Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepribližuj sa! - 3.kapitola

22.09.2010 (08:00) • tapta • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1007×

3. kapitola

Edward

Už je to týždeň, čo chodím za Bellou a ešte sa nezobudila. Doktori ju držia v umelom spánku, aby tak nepociťovala bolesť. No duševná bolesť je niekedy stokrát horšia ako tá fyzická. Spoznal som to už na vlastnej koži, keď som bol človek.

„Stoj! Prosím, už nie. Mami uteč!" kričala Bells zo sna ako každý večer.

Podišiel som k nej, zobral som jej ruku a dal ju do mojej. Začal som jej spievať ako inokedy. Už pri prvých notách uspávanky prestala kričať, ale na tvári mala stále ustaraný výraz. Pohladil som ju s rukou, ktorú som mal voľnú, a tým jej aj zotrel slzy.

„Neboj sa dám na teba pozor, aj za cenu vlastného života," zašepkal som jej vetu, ktorú som myslel smrteľne vážne.

Phil (Pred týždňom)

Ušiel som tým hajzlom, čo sa nazývajú políciou, ale teraz sa musím niekam ukryť. Aspoň na nejaký ten čas. Našťastie som si nejaké peniaze previedol na účty po celom svete, pod rôznymi menami a pred rokmi si spravil aj falošné doklady. Vedel som, že raz sa mi to zíde a ten okamih práve nastal.

Ale Bella mi to zaplatí, tá mala suka. Jej matku som zabil, ale ju to ešte len čaká. Vždy mi liezla na nervy. Tá jej povaha. Ja som neviniatko, som dobručká a ešte k tomu aj odvážna. Skôr ňou len zabila svoju matku. Keby sa do toho neplietla, tak by sme do teraz mohli žiť ako šťastná rodinka. Ale ona si vybrala, že mi bude vzdorovať a dopadlo to tak, ako si sama zvolila. Nenávidím ju! Najradšej by som do nej od rána do večera kopal ako do psa a potom ju umučil na smrť. Je to len parchant, ktorý si nezaslúži dýchať rovnaký vzduch ako ja. Dúfam, že aspoň teraz trpí v nejakých bolestiach, ktoré som jej spôsobil. Už len tá predstava vo mne vyvoláva eufóriu, až som sa musel zasmiať.

Teraz som stál pred dverami môjho bytu, kde mám všetko potrebné odložené. Zobral som kľúčik, ktorý som mal stále skrytý pod kvetináčom, a otvoril dvere. Najprv som šiel do spálne a zo skrine zobral čisté oblečenie a potom sa vybral do kúpeľne osprchovať sa. Keď som bol čistý, tak som sa začal rozhodovať, kam by som sa mal vybrať. Mohol by som ísť napríklad do Austrálie alebo do Číny. Nie, tam radšej nechcem ísť. Čo by som tam asi tak robil? V Austrálii by som počítal klokany a v Číne pandy? Ešte to by mi chýbalo.

No, ale také Taliansko by nebolo zlé. Vždy som sa tam chcel ísť pozrieť. A keby sa mi tam náhodou nepáčilo, vždy odtiaľ môžem odísť niekde úplne inde. Zatiaľ si tam oddýchnem a potom rozložím svoje siete a nájdem tu štetku a zabijem ju. Veď sa hovorí, že čo začneš, musíš aj dokončiť.

O pár dni neskôr

Prechádzal som sa po uličkách v Taliansku. Okolo mňa sa rozprestierali starobylé stavby. Nachádzal som sa vo Volterre. Bol to ideálny úkryt pred políciou a výborne sa tu vymýšľal plán mojej pomsty. Nahlas som sa zasmial, keď ma vyrušil prekrásny, zvonivý hlas.

„Pane?" opýtal sa ma.

Otočil som sa za osobou, ktorej patril. Zbadal som ju, ale nemohol som tomu uveriť. Jej krása by učarovala hocikoho. Pozeral som sa na ňu a nemohol uveriť svojím očiam. Jej hnedé, dlhé vlasy sa jej točili okolo prekrásnej, dokonalej a bledej tváre. Vyzerala ako Bohyňa, ktorú pre mňa zoslali z nebies. Pozrel som sa jej do očí. Mala ich zvláštne. Nikdy v živote som nevidel, žeby ich niekto mal do fialova, asi nosí šošovky. Mal som z nej zvláštny pocit. Bál som sa? Nie, určite si to len nahováram. Ona by určite neublížila ani muche. Musím ju dostať!

„Chcela by som sa Vás opýtať, či by ste nechceli ísť do Volterského hradu. Samozrejme, že je to zadarmo. Je to len prehliadka, na ktorú vyberáme len pár vyvolených, aby sa toho zúčastnili raz do roka. Začína sa to prehliadkou od komnát a končí jedálňou. Čo by ste na to povedali? Súhlasíte?"

Chvíľku mi trvalo, keď mi to začalo v hlave pracovať a všetko som to pochopil. Nemohol som uveriť, že mám také šťastie. Ešte dnes večer si to s ňou užijem. Ale teraz sa musím správať ako slušne vychovaný džentlmen.

„Bude mi cťou sa toho zúčastniť. Slečna..." Čakal som na odpoveď.

„Volám sa Heidi. A mali by sme ísť, aby nás ostatní nečakali."

Otočila sa a ja som za ňou šiel ako poslušný psík. Ale nebude dlho trvať a ona sa mi bude plaziť pri nohách. Šli sme približne štyri minúty, keď som videl autobus, do ktorého nastúpila. Nasledoval som ju a sadol si na posledné voľné miesto, ktoré tu bolo. Pozeral som sa na ňu, ako si dáva dole plášť. Až teraz som si uvedomil, že ho má. Vlastne ani nechápem, na čo ho mala. Jej postava je na zjedenie a vonku je aj dosť teplo. Ale čo ma ešte prekvapilo bola jej bledosť, nad ktorou som začal uvažovať až teraz. Predsa sme v Taliansku a ona je pomaly bledšia ako stena. To vôbec nechodí na slnko? Možno to vysvetľuje aj ten čierny plášť, chce byť taká bledá alebo je nejako chorá. Možné to je, ale mne pripadá zdravá. Kto vie. Mne je to vlastne aj jedno. Hlavné je, že ju chcem a ja ju aj dostanem - za každú cenu. Je mi vlastne jedno, či to bude chcieť alebo nie.

Pozeral som sa na ňu, ako sa pozerá na šoféra a na niečom sa smejú. Obidvoch hlasy boli ako zvonkohra, ale bolo v ňom aj niečo chladné. Až mi z toho smiechu po chrbte prešli zimomriavky. Začal som mať zlé tušenie, že tu niečo nesedí. Heidi sa na mňa otočila, ale jej pohľad a tie oči nemali už farbu do fialova, ale boli čierne ako noc. Šiel z nich strach. Ani som si neuvedomil, ale skrčil som sa, ako keby do obrannej pozície. Vyzerala ako keby sa na tom nesmierne zabávala. Ja debil! Načo som sem vôbec chodil! Zaťal som ruku v päsť a začal rozmýšľať o úteku. Veď môžem povedať, že chcem vystúpiť. To by aj mohlo zabrať.

„Heidi? Mohol by som vystúpiť? Zabudol som, že ešte niečo potrebujem vybaviť."

„Nie, nemôžeš. O pár minút sme pri hrade a odtiaľ môžeš ísť taxíkom," povedala to nejako zvláštne, ako keby sa premáhala.

Čím ďalej tým viac som chcel vystúpiť. Mal som nejaký zvláštny pocit a určite tu prevládal aj strach.

„Ale ja by som tam prišiel pešky. Je mi aj trošku zle, tak by som sa aspoň trošku prevetral." Snažil som sa nájsť všelijaké výhovorky.

„Povedala som, že za chvíľu sme pri hrade a tam môžeš vystúpiť," hovorila už nejako podráždene.

„Ale," nestihol som ani dokončiť vetu.

„Žiadne ale," zavrčala.

To urobila naozaj ona? Ona zavrčala ako nejaké zviera. Prekvapene som sa na ňu pozrel a cítil, ako sa mi po tele rozlieva strach. Čo mám teraz urobiť? Nevedel som, ako mám zareagovať. Pozrel som sa okolo seba, ale nikto nijako zvlášť nereagoval. Započúval som sa a až teraz som si uvedomil, že rozprávajú nejakým cudzím jazykom. Pozrel som sa vedľa seba. Sedel tam asi šesťdesiat ročný starec a čítal nejakú knižku.

„Prepáčte, že vyrušujem. Ale nemohli by ste mi povedať, odkiaľ ste?" opýtal som sa ho po anglicky.

Prv sa na mňa prekvapene pozrel, ale asi mu došlo, čo chcem.

„Peter." Dobre, takže nedošlo.

Ja ju stresujem a on na mňa začal ukazovať palcom ako nejaký neandertálec. Asi chce vedieť moje meno. Takže mu ho poviem aj s tým odkiaľ som a on mi povie, odkiaľ je? Za pokus to stojí.

„Ja som Phil. Som z Ameriky," snažil som sa to povedať čo najsprostejšie, aby to pochopil.

„Ja som Phil som z Ameriky." On je fakt dement, že to po mne všetko zopakoval?

„Ospravedlň môjho dedka, ale on je tak trošku. Veď sám vidíš," prihovoril sa ku mne niekto anglicky. Otočil som sa za tým hlasom a uvidel som tam dievča, ktoré mi rozumie. V rukách držalo slúchadla od MP3 a usmievalo sa.

„Ahoj, vieš po anglicky?" opýtal som sa s nádejou.

Ona len prikývla a ja som sa konečne mohol opýtať svoju otázku?

„Odkiaľ si?" opýtal som sa nedočkavo.

„Som zo Slovenska," povedala.

Ja som sa na ňu len nechápavo pozrel. Nejaký takýto štát vôbec existuje? Poškriabal som sa po hlave. Ja na to prídem, len musím porozmýšľať. Asi sa mi niečo marí. Cítil som, ako autobus zastavil.

„Vystupujeme," povedala Heidi.

Ja som sa potešil, že konečne odtiaľto vypadnem a hlavne od nej.

„Tak nič, rozhovor budeme musieť nechať na inokedy, keď sa ešte niekedy stretneme. Však vieš, Božie cesty sú nevyspytateľné.“

„Tak to sú," súhlasila so mnou.

Postavil som sa a snažil sa odtiaľto dostať čo najďalej.

„Kam sa to len ponáhľaš?"

Chytila ma nejaká studená ruka...

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepribližuj sa! - 3.kapitola: