Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Once upon a time – 1. kapitola

08.06.2012 (21:00) • patty18 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1184×

Once upon a time – 1. kapitola

Bella

Pozerala som sa do vystrašených očí, ktoré patrili mojej mame. Čo sa to deje? Prečo sa tak tvári? Stále sa mi v hlave premietali tie isté otázky.

„Mami?“ spýtala som sa s obavami v hlase.

Neodpovedala mi. Zdalo sa mi to zvláštne, ale mala som pocit, ako keby som počula jej srdce, ktoré bilo ako splašené. Stále som mala viac vyvinuté zmysli ako ostatní, ale nie až tak, aby som počula biť ľudské srdce. Už som sa asi pomiatla a celé si to namýšľam.

„Rád ťa znova vidím,“ prehovoril ten zvláštny človek.

Pripadal mi, ako keby nebol ani z tohto storočia. Jeho zovňajšok ma na jednej strane desil a na druhej fascinoval, ale nielen on, ale všetci, ktorí tu stáli. Bola tu nejaká nízka blondína, ktorá vyzerala, že nemôže mať viac ako šestnásť rokov. Potom tu stál aj nejaký vysoký a svalnatý chlap a vedľa neho stál nejaký chlapec, ktorý tiež nevyzeral, že má viac ako šestnásť. Najviac ma zaujal zo všetkých. Pozrel sa na mňa, ale pri tom pohľade som sa až striasla. Mala som pocit, že sa pozerám do tmy. Jeho oči prezrádzali iba temnotu a smrť. Viem, že sú to silné slova, ale mala som taký pocit. Radšej som obrátila pohľad na maminu, ktorá sa začala hýbať. Pomalým a nesmelým krokom sa vybrala ku mne. Chytila ma za pás a pobozkala do vlasov. Pozrela som jej do očí, ktoré mala mokré od sĺz. Začala som sa už naozaj báť. Moja mama je silná osoba a nič ju nevyvedie z miery len tak. Nemala som dobrý pocit z toho, čo sa práve deje.

„Renée,“ ozval sa zas ten hlas, ktorý mi spôsoboval zimomriavky po celom mojom tele.

„Pane,“ povedala moja matka.

Nechápavo som sa na ňu pozrela. Čo to má znamenať? Ona mu práve povedala pane? Určite som musela zle počuť, ale keď som uvidela, ako sa poklonila, tak to som sa už nemohla vyhovárať na zlý sluch. Do kelu! Čo to má všetko znamenať? Určite to je len zlý sen, ktorý o chvíľu zmizne a to tým, že sa zobudím. Ale nie, že ma to nenapadlo skôr. Určite to je jej ďalšie divadielko. Musím teraz niečo vymyslieť aj ja. Postavila som sa pred čiernovlasého muža, ktorému sa pred chvíľou klaňala moja matka a pozvala ho dovnútra aj s ostatnými hercami. Nemala som ešte premyslené, čo budem  robiť, ale chcela som ich nachytať a to hlavne moju maminu, ktorá dnes len srší humorom, ale stále som mala zvláštny pocit, ako keby to nebola len hra, ale snažila som sa na to nemyslieť. Nesedelo mi na tom, že také krásne osoby by hrali pouličných hercov. Radšej som sa sústredila na niečo iné a to na to, že čo môžem vymyslieť. Nič ma nenapadalo. Zhlboka som sa nadýchla a chcela už niečo vymyslieť, keď ma predbehol anjelský hlas.

„Myslím, že by som ti už mal vysvetliť, čo sa deje. Myslím, že najlepšie bude, keď ti poviem, že nie si len obyčajné dievča, ktoré prežije svoj život a zomrie.“

„O čom to rozprávate? Mami, povedz im niečo. Už tu nemusíte hrať to divadlo. Všetko viem,“ povedala som so smiechom v hlase.

Vedela som, že to bude šialené, čo mi chce vyviesť, ale niečo také som ani od nej nečakala. Dúfam, že si nemyslela, že na niečo také naletím. Ja viem, že si myslí, že som naivná, ale až tak snáď nie.

S rukou som si poškrabala pravé oko a pozrela sa na skupinku ľudí, ktorí na mňa pozerali ani neviem ako, ale nepáčilo sa mi to. Ten pohľad prezrádzal viac, ako som si chcela priznať.

„Neprerušuj ma! Všetko ti vysvetlím a až potom sa k tomu vyjadríš!“ povrchne povedal hlas.

Radšej som sa ďalej k tomu nevyjadrovala, ale myslela som si svoje. Však, vypočujem si to divadielko, a potom pôjdem s Amandou na plaváreň. Sľúbila som jej to.

„Ako vieš, dnes sú tvoje šestnáste narodeniny a už je to šestnásť rokov, čo som naposledy držal vo svojom náruči svoju dcéru. Porodila ju jedná ľudská žena, ktorá neprežila,“ povedal bez štipku súcitu.

Nerozumela som stále, čo mi tým chce povedať, alebo lepšie povedané, som to ani nechcela pochopiť. Svoj pohľad som obrátila na svoju mamu, ktorá mala celé oči červené od plaču. Naše pohľady sa stretli, ale nebola v nich ani malá iskrička šibalstva. Začalo sa mi ťažko dýchať a mala som pocit, že každú chvíľu odpadnem. Nie je to len hra. Musí to byť! Nemôžem dovoliť, aby si mamina zo mňa neskôr uťahovala. Proste to nechám, tak a budem sa tváriť, že s nimi hrajem túto hru. Musí to byť len hra.

„My nie sme obyčajní ľudia. Dokonca ani ty. Doteraz si si to mala myslieť, aby som ťa ochránil. Nikto nemohol vedieť, že existuješ. Si mojou dcérou, čiže si poloupírka,“ posledné slovo povedal s hrdosťou.  

Autor: patty18 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Once upon a time – 1. kapitola: