Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 4. kapitola

18.03.2011 (20:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1678×

„Nie, prosím nie!“ skríkla som z posledných síl a hlas sa mi v zúfalstve zlomil. Vedela som, že to nepomôže. Vedela som, že jediná možnosť ako im zabrániť, aby ukončili jeho život, bolo vzdať sa.
Ležala som na chladnej podlahe a slzy, ktoré mi zalievali tvár stekali v tenkých pramienkoch na starodávne dlaždice vytesané z drahého mramoru, lemované bohatým renesančným vzorom. V tom momente som preklínala deň, keď som sa narodila... Deň, ktorý priniesol do životov mojich blízkych len bolesť a smrť... a rovnako som preklínala aj deň, keď som dovolila, aby mi láska zaslepila rozum. Ako som mohla vôbec dúfať, že to dopadne inak? Bola som príliš naivná. Miestnosť preťal ďalší výkrik. S bolesťou som zdvihla zrak sledujúc sa ako osoba, ktorú milujem zvíja v nekonečnej agónií na zemi a trpí... len a len kvôli mne.

„Už dosť! Nechajte ho! ... Ja... sa vzdávam. Vzdávam sa!“ vyhŕkla som pomedzi slzy. Krik utíchol. Rozbehla som sa k postave bezvládne ležiacej na zemi. Ležal dolu tvárou. V momente, keď som ho chcela otočiť, aby som sa mu pozrela do tváre, obraz sa rozmazal.
Moje telo sa prepadlo do temnoty a letelo obrovskou rýchlosťou dolu, padajúc nekonečným priestorom, až som dopadla na betónový chodník pred veľkým domom. Zdvihla som zrak a okamžite som spoznala to miesto. Londýn.

Začula som výkrik mojej mamy a hneď na to aj otca. Rozbehla som sa k dverám a len čo som vletela dnu, pred očami sa mi odohrával neuveriteľný výjav. V našej obývačke stáli tri zahalené postavy, všetky oblečené v dlhých čiernych plášťoch. Zrak mi okamžite skĺzol na môjho otca, ktorý bezvládne ležal na zemi. Nekričal, ale jeho telo sa v neprirodzenej polohe napínalo niekoľko centimetrov nad zemou, akoby bolo v nejakom kŕči.

„Kde je?“ prehovorila tichým hlasom útla mladá žena, ktorá patrila k čiernym plášťom. Jej otázka sa napriek tichosti na konci skrútila do akéhosi nebezpečného podtónu. Okamžite mi bolo jasné, že je to veľmi uznávaná osoba. Stála medzi dvoma mužmi, ktorý popri jej drobnej postave pôsobili ako bodyguardi, a svoje karmínovo červené oči bez jediného mihnutia upierala na môjho otca. Jej tvár bola nevinná ako tvár dieťaťa, no jej krutosť prezrádzala, že v nej nebola ani štipka ľudskosti.
„Nikdy sa to nedozvieš,“ precedil pomedzi zuby môj otec.
„Snáď nebudeš taký hlúpy ako Evelyn.“ Mama? Rýchlo som sa obzrela po miestnosti. Nebola tam.
„Nikdy ti to neprezradím, Jane, ani keby ma to malo stáť život!“
„To celkom iste bude,“ poznamenala chladne žena a krutý úsmev rozžiaril jej krásnu tvár - tvár, ktorej chýbali akékoľvek emócie.
„Felix?“ Takmer znudene sa obrátila na svojho vysokého, mohutného spoločníka s rovnako desivými červenými očami. Felix sa v momente ocitol na opačnej strane miestnosti a drtil môjho otca v pevnom zovretí.
„Robíš chybu, Dan. Nemá šancu uniknúť, to dobre vieš,“ povedala Jane, keď sa s pohŕdaním otočila na odchod.
„Viem, ale aspoň nebudem ja ten, kto zradil...“
„Voltuirovci nikdy nezradili! Chránime náš svet pre takými, ako ste vy – upíri, ktorí si nectia zákony.“
Miestnosť preťal bolestný výkrik a odporný škrípavý zvuk, ako keď sa trhajú kusy železného plechu, no nebol to kov... ale hlava môjho otca, ktorá sa roztrieštila na niekoľko kusov vo Felixových mocných rukách. Zostala z neho len mŕtva, nehybná kopa kamenia.
So slzami v očiach som vybehla von z domu. Za chrbtom som pocítila horúčavu. Otočila som sa, aby som zistila, že dom sa zmieta v plameňoch, ktoré ho obrovskou rýchlosťou pohlcovali a spolu s ním pohltili aj mojich rodičov...

*  *  *

„Nieee!“ počula som svoj vzdialený hlas a pocítila som pevné zovretie na zápästí. Pokúsila som sa vymaniť z neznámych rúk, no tie ma pevne držali.
„Mary, upokoj sa, je to len sen... Počuješ ma? Zobuď sa!“
Pomaly som si začínala uvedomovať, že to bol len ďalší zlý sen. Sen, ktorý ma prenasledoval už niekoľko dní - no ruka, ktorá ma držala, bola skutočná, ako aj hlas, ktorý sa mi prihováral.
Otvorila som oči a pokúšala som sa odohnať zbytky nočnej mory miešajúcej sa s realitou.
Zaostrila som na tvár, ktorá sa nado mnou skláňala. Môj pohľad sa stretol s medovo zlatými očami, naplnenými neuveriteľným pokojom. Dlho som do nich hľadela, topiac sa v tej nežnej jantárovej farbe, neuvedomujúc si, komu vlastne patria. No bolo mi to jedno. Po dlhej dobe som sa konečne cítila byť v bezpečí a nechcela som sa toho pocitu tak skoro vzdať.

„Si v poriadku?“ ozvala sa napokon osoba, ktorej patrili tie nádherné oči. Chvíľu mi trvalo, kým som si priradila tvár aj k zbytku tela, a napokon k jeho menu. V momente, ako som si uvedomila kto to je, prudko som očervenela – hoci som dúfala, že to s mojou bledosťou a chudokrvnosťou nie je vôbec možné - priam som cítila, ako ma pohlcujú návaly horúčavy.
„Ehm, áno, som v pohode,“ posadila som sa, sledujúc ako si Carlisle odsadol na najvzdialenejší koniec postele.
„Často mávaš zlé sny?“ spýtal sa ma, nespúšťajúc zo mňa zrak.
„Občas,“ zaklamala som. Prešiel už takmer týždeň, odkedy som sa prisťahovala a zatiaľ sa mi každú jednu noc zdal ten istý sen. A tak, ako vždy, ani teraz som sa nedopátrala odpovedí.
Netušila som, kto boli tí ľudia v čiernych plášťoch, kto bola Jane, alebo Felix, dokonca som netušila, kto bol ten neznámy muž – pretože som mu nikdy nevidela do tváre – hoci som ho tak veľmi milovala.
„Nechceš sa o tom porozprávať?“ navrhol mi. Na chvíľu som zaváhala, pretože som sa cítila strašne opustená – akoby som stratila kus seba, odkedy zomreli moji rodičia – a celou svojou bytosťou som túžila môcť sa niekomu zveriť so svojimi tajomstvami, no nemohla som.
Nemohla som riskovať, že by som povedala viac, než smiem. Tak som sa bála, že tým niekoho ohrozím... A hlavne, keď som nevedela, čo môžem očakávať od tejto rodiny.
Nevedela som, kto sú a ani na koho sú strane. Boli to upíri, tak ako aj tí, ktorí zavraždili moju rodinu. Nemôžem im veriť.
„Nie, nič to neznamená!“ odvetila som rýchlo, odháňajúc spomienky na sen.
„Malo by to podľa teba niečo znamenať?“ naviazal na moje slová. Prečo mám len pocit, že vie viac ako by som si priala?
„Nechaj to tak, dobre? Naozaj, som v poriadku.“
„Ako myslíš, nebudem ťa do niečoho nútiť,“ ustúpil napokon neskrývajúc sklamanie. „Obleč sa a príď dole. Odveziem ťa do školy.“

Celkom som na to zabudla! Dnes idem prvýkrát do novej školy... Uprostred polroka, medzi malomestské deti... Nič lepšie ma nemohlo stretnúť.
Neochotne som sa vyhrabala z postele a snažila som sa nemyslieť na to, čo ma čaká. Nemyslieť na to množstvo cudzích ľudí, ich pohŕdavé pohľady a hlúpe poznámky. Nie, že by mi niekedy záležalo na tom, čo si o mne ľudia myslia; skôr som sa obávala, že sa pri stretnutí s nimi zvrtne situácia nejakým nečakaným smerom a posledné, čo by som si priala, bolo zabiť niekoho.
Tu – v malom meste – by sa mi to zrejme neprepieklo.

Po tom, ako som na seba hodila oblečenie, ktoré som večer nechala len tak pohodené na zemi – bola som príliš unavená, aby som ešte zvažovala čo si obliecť – som vrhla jeden krátky pohľad do zrkadla. Dala som si záležať na tom, aby bol naozaj krátky. Nepotrebovala som si ničiť náladu ešte aj konštatovaním, že nič strašnejšie, ako môj odraz, neexistuje.
Nikdy som sa nemaľovala... Aj tak by to nepomohlo dodať mojej bledej tvári trochu života. Jedine, ak by som chcela pôsobiť ako nejaká lacná kreatúra otapetovaná príliš tmavým makeupom - totiž, aj ten najsvetlejší odtieň pôsobil oproti mojej kriedovej pokožke veselším dojmom. Dlhé čierne vlasy mi splývali kúsok pod plecami s čiernym svetrom. Oproti tomu, moje oči pôsobili veľmi kontrastne, takmer čudne, akoby moje dúhovky tvorili dve maličké čierne diery – jednoducho akosi im chýbali zreničky.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla presviedčajúc samú seba, že môj odpudivý vzhľad mi aspoň z časti pomôže udržať si ľudí od tela.

Pokoj, Mary... To zvládneš. O nič nejde. Je to len škola...

<< 3. kapitola | 5. kapitola >>

____________________________________________________________________

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí čítajú moje poviedky, naozaj ma to strašne moc povzbudzuje... Dúfam, že sa vám zatiaľ táto poviedka páči, fakt sa snažím :), ale predsa len som ešte len začiatočník, tak by ma veľmi potešilo, ak by ste mi poradili, čo by som mala zlepšiť. Uvítam hocijaké rady (rozumné, samozrejme), ktoré by mi pomohli.

P.S.: Padla tu otázočka - čo je s Esme? No, snažím sa k tomu dopracovať, len sa mi nejak natiahol dej. Ja už presne viem, čo s ňou je a je to dosť podstatná časť poviedky, ale keďže nechcem predbiehať udalosti, budete si musieť počkať... Ehm, strašne moc sa ospravedlňujem. :)

S láskou, Nephilim.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 4. kapitola: