabraňovali videniu.  Stále a stále narážali do mojich očí ako nejaké osi a chceli ma oslepiť. Nikdy som si nemyslela, že by som sa mohla kvôli niečo takémuto rozplakať. No či som to plánovala alebo nie, rozplakala som sa. Vyrútili sa zo mňa slzy a nedali sa zastaviť. Vtedy sme spomalili a nakoniec zastali.

Začula som tej najkrajší hlas na tomto svete. Ten najkrajší hlas. No  počula som len čudné vzdychy a hatlaninu. Konečne im došlo, že im nerozumiem a preto mi pichli injekciu a ja som pomaly začala rozoznávať hlasy. Najviac ma však zaujímal hlas tohto doktora. Bol tak nádherný, že to až bolelo. O niekoľko minút som už rozumela všetko a aj svetlo sa zoslabilo. Mohla som preskúmať okolie a zistiť, že môj princ je ešte stále so mnou. Po tomto zistení som si bola na sto percent istá, že je len dobrý herec. Stál v kúte a nechal doktora robiť svoju prácu. Bol taký dokonalý, presne ako môj doktor.

„Ako sa cítite? Môžete hovoriť?“ opýtal sa ma a ja som sa po dlhej chvíli pozrela na neho a nie na Edwarda.

„No hovoriť môžem. A už vám aj rozumiem. A už mi nie zle keď hovorím. To je dobre nie?“ opýtala som sa. Vážne mi už tak zle nebolo. Stále som pociťovala pocit na zvracanie, no dalo sa to vydržať.

„No musím vás sklamať. To nie je dobré. Mali ste, no skôr máte otras mozgu. Musíme vám spraviť potrebné vyšetrenie, aby sme zistili v akom rozsahu ste si poranili hlavu. Cítite sa na to, alebo chcete ešte chvíľku odpočívať?“ opýtal sa doktor a ja som bez rozmyslu vykríkla.

„Nie. Nechcem čakať. Môžeme aj teraz.“ povedala som trasľavým hlasom, pretože mi napadol odber krvi.

„Dobre, tak zavolám sestričku a tá vás odvedie na požadované vyšetrenia. Ako náhla vám však bude zle dajte nám vedieť. Dobre?“ opýtal sa ma doktor a viditeľne mu na mne záležalo. Takýto prístup by mali mať v každej nemocnici, pomyslela som si a spomenula si na nemocnicu do ktorej som chodila z mamou. Bolo to niečo hrozné.

Vtedy do miestnosti prišla sestrička a zobrala môj vozík. Išla s ním po dlhej chodbe až niekde k výťahu. Vo výťahu mi prišlo zle, no to len z toho pochybu. Nechala som to tak a neotravovala ju. Z výťahu sme vyšli do tichej, veľmi hygienickej chodby z ktorej sálal strach. Bála som sa. Kde ma to vedú?  Išli sme stále dopredu a nezastavovali. Počula som jedine môj a sestričkin dych. Bolo to ako v zlom horore. Všetko sa mi zdalo také mystické.

Čo mi to vliezlo do hlavy?, pýtala som sa sama seba, keď som si uvedomila na čím premýšľam. Ja som sa vážne udrela do hlavy. Strácam rozum. Konečne sme zastali. Prestala som sa zapodievať mojimi myšlienkami   a poobzerala som sa dookola. Videla som veľkú miestnosť v ktorej bol veľký stroj na magnetickú rezonanciu.

„Ste schopná postaviť sa?“ opýtala sa ma sestrička, veľmi príjemným hlasom a mne došlo, že je vlastne milá. Má toho len veľa.

„No pokúsim sa.“ Odpovedala som a snažila všetku silu presunúť do chrbta. Musím sa postaviť, nechcem aby kvôli mne volali nejakého sanitára. Bola by som tá čo sa nevie ani postaviť. Zaprela som sa a posadila. Z počiatku sa mi točila hlava a chcelo sa mi ľahnúť naspäť na vozík no prekonala som sa. Po chvíľke pokoja ma to prešlo.

„Môžete mi prosím pomôcť?“ opýtala som sa sestričky. Nechcem aby som sa tu rozčapila ako nejaká žaba. Sama to nezvládnem. Musí mi niekto pomôcť.

„Jasné. Počkajte.“ Odpovedala mi sestrička. Prešla okolo celého vozíka pokiaľ sa dostala ku mne. Podala mi ruku a ja som sa jej ju chytila. Znovu som všetku silu nasmerovala do jednej časti môjho tela, teraz do nôh. Zaprela som sa a postavila. Nebolo to také hrozné ako posadiť sa. Závrat ma prešiel po pár sekundách.

„Môžeme ísť?“ opýtala sa ma sestrička a viditeľne ju zaujímala odpoveď. Znovu som sa pozastavila nad myšlienkou prečo nie sú takýto doktori a sestričky všade. Bolo by to úchvatné.

„ Môžeme. “ Odpovedala som a chytila sa sestričky ešte pevnejšie. Po prvom kroku to šlo ako po masle. O chvíľku sme už boli pri prístroji a ja som si mohla ľahnúť.

„Teraz si ľahnite a nehýbte sa prosím.“ Povedal mi sestrička a odišla do vedľajšej miestnosti. Mne, z veľkého množstvo času, prišiel na rozum Edward. Znovu, no čo už. Bol pre mňa hlavná túžba. Môžem o ňom aspoň snívať, hovorila som si pre seba a snažila sa nehýbať. Hlavou sa mi však mihotali iné myšlienky. Prečo so mnou nastúpil do sanitky. Prečo ma zodvihol zo zeme? Prečo bol v mojej izby spolu z mojim doktorom? Chcela som uveriť, môjmu tajnému snu, že je to preto lebo sa mu páčim. Lebo po mne túži presne tak ako ja túžim po jeho dotykoch, bozkoch, po jeho pokožke. Túži po mne a chce ma tak isto ako ja jeho. Proste ma chce a bodka.

To však nie je pravda. Ako by ma on mohol chcieť. On, dokonalý, prenádherný, múdry, ako by mohol chcieť obyčajné, priemerné dievča? Ako? Odpoveď, nijako. Proste ma nechce a navždy zostane len snom. Veľmi, veľmi pekným a sem tam neslušným snom.

„Je koniec. Už sa môžete hýbať.“ Ozval sa sestričkin hlas a ja som pomrvila rukou. Ani som sa nenazdala a sestrička bola znovu pri mne.

„Ako sa cítite? Zvládne cestu späť?“ opýtala som ma vľúdnym tónom.

„Zvládnem.“ Ubezpečila som ju a už som sa dvíhala.

„Počkajte pomôžem vám.“ Povedala keď videla, že sama to ešte nezvládnem. Spolu sme pomaly dopochodovali ku môjmu vozíku a ja som si konečne mohla ľahnúť.

„Môžem sa vás niečo opýtať?“ opýtala som sa sestričky, keď ma už tlačila von z miestnosti.

„Pravdaže.“ Odpovedala a bola zvedavá čo sa jej spýtam.

„No mám dve otázky. Prvá, aké testy mi ešte budete robiť?“ opýtala som sa a vážne chcela vedieť odpoveď. Dúfam, že to nebude odber krvi, len nie to.

„No tak ešte vám budeme brať krv. A to by už malo byť všetko. Teda aspoň dúfam.“ Odpovedala  a čakala ako zareagujem.

„No dobre. A moja druhá otázka. Viem, že je čudná ale. Ten doktor čo ma ošetroval...“ vtedy ma prerušila.

„Doktor Cullen.“ Odpovedala.

„Áno doktor Cullen. Je nejaká rodina s tým chlapcom, ktorý sem so mnou prišiel?“ opýtala som sa a čakala na odpoveď. Prosím, prosím, prosím, nech sú rodina.

„Vy to neviete?“ opýtala sa ma.

„Nie, prečo mala by som to vedieť?“ zostala som zaskočená.

„No nie. Len som si myslela, že ste Edwardova priateľka. Viete ako to myslím?“ opýtala sa. Edwardova priateľka? No to nie som ale chcela by som to ako nič na tomto svete. Bolo by to dokonalé. Ja a on. Muž mojich snov. Určite je už muž, nie? Áno musí byť, pozri sa na neho. Musí, kto by ho nechcel.

„No nie som.“ Odpovedala som a začervenala som sa. Určite jej došlo, že by som ňou ale chcela byť.

„No tak Edward je nevlastný syn doktora Cullena. Je adoptovaný. Doktor Cullen a jeho manželka nemohli mať deti a tak sa rozhodli, že si ich adoptujú.“ Odpovedala a mne hneď napadla ďalšia otázka.

„Je ich viacej?“ opýtala som sa a dúfala, že už neleziem na nervy.

„No áno. Edward má ešte dvoch bratov a dve sestry. Tuším sa volajú Jasper, Emmet, Rosalie a Alice. Ale nie som si istá. Klamala by som vám.“ Odpovedala  a ja som div z kože nevyskočila.

Tak oni sú piaty. Chcela som o nich vedieť všetko. Chcela som ich vidieť. Chcela som sa zoznámiť s jeho rodinou. Čuš, ohriakla som sa. Nemysli ako keby ste už boli manželia. Veď ťa ani nepozná. To, že ťa sem doviezol je čisto dobrá výchova nič viac. Hovorilo moje múdre ja a ja som s tým nebola spokojná. Radšej som poslúchala svoje zlé ja, ktoré mi nahováralo ako veľmi ma chce a že po mne túži tak isto ako ja po ňom.

„A sme tu.“ Povedala sestrička a priviedla ma do miestnosti, ktorá bola celá prázdna.

„Tu budeš bývať.“ Odpovedala. Čože? Ako?

„Vy ma nepustíte dnes alebo zajtra domov?“ opýtala som sa vydeseným hlasom.

„Nie. Mala si otras mozgu. Mi ťa nemôžeme pustiť.“ Oznámila mi a mne bola jasné, že s týmto nič nenarobím. Mám byť šťastná. Starajú sa tu o mňa.

„Hmmm. No dobre.“ Povedala som a presunula sa na posteľ hneď pri dverách. Už mi to nerobilo až taký problém, zvládla som to aj sama.

„No teraz ešte tú krv.“ Povedala a mnou až heglo. Bože, ja nechcem. Viem, že som ako malé dieťa, ale ja vážne nemám rada odbery krvi. Vždy keď mi berú krv, tak celá zblednem a točí sa mi hlava. Je mi na grcanie.

„Bojíš sa?“ opýtala sa ma sestrička keď videla môj pohľad.

„No. Možno si myslíte, že som ako malé dieťa ale mne je vždy zle. Nemám rada vôňu krvi.“ Odpovedala som a videla ako sa sestrička uškrnula.

„Vôňu krvi?“ opýtala sa a začala pripravovať veci.

„Áno.“ Odpovedala som. Na viac som sa nezmohla.

„Neboj sa. Nebude to bolieť. Skúsme moju obľúbenú metódu. Iste ti došlo, že som si všimla, že sa ti Edward páči. No tak, zatvor oči.“ Povedala a chcela aby som urobila tak ako hovorí. Zatvorila som oči a nastrčila ruku.

„No a teraz mysli na neho. Mysli na to ako by bolo keby ste boli spolu a tak. Mysli na to, že sa spolu prechádzate po pláži. Dobre?“ opýtala sa a ja som prikývla. Myslela som na neho. Na jeho dotyky v mojom sne. Aké by bolo keby to bolo naozaj. Muselo by to byť na nevydržanie. Predstavovala som si ako sa spolu prechádzame na pláži. Ideme vedľa seba a rozprávame sa.

„Ani nevieš aký som šťastný, že som ťa stretol. Si to najlepšie čo som v živote mal. Už bez teba nedokážem ani dýchať. Som na tebe závislí, si pre mňa ako droga.“ Povedal s usmial sa na mňa tým svoji úsmevom. Bože, ako som ho len milovala.

„No to nepreháňaj.“ povedala som a pritisla som sa k nemu bližšie.

„Ja nepreháňam. Ani nevieš ako ťa milujem. Hrozne veľmi.“ On ma miluje. Túto vetu som mala najradšej. On ma miluje, opakovala som si dookola. Ja taký dokonalý a je len môj. Nikoho iného len môj.

„Milujem ťa.“ Povedala som mu a zastala. Otočila sa mu zoči-voči a pobozkala ho.

„Vidíš. Ani to nebolelo. Cítila si niečo?“ opýtala sa sestrička a ja som rýchlo otvorila oči.

„Nie. To ste už fakt urobili?“ opýtala som sa. Nechcelo sa mi veriť. Ešte nič takéto na mňa nezabralo a teraz to fungovalo.

„Naozaj. Prečo by som ťa mala klamať?“ opýtala sa rečnícku otázku a pobalila si veci. Ja som začala spomínať na moju predstavu. Bolo tam tak krásne. Ba až úchvatne!

„Ach.“ Vzdychla som si.

„Čo je?“ opýtala sa ma sestrička no stále si balila veci.

„Nič.“ Odpovedala som jej. Nechcelo sa mi je to vysvetľovať.

„No tak je idem. Maj sa. Budem ťa chodievať pozerať. Dobre?“ opýtala sa ma. Jasné. Bola skvelá. Veľmi sa mi páčila. Mohla by tu byť vždy.

„Áno, budem sa tešiť keď to budete vy. Ste dobrá.“ Povedala som jej a pochválila ju. Ona sa len usmiala a zakývala mi.

Asi o päť minút sa dvere znovu otvorili. Stál v nich on. Môj princ.

„Ahoj.“ Pozdravil sa mi.

„Ahoj.“ Odzdravila som. Ako je možné, že je tu. Bože, pomôž. Čo tu on môže chcieť?, pýtala som sa sama seba a snažila sa nepočúvať svoje zlé JA.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá láskou !? 3.Kapitola - Všetko zlé je na niečo dobré: