Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 18. kapitola

05.10.2012 (07:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1858×

18. kapitola

Koniec školského roka prišiel nečakane. V návale povinností, ktoré ma obklopovali, som si to ani nestihla všimnúť. Každý deň mal podobný scenár. Ráno som vstala, pobrala sa do školy, kde som sa snažila sústrediť na dianie okolo, aj keď som mala plnú hlavu nadchádzajúcej cesty. Po škole som bola buď u Cullenovcov a s niektorým z nich riešila podrobnosti, alebo som sa s Emmettom túlala po miestnych lesoch a učila sa pobytu v prírode.

Keď posledné zvonenie ohlásilo prichádzajúce prázdniny, moje schopnosti orientácie sa v prírode, boli na úrovni zbehlého zálesáka. Už mi nerobilo problém uprostred lesa určiť zemepisnú stranu, či rozoznať druhy zvery a flóry vhodnej na konzumáciu.

Jedným slovom, ak by ma teraz niekto vysadil na opustenom ostrove, bez problémov by som tam dokázala prežiť aj celé desaťročia. Bola som sama so sebou spokojná. Nebolo síce ľahké natlačiť si toľko informácii do hlavy za tak krátky čas, ale keďže mi to neustále omieľali všetci dokola, nejako sa mi to tam napratalo samo.

Všetko už bolo nachystané na cestu. Moja výstroj zbalená. Moja letenka zajednaná. Pobyty v rôznych penziónoch po ceste zarezervované. Jediné, čo chýbalo, bolo spracovanie Charlieho. Neviem prečo, ale tejto časti som sa obávala najviac. Mala som nemalé tušenie, že s tým nebude súhlasiť, ale Alice ma presviedčala, že všetko dobre dopadne. Nezostávalo mi teda nič iné, ako jej veriť.

Prázdniny už boli v plnom prúde. Všetky decká si ich naplno užívali, len ja som tŕpla v nevedomosti z nadchádzajúcich dní. Každé ráno som vstala a po raňajkách upratala dom. Bežné práce ako pranie, utieranie prachu a varenie jedla pre Charlieho, mi zabrali tri hodinky. Potom som sa vybrala do obchodu, kde som strávila ďalšie štyri hodiny dňa, väčšinou s papiermi v rukách, kde boli podrobnosti cesty a iné skutočnosti, ktoré sa mi Cullenovci na poslednú chvíľu snažili natlačiť do hlavy a prízvukovali mi, že si ich musím neustále opakovať. Deň D sa totižto blížil.

Dnes sme boli dohodnuté s Esme, že po práci spolu zájdeme k nám, kde sa porozpráva s Charliem. Sedeli sme v našej obývačke a očakávali jeho príchod. Nervozita ma celú obklopovala. Musela som sa postaviť a vybiť si ju prechádzaním po izbe.

„Bella, toto ťa neupokojí,“ namietala Esme a pohodlne si prehodila nohu cez nohu.

„Ako môžeš byť taká pokojná?“ pýtala som sa a dobre, že som si neohlodala posledné nechty na rukách. V prípade nutnosti budem musieť použiť i tie na nohách, taká som bola nervózna.

„Alice ma ubezpečila, že všetko dobre dopadne. Nemám prečo šalieť. Obavy tam síce sú, ale rozhodne nie som taká nervózna ako ty. Ak sa neupokojíš, tvoj otec nám to nezožerie,“ prehovárala ma. No, jej sa to povie. Vedela som, že ak Charlie na mne zbadá nervozitu, bude vedieť, že sa deje niečo iné, ako sa mu snažíme nahovoriť. Nikdy som nevedela klamať, a teraz som to veľmi potrebovala, ale prinútiť sa k tomu bolo náročné.

„Čo keby si ma s tvojim otcom nechala samu. Ak sa tu budeš zvíjať pod jeho pohľadom, neuverí nám ani slovo.“ Esme mala pravdu, a tak som jej len prikývla a posadila sa vedľa nej. O pár minút som začula auto na príjazdovej ceste. A je to tu!

Kľúč v zámke zarachotil a dvere sa otvorili s tichým zaškrípaním. Tento zvuk mi príliš nepomohol. Opäť som sa mierne zachvela. Esme ma povzbudivo pohladila po ramene a do rúk vzala pohár s vodou. Kulisa, no pre ňu asi dôležitá. Možno ju to upokojí, pomyslela som si a tiež ju napodobila. Ale že to nebol dobrý nápad, som zistila už po chvíli, keď som sa celá pooblievala. Trasúce ruky sa skrátka nedali len tak zastaviť.

„Do kelu,“ šepla som skôr, ako sa Charlieho hlava objavila medzi dverami a vrátila poloprázdny pohár na stôl.  

„Esme?“ privítal môj otec svojským pozdravom moju zamestnávateľku. Tá sa naňho usmiala očarujúcim úsmevom. Kde sa na ňu hrabú televízne hviezdy?

„Och, Charlie,“ vydala po chvíli, keď sa k nám môj otec priblížil. „Som rada, že si konečne doma. Čakáme tu na teba.“ Otec prekvapene podvihol obočie a svoj pohľad zapichol teraz do mňa. Chce to pokoj! Nepodľahni! Prehovárala som samu seba. No pod otcovým skúmavým pohľadom to šlo ťažko.

„Ahoj, oci. Idem ti zohriať jesť,“ vydýchla som a čo najrýchlejšie ako som dokázala, som sa presunula do kuchyne. Tam som sa oprela o linku a nechala priestor svojim roztraseným rukám, nech sa pokojne vytrasú. Čo iné mi zostávalo? Zhlboka som dýchala, ale i tak som počula svoje divoko bijúce srdce. Po pár nádychoch sa však začalo upokojovať a ja som konečne vo svojich ušiach počula aj niečo iné, ako len ten divoký buchot. Z obývačky ku mne doliehal ich tichý rozhovor.

„S tebou? Do Seattlu?“ prekvapene sa spýtal otec. Takže Esme už s prehováraním začala.

„Áno. Ako som ti povedala, je to veľká zákazka a ja tam Bellu veľmi potrebujem. Už som sa nie raz presvedčila, že je veľmi šikovná a ja sa na ňu môžem za každých okolností spoľahnúť.“

„No...“ Toto nie je dobré. Prešla som bližšie k dverám a dobre, že som sa na ne celá nenalepila. Ak by sa teraz otec zdvihol a prišiel do kuchyne, asi by bol veľmi prekvapený mojim nakrčeným postojom.

„To je všetko veľmi pekné, ale Bella tak ďaleko nemôže ísť. Mám ju na zodpovednosť a viem, že to je mladé pochabé dievča. Robila by ti len starosti.“ Tak toto som vôbec nepochopila. Kam tým otec mieri?

„Charlie, mám doma štyroch takých nezbedníkov ako je Bella a udržím ich na uzde. Myslíš si, že by som sa nevedela postarať o jedno navyše?“ V tóne Esminho hlasu bolo cítiť pobavenie. Ako sa môže baviť, keď otec odporuje?

„O tom nepochybujem, ale...“

„Aby sme v tom mali jasno,“ skočila mu do reči Esme. „Samozrejme, to budem brať ako prácu a nie nejaký výlet. Bella si slušne zarobí a tiež mám v pláne dať jej nejaký preddavok.“ Vytiahla Esme tú jedinú zbraň, o ktorej sme nepochybovali, že by nezabrala. Z otcovej strany bol počuť povzdych. Už premýšľa! Dostala si ho Esme! chcelo sa mi skríknuť a pri tom šťastne poskočiť.

„O akej sume sa bavíme?“ Táto jediná veta ma presvedčila, že by ma otec pokojne predal, aj keby sem prišiel nejaký priekupník s bielym mäsom. Pokiaľ by mu poskytol dostatočnú sumu, asi by neváhal. Sviniar! Smutne som si vzdychla. Viem, že by som na vlastného otca takto myslieť nemala, ale on ma každým dňom presviedčal, že mu na mne vôbec nezáleží.

„Belle dám obvyklý plat plus príplatok za cestu, ale pre teba to bude znamenať tisíc dolárov. Môže byť?“ Doslova som si vedela predstaviť, ako sa otcovi zalesklo v očiach. Tomuto neodolá.

„Kedy by mala odísť a ako dlho budete preč?“ Takže to máme vo vrecku.

„Zajtra ju vezmem k nám hneď ráno. Pomôže mi dobaliť posledné veci a behom pár dní sme preč. Neviem, ako dlho sa zdržíme. Dúfam, že sa nám to podarí do konca prázdnin dokončiť,“ predostrela Esme ďalšiu časť plánu. Odlietať som mala už o dva dni a chceli, aby som posledné dni pred odletom bola ešte s nimi.

„V to dúfam aj ja, pretože zo školy sa ulievať nebude.“ Zrazu je z neho poctivý rodič. Bolo mi z toho všetkého na zvracanie. Ako je možné, že sa dokáže takto pretvarovať?

„Takže sme dohodnutí?“ Posledné stvrdenie dohody. Od otca som však žiadne vyjadrenie nepočula. „Tak ja pôjdem. Zajtra ráno po Bellu pošlem.“ Takže súhlasil. Potom som už len počula tiché kroky.

„S tebou je radosť obchodovať,“ začula som skôr ako zapadli do chodby. Hneď na to hlasné „Ahoj, Bella!“ A potom už len otcove kroky blížiace sa ku mne.

Rýchlo som priskočila k linke a tanier s večerou, ktorý som si pripravila ešte pred otcovým príchodom, som vložila do mikrovlnky. Stála som pred ňou a pozorovala tanier, ako sa pomaly otáča a omáčka s mäsom začína bublať. Na chrbte som cítila skúmavý pohľad, ale neotáčala som sa. Vedela som, že otec je v kuchyni a strach ma znova ovládol. Preto sa ani nečudujem, že keď mikrovlnka cinkla - čím oznámila, že otcova večera je nachystaná -, som mierne poskočila. Vybrala som tanier a opatrne ho položila pred otca, ktorý už čakal posadený pri stole.

„Ty nebudeš?“ pozdvihol ku mne zrak. Pokývala som nesúhlasne hlavou a žalúdok sa mi stiahol.

„Už som jedla pred tým, než si prišiel,“ pípla som. Predstava, že by som mala teraz do seba niečo dostať, bola nemožná. A už vôbec som si nedokázala predstaviť, že by som mala jesť s otcom za jedným stolom.

„Dobrú chuť,“ preniesla som potichu a snažila sa čo najskôr dostať z otcovej prítomnosti. Už som bola medzi dverami, keď sa ozval jeho hlas.

„Tá Esme je skvelá zamestnávateľka. Vie ako oceniť svojich ľudí.“ Otočila som sa k nemu.

„Ahm,“ prikývla som a pozorovala otca, ako berie do ruky príbor a naberá si jedlo.

„Drž sa jej a niekam to dotiahneš.“ Tak a teraz už nebolo pochýb. Je to sviniar. A tak ľahko podplatiteľný. Povzdychla som si.

„Idem sa zbaliť.“

„Dobre,“ preniesol otec s plnou pusou. „A uži si to. Asi už spolu nebudeme.“ S pokývnutím som sa otočila a medzi dverami šepla: „Užijem. Ahoj!“

To bolo poslednýkrát, čo som otca videla a vôbec sa s ním rozprávala pred cestou. Nie, žeby som sa s ním nechcela rozlúčiť, ale keď som sa mu snažila dovolať z letiska, zdvihol telefón s tým, že na mňa vôbec nemá čas. Toľko na margo otcovskej lásky a ja hlúpa som to banovala. Namiesto neho som na letisku stála so všetkými Cullenovcami, ktorí si ma podávali z náručia do náručia. Do očí sa mi drali slzy. Mala som strach. Stále sa ma zmocňoval a s ním možnosť, že ich vidím naposledy. Tuho som každého zovrela v objatí.

„Mám vás veľmi rada,“ šepla som, keď som si po chvíli stierala padajúce slzy. Alice ku mne pristúpila a pohladila ma po ramene.

„Neboj sa! Všetko dobre dopadne.“ Poklepkala si po čele a usmiala sa. Ten jej dar. Dúfam, že funguje na sto percent. Aspoň dnes. Ťažko som si povzdychla, vzala do rúk vak, v ktorom som mala všetky svoje veci a pobrala som sa k odbaveniu.

Posledný pohľad venovaný rodine, ktorú som už teraz považovala viac za svoju, ako tú, do ktorej som sa narodila.

Posledné zamávanie, ktoré sme si vymenili.

Posledný tichý pozdrav.

A potom som nastúpila do lietadla, ktoré ma unášalo naprieč nevedomosti. 

Charlie sa ukázal ako "správny" otec. Ale malo to jednu výhodu. Bella môže spokojne odísť a vydať sa hľadať Edwarda. Musím vás potešiť. Už za okamih sa ich cesty pretnú. :D

Ďakujem vám za komentáre, ktoré mi zanechávate. Vidieť, že vás poviedka baví. Rozhodla som sa, že sa jej začnem viac venovať a minimálne raz do týždňa vás potešiť jednou kapitolkou. Dúfam, že sa mi to podarí. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 18. kapitola: