Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Neviditeľná 3. kapitola

07.12.2011 (21:45) • 11dalia11 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1370×

3. kapitola

Bella

Keď som sa ráno zobudila, ešte stále som plakala. Oči som mala červené a pod nimi som mala veľké kruhy. Pretrela som si oči a obliekla som sa do školy. Nechcela som tam ísť, lebo som vedela, že tam zbadám Alice, ale nemohla som si dovoliť vymeškať nejaké hodiny. Veci som na seba len tak nahádzala, ani som nevnímala, čo si vlastne obliekam. Zobrala som si veci a nastúpila do auta. Charlie bol už preč.

Cestou som rozmýšľala, či bude lepšie Alice poriadne vynadať, alebo sa tváriť, že sa nič nestalo. Bolo to ťažké. Nie som ten typ, čo by každému nadával, ale na Alice by som najradšej poriadne nakričala ako mi bolo.

Zaparkovala som auto a išla som na prvú hodinu. Snáď prvýkrát sa mi stalo, že do mňa nikto nenarazil. Nie, že by mi to vadilo, len na to nie som zvyknutá. Vošla som do triedy. Sadla som si a čakala na učiteľa, keď si ku mne niekto prisadol. Otočila som sa, aby som vedela kto to je. Bola to Alice, ktorá sa na mňa milo usmievala, akoby sa nič nestalo.

Otočila som sa jej chrbtom a hľadala nejaké iné miesto, no všetky už boli obsadené, a tak som si aspoň stoličku posunula čo najďalej od nej. Nebolo mi príjemné, keď sa na mňa najskôr vykašlala a teraz sa tvári akoby nič, a tak som ju ignorovala celú hodinu.

Zdalo sa mi, že táto hodina je nekonečná, keď vtom zazvonilo. Nesmierne sa mi uľavilo, že už môžem odtiaľ vypadnúť, ale vtom ma niekto chytil za rameno. Samozrejme, že ten „niekto“ bola Alice.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtala som sa jej nahnevane.

„Chcem sa ti ospravedlniť, že som neprišla. Je mi to veľmi ľúto!“ Nepripadalo mi, že by to nemyslela vážne, ani že by mi to hovorila len pre to, aby si očistila svoje svedomie. Ju to vážne mrzelo, ale ja som na ňu bola veľmi nahnevaná a iba prepáč mi nepomôže.

„Prečo, keď si ma už zbadala, si sa nemohla tváriť, že ma nevidíš? Bolo by to ľahšie, na to som zvyknutá,“ povedala som jej a odišla som. Zostala tam stáť ako keby tam zamrzla, ale potom sa spamätala a išla za mnou.

„Ako to myslíš, že si na to zvyknutá?“ nechápala Alice.

„To je jedno. Nechaj to tak,“ povedala som a zrýchlila krok, až som skoro utekala, ale nemohla som sa jej striasť. Tak som sa zamerala na Alice, že som si ani nevšimla, že sa na mňa rúti nejaký študent. Nabúral do mňa v plnej rýchlosti. On pokračoval ďalej akoby sa nič nestalo, ale ja som ležala na dlážke a pomaly sa zdvíhala.

„Hej! Mohol by si sa aspoň ospravedlniť!“ kričala za ním Alice.

„Čo? Komu? A za čo?“

„No za to, že si ju zrazil na zem!“

„Koho?!“ Už si začínal myslieť, že si z neho Alice strieľa.

„No predsa ju!“ povedala Alice a pomohla mi na nohy.

„Ja som do nej narazil? To by som predsa vedel,“ povedal, otočil sa a odišiel. Alice spadla sánka skoro až na zem, ale potom to pochopila. Vedela si zložiť dve a dve.

„Ja som prvá kto si ťa všimol?“

„Dalo by sa to tak povedať!“

„Ale prečo si ťa ešte nikto nevšimol?“

„To sa pýtaš tej pravej!“ Nechcelo sa mi baviť o tejto téme, ale Alice s tým nemienila prestať. Stále sa ma na niečo pýtala, až som sa na ňu prestala hnevať. Ešte nikdy sa o mňa nikto nezaujímal tak, ako Alice. Bolo mi to veľmi príjemné a ja som jej povedal všetko, čo som mohla. Povedala som jej úplne všetko. Povedala som jej, že sa cítim ako neviditeľná, ba dokonca aj o tom, že som včera nevidela svoj odraz v zrkadle.

„Ako to myslíš, že si sa nevidela v zrkadle?“

„Keď mi došlo, že už neprídeš, išla som hore do kúpeľne, ale keď som sa pozrela do zrkadla, nič som tam nevidela,“ povedala som a cítila som tú bolesť, čo mi včera Alice spôsobila.

„Keď už sme pri tom, prečo si včera neprišla?“ opýtala som sa jej, ale nie nahnevane, skôr so záujmom.

„Prepáč, že som neprišla. Ja... nemohla som...“ Vedela som, že z Alice už viac nedostanem, tak som to nechala tak. Bola som rada, že sa so mnou rozpráva. Neverila som, že dokážem tak ľahko odpúšťať, ale samota robí s ľuďmi veľa vecí. Niektoré sú dobré, iné sú zlé. S Alice som nemala ďalšiu hodinu, tak sme sa museli rozdeliť. Hľadala som voľné miesto. Jediné voľné bolo vedľa Alicinho brata.

„Ahoj!“

„Ahoj!“ Nikto si ma za celý môj život nevšímal a presťahujem sa do Forks a natrafím na rodinu, čo si ma všimla bez toho, aby som kričala cez celú miestnosť alebo na seba nejako inak upútavala pozornosť. Bolo mi to divné.

Samozrejme ma za celú hodinu učiteľ nevyvolal ani raz. Môj pocit samoty sa začal vracať, až kým...

„Nechápem, prečo ťa nevyvolal, keď si sa ako jediná hlásila.“

„To je na dlhé rozprávanie a ja sa ponáhľam na ďalšiu hodinu. Možno neskôr,“ povedala som a odišla som so skvelým pocitom.

Edward

Ešte nikdy som nebol na Alice taký nahnevaný ako som teraz. Povedal som jej, aby jej dala pokoj, ale nie. Ona sa od nej nedokáže držať ďalej. Zrazu som si uvedomil, že rukami drvím lavicu, tak som sa pokúsil upokojiť a nemyslieť na Alice a vtom je najlepší Emmett. Ten ma vždy dokáže rozptýliť a aj sa tak stalo.

Stále niečo vyvádzal a keby som ho tak dobre nepoznal, myslel by som si, že je to blázon, čo si aj myslel každý, kto ho videl. Bohužiaľ, Emmett mal hodinu inde ako ja, a tak sa moje rozptýlenie stratilo a ja som musel hľadať nejaké iné.

Snáď prvýkrát som sa zameral na myšlienky iných, aby som sa rozptýlil a aj mi to pomohlo, ale iba do chvíle, keď si Bella sadla na miesto vedľa mňa.

„Ahoj!“ pozdravil som ju zo slušnosti a ona ma odzdravila.

Celú hodinu som hľadal rozptýlenie v mysli niekoho iného, keď som narazil na niečo veľmi zaujímavé. Nikto nevedel, že Bella je v triede. Pozorne som sledoval myseľ učiteľa vtedy, keď sa hlásila len Bella a ani ten ju nevidel. V mysli na nás nadával, akí sme neschopní a vtom som to videl jeho očami. Pozrel sa na celú triedu, ale vedľa mňa, podľa neho, nikto nesedí. On tam nikoho nevidí. Pozrel som sa na Bellu, ale ona tam bola. Ničomu som nerozumel. Zazvonilo a ja som chcel vedieť, či to ona vie.

„Nechápem, prečo ťa nevyvolal, keď si sa ako jediná hlásila,“ povedal som a čakal na jej reakciu

„To je na dlhé rozprávanie a ja sa ponáhľam na ďalšiu hodinu. Možno neskôr,“ povedala a odišla.

2. kapitola – 4. kapitola

Autor: 11dalia11 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Neviditeľná 3. kapitola: