Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 15. kapitola

04.09.2012 (14:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1997×

15. kapitola

„Pôjdem tam!“ šepla som stiahnutým hrdlom. Odkašľala som si a znova som po nich hodila úsmevom. „Pôjdem a zachránim Edwarda!“ skríkla som napokon znovu nájdeným hlasom.

Hneď na to sa ku mne nahrnula Alice a objímala ma. Ponad jej plece som videla tváre všetkých. Boli šťastní. A ja som bola tiež. Teraz som už bola naozaj rozhodnutá. Ten múr, ktorý som si v mysli vytvorila, sa týmto jediným snom zboril. Netušila som prečo, ale bola som si istá, že Edward mi neublíži. V jeho očiach som v tom sne videla toľko ľudskosti, koľko som nevidela na nikom. Nemohol mi ublížiť. Aj keď to bol len sen, ale presvedčil ma.

Vedela som, že to nie je pravda, on by ma nemohol nazývať láskou, to len moja myseľ si tento obraz vytvorila, aby presvedčila samu seba, že ísť do toho, je dobrý nápad. Ale už svoje rozhodnutie nechcem zmeniť. Aj keby som tam na tom mieste prišla o život, oplatí sa ho položiť za niekoho, kto si to zaslúži. A Edward je tou jedinou osobou, za ktorú sa oplatí bojovať.

Vystriedali sa pri mne všetci. Každý si chcel ukradnúť kúsok z môjho objatia a ja som to veľmi potrebovala, pretože po každom stisku ich chladného náručia som bola presvedčená viac a viac.

„Vieš to naisto?“ spýtala sa ma Esme, ktorá ma teraz držala.

„Áno, Esme, teraz je to už naisto a presvedčili ma tvoje slová. Edward je viac ľudský ako ja, a preto si to zaslúži. Musím to urobiť a už sa na mojom rozhodnutí nič nezmení. To vám sľubujem,“ presviedčala som ju s istotou.

Áno, bola som si istá na sto percent. Potrebovala som to, aby som sa dokázala pozrieť do očí sama sebe a mojej novej rodine. Potrebovala som sa vydať na cestu, ktorá má zo mňa urobiť plnohodnotného človeka. Musím si predsa svoj život zaslúžiť.

Esme sa pozrela na Alice, ktorá nepatrne súhlasne pohodila hlavou. Vedela som, že u nej hľadá uistenie o mojom rozhodnutí. No nezazlievala som jej to. Veď som im to už sľúbila a svoje rozhodnutie som zmenila. No, tento krát to bolo iné a vedela to i Alice. Esme si ma opäť pritiahla do náručia a rozvzlykala sa.

Keď sa skončila naša chvíľka objatí, vybrali sme sa všetci dolu do obývačky. Esme mi znova ponúkla niečo na pitie a jedenie. Tento krát som ju poprosila o pohár vody.

„Dobre, keď už si teraz rozhodnutá,“ začal Carlisle a opäť sa mi pozrel do očí, akoby hľadal ďalšie uistenie. Prikývla som. Mám pocit, že im to budem musieť zopakovať viac krát. Ani sa im nedivím, veď som ich miatla takú dobu. „Mali by sme teraz vymyslieť nejaký plán,“ pokračoval Carlisle. „Treba prebrať mnoho vecí. Do konca školy vám zostávajú dva týždne. Dosť málo času, aby si sa všetko naučila, aby sme všetko zabezpečili. Bude to náročné.“

„Dva týždne sú dlhá doba a nemusím odísť hneď, ako skončí škola. Viem, kde Edward je, takže pôjdem naisto. Možno mi stačí odísť o mesiac,“ povedala som mu svoj názor. Carlisle mi prikývol.

„Áno, začiatok prázdnin sa ešte dá využiť. Budeš nám musieť všetko dopodrobna povedať. Každý detail tvojich snov je dôležitý,“ upozornil.

„Jasné, s tým počítam,“ odsúhlasila som. No potom som si spomenula na niečo, čo by nám mohlo spraviť škrt v našich rozpočtoch.

„Myslím, že máme jeden a to dosť veľký problém.“ Všetci na mňa upreli pohľady, v ktorých mali jedinú otázku - Čo je to za problém?

„Charlie, môj otec. Čo mu poviem? Nebudem sa môcť vypariť na celé prázdniny.“ Už teraz mal problém, keď som doma naňho nečakala. Akoby to bolo, keby som mu povedala, že nebudem doma nejakú dobu? „Určite s tým nebude súhlasiť.“

„S tým som nerátal,“ priznal sa Carlisle a začal sa prechádzať po obývačke.

„Čo keby sme mu povedali, že Bellu berieme s nami na prázdniny niekam na dovolenku?“ vsunula sa do rozhovoru Alice.

„To nie je zlý nápad. Otázkou je, či by to dovolil,“ zastavil sa Carlisle v pohybe. 

„Ale pre nás by to znamenalo skrývanie sa počas celej Bellinej neprítomnosti,“ ozval sa i Jasper.

„Otec s tým nikdy nebude súhlasiť.“ Na to sa postavila Esme a tým si získala pozornosť nás všetkých.

„Spravíme to inak!“ Prekvapene som pozerala na jej rozžiarené očká.

„Máš pravdu, Esme, toto je lepší nápad,“ pritakala jej Alice.

„Myslíš, že to vyjde?“ obrátila sa na ňu Esme. Alice sa neprítomne zahľadela pred seba. Jej pohľad nabral sklený výraz. Po chvíli sa prebrala a úsmev jej žiaril na tvári. Potešene poskočila a objala Esme.

„Si hlavička, mami.“ Obe sa smiali ako pominuté.

„Povie nám niekto, čo sa tu deje? Aj my by sme to radi vedeli,“ opýtal sa ublížene Emmett.

„No,“ pozrela na nás Alice, „Esme vymyslela... Alebo radšej nie. Povedz im to ty, Esme.“ Natešene sa otočila k nej a veselo tlieskala rukami.

„Bol to taký nápad. Pôjdem za Charliem s tým, že Bellu potrebujem pri práci. Skrátka, že som dostala zákazku, pri ktorej mi bude musieť Bella pomôcť. Vymyslíme si nejaké miesto, dostatočne ďaleko, aby Bella nemohla dochádzať domov. Charlieho vidina zarobených peňazí presvedčí.“ Musela som sa usmiať ich nadšeniu. Ako sa zdá, môjho otca odhadli presne. Na toto skočí určite.

„A ako odôvodní svoju neprítomnosť počas chystania?“

„Aj to zariadime. Akože budeš v obchode,“ dodala napokon Esme.

„Takže alibi by sme mali,“ opäť sa ujal slova Carlisle. „Teraz ostatné veci. Rozoberieme si tvoje sny pekne do detailov. Zapamätaj si, že my tie veci vidíme inak, a preto nám musíš všetko povedať. Možno nájdeme niečo, čo je dôležité a ty si to nepostrehla.“ Carlisle dával dôraz na každé slovo, akoby si myslel, že som naozaj menej chápavá.

„Fajn, môžeme začať.“ A tak som im opäť prerozprávala môj prvý sen.

„Ako je možné, že ho držia okovy? Veď sme upíri!“ ozval sa Emmett, keď som skončila s rozprávaním.

„Možno sú z nejakého materiálu, na ktorý naša sila nestačí,“ vysvetlil mu Carlisle. Musela som nesúhlasne pokrútiť hlavou.

„To si nemyslím. On sa z tých okov dostane. Skôr mám pocit, že len na ich pretrhnutie nemal silu,“ povedala som svoj názor. Carlisle sa zahľadel niekam cez okno.

„Možno ho pripútali, keď už bol značne vysilený. Inak si neviem predstaviť, že sa z nich skôr nedostal,“ zapojila sa do rozhovoru aj Rose, ktorá doteraz len potichu počúvala.

„Asi niečo na tom bude,“ prehovoril potichu. „Je možné, že ho Aro držal najprv v zajatí na hrade. Možno ho mučili a úplne vyhladovali. Až po nejakej dobe ho premiestnili na to miesto, kde je doteraz.“ Miestnosťou sa ozvalo zavrčanie. To svoj názor prejavili Emmett a Jasper súčasne. Trochu ma to znervóznilo, ale keď sa mi potom ospravedlnili, hodila som to za hlavu.

„Dobre, Bella, pokračuj! Skús ten ďalší.“ Nadýchla som sa a porozprávala som im sen, ktorý sa mi sníval prvú noc vo Forks.

„Ponúkla si mu svoju krv,“ ozval sa Carlisle. To, ako to povedal, neznelo ako otázka, skôr ako konštatovanie, a tak som prikývla. Začula som tlmené vrčanie a otočila som sa za tým zvukom. Zahliadla som Jasperov chrbát miznúci vo dverách verandy.

„Prepáč,“ ozvala sa Alice a smutne pozrela za Jasperom. Tušila som, za čo sa ospravedlňuje. Jasper to asi príliš ľahko nezvládal, ale bola som radšej, že zmizol a nevrhol sa na mňa.

„A prežila si to?“ vmiesil sa do rozhovoru Emmett, za čo si od Rose vyslúžil jednu riadnu po hlave.

„Za čo?“ otočil sa na ňu.

„Desíš ju, Emmett,“ vysvetlila mu Rosalie, pozrela na mňa a milo sa usmiala. Ja som ich len nemo pozorovala. Keď sa na mňa Emmett otočil, nevyzeral kajúcne, skôr som mala pocit, že stále očakáva odpoveď na svoju otázku.

„Mám pocit, že som to nakoniec prežila, ale nie som si tým istá.“ Miestnosťou sa ozval tichý výdych. Keď som si ich obzrela, Esme sedela s otvorenými očami zabodnutými do mňa a rukou si zakrývala ústa. Nechcela som, aby takto vyzerala. V jej pohľade boli výčitky. „No,“ začala som znova. „Asi som to prežila, pretože inak by sa mi s ním nesnívali aj nasledujúce sny,“ vysvetlila som priamo Esme a dúfala, že jej tým tie výčitky z tváre vymažem.

„Podľa mňa,“ prerušil náš očný kontakt Carlisle, „to, že si mu priniesla zver, malo svoje opodstatnenie. Ak bol slabý - čo teda všetci asi vieme, že bol - je dôležité pre tvoj život, aby sa najprv napil zvieracej krvi. Tým, že si mu priniesla krv zvierat, si si zachránila život. A tak to musíš urobiť aj naozaj. Prinesieš mu zver, dostatok zvery. To ho zasýti, ale silu na zdolanie okov, mu to nedá. Na to poslúži práve tvoja krv.“ Zdesene som pozerala na Carlislea. Neviem prečo, ale myslela som, že sa tomu nejako vyhnem, že nájdu spôsob, akým ho zachrániť bez toho, aby som mu musela dať napiť sa zo mňa.

„Podľa mňa nebude treba veľa,“ vyslovil Carlisle, keď videl moje obavy. Neviem, čo čakal, ale príliš ma to neupokojilo. Roztriasla som sa od strachu, čo si hneď všimla Alice a v tom okamihu ma zvierala v náručí.

„Bella!“ Hladila ma po chrbte. „Neboj sa, zvládneš to. Musíš! A on to tiež zvládne. Nestane sa nič,“ chlácholila ma.

Jej dotyk a slová ma upokojili, aj keď strach tam bol stále. Prikývla som, ale moje obavy si všimli všetci. Na to som cítila, ako Alice v mojom náručí stuhla. Keď som jej pozrela do tváre, dívala sa cezo mňa niekam do budúcnosti. Už som vedela, že má videnie a tak som čakala, kým sa z toho preberie. Po chvíli sa mi pozrela priamo do očí a usmievala sa.

„Zvládnete to obaja,“ dodala a tým všetkým vysvetlila, kam presne sa dívala. Toto uistenie pomohlo. Prudko som sa nadýchla a snažila sa uvoľniť. Po pár nádychoch sa mi to podarilo.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa, „ale musíte ma pochopiť. Naozaj mám strach.“

„Je to prirodzená reakcia,“ ozvalo sa z verandy, kde sa o dvere opieral Jasper. Vyzeral, že je pokojný, aj keď jeho tvár o tom celkom nevypovedala. Musel sa veľmi premáhať. „Aj keď si myslím, že nereaguješ, ako by reagovala väčšina ľudí. Si pre mňa záhadou.“ Po poslednej vete sa pousmial.

„Ver, že niekedy sama sebe nerozumiem,“ priznala som sa. Jeho slová však trochu uvoľnili atmosféru. Možno to bola jeho moc, ktorú dozaista použil.

„Vráťme sa, prosím, k problému,“ zapojil sa opäť Carlisle. „Viem, že hovoriť o tom nie je pre teba najľahšie, ale mali by sme si to prebrať.“ Carlisle mal pravdu. V podstate sme sa tu bavili o tom, že to nemusím prežiť. Kto by túto tému zvládol bez problémov? Ja teda určite nie a bolo to na mne patrične poznať. Ale musela som sa premôcť. Ak mi to poriadne vysvetlia, mám nádej z toho vyviaznuť.

„Takže mu najprv musím priniesť zver, aby zahnal svoj prvotný smäd. Potom sa na mňa nevrhne? Len z mojej krvi získa potrebnú silu na zdolanie okov?“ pýtala som si uistenie. Carlisle sa na malú chvíľu zamyslel. Potom sa opäť pozrel na mňa a prikývol.

„Áno, je to pravdepodobné. Náš organizmus funguje inak ako ten váš. Ide o to, že zvieracia krv nás zasýti, ale nedodá nám potrebnú silu. Lenže tým, že do seba dostane dostatočné množstvo zvieracej krvi, nahradí tú stratu, ktorou roky trpel. Potom už mu postačí len malé množstvo tvojej krvi, aby nabral potrebnú silu. Ak by si mu zver nepriniesla, ale ponúkla mu len svoju krv, nedokázal by sa od teba odtrhnúť, musel by si od teba vziať všetku tvoju krv, aby sa najprv nasýtil a pri tom získal i silu.“ Až teraz som chápala, prečo som mu tú zver musela nanosiť. Nebolo to len preto, aby som ho dostala z okov. Bolo to pre moju záchranu.

„Máš predstavu, koľko svojej krvi mu budem musieť dať?“

„No...“ Carlisle sa poškriabal na zátylku. Bolo vidieť, ako premýšľa. Keď ani po chvíli nepovedal nič, znova sa do mňa začali dostávať obavy.

„Postačí za pohár,“ ozvala sa Alice, ktorá ma stále držala v náručí. Všetky pohľady, vrátane toho môjho, sa k nej stočili.

„To by mohlo stačiť,“ skonštatoval Carlisle. Neviem prečo, ale mala som pocit, že sa zatváril dosť spokojne a akoby mu odľahlo.

Pohár krvi. To nie je tak veľa. Dva - tri deci. Myslím, že to mi neublíži. Viditeľne som si po tomto zistení oddýchla, čím som upútala pozornosť všetkých v miestnosti. Hneď na to som sa nesmelo usmiala a cítila som, ako sa mi červeň hrnie do tvári.

„Pokúšaš sa predstaviť si to?“ spýtal sa ma Emmett a na tvári mu hral pobavený úsmev. Prikývla som a opäť som tú červeň cítila. Jemu to, samozrejme, prišlo ešte smiešnejšie, čo dal hneď najavo svojim smiechom.

„Emmett!“ zahriakla ho Esme.

„Ja len...“ dostával Emmett zo seba medzi návalmi smiechu. „Je to komické, ako uvažuje nad tým, že bude napájať upíra.“ Ostatných to očividne tiež pobavilo, pretože zadržiavali smiech. Alice sa pri mne nenápadne natriasala.

„Nie je to na smiech, Emmett!“ ozvala som sa ublížene.

„Ehm,“ odkašlal si menovaný. „Nie, to nie je, ale tvoje zahanbenie áno. Keby si sa len videla! Ty sa hanbíš za to, že dáš napiť upírovi zo svojej krvi?“ Naďalej sa pochechtával a ja som sa červenala asi ešte viac.

„Vravel som, že to nie je typické, ako reaguje,“ pripojil sa Jasper.

„No, dobre, tak mi je to trápne. Stačí vám to?“

Emmett sa snažil upokojiť, no nedarilo sa mu to. Nepomáhala ani jeho ruka pritlačená na jeho tvári, aby tým zakryl škľabiaci výraz. To, že ho to neprechádza, dokazovala jeho stále sa natriasajúca postava. Dokonca tak naskakoval, že to otriasalo celou pohovkou a tým poskakovala i Rose sediaca tesne vedľa neho.

„Emmett, vážne by si sa mohol upokojiť,“ zahriakol ho Carlisle, ktorý sa ako prvý začal tváriť vážne.

Emmett natiahol ruky pred seba v geste, ako že sa vzdáva a sklonil hlavu. Po chvíli jeho natriasanie ustalo. Zhlboka sa nadýchol, aj keď to nepotreboval. Asi sa tým snažil upokojiť. Keď opäť zdvihol tvár, už sa nesmial. 

„Takže, keď už sme všetci pokojní,“ pohľadom strelil po Emmettovi, ktorému sa na tvári zasa začal formovať úškľabok, ale po Carlisleovom pohľade automaticky zmizol, „mali by sme pokračovať v tvojich snoch. Už vieme, že sa budeš musieť naučiť loviť zver. Pokúsiť sa prepašovať nejakú zbraň nepripadá do úvahy. A hľadať vo Fínsku nejakého dodávateľa tiež nemá zmysel. Zabralo by nám to kopec času. Tvoj sen však hovorí o tom, že tú zver budeš loviť lukom.“ Carlisle sa zamyslene na mňa pozrel. Mala som pocit, že si ma prezerá a hodnotí, či by som to zvládla. Viem, že som len slabá žena, ale jeho pohľad ma prebral.

„Nemusíš ma podceňovať!“ ohradila som sa.

„Nie, to som nepovedal, len...“

„Ale zatváril si sa tak,“ skočila som mu do reči. Carlisleov pohľad sa zmenil na ospravedlňujúci. Už som toho mala plné zuby. Buď ma podceňovali, alebo ľutovali. Vstala som z pohovky, ruky som si založila v bok a prešla som ich všetkých naštvaným pohľadom.

„Mohli by ste s tým prestať! Už ma unavujú tie vaše pohľady. Prečo si myslíte, že toho nie som schopná? Ja viem, som len obyčajný slabý človek, ale uvedomte si jedno. Potrebujete ma! Sami to nezvládnete a len ja ho môžem zachrániť. Boli to vaše slová! Preto ste si ma pustili k telu. Tak už zo mňa prestaňte robiť citlivku a postavte sa k tomu seriózne.“ Prešla som sa po miestnosti a snažila som sa upokojiť. Uprene som pozoroval zem podo mnou. Teraz to vo mne vrelo. Bola som na nich naštvaná a mohli za to ich pohľady, ale vážne som toho už mala dosť.

„Buď sa mi prestanete smiať, vezmete to vážne a pomôžete mi, alebo sa do toho pustím sama, bez vašej pomoci. Máte na výber.“ Otočila som sa opäť na nich. „Chcem len jedno. Prestaňte sa správať ku mne, ako k nejakému úbohému tvorovi!“

„Bella má pravdu,“ ozvala sa Esme. „To ona je tu tá silnejšia a nemali by sme ju podceňovať. Veď ju skutočne potrebujeme. Bez jej pomoci sme to nikam nedotiahli.“ Vďačne som sa na ňu usmiala.

Potrebovala som podporu. Aj keby nemala byť od všetkých, potrebovala som, aby za mnou stál aspoň niekto. Keď sa miestnosťou ozvalo pár tichých "prepáč", konečne som sa usadila späť na svoje miesto. Teraz som ja mala prevahu. Hoci som sedela v miestnosti so šiestimi najobávanejšími predátormi, mala som pocit, akoby som ja bola teraz tá najdôležitejšia. A k tomu stačila podpora od jedinej osoby.

„Jasper?“ otočil sa Carlisle na svojho syna, ktorý sa medzitým už presunul bližšie k nám a teraz sedel na pohovke spolu s Emmettom a Rose. „Mohol by si sa pozrieť na výrobu toho luku. Potom to spolu s Emmettom naučíte Bellu.“ Jasper vážne prikývol.

„Rose a Alice, vy si zoberiete na starosť veci, ktoré si Bella vezme so sebou. Chce to odľahčený vak, aby ju ťarcha vecí, ktoré si bude musieť vziať so sebou, zaťažovala len minimálne. Nejaké vhodné oblečenie a potreby na cestu.“ Opäť sa mu dostalo súhlasného prikývnutia.

„Esme, ty sa postaráš o jedlo, ktoré si vezme na cestu a tiež spolu prezrieme celú jej trasu a zaznačíme možné zástavky, kde bude môcť prenocovať a zaobstarať si nové zásoby.“ Potom sa pozrel na mňa.

„Bella, tvoja kondička a stavba tvojho tela nie je stavaná na niečo také, na čo sa chystáš. A preto ti s tým pomôže Emmett. Priprav sa na to, že s tebou bude chodiť na dlhé túry a bude s tebou cvičiť, aby si získala potrebnú silu. Cesta bude náročná a ty ju musíš fyzicky zvládnuť. Potrebuješ výdrž a s ňou ti práve Emmett najlepšie pomôže. A ja ti zaobstarám pár liekov a zdravotnícke potreby v prípade, že by si to potrebovala.“

Hneď na to, ako Carlisle skončil s rozdelením úloh, sa miestnosťou ozval šum. Každý si plánoval svoju úlohu. Rose a Alice živo diskutovali o možnosti oblečenia. Zhodli sa na tom, že by ho malo byť minimálne a začula som niečo o termooblečení a výhode odľahčeného vaku. Esme s Carlisleom už zapínali počítač a vyhľadávali najlepšiu trasu. Jasper niekam zmizol. Len Emmett sedel na mieste a pozoroval ma.

„Čo?“ spýtala som sa dosť podráždene. On len mykol ramenami a stále ma pozoroval. Až vtedy mi napadli Carlisleove slová a výcviku. Nasucho som prehltla a už teraz sa obávala, čo ma s Emmettom čaká. Všimol si môj vydesený výraz, postavil sa a prešiel ku mne.

„Neboj sa, neutrápim ťa. Potrebuješ len spevniť svaly a získať výdrž na dlhú cestu. Asi sa budeme najbližšie veľmi dlho prechádzať.“ Jeho tvár zdobil úsmev, ale nie ten výsmešný, tento bol chápajúci.

„Fajn,“ odvrkla som. „Ale teraz by som už mala ísť domov. Tréning si necháme na neskôr.“ Vstala som z kresla a presunula som sa o dverám. „Takže, kedy začneme?“ spýtala som sa a otázku smerovala všetkým. Carlisle sa ku mne otočil. Prezrel si ma a potom prehovoril.

„Choď teraz pokojne domov. Oddýchni si a hlavne Charliemu nič nehovor. Nechaj to na Esme, tá to vybaví. Je na to ešte čas. Čo sa týka tvojho tréningu s Emmettom, mali by ste začať čo najskôr. Čo takto zajtra hneď po škole?“

Ťažko som si vzdychla, ale prikývla som. Nezostávalo mi nič iné, len sa na to podujať. Rozlúčila som sa s nimi a nasadla som do auta, aby som bola čím skôr doma. Nepotrebovala som teraz otca na seba upozorniť, už aj tak to s ním bude ťažké. A hlavne som sa potrebovala vyspať na zajtrajší výcvik. Zamávala som Emmettovi, ktorý ma ako jediný vyprevadil pri auto a už aj som si to namierila domov.   

Nenastal príliš posun v deji, ale teraz sme si istí, ako sa to začne vyvíjať. Bellu čakajú perné dni. Čo myslíte, ako to všetko zvládne? Bude poctivo drieť, alebo začne trucovať? 

Všetkým vám veľmi pekne ďakujem za povzbudzujúce komentáre. Dúfam, že i pod touto kapitolou bude hojný počet. Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 15. kapitola: