Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osud-6.kapitola

23.05.2009 (09:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1623×

Osud

6.kapitola-Priznanie

Pohľad Sary:

Stále som ležala vo vlhkej tráve a moje telo sa otriasalo pod náporom hlasných vzlykov. Nevedela som, čo ďalej robiť. Či si zaslúžim vôbec ďalej žiť. No, žiť, ako sa to vezme. Ale aj tak, práve som zmarila život živého stvorenia. A to človeka. Veď aj ja som ním bola. Ako som mohla urobiť niečo tak otrasné. Hanbila som sa za seba a právom sa obviňovala.

Prúd mojich myšlienok pretrhol až šušťavý zvuk vychádzajúci z blízkych kríkov stromov. Úprimne, bolo mi jedno kto alebo čo, to je. Možno na moje obrovské šťastie niekto prišiel skoncovať s mojím životom. Neohliadla som sa. Stále som sa chvela. Nie však od zimy, ale od nariekania.

Niekto si ku mne prisadol. Konečne som zodvihla hlavu. Bol to Edward. Nemala som síl mu nič hovoriť, len som ho pevne objala rukami. Možno až priveľmi, pretože potichu sykol od bolesti. Na to som sa mierne pousmiala. Nevedela som ešte ovládať svoju silu, avšak stále som bola zaplavená v smútku kvôli predchádzajúcej udalosti. Objal ma rukami okolo pása, na to som sa ja k nemu pritisla ešte viac.

,,Zabila som ho." Boli prvé tichulinké slová vychádzajúce z mojich roztrasených pier.

,,Nemohla si za to. Si novorodená. Bol to inštinkt. Ani nevieš, aké to bolo ťažké pre nás. Aj ja som bohužiaľ zabil a to nie raz. Si oveľa lepší upír než ja." Upokojoval ma svojím zamatovým hlasom.

,,Nie, nie! JE to moja vina. Keby som nevyletela tak rýchlo z vášho domu a počúvala vás, nič z toho by sa nestalo. Teraz by som tu nebola a nerozmýšľala nad sebevraždou." Poslednú vetu som ledva zašepkala.

Trochu si ma odsunul. Tak,  aby mi videl do tváre. Zvesila som hlavu, no jedným prstom mi potom nadvihol bradu, takže som neunikla jeho hlbokým a pohlcujúcim očiam. ,,To nemyslíš vážne?! Na to už nikdy ani nepomysli! Nedovolím, aby sa ti niekedy niečo stalo. Nikdy!" Edward bol trochu rozčúlený. Trochu? Poriadne zúril. Nikdy som ho takéhoto nevidela. No vlastne sa poznáme ledva deň, ale už od začiatku na mňa pôsobil veľmi pokojne. Asi som mu týmito slovami ublížila. Ale prečo? A o čom to teraz hovoril? Jemu na mne záleží? Naozaj nikdy nedopustí, aby sa mi niečo stalo? Zaslúžim si to vôbec? A má ma nebodaj aspoň trochu tak rád ako ja jeho? Mnoho otázok, ale odpovede neprichádzajú. Odpovede sú priamo predo mnou. Bojím sa ich však. Čo keď je pravda úplne iná a ja tu len fantazírujem? Ďalšie otázky. Ich rad hádam nikdy nekončí.   

Vo mne zápasili dva hlasy. Jeden kričal ,Spýtaj sa ho! Za pokus nič nedáš. Uvidíš, že cíti to, čo ty.´ Druhý bol pre mňa viac nepríjemný , Zbláznila si sa? Samozrejme, že ťa nechce. Ako by mohlo také stvorenie ako je on, chcieť teba?´

 Nastalo dlhé ticho. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, no nabrala som odvahu. Zdal sa byť už mierne zmätený a nervózny a tak som nesmelo začala :,,Chceš-chceš tým povedať....že ti na mne...záleží?" A je to tu. Tak obávaná odpoveď. Buď bude táto chvíľa pre mňa tá najšťastnejšia, alebo najbolestivejšia. Nechcela som si to priznať, ale zaľúbila som sa do Edwarda. Pre mňa to bola láska na prvý pohľad.

,,Sara, záleží mi na tebe viac ako si myslíš. Nevedel by som si predstaviť život bez teba. Je to možno sebecké, ale potrebujem ťa." Priznal sa. Takže on ma má naozaj rád?

,,To ja ťa potrebujem. Potrebujem ťa ako kyslík" zarazila som sa a on sa zatváril zmätene: ,, ..........no vlastne už nie, keďže nemusím dýchať." Obaja sme sa pousmiali. Ale bola som si istá, že teraz už vie, čo k nemu cítim. Nedokážem bez neho žiť.

Chvíľku bolo ticho a ako keby zvažoval, čo má povedať. Nakoniec prehovoril: ,,Sara...milujem ťa."

Moja tvár sa rozjasnila. Moje telo zalialo nepredstaviteľné teplo. Na minulosť som už nemyslela. Vedela som, že už mi nedovolí nikomu ublížiť a za to som mu už predom vďačná. ,,Aj ja teba." Priznala som.

Stále sme sedeli na zemi v objatí. Začal mierne nakláňať hlavu na stranu a ja som jeho pohyb zopakovala. Približovali sme sa k sebe. Mierne som pootvorila ústa a začala zrýchlene dýchať. Bola to moja prirodzená reakcia, ktorá mi zostala z môjho ľudského života. Delilo nás už len pár ostávajúcich milimetrov. Na tvári som cítila jeho jemný voňajúci dych. V mojom bruchu poletovali tisícky motýlikov. Keby som bola človekom, na mieste omdliem. Chystali sme sa do finále s perami plných očakávaní. A vtedy sa to stalo...

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osud-6.kapitola: