Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 22. kapitola

26.10.2012 (07:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1907×

22. kapitola

Kráčali sme mlčky vedľa seba každý ponorený do svojich myšlienok. Neviem, o čom premýšľala ona, ale ja som mal plnú hlavu len jej. Tak, aby si to nevšimla, som ju potajme pozoroval. Sledoval som, ako pokladá nohy, ako si pomáha rukami, keď sa vyskytol nejaký neschodnejší terén, ako s námahou dýcha a pri tom sa jej dvíha hrudník. Doslova som bol pri nej v strehu, neschopný uvoľnenia. Dával som pozor, aby sa nepotkla, aby si náhodou neublížila. Neviem, prečo som to robil, ale nahováral som si, že to je kvôli tomu, aby sa nezranila a mňa znova neovalila vôňa jej krvi.

Áno, to je ten dôvod! Chránil som ju tak vlastne sám pred sebou.

„Ešte je to ďaleko, však?“ spýtala sa, keď sme zastali uprostred lúky v lese a obzerali sa po okolí. Slnko by bolo presne nad nami, keby ho nezastierali husté mraky, ktoré síce pôsobili zlovestne, ale nehrozilo, že by sa z nich spustil dážď.

„Áno,“ otočil som sa na ňu, „a týmto tempom budeš spať pod holým nebom,“ dodal som. Vydala zo seba ťažký povzdych, kvokla si a premasírovala si nohy. Potom ku mne zdvihla zrak a uprene si ma premerala.

„Ako vieš, kde presne sme? Ja som tu blúdila dlhé dni, než som ťa našla a popravde sama netuším, ako sa mi to mohlo podariť.“ Pri tých slovách si sťahovala z chrbta svoj vak, ktorého sa nemienila vzdať a vzdorovito si vydupala, že si ho bude sama niesť. Takže žiadna hra na gentlemana pri nej neplatila. Kým sa v ňom prehŕňala, zasunul som ruky do vreciek a povzdychol si. Mal som pocit, že o mne pochybuje.

„Neviem, kde sme presne, ale cítim, že civilizácia je na míle vzdialená,“ vysvetlil som jej, ako to je. Ona si len odfrkla a z vaku vytiahla mapu. Rozprestrela ju na zem pred seba a nahla sa k nej. Rukou mi naznačila, aby som šiel bližšie a prstom sa zabodla do mapy.

„Niekde tu som ťa našla,“ vysvetľovala, keď obkreslila malé miesto na mape. Potom sa napriamila a obzrela sa okolo seba. „Ale nemám pocit, že by som predtým tadiaľto šla. Nie je mi to tu známe.“ Nahol som sa bližšie k mape a pozrel do nej. Potom som sa obzrel okolo seba. Všade naokolo bol les a vysoké stromy.

„Počkaj tu!“ zahlásil som a rozbehol som sa k tomu najvyššiemu stromu, ktorý tu bol. Rýchlosťou blesku som sa dostal na jeho vrchol a rozhliadol sa. Mal som perfektný výhľad, ktorý ma presvedčil o tom, že ideme správne. Moje inštinkty ma tiahli na juh, kde som cítil civilizáciu, takže som sa nezmýlil, pretože týmto smerom sme sa uberali. Ale široko ďaleko bol naozaj len les.

Pozrel som smerom dolu, kde som zahliadol Bellu, ako sa zmätene okolo seba obzerá. Sadol som si na konár a premýšľal o tom, ako ma zdržovala. Nebyť jej, bol by som dávno v nejakom meste a hľadal spôsob, ako sa skontaktovať s rodinou. Takto to môže trvať týždne, kým sa k nim dostaneme. Pomaly som zliezol dolu a pristúpil k nej.

„Ideme dobre,“ povedal som a nahol sa k mape, ktorá jej stále ležala pri nohách. „Prešli sme asi sem.“ Prst som zabodol na to miesto, o ktorom som práve predpokladal, že sa na ňom nachádzame. Bella si zmučene povzdychla.

„Ideme príliš pomaly. Takto domov neprídeme ani za mesiac.“ Pozoroval som, ako si tvár prešla rukami a bolo vidieť, že premýšľa, čo ďalej.

„Máš snáď niečo dôležité, čo by si nemala zmeškať?“ spýtal som sa s iróniou v hlase. Prečo sa tak ponáhľala domov? Čakal ju snáď priateľ? Prebodla ma svojím pohľadom, pri ktorom som sa skoro schúlil.

„Áno! Na rozdiel od teba, mám niečo dôležité,“ odfrkla a zbalila mapu do vaku. Postavila sa a znovu sa obzrela okolo seba, akoby hľadala ten správny smer.

„Tadiaľ!“ vystrel som ruku a ukázal, kam by sme mali ísť. Znova po mne hodila pohľad a potom sa rozišla smerom, ktorý som ukázal. Šiel som za ňou ako psík, naštvaný sám na seba, že sa s ňou vôbec zahadzujem. Prečo som ju vlastne nenechal, aby sa domov dotrepala sama? Aj tak nestojí o moju prítomnosť a viditeľne jej leziem na nervy. Ako by som ja o tú jej stál! No, vlastne... Na toto som naisto odpovedať nevedel.

Po chvíli som sa zastavil a pozoroval jej pomaly sa vzďaľujúci chrbát. Čo by sa stalo, keby som jej zdrhol? Veď, keď sa sama dostala sem, zvládla by to aj naspäť. Nie? Neviem, ako dlho som tam stál a zvažoval túto variantu, ale po chvíli, keď som sa opäť pozrel jej smerom, mizla mi za stromami. Toto je moja chvíľa. Skrátka ju vo veľkom oblúku obehnem a prídem domov podstatne skôr, ako keby som sa terigal s ňou. Už som sa nevedel dočkať rodiny. Dokonca som sa tešil aj na bláznivého Emmetta a jeho výstrelky. Bral by som ich radšej, ako cestu s touto podivnou osobou.

Ale čo ak by sa jej niečo stalo? Vzal by si si to na zodpovednosť? Netrápilo by ťa to? Dokázal by si ju nechať samu uprostred lesa plného divej zveri? Pri týchto myšlienkach sa mi nejako podivne stiahlo vnútro. Asi by som to nedokázal. Dobre, tak existuje ešte ďalšia možnosť. Nechaj ju ísť samu a len ju z diaľky pozoruj a dohliadaj na ňu. V prípade nebezpečenstva môžeš kedykoľvek zasiahnuť. To sa mi zasa zdalo dosť úchylné. Sledovať ju, pri čom by musela tušiť, že som niekde na blízku. A vyšlo by to rovnako, ako keby som šiel s ňou.

Sám som nevedel, čo spraviť. Aj keď som sa jej na jednej strane strašne chcel zbaviť, na druhej mi v tom niečo bránilo. Prekliate svedomie. Rozbehol som sa za ňou a potichu tak, aby si to nevšimla, som sa k nej opäť pripojil.

Počúval som jej divoký tlkot srdca, ktoré sa išlo zblázniť od tej námahy, ktorú vydávalo. Prudko a ťažko dýchala. A únavu bolo vidieť i na jej chôdzi. Naozaj som asi nemal na ňu ešte naliehať a mali sme počkať nejaký čas v tej jaskyni, kým naberie viac síl. Lenže ja som bol nedočkavý. Prišlo mi jej ľúto. Všetko to vlastne robila len kvôli mne.

„Počkaj!“ zavolal som smerom k nej, na čo sa zastavila a s otázkami v očiach sa na mňa otočila. Zasa ma prikovala tým svojim pohľadom. Bože, nebyť upír, trasú sa mi z nej kolená.

„Ehm,“ odkašľal som si, čo u nej vyvolalo zvraštenie čela a vytvorila sa jej na ňom malá hlboká vráska. Musel som sa donútiť odvrátiť zrak, inak by som nebol schopný dostať zo seba ani slovo. Ten jej pohľad mi bral dokonca i hlas.

„Ponesiem ťa,“ zamrmlal som smerom k nej a dúfal, že ma počula.

„Prosím?“ spýtala sa a ja som zazrel, ako mierne naklonila hlavu. Nepozeraj tam! Sústreď sa na svoje slová! Čím skôr sa odtiaľto dostanete, tým skôr sa zbavíš jej a toho jej pohľadu, čo ťa tak desí.

„Ponesiem ťa,“ zopakoval som o niečo hlasnejšie, na čo ona zareagovala miernym zachvením.

„Vezmeš ma na chrbte a poletíme,“ vypískla nadšene, čo ma donútilo opäť na ňu pozrieť. To nadšenie, čo mala v hlase sa v tej istej miere odzrkadľovalo i v jej pohľade. Ona doslova žiarila. Prikývol som na súhlas, pousmial sa a očakával jej reakciu.

„Tak, na čo čakáš!“ prehlásila a hrnula sa ku mne. Ustúpil som o krok od nej, prekvapený jej chovaním a tým, že som to asi nedomyslel. Bude až príliš blízko. No ona si to vôbec nevšímala a už sa štverala na môj chrbát. „Toto milujem. Emmett ma takto párkrát niesol a je to úžasné!“ výskala ďalej.

Omráčený jej slovami, som ani nevnímal, že som sa prikrčil, a tak jej umožnil ľahšie sa na mňa vyštverať. V tejto chvíli som bol rád Alicinej prozreteľnosti a tomu, že Bella v tom svojom zázračnom vaku mala pre mňa nové oblečenie, pretože cítiť jej telo len cez tú polorozpadnutú košeľu, ktorú som mal, keď ma našla, by som asi nepredýchal. Po chvíli mi zakvačila ruky okolo krku a potešene dodala:

„Osedlala som si ďalšieho Cullena. Páni, Bella, ty si trieda!“ Po jej slovách som sa musel pousmiať. Keď sa to tak vezme, mala pravdu. Vždy sme boli pre ľudí neprístupní. Naša podstata ich síce lákala, ale nikto sa k nám nedostal bližšie ako na pár krokov. Len toto dievča je výnimkou, ktoré, ako sa zdá, nemá zábrany. Skrátka pokazený radar, veď som to tvrdil.

Chytil som ju za stehná a tuho som si ju natisol k sebe, aby som ju zo seba niekde nestratil. Pootočil som k nej hlavu a skontroloval, či je pripravená. V očiach som jej opäť zahliadol iskričky. Bolo vidieť, že presne vie, čo ju čaká. Ale trochu sa mýlila. Ja nie som Emmett a behám oveľa rýchlejšie ako on. A predpokladám, že on s ňou určite nebežal najrýchlejšie, ako dokáže. Za to ja zábrany mať nebudem.

„Tak sa pevne drž! Vyrážame!“  Pocítil som, ako ma ešte tuhšie objala okolo krku, a tým rozvírila svoju vôňu, ktorá mi vrazila priamo do nosa a budila vo mne predátora. Zahmlilo sa mi pred očami a ja som sa prudko nadýchol. Jej vôňa bola až príliš koncentrovaná, ale hodlal som to zniesť. Preto som sa nadýchol ešte párkrát a zmiešaval jej vôňu s okolitým lesom, ktorý pri miernom pokluse, ktorým som sa rozbehol, vrážal do môjho nosa. Cítil som, že takto je to znesiteľnejšie, a tak som ešte pridal na rýchlosti.

 O chvíľu som už letel tak rýchlo, že som jej vôňu absolútne necítil. To ale neznamenalo, že som si jej prítomnosť neuvedomoval. Uvedomoval, a to až príliš. Hlavne to teplo, ktoré som cítil na svojich rukách, v ktorých som zvieral jej horúce stehná a na bedrách, kde sa na mňa tlačila. Keď som si to uvedomil, bolo už neskoro. Zasa sa moje myšlienky rozutekali neznámymi smermi, o ktorých som doteraz ani netušil. No tak dobre, áno vedel som, že tieto pocity existujú a dokonca som toho bol svedkom u mojej rodiny. Teda najčastejšie Emmetta, ktorý sa nikdy nevedel krotiť, čo sa týkalo sexuálnych predstáv. Ale sám na vlastnej koži a voči niekomu... To bolo niečo nové a nepoznané.

Opäť som do seba nasával okolitý čistý vzduch, aby som si tak prečistil hlavu. Našťastie som začal vnímať les okolo seba, jeho zvuky a farby, lesné zvery, okolo ktorých sme sa mihli a im sa zvýšila tepová frekvencia. To mi pomohlo odpútať sa od prvotných myšlienok, ktoré mi v jej blízkosti napadali.

Bežal som asi dve hodiny. Občas som beh spomalil, občas zrýchlil. Preskakoval som rieky, rokliny, šplhal sa na skaly alebo skákal z jedného stromu na druhý. Skrátka som sa predvádzal, no pri tom som ju stále kontroloval. Počúval som jej srdce, ktoré sa zrýchlilo, keď som urobil niečo, čo nepredvídala, no vzápätí na to sa upokojilo. Cítil som jej horúci dych na krku, ktorý mi občas spôsoboval mdloby.

Celý čas, kedy som ju niesol, som sa cítil nejako podivne. Ale toto vlastne trvalo už odvtedy, čo som sa napil jej krvi, akoby sa v tom okamihu niečo medzi nami udialo. Niečo, čo nás spojilo. Ako, dá sa to chápať, napil som sa predsa z nej, ale vlastne to nebolo priamo z nej. Bol to len pohár s jej krvou. Ako je možné, že sa potom cítim tak podivne? Z myšlienok ma vyrušil ruch, ktorý som zachytil. Sme niekde blízko mesta. Zastavil som.

„Môžeš zísť. Už sme niekde pri meste,“ oznámil som jej a povolil svoj stisk na jej nohách. No ona sa ani nehla. Stále ma tuho zvierala. Pootočil som sa na ňu a zahliadol jej bledú tvár. Uchopil som jej stehno a pretiahol si ju tak, že na mne visela presne ako doteraz len otočená tvárou v tvár.

„Bella,“ šepol som k nej a rukou jej prešiel po tvári. Neprítomne hľadela na moju hruď a pomaly dýchala. Potom zdvihla hlavu a pozrela mi do očí.

„Už stojíme?“ spýtala sa. Pokýval som hlavou a nedokázal som sa odtrhnúť od tých čokoládových očí, v ktorých teraz bolo niečo, čo mi pripomínalo strach. Bella nahla hlavu na bok a opatrne sa poobzerala okolo seba, no pri tom sa ma stále pevne držala okolo krku. Ja som ju zasa zvieral za jej stehná a opäť som pocítil to teplo. Nasucho som preglgol a tuho privrel oči. Hádam sa ten pocit stratí sám, nahováral som si.

„Páni,“ vytrhla ma Bella z môjho odpútavania sa. „Toto bolo ešte lepšie ako s Emmettom. Letel si ako víchor, až som miestami mala strach, že mi cvrkne,“ zaškerila sa Bella. Prešiel som k blízkemu spadnutému stromu, na ktorý som sa stále spolu s ňou v náručí posadil.

„Páčilo sa ti to?“ spýtal som sa, ale moja myseľ zasa behala niekde úplne inde. Aké by to bolo, keby na mne takto sedela nahá. Túlila sa ku mne a otierala sa prsiami o moju hruď? A ja by som na stehnách cítil jej horúce lono.

„Že páčilo! Ja toto milujem!“ Zamyslene som hľadel na jej pohybujúce sa pery a len okrajovo vnímal, o čom hovorí.

„Aj ja to milujem, hoci som to ešte nerobil, určite by sa mi to s tebou páčilo,“ odpovedal som a nahol sa k nej, aby som do seba dostal jej vôňu. Akosi som si na ňu pomaly začal zvykať a predstava, že necítim tú bolesť, ktorú mi spôsobuje, mi prišla nemožná. Chcel som sa takto trápiť už naveky.

„Čo to trepeš, Edward?“ zhíkla a odsunula sa odo mňa na dĺžku ramien. Pri jej pohybe som zaúpel, pretože som sa toho tepla nehodlal vzdať a naťahoval som k nej ruky, aby som si ju tuhšie k sebe privinul. „Edward!“ vytrhol ma zrazu jej krik z myšlienok. V zlomku sekundy som sa poobzeral okolo seba a hľadal nebezpečenstvo, ktoré spôsobilo jej krik a vydesilo ju. No nič som nikde nevidel, a preto som pozrel na ňu. Vypliešťala na mňa tie svoje čokoládové jazierka takým spôsobom, že som mal pocit, že jej vybehnú z jamiek.

„Čo je? Deje sa niečo? Niečo ťa vystrašilo?“ hrnul som zo seba otázku za otázkou. Ona len zvraštila čelo a skúmavo si ma premerala.

„Nevystrašilo ma nič, len...“ Znovu si ma prezrela. „Si v poriadku? Pred chvíľou si niečo...“

„Čo?“ vyhŕkol som, keď som si začal uvedomovať, že niečo nie je naozaj v poriadku a matne si spomínal, o čom som pred chvíľou premýšľal. Prudko som ju od seba odstrčil a postavil ju na nohy. Keď som sa uistil, že pevne stojí, odstúpil som od nej pár krokov. Tá malá vzdialenosť stačila na to, aby som si uvedomil, že pri nej strácam kontrolu.

„Ale nič,“ uzavrela to a mávla nad tým rukou. Doslova som si vydýchol a pri tom si nervózne prešiel rukou po vlasoch.

„Mali by sme ísť. Musíme nájsť na noc nejaké ubytovanie,“ otočil som sa k nej, keď som sa ako tak upokojil. No myšlienky v hlave mi stále vŕtali. O čom som to, pre boha, premýšľal? Čo sa to so mnou deje?

„Tadiaľ?“ spýtala sa a rukou ukázala smer. Len som jej prikývol, pretože teraz sa zázrakom trafila a v dostatočnej vzdialenosti od seba sme sa vydali k mestu. 

Ospravedlňujem sa vám, ale toto sa mi vážne vymklo z ruky. Nech robím, čo robím, Edward si ide po svojom a ja to neviem nijako zmeniť. 

Určite ste si všimli, že sa nechová ako náš obvyklý Edward. Skrátka sa s ním niečo deje a ja vám musím prezradiť, že to nie sú hormóny teenegera. :D

Ok, ale viac vám neprezradím. Nechajte sa prekvapiť. 

Milo ste ma potešili svojimi komnetármi. Ďakujem. Dokonca sa nám tam objavila aj nejaká doteraz mne neznáma osoba. (Asi na tom niečo bude, keď si sa ozvala. ) Dúfam, že sa počet komentárov nezníži a vy poviedke prejavíte zasa svoj záujem. 

Vaša GCullen. :D

PS: Ivka77, neprovokuj!!!

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 22. kapitola: