Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Objímaj ma, zas a zas - 2. kapitola

immortals-2


Objímaj ma, zas a zas - 2. kapitolaPrekvapivo pridávam aj Objímaj ma, dnes je fakt zaujímavý deň. :) Dúfam, že Vás teda aj trochu poteším touto časťou. Ako dopadne Edwardove 48 stretnutie a objatie s Bellou? A ako zase dopadne Belline stretnutie s... No, to si musíte prečítať. Takže ničím nerušené čítanie, Vám želá Rosie. :) PS: Špeciálne venovanie pre Verunku a Kixy:)

2. kapitola

On to vedel, mal to premyslené a preto sa to stalo...

 

Pracovať na detskom oddelení v Minessote nebola až tak hrozná práca. Hlavne vtedy, keď Bella mala jedenásť, bývala v Minessote a bola natoľko nešikovná, že sa v mojej ambulancii objavila snáď každý druhý týždeň. Takže okrem ostatných náhodných stretnutí, som si jej blízkosti užíval aj v ambulancii. Dnes to bolo presne 48 krát!

 

Vysoký blond doktor, ktorý sa hral na brata, dvojča Carlislea. A pravdaže to, priťahovalo všetky sestričky, ale pre mňa existovala len Bella. Malá divoška s neskutočným talentom na problémy. Dnes u mňa sedela s vyvrtnutým členkom. Jej matka okolo mňa pobehovala a vypytovala sa, či jej dcéra bude v poriadku, či nebude mať trvalé následky a či tu musí ostať. Ticho som sa uchechtol. Jediný, kto tu bude mať trvalé následky, budem asi ja. Bella sa potešene na mňa usmievala a keď sa jej matka nepozerala, doberali sme sa a robili na seba opičky. Síce ja som mal mať okolo 30 a ona 11...

 

Nakoniec ma z vypočúvania Isabellinej matky zachránil Carlisle, ktorý ju vzal so sebou do kancelárie, aby mu popodpisovala papiere. Bella sa mierne zamrvila a ja som očakával, čo z nej vylezie.

 

„Viete, že ste celkom fajn?“ spytovala sa potichu a popritom pokyvovala zdravou nohou. Inému doktorovi by to komplikovalo prácu, ale ja tak nejako nie som úplne človek...

 

„Dovolím si to brať, ako kompliment od mladej dámy, takže ďakujem,“ odpovedal som jej a pousmial sa na jej nohu, ktorú som jemne držal v ruke a obtáčal okolo nej obväz.

 

„A viete, že si aj mamka myslí, že ste fajn, veľmi fajn?“ spytovala sa ďalej a ja som mierne stuhol. Tak, toto som určite nechcel, vždy keď som si bral miesto Carlislea Belline prípady. Nezaujímala ma René, ale Bella, vždy to bolo len o Belle.

 

„Tak to som teda nevedel,“ priznal som a urobil Belle uzlík, aby som spevnil obväz okolo nohy. Svoju tvár som upriamil na jej tvár  a mierne sa usmial. A ako vždy, potreboval som cítiť jej objatie. Vyzdvihol som ju do náruče a Bella vôbec nenamietala. Preniesol som ju do kancelárie, kde som ju položil na kreslo. René na mňa zbožne hľadela pri ukladaní jej dcéry do vozíka. Chápal som, že jej chýba muž, ale ja som nebol tá správna voľba, ale zase, som nechcel raniť jej a Belline city. Hlavne nie tie Belline city. A keď som videl jej oči, ktoré sa stále upriamovali na mňa a jej matku... Nedokázal som odmietnuť.

 

 

Stáli sme na rohu nemocnice. Bella už sedela poslušne v aute a jej matka na mňa upriamovala svoje hlboké oči. Tak, Edward, vzchop sa.

 

„Ja... René, nechceli by ste ísť niekedy... na výlet? Aj s vašou dcérou?“ spytoval som sa neskúsene. Ženy ma už dlhú dobu nezaujímali, takže som vyšiel z cviku a bol som poriadne v rozpakoch. Renéine oči sa zablysli šťastím a ona horlivo prikývla.

 

„Veľmi, veľmi rada, pán doktor Masen.“

 

„Ernest, René, pre Vás Ernest,“ pousmial som sa. Edwarda som sa vzdal, ale svojho E, nie.

 

„Dobre, Ernest, moje číslo máte a... ďakujem za dcéru,“ zašeptala a z nenazdajky sa ku mne natiahla, aby moje líce obdarovala svojimi teplými perami. Mierne sa začervenala a rýchlo odkráčala ku svojmu autu. Bella mi ešte nadšene odkývala a potom už boli preč. Tak, Edward, toto si si teda vybavil naozaj bravúrne. A i keď som mal na seba miernu zlosť, úsmev sa mi z tváre nestratil. Budem vidieť Bellu, častejšie a častejšie...

 

Bella:


 

Potom, ako som sa vrátila z knižnice, ma doma nečakal žiadny krásny obraz, dokonalej domácnosti. Matka ležala na pohovke, v ruke ešte držala fľašu a tíško si pochrapkávala. V kuchyni na zemi, ako vždy, ležalo milióny malých črepov, ako sa matka vybláznila na pohároch a tanieroch. Zavrela som sa tam a za piesní od Florence the Machine, som pozbierala a pozmetala všetky dôkazy matkinej opilosti. Mohol by niekto tak aj pozmetať moje spomienky, na jej opilosť.

 

Prešla som cez obývačku a vošla do svojej izby, kde som sa zamkla. Bol to istý obranný mechanizmus, cítila som sa tak lepšie, chránenejšie... Posadila som sa na posteľ a otvorila prvú stránku knihy. Strach zo slobody, Erich Fromm. Kniha sa viac podobala na brožúrku, ale bola tak veľmi poučná a na filozofiu priam stavaná. Fromm bol Žid a Hitler ho pripravil o jeho slobodu, ale bolo tomu naozaj tak? Ak by som ja bola Fromm, moja matka by bola Hitlerom, ale nikdy som jej nepovedala, čím ona pre mňa je.

 

Povzdychla som si nahlas a zatvorila knihu. Čokoľvek som robila, kdekoľvek som bola, zabudnúť sa nedalo... nikdy. Rýchlo som vstala, dala si na seba sveter, obliekla si rifle a na to ešte hodila dlhý čierny kabát. Vlasy som si zopla do drdolu a nečujne prešla cez dom. Ak by bola matka náhodou hore, nemala som naozaj náladu sa právne s ňou zhovárať.

 

Pomaly som prechádzala do centra Forks. Bola streda a vo Forks bolo mŕtvo... A ja som sa tomu ani nečudovala, všetci chodia do školy, alebo do práce... teda, skoro všetci. Prechádzala som sa večerným Forks. Je to tak krásne mesto, keď je v ňom ticho. Pár podnikov to ticho narúšalo, ale inak som nepočula žiadne zhýrené nadávky, pokriky, žiadne opilecké reči, alebo reči ľahkých diev. Bolo to, ako keby som bola v tom malom meste úplne, ale úplne sama. Len tak, pred celým námestím som stála a ono by ma mohlo súdiť.

 

Prešla som popri hlavnom námestí, až som sa dostala do tichých uličiek Forks. Snáď som bola až príliš zamyslená, že som si ani neuvedomila ticha, ktoré už vo mne nevyvolávalo pocit pokoja, ale úzkosti. Bolo to aj vďaka tichým krokom, ktoré sa hodnú chvíľu za mnou tiahli. Nenápadne som sa obzrela za seba, ale nikoho som tam neuvidela. Možno som bola mierne hysterická, ale strach ma donútil zrýchliť moju chôdzu a častejšie sa obzerať za seba, do nekončiacej tmy.

 

Rýchlo som zahla za roh, ale tam som narazila na niekoho telo. Prinútilo ma to vykríknuť, ale zase ruka neznámeho ma prinútila čušať. Oči mi mierne zvlhli. Nebolo by to fér, keby mi teraz niekto ublíži, chcela som len na chvíľu ujsť pred matkou. Až po chvíli som si uvedomila, že na perách necítim žiadnu ruku, ale že ja sama zvieram niekoho pás a tlačím sa na neho, ako najviac môžem. Mierne som pomykala hlavou a rýchlo sa od dotyčného odsunula. A bolo mi skoro záhadou, že je to ten istý človek, čo ma dnes zachránil.

 

„Si v poriadku, nič ti nie je?“ spýtavo sa na mňa díval a pravou rukou si obzeral moju tvár z každej strany. Jemne som odsunula jeho ruku. Bola som v poriadku, ale pri spomienke tých tichých krokov, ktoré sa za mnou ozývali, som sa mierne striasla.

 

„Som, som... Len, mala som pocit že ma niekto sleduje... Ale asi som si to len nahovárala,“ priznala som a mierne sa na neho pousmiala.

 

„Nepríjemná ulička, však?“ prehovoril a tiež sa mierne pousmial, keď som prikývla.

 

„Smiem ťa teda odprevadiť, aby si znovu nemala ten pocit a ja si bol istý, že si v poriadku?“ spytoval sa znovu a môj úsmev sa ešte rozšíril. Možno som mu nemala veriť, ale nejaký ten malý červíček mi nahováral, nech mu verím a nech idem s ním, že sa nič nestane, že on tu nie je ten zlý. Jemne som prikývla a on ku mne opatrne natiahol ruku.

 

„Adam, som Adam,“ predstavil sa, stisol mi ruku a ja som tak nejako zabudla, že čaká, kým sa predstavím aj ja.

 

„Isa... Bella, teda, Bella,“ vykoktala som zo seba, ale za jeho úsmev, to stálo. Pomaly sme vyšli z tej tmavej uličky a Adam začal ticho rozprávať. Dozvedela som sa, že sa práve prisťahovali a že má 4 súrodencov, čo je celkom dosť. Adam stále rozprával a rozprával a ja som prikyvovala, občas niečo pridala, ale inak som bola okúzlená jeho prítomnosťou, čarom a charizmou.

 

„Forks je fajn, ale už sme bývali aj na krajších miestach. Ale zase, každé z nich mi prišlo niečím iným čarovné. Občas je fajn, cestovať.“

 

„To poznám,“ poznamenala som a obišla mláku, ktorá sa mi zákerne týčila v ceste.

 

Bolo zaujímavé, že Adam býva vo Forks už 4 mesiace a ja som ho videla až dnes. A to dokonca dva krát. Mierne som sa pousmiala a vyhla sa ďalšej mláke. Ale tej, čo bola za ňou, som sa teda nevyhla a Adam, ma chcel pred ňou zachrániť, ale nakoniec sme v nej obidvaja stáli a so smiechom si nechali máčať nohy. Smial sa kúzelne, ale po jeho úsmeve, som ani nič iné neočakávala.

 

„Vždy som bol šikovný, ale že až takto, to som si teda nemyslel,“ priznal po chvíli, čo sme stáli na kraji chodníku a vrteli nohami, aby sme rozpŕskli všetku vodu do strán.

 

„Vlastne, to ja som tu bola tá šikovnejšia, takže ty si nemáš čo vyčítať,“ odpovedala som mu po chvíli, ešte s úsmevom na tvári.

 

„Ja by som povedal, že to bola nečakaná spolupráca.“ Na tom sme sa znovu museli začať smiať a pomaly sme začali kráčať ku môjmu domu, keďže Adam sa ponúkol, že ma odprevadí až ku dverám.

 

„Ja, rozmýšľal som, prekvapivo... že by sme mohli ísť zajtra niekam do Forks, alebo kam by si chcela. Ak by si teda s tým súhlasila,“ spytoval sa pri dverách. Stála som opretá o stĺp pri nich a v mysli si premietala jeho otázku. Bolo by zvláštne, keby som súhlasila. Väčšinou som na takéto stretnutia nebola, ale Adam... on bol nejaký iný. Neverila som tomu, žeby mohol mať správanie spoločné s tými modelmi, ktorých som často stretávala. A bolo by krásne môcť občas utiecť za niekým a nemusieť byť stále doma s matkou.

 

„Rada pôjdem.“

 

Adam si ešte odo mňa vypýtal číslo a prekvapivo aj email. A mňa to všetko naozaj tešilo. Jednoduchým, „Dobrú noc“, sme sa rozlúčili a keď som zatvorila dvere, uvedomila som si, že už nesnívam, že som v realite.

 

Matka tancovala pred šporákom, v jednej ruke panvica a v druhej cigareta. Pesnička od Amy Winehouse jej hrala do taktu. Bolo to tak... protivné, odporné. Podišla som ku burácajúcemu mobilu a vypla Amy.

 

„Toto musí skončiť!“ zavelila som pevným hlasom a ostala sa dívať na trosku s cigaretou, ktorú by som mala nazývať matkou.


Tak, máme za sebou druhú kapitolu a mňa by zaujímalo, či už ste prišli na to, čo je Edward zač a čo sa to tam vlastne deje:).

Pokúsim sa čo najskôr napísať ďalšiu kapitolu.

A ďakujem za naozaj krásne komentáre! Ja som Vám za ne veľmi, veľmi vďačná, pretože, proste to človeka veľmi veľmi teší a občas, keď máte fakt na houby náladu a čítate si tie komentáre, čo ja si ich čítam pomerne často, tak máte hneď krajší deň a tak nejako sa na chvíľu vykašlete na všetky problémy, takže som Vám naozaj veľmi, veľmi vďačná!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Objímaj ma, zas a zas - 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!