Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 25. kapitola

04.12.2012 (11:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1947×

25. kapitola

Sedel som v izbe, o ktorej mi Esme tvrdila, že ju zariaďovali pre mňa. Moja izba. Všetko v nej bolo také neosobné, chladné. Nie moje. Veľká posteľ, ktorú som nikdy v izbe nemal, keďže som ju nikdy ani nepotreboval. Čierna pohovka pod oknom. Písací stôl, na ktorom bola položená nová verzia počítača. Vraj notebook, ako ma už stihol informovať Emmett. Akoby som bol v izbe niekoho cudzieho. Nič sa mi tu nezdalo moje, až na knihy zoradené na policiach. Tie jediné mi boli známe. Aj keď i medzi nimi by sa našli nejaké nové, ktoré som nepoznal.

Aspoň ten výhľad z okna mi bol povedomý. Bolo to už síce dávno, čo sme v tomto meste bývali a tiež to bol iný dom, ale tieto lesy mi boli známe. Možno to bolo len kvôli nim. Neviem. Ale tie okolité lesy mi pripomínali domov. Sadal na ne súmrak. Boli to už tri hodiny, čo Alice odprevadila Bellu domov. A tak som tu len sedel a premýšľal o slovách, ktoré som tam dolu vyriekol.

Nechcel som odísť. Chcel som tu zostať. Byť pri nej a chrániť ju. Ale nebolo to možné. Musel som zmiznúť z jej sveta a ona by mala zabudnúť. To by bolo najlepšie. Lenže darmo som chcel myslieť na útek, darmo som sa bránil a presviedčal sám seba, že tak by to malo byť, keď z každého kúska tohto domu sa na mňa valili obviňujúce myšlienky.

V mysliach mojej rodiny som bol pokrytec, sebec, arogantný, krutý, dokonca i srab. Tým posledným ma každých päť minút častoval Emmett. Vraj si to neodpustí a bude mi to pripomínať do konca mojej existencie. No i tak som nehodlal ustúpiť. Musia to pochopiť. Veď to robím len pre ňu.

„Ty to nemôžeš myslieť vážne!“ skríkla od otvorených dverí Alice. Ani som nezaregistroval, kedy sem vtrhla a dokonca som ani nepochytil jej myšlienky, ktoré ma mali varovať, na čo sa chystá. Prudko som vstal, pretože jej príchod ma vytrhol z premýšľania, a zaujal som obranný postoj podtrhnutý tlmeným zavrčaním. Hneď, ako som však zaregistroval, že to je Alice, moja malá sestrička, postoj som uvoľnil.

„Alice, už som vám to povedal,“ začal som sa brániť, lenže ona mi nedala priestor. Vykročila smerom ku mne a v jej výraze bol hnev. Ruky zaťaté v päsť, chrbát mierne nahrbený a na tvári výraz odhodlania. Zastavila sa len krok odo mňa a ja som mal možnosť vidieť ten hnev zblízka.

„Nie! Nepovedal! Stále si len omieľaš to svoje, ale ani raz si nepoužil rozumný argument, ktorý by nás mal presvedčiť,“ stále kričala Alice.

Oči mala upreté do tých mojich a ani raz s nimi neuhla. Prebodávala ma a jej myšlienky presne kopírovali jej slová. Povzdychol som si a odvrátil od nej pohľad, ktorý som zabodol do podlahy pri mojich nohách. Stáli sme na bledom koberci, ktorý vyzeral ako zlatý a ladil so závesmi, ktoré viseli popri oknách. Zrazu sa mi jeho štruktúra zdala veľmi zaujímavá.

„Pozeraj sa mi do očí, keď s tebou hovorím!“ pichla do mňa prstom Alice a opäť moju pozornosť privolala na seba. Zdvihol som teda zrak z toho koberca a zabodol ho opäť na ňu. Jej výraz sa nezmenil.

„Čo chceš počuť, Alice? Argument, že je pri nás v nebezpečenstve ti nestačí?“ oboril som sa na ňu, no nemienil som prestať. „Vieš si predstaviť, čo jej urobí Aro, keď sa dozvie, že to ona ma zachránila? Si ochotná ju tomu všetkému vystaviť? Prečo to nemôžeš pochopiť? Prečo nedokážeš...“

„Nie, Edward,“ prerušila ma. „Toto nie je argument, pretože sám vieš, že už to neutajíme. Ak sa s Arom stretne hocikto z nás, zistí si o Belle všetko. Ona už nie je v bezpečí, ani keď odídeme. Len keď zostaneme s ňou, ju môžeme dostatočne ochrániť. A hovor si a mysli, čo chceš, ale je to tak!“ trvala si Alice na svojom.

V myšlienkach mi poslala víziu, ako by to dopadlo, keby sme odišli. Aro by sa to dozvedel a Bella by nebola uchránená od jeho hnevu. Nie! kričalo moje vnútro. Toto som nemohol dopustiť. Tá bolesť, ktorá sa ma zmocnila po jej vízii, bola neznesiteľná. Skolila ma a ja som sa zosunul na kolená, vzlykol a schoval si tvár do dlaní. Alice sa zosunula ku mne. Cítil som jej ruky, keď ma objala, ale jej dotyk nebol dosť upokojujúci.

„Nedokážem to,“ šepol som medzi prsty príliš potichu, ale vedel som, že Alice počuje každé moje slovo. Pocítil som, ako ma pevnejšie stisla a v myšlienkach ma upokojovala.

„Ja viem, že to dokážeš. Viem, že nedopustíš, aby sa jej niečo stalo. Ale to všetko dokážeš len vtedy, ak jej budeš na blízku,“ šepkala Alice medzi pohladeniami. Tak veľmi som jej chcel veriť. Tak veľmi som túžil, aby mala pravdu, ale v skutočnosti som vedel, že to ja som ten, čo jej môže najviac ublížiť. Nie Aro, nie garda, nie iní upíri. To ja som pre ňu tá najväčšia hrozba.

„Alice,“ zdvihol som k nej zrak. „Ty nechápeš, ja tu naozaj nemôžem zostať. Musím odísť. Ona...“ Hlas sa mi zadrhol v krku. Nedokázal som to povedať nahlas. Nedokázal som Alice vysvetliť, že vôbec nechápem veci, ktoré sa okolo mňa a Belly dejú. Tie podivné pocity, ktoré cítim, keď je nablízku. Tá podivná úzkosť, ktorá sa ma zmocňuje, keď si uvedomím, že by som ju mohol stratiť. To všetko ma spaľovalo a podkopávalo mi nohy.

Alice si smutne povzdychla a o kúsok sa odo mňa odtiahla. Už ma neobjímala, len na mňa upierala nechápavý pohľad. V jej hlave sa preháňalo množstvo myšlienok, ktoré som len s ťažkosťou zachytával. Premýšľala o Belle a o mne. Tušila, že sa niečo stalo, ale nevedela nič pochopiť. Náhle sa jej v očiach zaiskrilo.

„Čo sa presne stalo v tej jaskyni?“ spýtala sa, akoby jej práve táto otázka mohla dať odpovede na všetky ostatné. A nemýlila sa. Práve táto otázka to ako jediná mohla všetko vysvetliť. Zmätene som sa jej pozrel do očí, ale jediné, čo som tam zahliadol, bol len obyčajný záujem. Vyskočil som na nohy a natiahol k nej ruku.

„Nie tu. Poď!“ zašekal som. Alice vstala, vložila svoju ruku do mojej a spolu sme vyskočili z okna a rozbehli sa do lesa. Až keď sme boli dostatočne ďaleko od domu tak, že nás nemohol nikto počuť, zastali sme. Podišiel som pár krokov k stromu, o ktorý som sa oprel. Zhlboka som sa nadýchol, akoby mi to mohlo pomôcť. Lenže uľava neprišla a tak som zaklonil hlavu a pozrel na zmrákajúcu sa oblohu.

„Je tu krásne,“ povedal som neprítomne po tom, čo som do seba nasával atmosféru lesa. Tak upokojujúcu a uvoľňujúcu.

Alice sa obzrela okolo seba a len letmo prikývla. Jej hlava bola stále plná očakávania, no nechcela ma do ničoho nútiť. Presunul som zrak z oblohy a pozrel na svoju sestru. I po tých skoro dvadsiatich rokoch bola úplne rovnaká. Nič sa na nej nezmenilo až na nový štýl obliekania, ktorý prispôsobila tejto dobe.

„Je to už dávno,“ znova som prehovoril vetou, ktorú neočakávala. Ale pochopila, na čo narážam. Veľakrát sa v minulosti stalo, že sme spolu vypadli z domu, aby sme si dopriali súkromie a porozprávali sa o veciach, ktorými sme nechceli zaťažovať nikoho z rodiny.

„Áno, to je,“ odpovedala mi Alice a tým potvrdila, že pochopila, o čom som vravel. Venoval som jej jeden úsmev. Nebol síce príliš šťastný, ale Alice mi ho opätovala. Podišla pár krokov a posadila sa mi k nohám. Nenapodobnil som ju, zostal som stáť a pozerať na ňu zvrchu. Bola netrpezlivá, ale nedávala to na sebe poznať. Opäť som si povzdychol.

„Stalo sa niečo... Ja neviem, čo presne to bolo, ale...“ Zrazu som nevedel, ako pokračovať. Alebo ako jej to celé vysvetliť. Sám som to nechápal.

„Nič som nevidela,“ priznala sa a pokrútila hlavou. „Nemala som o Belle videnie odvtedy, čo odišla. Keď sa na cestu chystala, nie raz som sa dívala do budúcnosti, aby som sa presvedčila, že to zvládne. Všetko bolo v poriadku. Ale odvtedy, čo odišla, som to skúšala veľakrát, ale nič som nevidela,“ prezradila mi Alice svoje obavy.

„A teraz?“ Alice len nesúhlasne pomykala hlavou.

„Je to nejasné,“ potvrdila mi, čoho som sa obával. Nejasnosti, to bolo to zjavné, čo medzi mnou a Bellou bolo. Lenže, ako to všetko pochopiť? Netušil som, či to pomôže, ale mal som pocit, že ak by som to Alice všetko porozprával, získam na to iný pohľad.

„Možno...“ Alice sa zasekla a znova sa mi uprene zahľadela do očí. Čo sa stalo v tej jaskyni? Spýtala sa v myšlienkach.

„Neviem,“ pokrútil som nesúhlasne hlavou. „Ona... Zachránila ma tým, že mi dala svoju krv, ale po tom, čo som sa jej napil... Alice, je to silné, veľmi silné. Ťahá ma to k nej a ja sa tomu nedokážem brániť. Cítim, že by som mal stáť pri nej, pomáhať jej, chrániť ju, ale... Desí ma to,“ priznal som sa a sklopil zrak k Aliciným nohám.

Nemal som teraz odvahu čeliť jej pohľadu. Nechcel som vidieť ten výsmech v jej očiach, to pohŕdanie v tvári, ten úškrn na jej ústach. Zaznamenal som, ako sa Alice zdvihla a pristúpila tesne ku mne. Rukou mi prešla po tvári, čím ma donútila pozrieť sa na ňu. V očiach mala pochopenie.

„Miluješ ju.“ Neznelo to ako otázka, skôr ako by tým chcela ubezpečiť seba i mňa.

„Láska.“ Nesúhlasne som si odfrkol. „Alice, nemyslím si, že to je láska. Nie je to ten cit, ktorý vidím na vás. Nie je to to, čomu sa chceš dobrovoľne poddať. Po čom z celého srdca túžiš. Je to iné. Ja ju potrebujem. Mám pocit, že bez nej som nikto, že bez nej nedokážem žiť, že bez nej to nezvládnem, ale akoby to všetko bolo nasilu. Akoby ma do toho niečo nútilo a nerobil som to dobrovoľne. Keď je na blízku, vidím len ju, vnímam len ju, cítim len ju a to niečo, čo ma k nej tiahne. Ale keď na blízku nie je, môžem sa slobodne nadýchnuť, môžem žiť, môžem dýchať, aj keď je to s veľkou bolesťou, ale ide to. No vzápätí na to si na ňu spomeniem a zasa nie som úplný,“ dokončil som svoju reč. Alice ma po celý čas počúvala. Teraz len súhlasne pokývala hlavou.

„Presne o tom vravím, Edward. A ty by si to mal vedieť najlepšie. Si jediný, kto vidí do našich hláv, musíš predsa vedieť, že láska je práve takáto. Veď si to zober, keď sme v školskej jedálni plnej dievčat, ktoré majú oči na Jasperovi. Komu patrí jeho pohľad?“

„Tebe,“ odpovedal som v okamihu, na čo sa Alice pousmiala, ale hneď pokračovala ďalej.

 „Kto je pre Rose ten najdokonalejší?“

„Emmett,“ prehlásil som s úsmevom. Všetci sme vedeli, že Emmett príliš rozumu nepobral, no Rose ako jediná videla v ňom toho najdokonalejšieho aj cez jeho nedostatky.

„Kvôli komu sa Carlisle vracia každý večer domov a koho prvého objíma?“

„Esme.“ Ďalšia pohotová odpoveď.

„Áno, hoci svoju prácu miluje nadovšetko, dokázal by sa jej kvôli Esme vzdať?“ Na toto nepotrebovala Alice odpoveď, stačilo jej len prikývnutie.

„Pred koho sa postavia Jasper, Emmett a Carlisle, ak je rodina v ohrození?“

„Pred vás, svoje polovičky.“ Alice sa pousmiala.

„A pred koho by si sa postavil, keby sa dnes, keď si sa objavil doma, pritrafilo niečo ohrozujúce?“

„Pred Bellu,“ vzdychol som.

„Vidíš a o tom je láska,“ uzatvorila to Alice značne spokojná sama so sebou, ruky si oprela vbok a na tvári mala víťazný úsmev. Až teraz mi jej slová začali zapadať na správne miesta. Akoby každým nádychom prichádzalo presvedčenie, že to všetko je pravda. Že ona je tá jediná, pre ktorú chcem žiť. Že ona je tá jediná, ktorá dáva zmysle môjmu životu. Pre ňu som bol stvorený. Na ňu som roky čakal.

Na tvári sa mi formoval úsmev, ktorý hneď pohasol, ako som si spomenul na Arove slová o proroctve.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Alice, ktorá si všimla pohasnutia môjho nadšenia.

„Ja... Nepovedal som vám všetko,“ priznal som sa. Vedel som, že by som to mal tajiť, ale Alice bola jediná, ktorej som vo všetkom a vždy dôveroval. Ak som to niekomu mal povedať, bola to práve ona, ktorá mala poznať celú pravdu. Zase sa zachovala ako pred chvíľou. Do ničoho ma nenútila, len napäto očakávala, čo zo mňa vyjde.

„Do Volterry som nebol zavolaný len kvôli Arovmu rozmaru. Išlo o niečo iné,“ vysvetľoval som s námahou, ale hlavne so strachom. Áno, obával som sa Alicinej reakcie, ale už bolo neskoro ustúpiť. Moja sestrička len pokývala hlavou, čím ma nabádala pokračovať.

„Aro získal upíra s podivným darom, ktorý je veľmi podobný tomu tvojmu. Ale pri ňom nejde o rozhodnutia ako pri tebe. Je niečo ako prorok. Arovi prezradil jedno proroctvo, ktoré sa priamo týkalo mňa a myslím, že i Belly.“ Alice sa nervózne ošila. V mysli jej prebehla myšlienka, ktorá ju vydesila, ale zároveň i upokojila. Obaja sme vedeli, ako Aro o nás vždy usiloval, preto ju upokojilo to, že možno o nás teraz už nebude mať záujem, keď má niekoho s takýmto darom. Ale zároveň mala strach, o čom to proroctvo bolo.

„Vraj ide o to, že sa upír zamiluje do ľudskej ženy a budú sa milovať takou láskou, že z nej vzíde dieťa, ktoré by malo ohroziť náš svet,“ vysvetlil som jej znenie proroctva. Alice nesúhlasne pokývala hlavou.

„Upíri nemôžu mať deti,“ vyslovila svoje myšlienky, ktoré jej na tom najviac nesedeli.

„Práve o to ide, Alice. Sila proroctva a lásky, ktorú prinesie, dokáže nemožné a tým by malo byť práve to dieťa. Jediné svojho druhu, s veľkou mocou a silou, možno s mnohými darmi. Aro ma nepustil do svojej mysle. Chránil si ju a ukázal mi len časť, ale o čom bol presvedčený, bolo, že ja som ten upír. A ja verím, že Bella je tá žena. Po tom, ako ma k sebe ťahá a púta, sa o tom presviedčam stále. Preto si myslím, že nejde o lásku, je to ako čary. Ako pomätenie zmyslov. Neviem pri nej triezvo uvažovať.“ Poslednú vetu som už len zašepkal, ale nemal som strach, že by ma Alice nepočula. Nešlo len o to, že sme upíri s nadľudským sluchom. Ona visela na každom mojom slovíčku, preto jej nemohlo nič uniknúť.

„Och,“ povzdychla si, keď pochopila moje obavy. „Myslíš, že to, čo cítiš k Belle, je len sila proroctva?“ I ja som si musel povzdychnúť, ale pri tom som Alice venoval súhlasné prikývnutie. „Ale to nie je možné!“ ohradila sa. „Veď Bella by musela reagovať tak isto a ona sa mi nezdala, že by bola z teba hotová. Skôr bola smutná, že to takto dopadlo,“ zašepkala a sklopila zrak, aby mi zabránila pohľadu do jej očí. Nie čo mi na tom nesedelo.

„Alice, o čom to hovoríš?“ Alice nervózne pohodila ramenami a pohľadom kmitala všade okolo.

„No...“ liezlo to z nej ako z chlpatej deky. „Keď som ju viezla domov... Ona sa mi priznala... No, bola skrátka smutná z toho, že si ju od seba odohnal. Dúfala, že budete priatelia. Že ju budeš mať rád tak, ako ju máme radi my.“ Nechápavo som na Alice pozeral. Tá sa prudko nadýchla a pokračovala.

„Bella to nemá ľahké. Matka sa jej zbavila a poslala ju k otcovi, ktorého naposledy videla ako dieťa. Ani ten ju príliš nemá rád a berie ju ako záťaž. Žiada od nej peniaze za to, že uňho býva a okrem toho sa mu stará o domácnosť. Keď má nejakú návštevu, vyženie Bellu z domu, aby sa mu nemotala pod nohami. Vôbec sa k nej nespráva ako otec. Bella v nás vidí viac ako len priateľov. Sme jej rodina. Chápeš to?“

Po jej slovách som nasucho prehltol. O tomto som netušil. Myslel som, že Bella žije obklopená ľuďmi, ktorú ju milujú. Veď ona je taká láskavá a obetavá, ako ju niekto nemôže mať rád. Ako ju môžu takto využívať? Ako sa k nej môžu takto správať vlastní rodičia. Jeden ju odhodí a druhý s ňou zametá. To nie je spravodlivé. A voči Belle už duplom nie.

„To som netušil,“ povzdychol som si.

„Preto nechcem odísť, Edward. Nie je v tom to, že by sme ti chceli odporovať, my sme si Bellu proste zamilovali. Pomáhame jej a staráme sa o ňu. Tu nešlo len o tvoju záchranu. Tu išlo hlavne o jej záchranu.“

Po týchto jej slovách som sa rozhodol. Žiadny odchod sa nekoná. Nenechám tu Bellu samu a nedovolím, aby s ňou niekto takto zaobchádzal. Nikomu nedovolím, aby jej čo i len skrivil vlások na hlave, aby sa na ňu čo i len nepekne pozrel. Budem tu pre ňu, nech sa deje čokoľvek. A keď bude treba, budem bojovať aj so sebou a proroctvom.

Moje drahé čitateľky, ospravedlňujem sa za neskoré pridanie, ale mala som nejaké problémy s PC a hlavne s Wordom. Ale už by to malo byť v poriadku. :D

Dúfam, že som vás nestratila a že sa naša malá komunita nezmenšila. No, o tom ma presvedčí táto kapitola. Ďakujem všetkým za komentáre a dúfam, že sa i pod touto kapitolou nejaké objavia. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 25. kapitola: