Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odlúčenie-9.kapitola/2. časť THE END

kfg2


Odlúčenie-9.kapitola/2. časť THE ENDA je tu koniec. Finálna časť poviedky Odlúčenie. Tak ďakujem všetkým za komenty a myslím, že toto je taká akčnejšia časť. Teda myslím. No, neviem. Posúďte sami. Ahojte :-D A ešte raz ďakujem za to, že ste ju čítali.

Odlúčenie

9.kapitola -2. časť

( pieseň k článku tu)

Vtedy som začula zavŕzanie dvier.

Vzdychla som, vrátila sa do reality, otvorila oči a videla vstupovať Ara. Zastal a pokynul smerom ku stohom. Znova som vzdychla, zodvihla sa a postavila sa ku balíkom sena. Vedela som, že už nemá cenu to viac odďaľovať. V sústredení som sa nahrbila, oči sa mi zúžili a ja som celú svoju pozornosť venovala stohu a energii, o ktorej ešte neviem, ako ju používať. Snažila som si predstaviť, ako stoh horí. Chvíľu sa nič nedialo, no potom som zacítila príliš veľký tlak na lebku. Ešte viac som sa zamračila. Stála som nehybne, bola celá napnutá a cítila každý sval v tele. Začala som pociťovať bolesť a to nebolo dobrým znamením. Zavrela som oči a snažila s tým bojovať.

,, Sústreď sa!“ Kázal mi s dôrazom.

Znova som otvorila oči, zhlboka dýchala, zatínala čeľusť a snažila sa ten blbý stoh zapáliť. Zbadala som, ako sa na malom steble objavila iskra a tak som sa na ňu zamerala. Bola som slabá a tak som sa snažila využiť každú príležitosť, nech už to mám všetko z krku. V hlave mi trieštilo a ja som od bolesti zvrieskla.

,, Bojuj s tým!“ Ďalší pokyn, ktorý je mi teraz úplne nanič. Sťahovalo mi hrudník a ja som mala pocit, že sa udusím aj keď je pre mňa kyslík nepotrebný. Na steblách začali skákať iskry a o malú chvíľu sa objavil malý plameň. Získala som novú sebadôveru a to, že som to dokázala, ma poháňalo ďalej. Silnejšie som zatla zuby a snažila sa k ešte lepšiemu výkonu. Oheň sa pomaly rozhorieval. No zrazu zo mňa vyšla vlna akejsi energie, ktorá ma postrčila dopredu a ja som zavrávorala. Predo mnou už nestál stoh slamy, ale obrovská horiaca vatra. V zápätí začal horieť aj balík vedľa neho. A ďalší a ďalší až napokon vzplanuli všetky navôkol. Miestnosť pohltilo svetlo a hustý dym, ktorý však NÁM ublížiť nemohol. Začala som strácať vedomie a už len napoly vnímala, čo sa okolo mňa deje.

,, Výborne!“ Zvýskol radostne Aro. ,, A teraz to uhas.“ Nariadil mi ďalší príkaz.

,, Nemožem....už nemôžem.“ Šepkala som unavene.

,, Isabella, musíš to zahasiť.“ Samozrejme, že sa bál len o vlastný život, lenže to mi bolo úplne jedno. Vzpriamila som sa, aby som to teda uhasila, no len čo som začala som pocítila bolesť, ktorá mi akoby rezala do lebky veľkou mačetou. Bolestne som vykríkla. Strácala som nad tým kontrolu. Bolo toho na mňa už príliš. Začala som sa triasť a neunikol mi ani Arov zdesený pohľad. Hlava mi drnčala a cítila som vlny energie, ktoré v nej pulzovali. Nekontrolovateľne sa mi striedali schopnosti.

Počula som myšlienky všetkých v hrade, hneď na to plamene naozaj uhasli, ďalej začalo vonku pršať, potom som nevedomky prehodila stráže cez oceľové dvere, rozprášila popol z ohňa a uzavrela ho do víru, ktorý hneď upadol, pocítila emócie, ktoré v tomto hrade vládli a mnoho ďalších. Rukami som si zvierala uši, pretože som počula pískanie a bzučanie, ako sa vo mne energia prelievala. Počula som ju v mohutných tónoch, kvôli ktorým som mala pocit, že mi prasknú ušné bubienky. Udierali mi do hlavy jeden za druhým bez prestávky. Bez akejkoľvek šance si vôbec uvedomiť, čo sa tu deje. A odrazu to prišlo všetko naraz. Opäť som vykríkla a padla na kolená.

Vonku sa strhla búrka, v zápätí vyšlo slnko, znova sa rozpršalo, udierali blesky a bili hromy. Vtedy som pocítila ďalšiu vlnu energie a hneď na to bolestné výkriky vychádzajúce zrejme z celého hradu a počula ich myšlienky. Žiadali o pomoc, žiadali nech to už všetko skončí. Začula som krik až tak prenikavý, že mi pílil do uší ako motorová píla a sekundu nato si uvedomila, že som to JA, kto kričí. Aro vedľa mňa sa zvíjal v kŕči a ja som si čoraz silnejšie zvierala hlavu rukami. Bola som zmätená. Všetko sa mi prelínalo do jednej nezrozumiteľnej šmuhy a ja som prosila. Prosila v myšlienkach o koniec. Nech aj umriem, len nech to už skončí.

Edward:

Modlil som sa, aby som prišiel včas. Hneď, ako lietadlo pristálo som vyletel z letiska a bezmyšlienkovite ukradol prvé najrýchlejšie auto, ktoré som našiel. Teraz nebolo času na kupovanie a tak som ho jednoducho ukradol. Bolo to Lamborghini. Neviem presne aké, tomu som teraz pozornosť nevenoval. Nasadol som a dupol na plyn až na zem. Ručička tachometra na stupnici vybehla na najvyššie možné číslo a auto zapriadlo prenikavým zvukom. Letel som po diaľnici, nevnímal autá a rozčúlených vodičov, ktorí na mňa trúbili. Kľučkoval som medzi zákrutami a stále sa modlil. Pred očami som mal len jej tvár. Jej prenádhernú tvár, no z vízie bola plná bolesti. NIE! Nemysli na to. Nesmieš na to myslieť. Stihneš to. Zvládneš to! Upokojoval som samého seba. Uvidel som hradby a vstupnú bránu, cez ktorú som bez akéhokoľvek zdržovania prefrčal. Keď som bol na mieste, vyskočil som z auta, o zamkýnanie sa nestaral, aj tak nebolo moje, a rútil si to k hlavným dverám.

Pomaly som sa približoval ku kľučke a keď som sa jej dotkol, vtedy som na stotinu sekundy zaváhal. Bude ma to bolieť. Veľmi bolieť.... ale je to pre ňu. Je moje všetko. Moje obavy opadli, otvoril som dvere a hneď ako som vstúpil sa zrútil na zem. Pocítil som kŕče a tlak, ktorý mi tlačil na hlavu. Bola to neznesiteľná bolesť, ale stále som nezabudol na moju Bellu.

Bella:

Ešte viac sa to zhoršilo. Všetko navôkol mňa zbesilo lietalo v kruhoch, počasie sa každou sekundou menilo a moja hlava naberala na obrátkach. Kľačala som na kolenách a udierala si rukou do hlavy v snahe to zo mňa vyhnať. Cítila som energiu, ktorá prúdila cez moje telo. Cez každú čiastočku môjho chudého tela od hlavy až po päty. Prelievala sa v žilách a tepnách, sťahovala mi svaly a moje nervové bunky boli na pokraji vyhynutia. Padla som na zem úplne, schúlila sa do klbka a sem tam reflexne vykopla nohou alebo trhla rukou.

Zvíjala som sa vo vlastnej bolesti a kŕčoch, keď v tom ku mne doľahli ďalšie myšlienky.

Belli...prosím, skús....to......... ovládnuť. Bol to on! Edward! Bol tu!... A práve teraz trpel. Trpel kvôli mne. Práve teraz som mu ubližovala. Práve teraz som ho... zabíjala. Zdesením som vytreštila oči a zornice sa mi zúžili do malých skuliniek. V tom ďalší môj výkrik. Nie! Musí to skončiť. Má pravdu. Musím to ovládnuť. Musím s tým bojovať.

Zaprela som sa roztrasenými rukami o zem, zavrela pevne oči a chcela sa nadvihnúť. Snaha vo mne vyvolala ďalší prúd bolesti a ja som začala kvôli jej sile kričať, no neprestávala som sa zapierať rukami. Dvíhala som sa, škriabala na nohy. Každý pohyb ma bolel a stál ma mnoho síl, ktoré som teraz naozaj nemala. Jačala som tak, že ma muselo počuť do každého kúta hradu. Ku mne sa pridávali aj všetci ostatní a bohužiaľ aj hlas a ston mojej lásky. Rukami som sa nadvihla, podsunula ľavú nohu, hneď pravú a pomaly sa začala dvíhať. Neudržala som sa a spadla, ale nevzdala sa. Znova sa začala snažiť a nemala v úmysle sa vzdať. Už nikdy to len tak nevzdám. Až napokon.... sa to podarilo. Postavila som sa. Celá tá snaha priniesla svoje ovocie. Lenže to som nebola ešte ani na začiatku. Toto bola tá najľahšia časť z toho všetkého. Teraz ešte zamknúť tu potvoru, ktorú na mne doteraz ostatní obdivovali, do zásuvky a kľúčik zahodiť do nedohľadna. A pre istotu ju poistiť ešte jedným zámkom.

Zovrela som čeľusť a snažila sa to všetko zo mňa vypudiť. Tak už zo mňa vypadni!!! Kričala som zbesilo a hneď ako som to povedala, opäť som padla na kolená. Ruky som mala zovreté v pästiach a rozpažené vedľa seba. Pocítila som ostrú rezavú bolesť, ktorá prechádzala cez každú kosť, každý sval, každú bunku môjho tela. Cítila som, ako sa to všetko sústreďuje do jedného miesta..... Do srdca.

Zmizni!

Skríkla som opäť rozhorčene a v tom zo mňa doslova vyletel elektrický výboj energie sfarbený do modra. Tiahol sa cez všetky miestnosti v mohutných vlnách, cez každý kúsok tohto miesta. Za vlnou nastupovalo nepríjemné vibrovanie. Kamenné steny začali drnčať až napokon.....všetko utíchlo. Žiadny vzdych, žiaden pohyb, žiadny závan vetra, žiaden spev vtákov ani nadšené hlasy turistov vychádzajúce z vonku... jednoducho hrobové ticho. Pripadala som si stiesnene. Zhlboka som sa nadychovala a vydychovala. Bola som na seba pyšná, že som to dokázala, ale niečo nie je v poriadku. To ticho....to ticho mi pripadalo ako to ticho pred búrkou. Lenže tu to bolo práve naopak. To ja som bola ta búrka a tá už skončila. Tak prečo to ticho?

So zamračenou tvárou som sa sťažka postavila a rozhliadla sa. Všade vládol neporiadok, akoby touto miestnosťou prešiel tajfún alebo tornádo, zemetrasenie či tsunami. Jednoducho nejaká katastrofa. Áno. A tou katastrofou... som bola ja. Chcela som otvoriť dvere a skontrolovať, ako to vyzerá mimo tejto hnusnej izby, ale v podstate to teraz nebolo potrebné. Oceľové dvere boli vylomené a viseli len na horných pántoch. Prešla som popri nich a zistila, že všade je to rovnaké. Vatry v úzkych chodbách boli zahasené, všade sa víril prach v mohutných tmavých mrakoch, miestnosti zdobil rozbitý nábytok. Vázy, stoly, skrine, komody, postele, nič neprežilo tú spúšť, ktorú som zavinila. Cítila som sa tak prázdne. Akoby som nemohla uveriť tomu, že TOTO je skutočnosť. Cítila som prázdnotu a taktiež ma zaplňoval pocit viny. A ešte horšie bolo, že všade navôkol, doslova na každom kroku, ležali na zemi bezvládne upírie telá. Ani jedno nepatrné myknutie rukou alebo kopnutie nohou. Nič.... Boli mŕtvi. Nedokázala som to všetko vstrebať. Ani som nevedela, čo si mám o tom všetkom myslieť. Boli mŕtvy. Zabila som ich.

A vtedy to prišlo. Ako guľový blesk z jasného neba. Ak som zabila ich, zabila som aj..... Nie. Nie! To NEMôŽE byť pravda! Vystrelila som ako raketa a bežala ho nájsť. Vydala som zo seba maximálnu rýchlosť a vidieť ma mohlo len v rozmazanej šmuhe. Snažila som sa ho nájsť. Hľadala som v myšlienkach, ale žiadne som nepočula. Ani sa nečudujem, keď sú mŕtvi. Začala som prehľadávať celý hrad milimeter po milimetri a dúfala som, že to, na čo myslím, nie je skutočnosť. Bežala som práve tmavou chodbou popri ležiacom Alecovi a keď som zabočila za roh, znova, ako dnes už po toľký raz, som spadla na kolená. A aj teraz to bol pád pod náporom bolesti. Bolesti zo straty niekoho blízkeho. A to môjho Edwarda. Ležal tam, na studenej mramorovej zemi pokrytej hustým kobercom. Ležal bez pohybu. Zabila som ho. Zabila som svoju lásku. Začala som mohutne vzlykať. Do mojich očí sa drali slzy, ktoré po chvíli pretiekli cez okraj. Áno, ďalšia schopnosť. Mohutne som plakala a kolenačky sa k nemu blížila. Sadla som si vedľa neho a privinula si ho do náruče. Zobrala som jeho tvár do rúk a jemne ho pobozkala na pery. Aj teraz, v tak tragickom momente vyzeral dokonalo. Hladila som ho po vlasoch a začala sa s ním jemne kolísať. Kolísali sme sa zo strany na stranu a ja som mu pobrukovala moju uspávanku.

Vtedy ma znova osvietilo. Nevedela som, či to teraz bude fungovať, ale musím sa o to aspoň pokúsiť. Jednu ruku som mu priložila na čelo a druhú na jeho mŕtve srdce. Zavrela som oči a sústredila sa len na neho. Zacítila som akési teplo, ktoré prešlo z môjho srdca, cez ruky, až do toho jeho. Otvorila som oči a navôkol nás sa vznášala žltkastá žiara. Edward sa v mojom náručí zavrtel a po chvíli otvoril oči. Žiara sa pomaly rozplynula a on vyslovil svoje prvé slová.

,, Som... som v nebi?“

Zasmiala som sa a ja som neodolala a musela ho pobozkať. ,, To JA som v nebi, už len kvôli tomu, že žiješ.“

Chvíľu sme sa bozkávali a potom sme si navzájom pomohli vstať. Otočila som sa k odchodu, lenže on ma strhol za ruku a prudko so mnou otočil. Zmätene som na neho pohliadla.

,, Nezabudla si na niekoho?“ A ukázal na upíra ležiaceho na zemi. No jasné, musím oživiť aj ich.

,, A to musím?“ Opýtala som sa škemravým tónom.

Usmial sa na mňa a odpovedal mi. ,, Predsa len sa starajú o tento svet.“ Len som si nesúhlasne povzdychla, ale ďalej už nenamietala. Zavrela som oči a ruky mierne rozpažila. Keď som ich otvorila, všimla som si mierny pohyb upíra stále ležiaceho na zemi. Edward na mňa fascinovane hľadel a tak som ho z toho tranzu musela dostať.

,, Základňa volá Edwarda. Halóóó.“ Povedala som, máchala mu rukou pred tvárou a popri tom sa smiala.

,, Prepáč, ale... tá žiara... a ty... to bolo tak...“ Koktal zo seba. Ja som nad tým len prekrútila očami, chytila ho za ruku a ťahala ho z tohto miesta preč. ,, Poďme už domov.“

Celú cestu domov som sa tešila na moju Renesmee a moju rodinu. Nevedela som sa ich dočkať. Nevidela som ich už takú dlhú dobu. Pre mňa je to priam večnosť. Ihneď ako sme prišli pred náš dom, mi okolo krku skočila Renesmee a ja som sa s ňou radostne zakrútila. So všetkými som sa objala a keď som prila k Emmetovi, nedalo mi to a ja som si z neho musela začať uťahovať.

,, Ejha Emm, nejako si nám zostarol.“ A začala ukazovať na imaginárne vrásky na jeho čele. Urazil sa a potom začal šušlať ako malý. ,, Len si plisla a už si zo mňa uťahuješ. Budem plakať. Uááááá.“ Smoklil ako dvojročný. Všetci sa rozosmiali a po chvíli sa k nám pridal už aj sám Emmet. Potom sme si všetci posadali do obývačky a dlhú, veľmi dlhú dobu sa spoločne rozprávali.

Asi okolo tretej ráno sme s Edwardom zobrali teraz už spiacu Renesmee a išli sme s ňou do izby. Položili sme ju do postieľky a zasnene sa na ňu pozerali.

,, Je nádherná. Po maminke.“ Povedal láskyplne môj manžel. Otočila som sa mu v náručí a nežne ho pobozkala.

,, A bystrá po ockovi.“ Usmial sa na mňa svojím pokriveným úsmevom a znova si ma privinul k boku.

Vedela som, že raz sa Volturiovi vrátia. Nenechajú to len tak a raz určite prídu. Neviem, ako to skončí a teraz nad tým som ani nechcem premýšľať. Som jednoducho šťastná a nikomu nedovolím mi to pokaziť. Vrátila sa mi moja rodina, moja dcéra a môj manžel. Vyhrala som sama nad sebou a dokázala si, že som silná. V tejto chvíli som mala všetko a ako som už hovorila, NEDOVOLÍM, aby mi to niekto pokazil.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Odlúčenie-9.kapitola/2. časť THE END:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!