Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život, nová láska? » 13

05.10.2010 (15:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1573×

»13

____________________________________________________________

Zobudila som sa až ráno, keď moje telo malo pocit, že som spala už dosť. Slnko ma zobudiť nemohlo, lebo bolo za mrakmi a tak sa náš dnešný plán nemenil.

„Vstávaj, miláčik,“ usmial sa na mňa Riley, keď videl, že som sa zamotala do periny a nechystala sa vstávať. Pobozkal ma na čelo a akoby mi chcel pripomenúť, čo nasleduje (ako by som na to mohla zabudnúť), povedal: „Je čas.“

______________________________________________________________

Jedným okom som sa na neho pozrela a nespokojne zamrnčala, pričom som si cez hlavu prehodila prikrývku. Nenechal sa však len tak odbiť, stiahol ju zo mňa hneď dole a skôr, ako som stihla protestovať, už ma ťahal z postele a prehodil si ma cez plece. Začala som mu búchať do chrbta a sťažovať sa, no samozrejme, že nepočúval, iba ma doniesol do kúpeľne a položil do vane.

„Buď to pôjde po dobrom, alebo schytáš ľadovú sprchu na prebudenie,“ vyhrážal sa mi s úškrnom a naťahoval sa za vodovodným kohútikom. Okamžite som bola čulá ako rybička a vyskočila som z vane von.

„Aby som ti to raz všetko nevrátila,“ zatvárila som sa kyslo a tlačila ho z kúpeľne preč, pričom som mu pred tvárou zabuchla dvere. Spoza nich sa ozval iba jeho smiech a „Už sa teším.“ Prevrátila som očami a vliezla narýchlo do sprchy, lebo na nič dlhšie som nemala náladu. O desať minút som bola hotová a prešla do kuchyne, kde ma čakal.

„Čo si dáš na raňajky?“ opýtal sa.

„Radšej nič, lebo po tom skoku by to asi skončilo všetko na tebe. A pochybujem, že by sa ti to páčilo.“ Už len pri pomyslení na bungee mi stiahlo žalúdok a pocítila som strach - ale predsa to nejako zvládnem, nie? Zívla som, lebo som nebola na sto percent prebratá a z vešiaka som strhla bundu, do ktorej som sa horko-ťažko nasúkala.  On sa s veselým úsmevom objavil vedľa mňa a po chvíľke sme už vyrážali z domu.

Nebolo to ďaleko, cesta netrvala ani desať minút a už som s obavami hľadela hore na miesto, odkiaľ som mala skákať. Vyšli sme na vrch a radšej som sa ani nepozerala na človeka, ktorý skákal predo mnou, lebo vlastného strachu budem mať dosť aj sama.

„Budete skákať spolu?“ spýtal sa nás chlapík, čo to tam všetko obsluhoval, keď sme prišli na rad. Vrhla som na Rileyho pohľad a bez toho, aby som sa ho spýtala, som vyhŕkla áno. Keby som predtým vedela, že môžeme skákať spolu, tak by som na tom tiež trvala - sama nepôjdem, keď je aj iná možnosť. Aspoň keď sa niečo stane, tak nás oboch zachráni - tak som to aspoň videla a presviedčala sa tým, keď nás pripútavali dokopy.

„Bojíš sa?“ opýtal sa ma, keď sme už nachystaní stáli na okraji a ja som sa ho držala pevne ako kliešť.

„Ešte sa pýtaj,“ prehltla som vydesene a hodila očkom po tej prázdnote, do ktorej sme mali skákať. Objal ma okolo pása a sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. Na chvíľu som na všetko zabudla a tešila som sa, že ten skok môžeme ešte oddialiť, ale nebol by to on, keby to nespravil po svojom a keď sme sa ešte bozkávali, tak spravil krok do prázdna a stiahol sa spolu so sebou dolu.

Prestrašene som sa od neho odtiahla, otvorila oči a vykríkla. Pod nami nebolo nič, iba ďaleko v hĺbke jazero a tento pád dolu hlavou cez svištiaci vzduch bol o to hrôzostrašnejší, že sa rýchlo približovalo. Zakvačila som do neho prsty a odmietala sa pustiť. Kričala som od strachu a prekvapenia a on pravdepodobne od radosti a adrenalínu - krik ako na kolotočoch, akurát že toto bolo tak stokrát hrozivejšie.  Pokojnejšia som bola až vtedy, keď som pocítila, ako sa lano začalo napínať a pomaličky nás spomaľovalo. Ale naozaj som si vydýchla, až keď nás vytiahli naspäť hore a stála som na pevnej zemi.

Srdce mi bilo ako o závod, pulz som mala určite aspoň stopäťdesiat a pomaly som to všetko predýchavala. Keď som nemyslela na strach a hrôzu, tak to bola celkom sranda a možno niekedy vo veľmi vzdialenej budúcnosti si to zopakujem. Cítila som adrenalín, ako sa mi valil žilami. Na ten som si pri všetkých svojich rizikových nehodách zvykla, ale v takomto množstve teda ešte nie.

„Zopakujeme si to?“ navrhol Riley, keď sa dobre bavil na mojom výraze. Ten sa zmenil na vražedný a zapichla som ho do neho, keď som mu vravela:

„Až naprší a uschne, môj milý.“ Potiahla som ho smerom dole, odkiaľ sme prišli, aby sa poponáhľal a nerozmyslel si to.

„Dnes v noci má pršať,“ uškrnul sa a prispôsobil sa môjmu tempu. Vzdychla som nad ním a pokrútila hlavou.

„Vieš, ako som to myslela.“

„Si píš, že viem. Až dnes v noci naprší a do zajtra rána uschne, tak sme tu znova.“ 

„To nech ťa ani nenapadne!“ pohrozila som mu a buchla ho päsťou do ramena.

„Čo sa ti to nepáčilo?“ Chytil mi ruku skôr, ako som ho stihla buchnúť ešte raz a polámať si tak na jeho kamennej koži hánky. Pozrel na mňa tmavohnedými očami, v ktorých mal krycie šošovky a tak krásne sa usmial, až sa mi podlomili kolená.

„To som nepovedala, ale moje srdce sa bude dávať dokopy ešte dosť dlho, nechcem schytať druhý infarkt za dva dni. Tebe sa to hovorí, keď ti žiadny nehrozí,“ frflala som nespokojne a rovnakým tempom sa hýbala aj ďalej dolu z kopca.

„Ty si hrozná,“ zasmial sa a dobehol ma.

„Áno, aj ja ťa mám rada, Riley,“ zatrilkovala som vysokým hlasom a tvárila sa akoby nič. Po ďalších pár metroch si ma vyhodil na chrbát a rozbehol sa so mnou domov. Pravdepodobne. Pri ňom jeden nikdy nevie.    

***

Keď sme prišli domov, bolo už skoro poludnie a keďže som od včera večera nič nejedla, bola som hladná. Prehľadala som chladničku a zistila, že v nej takmer nič nie je, tak z toho mála, čo tam bolo, som si spravila nejaké cestoviny. Nutne budem musieť zabehnúť do obchodu, lebo tu inak umriem od hladu.

Už najedená som skočila na gauč a začala v telke prepínať programy - od polárnych medveďov, cez teleshopping, American Idol a ďalších som sa dostala až ku starým reprízam Simpsonovcov. Tých som nechala a keď som sa do toho konečne zapozerala, vyrušil ma Riley s tým, čo máme ďalej na pláne. Na mňa je až príliš hyperaktívny, stále by chcel niečo robiť a ja som už bez energie.

„Keď sa ti tak veľmi chce niečo robiť, mohol by si skočiť do obchodu, čo povieš?“ odbila som ho. Myslela som si, že mi na to niečo povie, ale iba bez slova zmizol a o desať minút bol už naspäť s nákupom a vykladal ho z tašiek. Len som na neho prekvapene pozrela, ale nekomentovala som to. Potom sa ma znova spýtal, čo máme na pláne.

„Kde berieš toľko energie? Mňa si už uvláčil k smrti,“ sťažovala som sa a neochotne sa posadila. Prešiel ku mne a skúmavo si ma prezeral.

„Ale keď ja by som stále niečo robil,“ sadol si vedľa mňa a objal ma. Striasla som sa od zimy, no aj tak som sa mu oprela o rameno.

„Tak ti kúpim psa. S tým treba stále chodiť na prechádzky,“ navrhla som mu s úsmevom a pobozkala ho na krku.

„Neboj sa, ja by som uťahal aj toho.“

Nakoniec ho odmietol, že s tým by bolo veľa práce a bol by dlho sám, keď by sme my stále chodili do školy. Snažil sa ma ešte ďalších desať minút presvedčiť, no odbila som ho s tým, že ak budem niečo robiť, tak najskôr o hodinu. S tým súhlasil a tak ma aspoň na chvíľu nechal na pokoji, kým som dopozerala dva diely Simpsonovcov z jeho náruče.

Victoria:

Tentoraz mi určite neujde. Čo na tom, že ju chráni ten hlupák, čo ma zradil, on bude nasledovať tesne po nej. Bolo by sa mi to podarilo už minule, keby ju nezachránil. Ako mohol? Veď ten rok driny, čo bol za nami, rok predstierania, že mi na ňom záleží a že ho milujem (stále nemôžem uveriť, že som sa na to dala, fuj) a on jednoducho uverí tomu „vševediacemu“ Cullenovi, hoci si vôbec nemôže byť istý jeho slovami?

Však ja mu ukážem, čo robím so zradcami, mne neujde, taký dar tu mám predsa ja. Ako som videla pred pár dňami, nielenže ma zradil a prešiel na stranu proti mne, ale ešte sa aj dal dokopy s tou Swanovou. Pôvodne som ju chcela zabiť, aby som sa pomstila Cullenovi a hoci je teraz mŕtvy a už to neuvidí, ja neskončím, kým ho ona nebude nasledovať.

Zlomyseľne som sa usmiala a ležérne sa oprela o drsný kmeň stromu. Mám plán a tentoraz vyjde, aj keby čo bolo, na tretí krát sa už predsa nič nemôže pokaziť. Mám toľko skúseností, že by som ich mohla rozdávať. Som síce sama, mala som plné zuby nemožných novorodených, nevytvorila som ani jediného, ale toto zvládnem hravo aj bez pomoci. Jeden upír bez väčších bojových skúseností a bezbranný človek, ktorý pravdepodobne chytí infarkt už len z toho, že ma znova uvidí. Hračka.

Vďaka môjmu daru uniknúť ma žiadny upír nemohol vystopovať podľa môjho pachu, takže som sa tu mohla obšmietať ešte ďalší rok a Riley by ma nikdy neucítil. Aj teraz som stála v tesnej blízkosti ich domu a spoza stromov ich nenápadne sledovala. Prišlo mi až zle z toho, čo som videla, akí boli do seba zamilovaní. Ležali spolu na gauči, natisnutí na sebe ako to len šlo, ruky prepletené, pery zamestnané. Spomenula som si, ako som sa s ním bozkávala ja - stále sa na to nedalo zabudnúť, tak mi to bolo nepríjemné. Nie že by sa nevedel bozkávať, ale išlo o ten princíp, že to bol on. Hnusný pätolizač, spravil, čo mi na očiach videl a poslúchal ma na slovo, čo bolo ale dosť výhodné, keď išlo o tvorenie armády, inak som ho však mala plné zuby a stále som ho niekam posielala. To sa mu nepáčilo, ale nemal na výber.

Teraz ich sledujem tak dlho a intenzívne, že viem, čo majú zajtra v škole, kedy bol on na love a čo mala ona na raňajky. Počujem všetko, o čom sa rozprávajú, proti môjmu dokonalému sluchu tenučké sklo v okne nič neznamená. Chystám sa zaútočiť už v najbližšej dobe - najjednoduchšie by asi bolo prerezať im lano, keď pôjdu znova na bungee, ale ktovie, kedy to bude. Asi iba počkám, kým odídu a prekvapím ich pekne vnútri v dome. Keď sa vrátia, nebudú ma vôbec čakať a ak využijem moment prekvapenia, do minúty je po nich a konečne bude moja pomsta naplnená.

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život, nová láska? » 13: