Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 8. kapitola

26.06.2012 (22:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1937×

8. kapitola 

Naštartovala a poriadne auto vyhriala, aby to aspoň nejaký čas vydržalo. Poriadne som si pritiahla bundu, ktorú som zapla až ku krku. Otočila som sa na sedadle na bok a hľadala vhodnú polohu. Sedadlo som si posunula trochu nižšie a pohodlne sa doň uložila. Zatvorila som oči a snažila sa nahovoriť samej sebe, že som v pohodlí svojej postele. No zaspať som nemohla. Mala som pocit, akoby ma niekto z vonka pozoroval. Nech som robila čokoľvek, spánok na mňa nešiel. A tak som len ležala so zatvorenými očami a snažila sa na nič nemyslieť, keď ma z môjho nič nerobenia vyrušilo zvonenie telefónu.

Vzala som ho do rúk a pozrela na meno volajúceho. Esme.

„Ahoj,“ pozdravila som hneď, ako som prijala hovor.

„Ahoj, zlatíčko. Chcela som sa ťa spýtať, ako to dopadlo. Prišlo všetko?“ spýtala sa Esme a v hlase mala zvláštny podtón. Akoby očakávanie, alebo neviem čo. Nevedela som to správne popísať.

„Áno, všetko sedelo podľa dodacích listov,“ ubezpečila som ju. „Sú to naozaj krásne kúsky,“ dodala som po chvíli, aby som ju tým upokojila. V telefóne bolo počuť, ako si Esme oddýchla.

„Ďakujem. No dobre, už ťa nebudem rušiť. Len som sa potrebovala ubezpečiť, že aspoň u teba všetko prebehlo hladko, keď mne sa to tu všetko rúti na hlavu.“ S úsmevom som pokrútila hlavou.

„Esme, vieš, že sa na mňa môžeš spoľahnúť. A netráp sa. Viem, že to tam zvládneš. Si predsa jednotka!“

„Bella, mať tak tvoj optimizmus,“ povzdychla si. „Vieš, nie je to ľahké. A nejde len o prácu.“ V jej hlase bol cítiť smútok. Akoby za jej slovami bolo niečo viac. Akoby za niečím smútila a niečo jej chýbalo. Tento pocit som občas mala pri všetkých Cullenovcoch. Ich zvláštne pohľady, ktorými ma občas pozorovali, keď sme boli v škole. Alebo keď sa Carlisle zastavil v obchode vyzdvihnúť Esme a hľadel na mňa s očami plnými nádeje.

„Bude to dobre,“ povzbudzovala som ju. A možno aj sama seba. Tieto tri slová ma často držali nad hladinou a dodávali mi odvahu vstať do nového dňa a čeliť okoliu.

„Verím ti,“ šepla Esme. Prečo mám pocit, že sa už nebavíme o práci? Prečo mám pocit, že už ide o niečo viac? „Oh, už je neskoro a ja ťa zdržujem. Dúfam, že som ťa nezobudila a nevytiahla z teplej postele?“ Teraz už v jej hlase bol cítiť úsmev. No mne to smiešne nepripadalo. Obzrela som sa okolo seba a prezrela si dnes moju improvizovanú posteľ.

„Nie...“ povzdychla som si. „Nevytiahla. Ešte si len idem ľahnúť,“ zaklamala som dúfajúc, že mi na to skočila.

„Bella, deje sa niečo?“ Starosť v jej hlase bola nepochybná.

„Nie, nie,“ skočila som jej rýchlo do reči a hneď vzápätí sa za to, dobre, že nie nafackovala, že som tak zbrklo reagovala a určite sa tým prezradila. „Ale vážne som už unavená. Takže sa maj, Esme.“ Presne tak! Rýchlo to ukončiť, aby na nič neprišla.

„Dobrú noc, Bella,“ ukončila náš rozhovor Esme. Telefón som položila na sedačku vedľa seba a tvár som si chytila do dlaní. Ako málo stačilo a mohla som sa prezradiť.

Zaborila som sa do sedačky a zatvorila som oči. Premýšľala som nad tým, ako sa môj život neustále menil. Z bezstarostného dieťaťa sa stalo dieťa nechcené. Utláčané a odvrhované. Kamarátmi, rodinou. Najprv mama, potom otec. Stal sa zo mňa odpad spoločnosti, hoci som sa o to sama nijako nepričinila. A potom som pred sebou videla všetkých Cullenovcov. Dokonalá rodina, ktorú ja nikdy nebudem mať. Hoci sa ku mne správali, akoby som k nim patrila a akoby im na mne záležalo, niekde hlboko vo vnútri mňa som mala pochybnosti. Akoby to nerobili z čírej nezištnosti. Akoby to malo nejaký úmysel. Prečo by sa ku mne niekto správal milo a s takou láskou? Vždy tým všetci niečo sledovali a teraz si sem naklusajú oni a myslia to úprimne? Ale prečo? Nedávalo mi to nijaký zmysel. Veď oni k tomu nemali žiadny dôvod.

Hoci ma tieto myšlienky znepokojovali, podivným spôsobom ma ukolísavali. Mala som pocit, že ma unášajú a ja plávam na obláčiku pohody. Na tvári som cítila úsmev a cítila som sa tak pokojná. Prestali ma trápiť dotieravé myšlienky a ja som si uvedomovala, že konečne zaspávam. Uvoľnila som sa a nechala som sa poddať.

„Bella,“ volal na mňa niekto. Volal a unášal ma z tej pohody.

„Hmm...“ zamrmlala som. Nechcela som sa prebudiť. I v tom stave nevedomia som si uvedomovala, že mám konečne pokojný spánok a nič ma neťaží.

„Bella, no tak,“ stále naliehal ten známy hlas. Kto to je a čo odo mňa chce? Stále mi vŕtalo hlavou.

„Bella, zobuď sa!“ Teraz už ten hlas znel naliehavejšie.

Aké zobuď sa? Čo? Veď ja...

Otvorila som a zažmúrila do tmy. Nechápavo som sa obzerala okolo seba a snažila sa spomenúť, kde som. Až keď som zaregistrovala vnútro auta, až vtedy som si spomenula, čo sa udialo a že som sa rozhodla prespať v aute. Pretrela som si zalepené oči a zívla som.

„No, konečne, Bella,“ ozvalo sa z vonka a ja som od ľaku celá poskočila. Vystrašene som pozrela napravo a uvidela Emmetta nalepeného na skle.

„Emmett? Čo tu robíš?“ spýtala som sa nechápavo, keď som stiahla okienko.

„Čo tu ja robím? To ty mi povedz, prečo si sa rozhodla uložiť sa v aute?“ vyčítal mi. Previnilo som sklopila zrak a obzerala som sa všade okolo seba, len aby som nemusela hľadieť na Emmetta. Popri tom som premýšľala nad vhodnou výhovorkou.

„Vieš, Emmett...“ začala som zo seba jachtať, a potom som na to prišla. Hodila som po ňom previnilým úsmevom.

„Chytila ma únava, tak som si schrupla, aby som sa náhodou niekde nevybúrala.“ Emmett na mňa vypúlil oči, a potom sa pozrel pred auto. Zahľadel sa na koniec ulice, a potom znova na mňa.

„To už si nemohla prejsť tých sto metrov domov?“ Neveriacky na mňa pozeral a občas strelil smerom k nášmu domu. No, tak toto asi nebola dobrá výhovorka.

„Ehm...“ vykoktala som zo seba. „No, ja... Nevedela som, že som tak blízko pri dome.“ Emmett pozdvihol obočie a stále ma prepaľoval pohľadom.

„Otvor mi dvere a pusti ma k sebe!“ Prehovoril nakoniec hlasom, ktorému sa nedalo odporovať. Nahla som sa k dverám spolujazdca a odistila. Kým on prechádzal k dverám, vzala som tašku, pohodenú na sedadle a hodila som ju dozadu, aby som Emmettovi urobila miesto. Na to sa dvere otvorili a Emmett sa usadil vedľa mňa.

„Takže,“ začal. „Teraz sa s tebou chcem porozprávať a neprerušuj ma!“ zahlásil, keď už som sa chystala otvoriť ústa a protestovať.

„Viem, že sa niečo deje!“ Zdvihol prst a zapichol ho smerom do mňa. „Neprerušuj!“ Znova ma zahriakol, na čo som len otvorila a znovu zavrela ústa. Prikývla som a počúvala. Nemala som možnosť sa vyjadriť. Možno, keď sa vyrozpráva, dá priestor aj mne.

„Takže, ešte raz. Viem, že sa niečo deje. Poznám ťa. A viem aj to, že nám neveríš. Aj to ti je poznať na očiach. Tak to teraz pekne vyklop a nesnaž sa mi nahovoriť, že je všetko v poriadku. Pretože keby bolo všetko v poriadku, nenájdem ťa uprostred noci spať v aute na ulici. Máš vôbec predstavu o tom, čo sa ti mohlo stať? Len tak si to ustlať v aute. Prečo nie si doma?“ S otvorenými ústami som hľadela na Emmetta. Videla som, že otvára ústa a stále niečo melie, ale ja som ani za svet neprišla na to, čo.

„Bella! Vnímaš ma?“ Len som prikývla a potešila som sa, že konečne počujem.  Ono, vlastne som počula stále, ale po vete „Viem, že nám neveríš.“ , som akosi stratila niť. A stále dumala nad tým, prečo by som im nemala veriť, a prečo si to myslia.

„Takže, už mi to vysvetlíš?“ naliehal stále Emmett.

„Nooo... A čo?“ nechápavo som naňho pozerala.

„Bella! Tebe už preskočilo? Tak po poriadku. Najprv ti chcem povedať, že ak máš nejaké problémy a nechceš, aby o nich hocikto vedel, pokojne mi ich povedz. Zver sa a zostane to medzi nami.“ Mala som pocit, že sa ma snaží silou-mocou presvedčiť, že jemu dôverovať môžem. No mne sa zdal Emmett z Cullenovcov najmenej dôveryhodný. Neustále si zo všetkého robil žarty a všetko otáčal na vtip. No teraz, pri pohľade naňho, som zneistela. Nemal na tvári žiadny úškrn, ako vždy. Teraz bol smrteľne vážny. Akoby mal strach. Veľký nebojácny Emmett má strach! Ale z čoho?

„Emmett, ty si posledná osoba, ktorej sa zverím so svojimi problémami. Nepotrebujem, aby si to všade vybľabotal. Na to je to príliš vážne,“ vysvetľovala som mu a pri tom krútila hlavou zo strany na stranu, aby som svoje slová ešte zdôraznila.

„Dobre, dostali sme sa teda k tomu, že problémy máš. Super. Už to nemôžeš poprieť.“ Na tvári mal víťazný výraz. A sakra! Takto sa nechať napáliť. Dostal ma.

„Emmett, nedostaneš to zo mňa. Áno, mám problémy, ale nič, čo by som nezvládala.“

„To vidím. Preto si sa uložila v aute? Máš strach ísť domov? Je v tom tvoj otec?“ Emmett na mňa súcitne hľadel. Nechápala som, kde sa to v ňom berie, no zrazu som mala pocit, že to zo seba potrebujem dostať. Lenže zveriť sa Emmettovi? Nesúhlasne som pokývala hlavou. Aj keď ma už slová pálili na jazyku, nevedela som ich zo seba dostať.

„Skús mi aspoň trochu veriť,“ prosil Emmett. Pozrela som naňho a úplne som sa stratila. V jeho pohľade bolo toľko pochopenia a súcitu.

„Emmett, je to zložité,“ snažila som sa stále odporovať.

„Ja viem. Život nie je ľahký a ver, že ja o tom viem svoje. Ale možno, keď sa zveríš a uľavíš svojej duši, pomôže ti to. Chce to len trochu dôvery.“ Pochybovačne som naňho pozrela a uškrnula sa.

„Ja viem, nie som ten najdôveryhodnejší človek. Lenže to, ako sa správam, je len pretvárka. Vieš, radšej všetko beriem s humorom. Pozerám sa na svet ružovými okuliarmi, aby som to všetko okolo seba zvládol. Nemysli si, že len ty máš problémy. Ver, že ich máme aj my. Hoci sa tak netvárime, alebo sa to skôr snažíme zakryť, aj my trpíme. A možno viac, ako ty.“ Hľadela som naňho a snažila som sa pochopiť jeho slová. Jeho tvár bola plná smútku, ale akoby mu niečo bránilo vysloviť zvyšok slov. Zostali mu visieť v hrdle, a to ho doslova ničilo. Natiahla som k nemu ruku a stisla ju. Pozoroval naše spojené ruky a smutno sa na ne usmieval. A tento jeho pohľad ma presvedčil. On sa mi zveril, aj keď neprezradil všetko, vylial si srdce. Niečo ho trápilo a nielen jeho. Toto som vedela naisto. Znovu som mu stisla ruku a tým ho donútila pozrieť sa na mňa.

„Chcem, aby si ma vypočul,“ šepla som. „Chcem, aby si to vedel, ale mám strach. Nechcem, aby ma niekto ľutoval, preto radšej mlčím.“ Emmett sa ku mne nahol, pohladil ma po tvári a smutne sa usmial.

„Som tu pre teba, sestrička. Vieš, že by som nedopustil, aby ti ktokoľvek ublížil, ale keď vidím, že trápiš sama seba, trhá mi to srdce. Chcem, aby si sa smiala. Ani si nevieš predstaviť, ako ti úsmev pristane. Celá sa rozžiariš.“ Jeho povzbudivé slová mi vohnali úsmev na tvár. Nedalo sa odolať. Hoci ten úsmev nebol šťastný, bol od srdca.

„Všetko to začalo, ešte keď som bývala u mamy,“ začala som. „Našla si priateľa, s ktorým sa rozhodla žiť. A vtedy som ju stratila. Už sme neboli také priateľky. Chápala som ju. Ja som jej nemohla nahradiť muža. Ale ona mi chýbala. A tak ma poslala za otcom, ktorého som videla naposledy, ako malá. Aj som sa potešila a dúfala som, že bude rád aj on...“ povzdychla som si. „Ale mýlila som sa. Nemá ma rád a som mu len na príťaž. Čo už?“ mykla som ramenami.

„A to je celý problém? Preto nespíš dnes doma?“ spýtal sa Emmett. Prikývla som.

„Už som bola skoro doma, keď som od neho dostala správu, že má dnes návštevu. Tak som sa rozhodla, že prespím v aute. Nemám kam ísť.“ Emmett sa povzbudivo usmial.

„A od čoho sme tu my? Prečo si nezavolala? Veď môžeš prespať  u nás? To ťa nenapadlo?“ povedal vyčítavo.

„Emmett, ja vás nechcem zaťažovať. Už ste pre mňa urobili toľko. Vzali ste ma medzi seba. Ste mi ako rodina. Máte ma radi. Esme mi dala prácu a tým mi tiež neuveriteľne pomohla. Už to je dosť. Nebudem vás predsa zaťažovať ešte aj takýmito vecami. Ja to zvládnem. Je to predsa len jedna noc,“ ubezpečovala som ho.

„Mne sa to tak nezdá. Nemám z tvojho otca dobrý pocit. Skôr sa mi zdá, že by sa ťa najradšej zbavil. Prepáč, je to tvoj otec... Ale všimla si si, ako sa na teba opovrhujúco pozerá? Pretože ja som to videl už nie raz a nepáči sa mi to, Bella.“ Vedela som, že Emmett má pravdu. Presne to isté som cítila aj ja. A otec mi to nie raz dal najavo, ale nemohla som s tým nič urobiť.

„Emmett, je to môj otec. Nezmením ho.“ Emmett ma znova pohladil po tvári.

„Ale nepotrebuješ ho a ani on teba,“ odfrkol si zhnusene a zadíval sa von oknom smerom k nášmu domu. Potom pohľad odvrátil a pozeral len neprítomne pred seba. „To mi ťa potrebujeme,“ šepol. Musela som sa pousmiať.

„Emmett, počuješ sa?“ Pozrel na mňa, no v jeho tvári nebol ani náznak po tom, že by žartoval. Aj ja som zvážnela.

„Ako si to myslel?“ naliehala som. Emmett len pokrútil hlavou.

„Nechaj to tak, Bella. Nemôžem ti to povedať. Časom na to prídeš aj sama.“ Jeho pohľad bol smutný a plný bolesti. Ten jeho strápený výraz ma donútil prestať sa vypytovať. Videla som na ňom, že ho to bolí a nechcela som mu spôsobovať ešte viac bolesti. Po chvíli sa prudko nadýchol a pozrela na mňa. V očiach mal iskričky.

„Tak, čo teraz?“ Nechápavo som naňho pozrela.

„Čo, čo teraz?“

„Čo budeme robiť?“

„No, neviem, ako ty, Emmett, ale ja sa sem znova uložím a budem sa snažiť aspoň trochu pospať. Aj keď...“

„Tak to ani náhodou,“ skočil mi do reči. „Za prvé - je tu zima a do rána zamrzneš. Za druhé - je to tu pohodlné, ako na elektrickom kresle a za tretie... No, to ešte neviem, ale niečo ma napadne. A kým budem premýšľať, ty si sadneš na miesto spolujazdca a ja ťa odveziem k nám domov, kde sa pohodne vyspinkáš.“ S tými slovami sa ku mne nahol, odistil moje dvere a už aj ma vystrkoval von z auta.

„Emmett...“ snažila som sa odporovať.

„Padaj už z toho auta,“ skríkol s hraným hnevom, čo ma rozosmialo.

„Veď už idem.“ Vystúpila som z auta a o chvíľu sa s ním míňala pred kapotou, kde sa na mňa víťazne uškrnul a už aj sadal za volant.

„Vedel som, že môjmu šarmu neodoláš. Žiadna neodolá,“ preniesol hrdo.

„Emmett!“ Snažila som sa, aby môj hlas znel káravo, ale pri pohľade na tohto chlapca sa to nedalo a ja som sa zasmiala. „Máš pravdu! Keď ti podľahla taká bohyňa ako Rosalie, musí v tom niečo byť.“

„Ach, moja Rose,“ vzdychol Emmett. „Asi by sme si mali pohnúť, lebo bude zúriť, že kde som a nezohrievam jej posteľ.“ Prekvapene som otvorila ústa a musela sa začervenať, keď som si uvedomila, čo jeho slová znamenali. Vedela som, ako sú na tom vo vzťahu, ale počuť to takto... Bola som taká ohúrená, že som si ani neuvedomila, že sme sa už pohli. Pozerala som von oknom a sledovala som krajinu ubiehajúcu okolo nás. Zrazu ma niečo napadlo.

„Emmett, čo si tam vlastne robil?“

„Kde?“ spýtal sa prekvapene Emmett.

„No, pri našom dome. Čo si tam robil? Ako si sa tam zjavil?“

„Aha. No... Bol som sa prejsť.“ Jeho tvárou prešiel previnilý výraz. Neverila som mu ani slovo.

„Prejsť? V noci? A tak ďaleko od domu?“

„Vieš... Mal som dnes s Rose takú menšiu výmenu názorov a nejako sme sa nepohodli. Potreboval som sa prevetrať, a tak som odišiel. Prechádzal som sa a premýšľal a náhodou som zazrel známe auto. Nedalo mi to, a tak som sa šiel pozrieť. Poviem ti, bol som veľmi prekvapený, keď som ťa tam uvidel.“

„Prečo ste sa pohádali?“ Ignorovala som jeho narážku na môj nočný pobyt. Mala som starosti o tých dvoch.

„Ale nič, vážne. Vieš, aká je. Stále jej niečo vadí, no a tak sme sa pochytili. Ale ono to prejde, neboj. Jej to nikdy dlho nevydrží. Akurát ma pár dní nepustí k sebe do postele.“ Emmett pri posledných slovách mykol ramenami.

„Radšej nechcem nič vedieť,“ povedala som a pozrela von oknom, aby nevidel tú červeň, ktorá sa mi znova vohnala do tváre. Z Emmettovej strany sa ozval len tichý smiech. Prestala som ho vnímať a pozerala som von oknom. Po chvíli sa mi oči začali sami zatvárať a ja som upadla do spánku.

Tak, Emmett sa nám vyfarbil. Stal sa z neho precitlivený upír plný citov a pochopenia. Dúfam, že sa vám takýto Emmett páči a nepohrdnete ním. :D

V ďalšej kapitole Bellu čaká prvá noc u Cullenovcov. Čo sa dozvie? A čo ju prekvapí?

Vaša GCullen. :D 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 8. kapitola: