Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 5. kapitola

17.08.2012 (20:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 3147×

Bella:

Je to už niekoľko dní od môjho pôrodu a ja sa už cítim dobre. Vďaka mojím dvom anjelikom som silnejšia. Musím byť silná, lebo ma potrebujú. Nemajú otca, majú len mňa, svoju matku. Edward ani netuší, že má krásneho syna a krásnu dcérku. Nehľadal ma a ja jeho tiež nie. No kde ho mám hľadať? Ako ho mám hľadať s dvomi malými deťmi a k tomu sú to upíri. Zaujímalo by ma však, po kom sú také nadané, ak môžem tomu hovoriť nadanie, skôr by som povedala, že sú to dve prefíkané líšky.

Majú len týždeň, ale vyzerajú, že majú pár mesiacov. Už dokonca chodia po štyroch a viete si predstaviť, aké to je, keď sa dve malé deti hýbu upírskou rýchlosťou po štyroch. Je nemožné ich chytiť, keďže ja som len napoly taká rýchla, ako oni. A aby toho nebolo dosť, môj zlatý synáčik Emmett má schopnosť premiestňovania sa. Zatiaľ sa premiestňuje len tu po chate z izby do izby, rád schováva aj svoju sestričku. Napriek tomu ich milujem.

Pomenovala  som moje deti po mojich najbližších. Dievčatko je Alice a chlapček je Emmett. Priezvisko majú zatiaľ moje, predsa by som im nedala priezvisko Cullen, keď sme s Edwardom neboli svoji. Alice dokáže vďaka dotyku ukázať človeku minulosť, ale ukazuje aj svoje sny a potreby, čo je skvelé, pretože tým, že nevedia rozprávať, aspoň mi ukáže, čo práve potrebujú, alebo chcú robiť.

Práve ich obliekam, pretože chcú ísť von. Milujú sneh, a to, keď im vločky padajú na ich malé tváričky. Stále sa tomu smejú. Minule som im stavala snehuliaka a Emmett si ho premiestnil domov a rovno do mojej postele. Keby to bol ujo Emmett, tak ho prerazím, ale moju lásku nie. Dostal len takú výchovnú po zadočku a smial sa. Veľmi sa mu páčilo, keď mal pozornosť mamičky.

Vždy premýšľam nad tým, čo zdedili po Edwardovi. Alice má po mne trošku mojej nemotornosti a dokonca má aj moje vlásky, no farbu nie. Nemá ich ešte také dlhé, to by bolo priskoro, ale sú krásne, mahagónové a vidno na hlavičke, ako sa jej pomalinky točia do malých kučier. Oči má krásne zelené po ňom. Zato Emmett je celý otecko. Zelené očká, šibalský a zároveň zvodný úsmev, akoby by mu z oka vypadol. Majú pár dní a ja už teraz premýšľam nad vzduchovkou, aby som odháňala nápadníkov.

„Emmett, kde si schoval sestričku?“ Môj zlatý syn chcel nechať doma Alice. Je to malý žiarlivec. Chce mamku pre seba.

Zatváril sa ako najväčšie neviniatko na svete, ale v očiach mal šibalské iskričky. Moja dcérka je ale expertom na plač. Keď sa jej niečo nepáči plače a vtedy aj Emmett vie, že ju treba vrátiť späť. Nemá rád, keď jeho malá sestrička plače. Myslí si, že ju musí chrániť a že je jej veľký brat. Je ako počasie, raz chce pozornosť a raz chce ochraňovať.

„Emmett, ešte raz a ostaneš doma ty,“ povedala som vážnym hlasom a Emmett začal poťahovať malým nosíkom.

Vzala som si ho na ruky a pobozkala na tie jeho bronzové vlásky. Vzala som aj Alice, usadila som ich do kočiara, ktorý sme kúpili ešte s Jacobom. Pri spomienke na Jacoba ma pichlo pri srdci. Od pôrodu mi ani nezavolal, nezaujímal sa o to, či som v poriadku. Nič.

Prechádzali sme po lesnej cestičke, ktorá bola opäť pokrytá mäkkým kožúškom, ktorý v noci napadal. Snežilo aj teraz, ale len tak jemnučko. Vločky sa kĺzali vzduchom tak pomaly, akoby  boli vládcami času. Konáre stromov sa skláňali pod ťarchou snehu. Potôčik okolo ktorého sme prechádzali bol zamrznutý, len prostriedkom špľachotala tenká stužka vody. Celá krajina akoby zaspala. Štipľavý mráz farbí nošteky a líčka na červeno mojim ratolestiam. Z korún stromov nepočuť hašterivý štebot vtákov.

Po chvíľke sme došli na lúku, ktorá teraz je zasnežená, ale je veľká, akoby nemala konca. Posadila som sa na kmeň stromu a sledovala som Emmetta a Alice, ako sa hrajú na snehu. Stále sa smiali a udierali ručičkami do snehu. Milujem ich, sú to tie najkrajšie deti na svete a to nehovorím len preto, že sú moje. Dobre, tak hovorím. Alice vzala do svojej maličkej rúčky trošku snehu, veľa sa jej tam aj tak nezmestí a hodila ho po Emmovi. Ten sa rozplakal, pretože sa mu to vôbec nepáčilo a hneval sa, že ho Alice prekabátila. Prišla som k nemu a vzala som ho na ruky, aby som ho upokojila. Nič ho neupokojí viac, ako náruč mamičky. Moja škodoradostná Alice sa chichúňala a tak ju Emm premiestnil preč. Toto ešte nikdy neurobil, teda nie vonku. 

„Čo si to urobil? Okamžite ju vráť!“ skríkla som naňho, ale on sa smial. Prišlo mu smiešne, ako sa o ňu bojím a toto bola jeho pomsta za ten sneh.

Ja som nevedela, kam sa mám rozbehnúť. Doprava? Doľava? Moje premýšľanie našťastie prerušil plač mojej malej. Pozrela som prísne na Emma a rozbehla som sa za plačom. Malý v mojom náručí kričal, výskal od radosti. Mal rád, keď som bežala rýchlo. Je to dieťa, ktoré si neuvedomuje vážnosť svojho konania, ale ako jej mohol toto urobiť? Alice neprestávala plakať, ale vďaka Bohu som ju už videla, ale zarazila som sa. Bol tam s ňou nejaký veľký čiernovlasý chlap a šušlal na ňu.

„Maličká, neboj ša. Ja šom dobrý ujo. Kde máš mamičku?“ Prosím neublíž jej, opakovala som si v duchu. Malá si ma však všimla a ukázala mojím smerom. Ten veľký chlap sa však neotočil, podišiel k nej bližšie a chcel ju vziať na ruky, ale to som už zakročila ja. Mojej dcéry sa nedotkne.

„Opováž sa jej dotknúť a to bude tvoje posledné čo urobíš,“ zavrčala som. Bola som ako vlčica brániaca svoje mláďa. Emmettka to vystrašilo, tak som si ho viac privinula do náruče a začala som ho tíšiť.

„Emmko, pšššt neplač. Mamička ťa nedá,“ knísala som ho v náručí.

„Ja neplačem a ty nie si moja mamička,“ povedal ten veľký v návale smiechu. Magor. Prečo si myslí, že hovorím s ním. Otočil sa a ja som to pochopila. Skoro mi malý vypadol z rúk. To nemôže byť on. To nie je možné. 

„Bella? Ty si medzi nami živými?“ spýtal sa ma a ja som neveriacky krútila hlavou.

„Pche, že živými,“ odfrkla som si. Veď je bohvieako dlho mŕty. „Pokiaľ viem, upíri živí nie sú. A čo tu, dopekla, robíš Emmett?“ Svet je obrovský a ja práve tu na Aljaške, čo je skoro Bohom zabudnuté miesto, stretnem niekoho z Cullenovcov.

„A čo robíš tu?“ Čo asi, skrývam sa pred svetom s deťmi tvojho brata.

„Šla som na jahody ako Maruška v dvanástich mesiačikoch. Preboha, Emmett, asi tu žijem.“ Mala som takú zlosť. Prešla som okolo neho a vzala si Alice na ruky. S bratom si vymenili krivé pohľady a Emmett, starý Emmett, sa tomu zasmial.

„Asi sa majú radi, ako pozerám.“ Chlapec nám je všímavý. 

„Hej, majú. Diky, že si na ňu dozrel. Maj sa pekne.“ Otočila som sa a chcela odísť, ale on ma predbehol.

„Kam si akože myslíš, že ideš?“ On je asi mimo. Hádam si nemyslí, že tu s ním ostanem. Doteraz na mňa kašľali, tak čo chce teraz odo mňa? 

„Idem domov, kam by som asi tak išla,“ povedala som rázne a nemala som chuť to viac predlžovať.

„Aha...  Zase zdrhneš? Opustila si môjho brata, nafingovala si svoju smrť, ale predtým si nás dokonale zblbla,“ vrieskal po mne a to ma vytočilo. A čo to trepe? Ja som opustila Edwarda? Ja som nafingovala svoju smrť? On asi pozerá veľa filmov.

„Ty si čo za debila? To z čoho ma tu obviňuješ, je hlúposť.“ Položila som svoje deti na zem a schmatla som ho pod krkom, čo nečakal. „Ja som tvojho brata milovala, milovala som ho viac ako svoj život. On sa na mňa vykašľal, nehľadal ma, nezisťoval, čo sa so mnou stalo a vraj upír má lepšie zmysly a čuch. Hovno! Je to sviniar, ktorý si užil a odkopol ma. A vaše kecy, že patrím do rodiny. A ty si sa hral na to, aký si veľký a skvelý brat. Ha-ha.“ Bola som zúrivá. Takúto sa nepoznám. Stál na mieste, nepohol sa, bol ako soľný stĺp, neschopný pohybu.

„Ideme domov, zlatíčka moje. Mamička už nemá čo viac povedať tomuto pánovi.“ Vzala som deti a rozbehla som sa preč. Emmett za mnou nešiel. Našťastie.

Dobehla som domov a rozplakala som sa. Tu by som nečakala, že niekoho z nich stretnem. Za iných okolností by som jasala, ale takto nie. Teraz už určite všetkým povedal, že som tu a budú sem chcieť prísť. Musím odísť. Nemôžem sa tu viac zdržiavať, už tu nie som v bezpečí.

Moji anjeli už spinkali v postieľke a spokojne odfukovali. Pohladila som ich po tváričkách a pobozkala na čielka. Musím baliť, musím chrániť svoje deti. O mne nech si myslia čo chcú, mne nech urobia čo chcú, ale moje deti nikdy nedostanú. Za hodinku som mala zbalené a rozhodla som, že keď moje zlatíčka vstanú, tak odídeme. Neviem kam, neviem na ako dlho, ale musím. Niekto zaklopal na dvere. Jacob. Prvé čo ma napadlo. Jedine Jake vie, že kde bývam. Utekala som otvoriť dvere, ale toho, čo tam stál, som nečakala.

„Ty? Čo tu chceš?“ Emmett stál pred mojimi dverami s obrovskou dvojmetrovou palicou, ktorá bola vyššia od neho a na konci boli zavesené biele bombarďáky. Tie asi nepatria jemu a verím, že ani Rosalie nie.

„Bella, prosím, vypočuj ma. Prišiel som v mieri. Aha, aj vlajku mám,“ usmial sa na mňa presne tak nevinne, ako môj malý Emmko. Môžem sa na neho hnevať? Skočila som mu okolo krku a silno som ho objala.

„Chýbal si mi,“ povedala som plačlivo a vychutnávala som si objatie svojho brata.

„Aj ty mne, sestrička. Nepozveš ma ďalej?“ Usmial sa.

„Samozrejme, poď ďalej,“ pozvala som ho dovnútra. Predtým však prebehol k autu a vybral z neho veľa tašiek.

„Vykradol si obchod?“ spýtala som sa, keď ukladal tašky na zem v obývačke.

„Nie, nevykradol, ale máš deti a sú to môj synovec a neter.“ Onemela som. On to vie, on to tuší? Ako na to prišiel? „Keďže si moja sestra.“ Takže to nevie, on netuší, že sú to deti jeho brata. Vydýchla som si.

„Posaď sa a hovor, ako sa máš? Čo nové doma? A čo tu na Aljaške robíš? “ Deti hore spali, takže sme sa mohli nerušene porozprávať. Posadila som sa vedľa Emma a zakryla som sa dekou.

„Mám sa celkom dobre, ale už to nie je tak, ako keď si bola s nami ty. Všetci sme sa zmenili od toho dňa, čo sme zistili, že tvoj dom zhorel a boli v tom, že si mŕtva. Carlisle a Esme vkuse pracujú, doma sa zdržiavajú minimálne. Vlastne vidíme ich len, keď ideme spoločne na lov a aj to je zriedkavo. Alice nechodí nakupovať, ide maximálne raz za mesiac, aj to sa po hodine vráti a má so sebou jednu vec. To je proste šialené. Jasper stále uteká do lesa, aby nebol v prítomnosti našich pocitov, lebo sa ide z toho zblázniť. Všetci si totiž dávajú za vinu tvoju smrť, že sme ťa nedokázali ochrániť. Rose, aj keď sa ti to bude zdať divné, je zatvorená v izbe. Mala ťa rada, dokonca veľmi rada, ale závidela ti to, čo máš ty a ona mať nikdy už nebude. Proste sedí v izbe a už sa o svoj vzhľad nestará. A Ed? Toho som nevidel od tvojej údajnej smrti. Zavolá raz za mesiac, niekedy za dva mesiace a povie len „som ok“ a zloží. Musel som odísť, nedalo sa to tam už vydržať. Vzal som si pár vecí a odišiel sem. Máme tu známych, tak som prišiel zrelaxovať a možno zistiť, či tu nebol Ed, alebo či niečo nevedia. To je asi tak všetko.“

Keby ste sa ma teraz spýtali, ako mi je, tak vás pošlem k všetkým čertom. Cítila som bolesť, prázdnotu. Oni ma mali naozaj radi, oni smútia za mnou, dokonca aj Edward odišiel. Slzy sa mi samé spustili a Emm mi ich začal utierať.

„Belli, neplač. Radšej mi povedz, čo tu robíš ty a ako si sa dostala k tým dvom deťom. Ako viem, ako sa robia deti, mamička roztiahne nožičky, a ocko so svojou jašteričkou...“ Tak toto fakt nemusím počúvať. Rozosmiala som sa nad jeho objasnením, ako sa robia deti.

„Emmett, dosť. Ja viem, ako sa robia deti, takže to mi nemusíš hovoriť,“ usmiala som sa na neho a začala som rozprávať o tom, ako som sa prebrala v La Push, ako som sa kamarátila s Jacobom, ale téme detí som sa vyhýbala. Jediné, čo som spomenula, bolo môj pôrod tu. Emmett ani nedýchal, keď ma počúval. Miestami som v jeho tvári videla zdesenie.

„Bells, môžem sa opýtať? Ale sľúb mi, že sa nenahneváš.“ Prikývla som. Čo také hrozné sa môže opýtať.

„Bola si tehotná, už keď ťa Ed našiel v tom lese?“ Čože? Ako ho to napadlo?

„Edward bol môj prvý,“ neubránila som sa vrčaniu a Emm vyskočil na nohy. 

„Bella, ty si na mňa zavrčala? Počkaj, čo sa tu deje?“ Ou a teraz čo? Alice začala plakať a ja som chcela ísť za ňou, ale môj nadaný synček ju premiestnil do mojej náruče. Super a teraz babo raď.

„Ako, ako si to urobila? Čo si zač? A čo sú oni zač?“ Bol zaskočený a niet sa čo diviť. Malý Emmko sa mi tiež premiestnil do náruče a ja som vedela, že už nie je cesty späť.

„Emm, sadni si. No ták, sadni. Neboj sa ma. Poviem ti to, čo som vynechala.“ Počúvol ma, a tak som sa rozhodla pustiť do rozprávania.

Teraz som mu však povedala všetko o mojej prvej skúsenosti so zvieracou krvou, na to mi povedal, že Bambi prišiel o mamku a dobre sa na tom bavil. Povedala som mu, ako ma Jake opustil hneď po pôrode. Bol prekvapený tým, že mám sčasti schopnosti ako upír a že moje deti majú všetko, čo normálny upír, len s tým rozdielom, že potrebujú spať. Bol fascinovaný a stále sa na niečo pýtal a pritom som tu ja tá, ktorá by sa mala na všetko pýtať. Ja som tá, ktorá ničomu nerozumie. Najviac sa mu páčilo, že on je prvý, ktorý vidí Edwardove deti, a že chce byť krstný otecko. Po pár hodinách som cítila únavu, ale moje ratolesti nie.

„Emmett, ja som už unavená. Nechcem ťa obťažovať, ale nemohol by si na nich dať chvíľku pozor? Stačí mi hodina spánku. Zvládneš to?“ Usmial sa na mňa a v očiach mal iskričky šťastia. Bol rád, že môže byť s nimi chvíľku sám. Videla som na ňom, že ich zbožňuje.

„No šo, moje malé. Ostaneme špolu šami? Maminka ide robiť haji a my ša budete hrať s ujom Emmettíkom,“ šušlal na tých dvoch, ktorý sa stále usmievali. Boli radi, že im niekto venuje toľko pozornosti.

„Ďakujem. Si poklad.“ Ešte som ho pobozkala na líce a aj moje deti a šla si ľahnúť. Bol to veľmi ťažký deň a potrebovala som byť chvíľku sama a oddýchnuť si. Vypnúť a premýšľať nad všetkým, čo sa stalo a čo som sa dozvedela. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 5. kapitola :