Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 7. kapitola

20.05.2010 (14:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1565×

7. kapitola 

Povedal a potom ma opäť vášnivo pobozkal, čím jasne uzavrel našu konverzáciu. Cez oheň som takmer nič nevnímala, len Kaenove pevné telo natisnuté na tom mojom a jeho ruky, ktoré mi prechádzali po telo hore a zase naspäť. Potom sme sa oddali vzájomnej vášni a zabudli sme na celý svet.

LAYLA:

Ráno som sa prebudila na to, ako sa mi niekto hrá s vlasmi. Keď som ako tak precitla, uvedomila som si, že sa chrbtom opieram o Kaenovu dokonalú hruď a on ma objíma okolo pása. Keď som si spomenula na predchádzajúcu noc, začervenala som sa. Bola to pekná noc, ale spomínať na ňu budem asi len potme.

„Dobre ráno? Ako si sa vyspala?“ spýtal sa zo smiechom. Doberal si ma, pretože v noci sme toho vážne moc nenaspali. Asi tak dve hodiny. Za tie storočia získal so ženami veľmi veľa skúseností.

„Priam do ružova. Koľko je hodín?“ spýtala som sa a vytiahla som sa ako mačka. Kaen sa mi len zasmial do ucha svojím podmanivým, sexi smiechom. Moje telo okamžite zareagovalo. Po tejto noci som sa asi naučila veľmi veľa nového.

„Mali by sme vstávať, aby sme neprišli neskoro do školy,“ povedal a ja som sa okamžite prebrala. Bože, úplne som zabudla, že je dnes škola.

„A čo si oblečiem? Nemôžem ísť v tom, v čom včera a nemám ani knihy,“ brblala som si popod nos, keď som sa hrabala z postele. Ale bohužiaľ som si až príliš neskoro uvedomila, že akosi na sebe nič nemám. Červená som bola hádam až na zadku a hlavu som rýchlo sklopila, pričom som sa snažila nenápadne nájsť tričko. Pokus nevyšiel, držal ho Kaen a bez stopy cudnosti si ma premeriaval horúcim pohľadom.

„Mohol by si mi to vrátiť?“ spýtala som sa ho nahnevane, ale nevyznelo to nejako efektívne, keďže sa mi triasol hlas.

„Ale no tak, v noci ti nevadilo, že som ťa videl,“ zasmial sa môjmu výrazu, ale tričko mi nakoniec podal.

„V noci mi to nevadilo, lebo v noci bola tma,“ zahundrala som, keď som si tričko prevliekla cez hlavu, ešteže som mala toto tričko. Bolo asi do pol stehien, pôvodne to totiž mali byť šaty. Ale ako šaty by som si ich v živote neobliekla. Nechcem vyzerať ako lacná šľapka z diaľnice.

Hľadala som po izbe a našla som nohavice. Rýchlo som si ich obliekla. Všimla som si, ako Kaen vstal a zamieril ku mne. Našťastie si už stačil obliecť aspoň boxerky, aj keď to titerné niečo, takmer nič nezakrývalo.

Práve sa ku mne blížil s lišiackym úsmevom, keď mu zazvonil mobil na nočnom stolíku. Smutne si povzdychol a išiel to zdvihnúť. Rýchlo som si obliekla aj ostatné veci a zbehla do kuchyne, aby mal súkromie. Nerada počúvam cudzie rozhovory.

Za pár minút bol späť a tváril sa veľmi čudne. Po chrbte mi prebehol mráz.

„Musím odísť,“ zašepkal smutne a pohladil ma po tvári.

„A kedy sa vrátiš?“ spýtala som sa opatrne a sadla si mu na kolená. Sedelo sa mi tam pohodlne.

„To je to, Layla. Ja sa možno už nikdy nevrátim,“ zašepkal bolestne a schoval si ma do náručia a začal ma hojdať zo strany na stranu ako malé dieťa.

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa, ale nepodarilo sa mi zakryť bolesť v hlase. Teraz som ho našla  a on odíde?

„Na Olymp sa dostali takmer všetky príšernosti z Tartaru. Musím ísť pomôcť, nikdy by som si neodpustil, keby som nepomohol rodičom a starým rodičom. Môj meč je jeden z mála, ktorý dokáže takéto bytosti zaručene zahubiť, ale môžu ma zabiť,“ zašepkal a ja som sa rozvzlykala. Chápala som, že chce pomôcť rodine, ale čo ak ho stratím? To by som neprežila.

„Pšššt... prosím, Layla... prosím, neplač...“ vzlykal mi do vlasov. Silno sme sa objímali a dali voľný priechod emóciám.

„Nechcem ťa stratiť teraz, keď som ťa našla,“ šepkala som mu do hrude. Hladil ma po chrbte a šepkal mi slová útechy, ktorým ani sám neveril.

„Ani ja ťa nechcem stratiť, Layla. Ľúbim ťa,“ zašepkal a pobozkal ma na pery. Bol to však bozk plný bolesti a zúfalstva. Myšlienka, že ho vidím možno naposledy ma bodala ako tisíce nožov.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkala som mu do ucha. Neviem ako dlho sme tu sedeli, ale určite už školu nestihnem, a bolo mi to úplne jedno. Čo tam po škole, keď možno stratím zmysel svojho života?

„Prosím, sľúb mi jedno. Nezostávaj v tom dome, ak nebude doma Hannah,“ zašepkal bolestne. Až teraz ma dostihla skutočnosť s plnou silou. Keby som nesedela, tak sa mi podlomia kolená.

„A kde inde mám ísť?“

„Môžeš ostať tu. Zajazdiť si na Ayle, môžeš si zobrať oblečenie mojej sestry, rob čo uznáš za vhodné. Len neostávaj v tom dome,“ poprosil ma, posledný krát ma pobozkal a potom v záblesku jasného svetla zmizol. Rozplakala som sa. Na jednej strane som sa chcela rozlúčiť, ale na druhej by som to lúčenie asi neprežila.

oOoOoOo 

Prešlo veľa času. Jeden deň sa ťahal, druhý ubehol ako voda. Už niekoľko týždňov som nepočula o Kaenovi. Stále dúfam, že je v poriadku, ale po tak dlhom čase? Je to vôbec možné?

Realitu som takmer nevnímala. V škole som chodila, ako telo bez duše. Bolo to akoby mi niekto vytrhol srdce a rozdrvil ho na prach.

Moja kedysi pekná tvár je teraz biela a nezdravá. Dokonca vyzerá mierne sivá s čiernymi kruhmi pod očami, vpadnutými lícami a očami červenými od plaču. Niekedy sa čudujem, že mi ešte v tele ostala voda, ktorú stále môžem vyplakať.

Petrove bitky som takmer nevnímala. Fyzická bolesť nezahnala tú psychickú.

Zo dňa na deň som len slabla a chradla. Jedla som veľmi málo. V dôsledku toho som sa cítila zle a bola som unavená. Hannah si myslí, že som chorá. Nepovedala som jej o Kaenovi.

Hannah včera odišla. Našla si prácu ako bytová architektka. Henry išiel s ňou. Emily doma takmer vôbec nie je, od Sama sa takmer nepohne. Ale prajem jej to, aspoň niekto je šťastný. Idem na noc do Kaenovho domu. Sľúbila som mu to, a keď to plním, mám pocit, akoby bol so mnou.

Zobrala som batoh a vybrala sa cez kopec smerom k tomu modrému domu, ktorý mi je druhým domovom.

Veci som hodila na pohovku a vybrala sa do stajne. Pravidelne som jazdievala na Ayle, ďalšia vec, ktorá ma spájala s Kaenom. Jeho kobyla, ktorá akoby cítila, že tu Kaen nie je, bola tiež smutná.

„Ahoj,“ pozdravila som ju a ona pohodila hlavou. Pohladila som ju po hrive a potom ju osedlala. O kone sa chodila starať jedna dievčina, ale nikdy som sa s ňou nerozprávala, stratila som záujem o vonkajší svet. O všetko okolo mňa.

Vyšvihla som sa do sedla a vyrazila zo stajne. Jediné, čo mi ešte dokázalo urobiť radosť, bol vietor, ktorý mi strapatil vlasy. Vtedy som mala pocit, že odnáša aj časť mojej bolesti.

Bola som akurát na kopci, keď zrazu zaznel výstrel. Ayla sa splašila a postavila sa na zadné. Potom sa všetko dialo ako v rýchlo zábere. Nestačila som sa zachytiť sedla, ani uzdy a Ayla ma nechtiac zhodila. Potom som sa začala kotúľať dolu svahom. Skôr ako som dopadla, stratila som vedomie.

oOoOoOo 

Zacítila som ako mi niečo svieti do očí. Prvý reflex bol, aby som ušla od toho svetla späť do temnoty, ktorá ma obklopovala. To ticho, ktoré tu vládlo, však narušoval pípavý zvuk, ktorý bol taký príšerný, až som mala chuť zakryť si uši. Chcela som to urobiť, ale necítila som si ruky, akoby som ich ani nemala.

Rozhodla som sa teda pre druhú možnosť, a nasledovala som to svetlo. Cítila som svoje viečka, boli akési ťažké, akoby boli z olova. V hlave mi podivne hučalo, akoby sa tam usídlil roj včiel.

Zažmurkala som raz, dvakrát a na tretí pokus som otvorila oči. Svetlo však bolo také ostré, že som musela opäť zavrieť oči. Keď som ich otvorila, zbadala som nad sebou tvár neznámeho muža. Mohol mať okolo päťdesiatky. Mal tmavé vlasy, kde tu pretkané prvými šedinami, veselé hnedé oči a milý úsmev.

„Kde to som?“ spýtala som sa opatrne. Môj hlas znel zachrípnuto. Potichu som si odkašlala a poobzerala sa po miestnosti. Bola malá, jedna posteľ, biele steny. Emily takéto izby volá králikárne.

„Ste v nemocnici,“ odpovedal vecne lekár a opäť sa na mňa usmial.

„Ako som sa sem dostala? Ako dlho som tu?“ povedala som, ale môj hlas znel ako silnejší šepot. Znovu som si odkašlala.

„Zavolal nám nejaký anonym, že ležíte v kaluži krvi. Vášho koňa majú na polícii. A ste tu už ôsmy deň,“ odpovedal vecne doktor, ale videla som, ako si ma ostražito premeriava. Akoby odhadoval moju reakciu.

„Kto ste?“ spýtala som sa a môj hlas znel opäť ako môj hlas. Aspoň niečo, keď už som sa cítila pod psa.

„Ach, som ja ale nevychovaný. Som váš ošetrujúci lekár. Volám sa Mark Green a vy sa ako voláte, slečna?“ povedal a podal mi ruku. Po chvíľke váhania som ju prijala a takisto sa predstavila:

„Teší ma, ja som Layla Cullenová,“ povedala som a sledovala úžas na jeho tvári. Čo je to tento krát?

„Cullenová? Poznáte doktora Carlisla Cullena?“

„To meno počujem po prvýkrát. Ako na tom som?“ spýtala som sa, keď som si snažila prezrieť telo. Nevidela som nič nezvyčajné, len ruku som mala v dlahe.

„Máte ľahký otras mozgu a veľmi veľa odrením a podliatin. Máte nalomenú vretennú kosť, tak sme vám ruku dali do dlahy. Vy dvaja ste mali anjela strážneho,“ povedal a milo sa na mňa usmial. Vypleštila som na neho oči. O čom to hovorí? Dvaja?

„Dvaja?“

„Áno. Podarilo sa nám zachrániť aj vaše dieťa.“ 

Ešte venovanie: gina, Elanor, maggy881, CullenkaM, blotik, mo, NoemiVolturiCullen, Wolf1701. Vďaka za podporu, posielam pusu :) Dúfam, že vás táto kapitola príliš nesklamala.  

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 7. kapitola :