Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 14. kapitola

11.07.2010 (14:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1468×

14. kapitola  

Posledné, čo som zacítila bol tupý náraz, akoby som prešla cez nejakú prekážku a potom temný chlad. Potom som sa prepadla do temnoty,  za ktorú som bola nesmierne vďačná...

KAEN:

Práve som Emily daroval nesmrteľnosť, čo ma veľmi vyčerpalo a s tým som nepočítal. Layla ma sledovala veľmi starostlivým pohľadom a v jej očiach sa zračil veľký nepokoj.

„To je v poriadku, musím si len pospať,“ povedal som a sadol som si na pohovku. Myslel som, že si Layla sadne ku mne, ale ona zamieril cez obývačku  smerom do nejakej miestnosti, možno do kuchyne.  V strede obývačky sa však zastavila a ostražito sa obzrela. Cítil som sa akísi nesvoj, a nemalo to nič spoločné s mojou nevoľnosťou. Pocítil som čudný chlad a temnotu, aké som cítil len na jedinom mieste, v temnotách Tartaru... Lenže to nie je možné, odkiaľ by sa ten chlad a temnota zobrali?

Chcel som vsať, keď zrazu nejaká sila zdvihla Laylu do vzduchu a ja som už len ako v spomalenom filme sledoval, ako narazila do steny. V izbe sa zablyslo a k Layle sa rútilo niečo obrovské, z čoho neskutočne sálala temnota.

„Layla!“ vykríkol som a snažil sa k nej dostať, ignorujúc nevoľnosť a slabosť, lenže v obývačke sa znovu zablyslo a objavili sa monštrá z Tartaru. Všetci členovia rodiny sa postavili na obranu a začali s tým monštrami bez tvári bojovať. Ja som sa snažil dostať k Layle, ale pri nej bol ten obor a vyzeral, že sa nemieni pohnúť z miesta. Zrazu si Laylu prehodil cez plece a než som stihol čokoľvek urobiť, dokonca som nestihol ani žmurknúť, bola preč a s nimi aj ostatné potvory.

„Nie!“ vykríkol som zúfalo a zosunul som sa na kolená. Nie, nie, nie... Ozývalo sa mojou utýranou mysľou. To nie je možné. Ako, ako sa sem mohli dostať? A kam ju vôbec odvliekli?

„Kaen, čo to bolo za obludy?“ spýtal sa nahnevane Laylin otec, Emmett. To by som aj ja rád vedel, čo to bolo za obludy.

„Jediné, čo o nich viem je, že pochádzajú z útrob Tartaru,“ povedal som a pomaly sa postavil. Na tvárach všetkých členov rodiny boli šokované, nahnevané a smutné výrazy. Čo som to len urobil? Konečne získali dcéru a ja som im ju zobral... Je viac ako isté, že sa to týkalo hlavne mňa. Kto iný by bol schopný poslať monštrum z Tartaru ak nie niekto z Olympu?

Mohol by som ich sledovať, ale som vyčerpaný a tak nemám sily. Nech za to môže ktokoľvek, dobre sa poistil. Ten niekto musel vedieť, čo sa chystám urobiť a počkal až do tohto momentu, keď som oslabený a nemôžem použiť moc bohov. Ešteže mám v rodine aj ľudí ako je Afrodita a moji rodičia so sestrou, tí mi aspoň pomôžu.

„Afrodita!“ zakričal a čakal som na známe zablysnutie. Ostatní len nemo sledovali moje počínanie. Asi dúfali, že im dokážem pomôcť.

Zdalo sa mi to až nekonečné, ale v miestnosťou nakoniec predsa len prebleslo to známe biele svetlo, ktoré bolo príliš ostré na to, aby pochádzalo z tohto sveta.

„Čo chceš, Kaen? Mám veľa...“ začala ale radšej som ju rýchlo prerušil:

„Než sa začneš sťažovať, ako veľa práce máš, že ťa od nej zdržiavam a podobné reči, radšej ma na chvíľu počúvaj. Pred chvíľou sa tu zjavilo niekoľko bytostí z Tartaru a uniesli Laylu. Sledoval by som ich, ale som slabý, keďže som práve daroval Emily nesmrteľnosť,“ povedal som a snáď po prvýkrát vo svojom nekonečnom živote som videl, že Afrodita je zaskočená. Veď kto by aj nebol, nikto by asi nečakal, že do sveta smrteľníkov preniknú bytosti také temné, že ani v pekle ich nechceli. Dúfam, že sa Layle ani maličkému nič nestane, to by som neprežil. Neprežil by som, keby som ich musel stratiť...

„Hneď idem po ich stope, je dosť silná, keďže sú z Tartaru. Ty si radšej oddýchni, budeš potrebovať všetku silu,“ povedala a hneď na to zmizla. Posadil som sa na pohovku a snažil sa zhlboka dýchať, ale nedarilo sa mi to. Chytal ma záchvat úzkosti. V duchu som sa musel ironicky zasmiať. Ja, najobávanejší grécky generál sa cítim ako v pasci. To sa mi nikdy nestalo. Moji niekdajší nepriatelia, by sa takejto situácii veľmi radi zúčastnili, pretože sa ma do takej situácie vždy snažili dostať.

„Myslíš, že sa jej podarí priviesť Laylu?“ spýtala sa zrazu potichučky Laylina mama, Rosalie.

„Neviem. Dúfam však, že sa jej podarí aspoň niečo zistiť,“ povedal som potichu. V duchu som si ešte dodal: A tiež dúfam, že Layla je v poriadku... Ale to som si radšej nechal pre seba. Stačí, že som úplne na dne ja, im musím ponechať aspoň nejakú nádej.

V miestnosti opäť bleslo biele svetlo a ja som sa pozrel na Afroditu, ktorá sa tvárila nanajvýš znechutene a aj trochu vyľakane.

„Okamžite ti pošlem rodičov a sestru, budeš ich potrebovať. Laylu tie monštrá odvliekli do najtemnejšieho kúta Tartaru. V tomto má prsty niekto od nás. Asi si budem musieť pohovoriť s Hádom, aby nám dovolil ísť tam,“ povedala zamyslene a mňa tým úplne prekvapila. Nepočítal som z jej pomocou a už vôbec nie s tým, že by pomoc ponúkla sama.

„Ako to chceš dosiahnuť? Nie je to práve fanúšik rodinných stretnutí, pokiaľ si spomínam,“ povedal som a ostražito pozoroval Afroditu. Dúfam, že jej šarm bude fungovať aj na takého ’človeka‘ akým je Hádes.

„Je načase, aby sa dozvedel čí vnuk si v skutočnosti,“ povedala úplne pokojne, akoby práve hovorila o novom Amorovi, ktorému sa zlámal šíp.

„Ale vieš, čo si sľúbila, Afrodita,“ namietol som prekvapene. Predsa dávno sľúbila, že nikdy nikomu neprezradí pôvod môjho otca, a tým aj najväčšie tajomstvo Olympu.

„Teraz to nechaj ne mňa, Kaen. Zajtra sa vrátim aj s Hádovým súhlasom a ostatnými. A ešte niečo,“ povedala a hodila na mňa previnilý pohľad, „keď som bola dolu, videla som aj Laylu a pri nej som videla ohnivočervené vlasy,“ dokončila napokon a radšej zmizla. Ja som zúril ako býk. Ja som vedel, že som nemal Afrodite dovoliť urobiť niečo za mňa!

„Thália!“ povedal som opovržlivo a nad domom sa ozval ohlušujúci hrom. Dobré vedieť, že aspoň ’starý otec‘ súhlasí s tým, kam si myslím, že patrí jeho drahá sesternica.

LAYLA:  

Pomaly som sa prebúdzala. Hlava ma neskutočne bolela a okolo seba som cítila prázdnotu a chlad, akoby som bola na Severnom Póle. Ale na žiadnom takom mieste som nebola. Otvorila som oči. Ležala som na tvrdej, špinavej zemi a jednu nohu som mala hrubou reťazou pripútanú k stene. Pochybujem, že by sa mi podarilo dotiaľto dostať...

Poobzerala som sa okolo seba. Miestnosť vyzerala ako väzenie z telky a bola tu tma. Nebola tu žiadna posteľ, žiadny nábytok. Jedinú spoločníčku mi tu robila podivná kreatúra, ktorá stála asi dvadsať metrov odo mňa a živo gestikulovala rukami. Nepočula som, čo hovorí a bolo mi to aj tak jedno. Jediné, čo ma teraz zaujímalo, bolo, či je moje dieťatko v poriadku. Rukami som si objala bruško. Prosím, nech je v poriadku...

„Dúfam, že si dával pozor. Nechcem, aby ten malý bastard, čo v nej rastie zomrel skôr ako uzrie svetlo sveta!“ Začula som zrazu hnusný škrekot. Bol to ženský hlas a jasne v ňom rezonovala nenávisť.

Sípavo som sa nadýchla, ale to som nemala robiť, lebo tá kreatúra sa na mňa otočila a potom niečo rýchlo povedala niekomu, koho som nevidela. Odhadujem, že to bola tá žena s tým škriekavým hlasom.

Tá kreatúra sa zrazu rozbehla preč a do ’izby‘ vošla asi meter osemdesiat vysoká postava, ktorá krívala. Vyšla z tieňa a ja som si ju poriadne poobzerala. Bola to žena, mohla mať tak okolo tridsiatky. Jej kedysi krásnu tvár teraz ’zdobili‘ rôzne jazvy, ktoré vyzerali ako od pazúrov nejakej kreatúry, podobnej tej, čo tu bola pred chvíľou. Krívala na jednu nohu a divne sa nakláňala na jednu stranu. Najviac ma však zaujali jej ohnivočervené vlasy, ktoré jej siahali takmer po zem. Asi nikdy nepočula o nožniciach... V jej chladných čiernych očiach sa blýskala nenávisť tak veľká, až som sa mierne zachvela.

„Pozrimeže, kto sa to prebral!“ povedala tým príšerným, škriekavým hlasom. Mala som nutkanie zakryť si pred tým zvukom uši, ale radšej som sa ovládla.

„Kto si?“ spýtala som sa nesmelo a opatrne.

„To ťa nemusí zaujímať, aj tak ti to nepomôže dostať sa odtiaľto. Odtiaľto sa nedá dostať, jedine ako mŕtvola. Čo nakoniec aj budeš, ale najskôr donosíš toho bastarda a potom sa budeš pozerať, ako zomiera,“ povedala a nenávistne zablýskala očami.

„Prečo? Čo som vám urobila?“

„Čo si urobila? Už len to, že žiješ a dokážeš dať Kaenovi dieťa, už tým si si podpísala rozsudok smrti. Nikdy ma nemal odmietať, potom by som ťa nechala žiť svoj život. Ale odmietol ma! Mňa! Najkrajšie dievča na Olympe, lebo to som bola kedysi. Nie vždy som vyzerala takto a on za to môže!“ povedala nenávistne a postavila sa. Potom sa otočila a predo mňa niečo položila. Vyzeralo to ako miska s vodou a nejaké jedlo.

„Kaen ma nájde,“ pípla som potichu, dúfajúc, že ma nepočula. Ale opak bol pravdou, otočila sa ku mne a nenávistne zvolala:

„Už čoskoro pochopíš, že to je presne to, čo chcem. Óóóó, ja nepochybujem o tom, že ťa príde zachrániť, ty ľudský červ. A keď príde, tak budem mať konečne možnosť zabiť ho. A ty to všetko uvidíš!“

 »» zhrnutie ««

Ešte venovania ku kapitole: maggy881, Wolf1701, taminka, NoemiVolturiCullen, Letti, MaťušQaDLS a mo. Veľká vďaka za vaše milé komentáre, veľmi ma potešili. Pac a pusu, vaša ness :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 14. kapitola :