Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 2. kapitola

27.04.2010 (18:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1863×

2. kapitola

Potom som sa zadívala do jeho tváre. Jeho tvár ma však prekvapila tak, že som prekvapene zalapala po dychu...

LAYLA:  

Stál tam on! Ten muž z môjho snu. Týčil sa nado mnou vo svojej svalnatej, takmer dvojmetrovej impozantnosti. Jeho tvár zdobil ten najkrajší úsmev aký som kedy videla a v očiach mu žiarili šibalské iskričky, ktoré som v snoch nevidela.

„Si v poriadku?“ spýtal sa opatrne čistou angličtinou so zvláštnym podmanivým prízvukom, z ktorého mi naskočila husia koža. Z pohľadu jeho svetlomodrých očí som znervóznela.

„Som v pohode. Len som sa vyľakala,“ povedala som a posadila sa. Automaticky mi podal ruku. Znovu som žasla nad jeho perfektne stavaným telom.

„Určite si v poriadku?“ spýtal sa opatrne. Z pádu ma síce trochu bolela hlava, ale to bolo v poriadku. Len som nemo prikývla a potom sa usmiala.

„Kde si sa tu vzala?“ spýtal sa a posadil sa na zem. Poklepal na miesto vedľa seba. Opatrne som sa posadila. Je pravda, že som ho poznala z tých snov, ale nevedela som, či mu môžem veriť.

„Práve sme sa prisťahovali. Som Layla,“ povedala som a mierne sa usmiala. V jeho spoločnosti som sa cítila bezpečne. Akoby som bola doma.

„Teší ma. Ja som Kaen,“ povedal a podal mi ruku. Prijala som jeho ruku. Znovu ma udivila tá nekonečná sila, čo z neho prúdila.

„Kaen? To je nezvyčajné meno,“ povedala som opatrne. Som zvedavá, ale hlavne som si chcela overiť, či je to naozaj ten muž z mojich snov.

„Je grécke.“

„Ty si Grék?“ spýtala som sa ho opatrne. Ani neviem, prečo to robím. Snažím sa zistiť, či je tento muž ten istý, ktorý sa objavuje v mojich snoch. Asi som sa do tej hlavy musela poriadne buchnúť.  

„Som Grék. Ale už niekoľko rokov žijem v Amerike,“ povedal automaticky. Akoby to mal presne naučené. Zaujímalo by ma koľko rokov je niekoľko.

Zrazu som na krku zacítila niečo vlhké. Prekvapene som sa mykla a obzrela sa po zdroji tej vlhkosti. Prekvapene som sa zasmiala, keď som zistila, že to bol ten čierny žrebec.

„Páni,“ unikol z jeho úst obdivný povzdych. Spýtavo som sa ne neho zadívala.

„Je to prvýkrát po dvoch rokoch, čo sa Brix k niekomu priblížil na viac ako dva metre. Len ma to prekvapilo. Po tej nehode nemá rád prítomnosť cudzích ľudí,“ povedal a chcel ho pohladiť po hrive, ale uhol hlavu. Odo mňa sa však nepohol ani o centimeter.

„Čo sa mu stalo?“ spýtala som sa a pohľad nespúšťala z Brixa. Bol to veľmi krásny žrebec.

„Raz ho zrazil kamión. Sú to takmer dva roky. Mysleli sme si, že ho budeme musieť dať utratiť, ale on sa pozoruhodne rýchlo pozviechal. Prejavil silu, ale potom sa stal plachým. Okrem pár ľudí k sebe vôbec nikoho nepustí. A na všetkých neznámych ľudí útočí. Je to niečo ako zázrak, že sa k tebe vôbec priblížil,“ povedal uznanlivo a žiarivo sa na mňa usmial. Takmer sa mi zastavilo srdce.

Zrazu do mňa Brix začal búchať hlavou. Šteklilo ma to.

„Prečo to robí,“ spýtala som sa zo smiechom.

„Chce, aby si na ňom jazdila,“ povedal šokovane. Ja som len vypleštila oči. Veď ja som na koni nikdy v živote nesedela!

„Ja som ale nikdy na koni nejazdila,“ povedala som potichu a nastavila ruku. Brix sa mi o ňu obtrel a spokojne zaerdžal.

„Brix má očividne iný názor,“ povedal Kaen a mierne sa zasmial. Opäť som svoju pozornosť presunula na neho.

„Čo si tu vlastne robila? Sem nikto nechodí,“ povedal a naznačil rukou na jazero.

„Bývam za tým kopcom a bola som sa prejsť. A takisto si nájsť niečo na kreslenie,“ povedala som a ukázala na skicár, ktorý ležal neďaleko nás na zemi.

„Kreslíš?“ Len som prikývla.

„Mohol by som vidieť nejaké tvoje kresby?“ spýtal sa a nahodil psí kukuč. Automaticky som sa napjala. Hneď na prvom obrázku bol on so štítom, ktorý práve čistí.

„Ešte tam nič nie je,“ povedala som čo najpokojnejšie. Dúfam, že ho nenapadne do neho pozerať, ináč sa mi bude asi veľmi ťažko vysvetľovať, prečo ho mám nakresleného ako gréckeho vojaka.

Chystal sa niečo povedať, keď sa ozval môj otravný mobil, ohlasujúci, že mi niekto píše. Rýchlo som ho vybrala a pozrela sa na to, kto mi píše. Písala mi Hannah. Vraj sa vrátil domov Peter. Toto bolo zlé. Keď prišiel a nebola som doma, zmlátil ma. Nie, že by to ináč nerobil, ale takto si to mimoriadne vychutnával.

„Prepáč musím už ísť,“ povedala som ospravedlňujúcim tónom a zbierala sa na nohy. Rýchlo som schmatla skicár a rozbehla sa smerom domov. Poslednýkrát som sa otočila a usmiala sa na Kaena. Stál nepohnuto na mieste a mračil sa. Naozaj sa mi zazdalo, že som mu v očiach videla nenávisť a zlobu? No, asi naozaj blúznim.

Rýchlo som vbehla do domu a vyzula si tenisky. Hneď za dverami však ledva stál Peter s tým jeho šialeným pohľadom, ktorý som tak dobre poznala.

„Kde si bola, mladá dáma?“ spýtal sa a jazyk sa mu pritom plietol. Tiahlo z neho ako zo stoky.  

„Bola som sa prejsť,“ povedala som pevným hlasom. Snažila som sa pred ním neukazovať slabosti, a najmä nie strach. Rozhodným krokom som zamierila okolo neho, ale on ma schytil za rameno a hodil na zem.

„Hovoril som ti už veľa krát: máš byť doma, keď sa vrátim,“ povedal zlovestne a škodoradostne sa usmial.

Potom zobral palicu – ktorú mal vždy pripravenú, keď ma bil. Zodvihol ju a začal mlátiť. Zahryzla som si do pery, až som ucítila krv. Bolo mi to jedno. Sústredila som sa na jediné – nesmiem kričať.

Mlátil ma hlava - nehlava. Niekedy ma až udivuje, že si dáva veľký pozor, aby nezasiahol tvár, kde by to mohli ľudia ľahšie zbadať.

Trvalo to dlho. Po pár minútach som už prestala vnímať stupňujúcu sa bolesť. Len som čakala, kým prestane a ja budem môcť odísť.
Myslela som, že prešla večnosť, ale nakoniec skončil. Poslednýkrát do mňa ešte kopol a potom som len počula jeho ťažké nohy dupať po schodoch. Bolestne som sa otočila na chrbát a snažila sa postaviť. Nebolo by sa mi to podarilo, ale pomohli mi dva páry rúk.

„Layla. Bože, ten ťa doriadil. Poď,“ šepkala Hannah a pomáhala mi do obývačky. Tam ma uložila na pohovku a niekam odbehla. Prisadla si ku mne Emily a pohladila ma po ramene.

„Layla, prosím ťa, odíď odtiaľto. Vieš, že nám neublíži. Prosím, odíď. Odíď skôr ako ťa zabije,“ šepkala bolestne. Bolo vidno, že sa snaží byť silná. Za toto som ju vždy obdivovala.

„Nemám kam ísť,“ zašepkala som namáhavo. Bolel ma celý človek. Dnes si dal Peter obzvlášť záležať. Dnes bol dôkladný.

„Ja viem, Layla. Ja viem,“ šepkala zničene. Chcela mi pomôcť. Aj Hannah mi chcela pomôcť, ale ani jedna nevedela ako.

„Obráť sa, musím ti tie rany vyčistiť, aby sa nezapálili,“ zašepkala Hannah, keď sa vrátila spolu s lekárničkou. Lekárnička bola u nás zásobená hádam ešte lepšie ako v nejakej nemocnici. No, prečo by aj nebola. Najviac sme míňali – teda skôr JA som míňala – antiseptických prostriedkov, ako Peroxid a podobné prípravky.

Bola som ako v mrákotách, keď mi Hannah čistila rany. Bolo som v polospánku, keď ma spolu s Emily odniesla do mojej postele. Okamžite som zaspala.

Ráno ma prebudil ten otravný zvuk budíka. Zavraždila by som toho, kto vynašiel taký idiotský zvuk.

Pomaly som sa vyhrabala z postele a automaticky zamierila do rohu izby, kde bolo veľké zrkadlo. V zrkadle som však videla nejaké čudné strašidlo, ktoré sa na mňa podozrivo podobalo.

Tvár som mala bielu a trochu vpadnutú, pod očami takmer čierne kruhy. Spodnú peru som mala opuchnutú, ale len mierne. Ostatné modriny, či podliatiny som nevidela. Boli pod oblečením.

Rýchlo som si vybrala zo skrine oblečenie a obliekla sa. Zobrala som si tmavomodré obtiahnuté rifle, biele tričko s obrázkom opice a čiernu mikinu. Vlasy som si rozčesala a nechala voľne padať okolo tváre. Aspoň tie kruhy nebudú tak kričať.

Zbehla som do kuchyne, kde ma už čakali raňajky. Boli to len škoricové cereálie s mliekom, ako každé ráno. Vždy mi ich nachystá Hannah.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ich, keď prišli do kuchyne. Teda Emily a Henry. Henry ostáva doma, ale aj tak stáva rovnako zavčasu ako my ostatní. Ja a Emily ideme na miestnu strednú školu. Ja do štvrtého a Emily do druhého ročníka.

„Tak poďme,“ povedala som, keď sme mlčky absolvovali raňajky. Peter tu nebol. Buď už nebol, alebo ešte nebol.

Zamierila som do garáže – nasledovaná Emily. Nasadli sme do nášho obúchaného Fiatu a vyrazili smer škola. Obidve sme mlčali. Boli sme veľmi mlčanlivé osoby. Nemali sme potrebu vyplniť čas zbytočným rozprávaním.

Na parkovisku sme boli medzi prvými. Automaticky sme zamierili do kancelárie. Už sme to mali nacvičené. Veď sme prakticky každé dva roky – niekedy aj častejšie – menili školu. Aj napriek tomu sme boli dobré študentky.

V kancelárii bola veľmi milá úradníčka, ktorá nám všetko potrebné vysvetlila a z prianím všetkého dobrého, sme odišli. Vyšli sme von, kde sa medzitým zaplnilo takmer celé parkovisko. Išla som a pozerala do zeme, čo sa mi stalo osudným. Do niekoho som vrazila a spadla na zem. Bolestne som dopadla na chrbát. Do očí mi vytryskli slzy a ja som sa ich žmurkaním snažila zbaviť.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma povedomý hlas s tým najvražednejším prízvukom na svete. Kaen.

„Asi by sme sa mali prestať stretávať v takýchto situáciách. Vždy, keď ťa stretnem, ležíš na zemi,“ povedal zo smiechom a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať.

„Kaen? Ty chodíš na strednú?“ spýtala som sa prekvapene, keď mi pomáhal na nohy. Zvláštne. Vôbec nevyzeral, že by chodil na strednú. Vyzeral skôr ako vysokoškolák alebo ako učiteľ.

„Áno chodím. Do štvrtého ročníka. A ty?“ A nahodil šibalský úsmev. Mala som pocit, že moje srdce vyskočí z hrude a pôjde do sveta.

„Ja chodím tiež do štvrtého ročníka a sestra do druhého,“ povedala som a ukázala na Emily, ktorá potichu stála vedľa mňa.

„To je tvoja sestra?“ spýtal sa zvedavo. Vedela som na čo myslí. Ja som bola vysoká, dlhonohá blondína, beloška, zatiaľ čo Emily bola čiernovlasá, nízka mulatka.

„Ja som adoptovaná. Tak oficiálne,“ povedala som a ukázala na Emily. „Toto je moja sestra Emily, Kaen. A Emily, toto je Kaen,“ povedala som s úsmevom. Obaja si podali ruky.

„Dobre takže toto máme za sebou. Teraz by sme mali ísť na hodinu,“ povedala som a čapla Emily za ruku.

„Počkaj, aké máte hodiny?“ spýtal sa zvedavo. Tento chalan bol vážne veľmi milý.

„No, ja mám históriu a Emily angličtinu,“ povedala som automaticky. Vždy som mala perfektnú pamäť. Takmer fotografickú.

„Ja mám tiež históriu. A učebňa angličtiny je hneď vedľa. Tak poďme,“ zavelil a položil nám ruky na chrbát, aby nás viedol. Avšak pri mne to rozhodne nemal robiť. Prešla mnou ostrá bolesť a neubránila som sa syknutiu. Obzrela som sa dozadu. Kaen na mňa pozrel, ale nič nehovoril, len stiahol ruku. Vyzeral akoby ho naťahovali na škripec. Je možné, žeby nejako vedel, čo sa u nás doma deje? 

Pls, napíšte mi apsoň smajlíka, keď už nič iné. Ja budem vďačná aj za to máličko a váš to tiež nezabije... Vopred vďaka. :) 

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 2. kapitola :