Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 24. kapitola

12.05.2011 (09:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1718×

„Takže,“ začala Alice a na tvári jej popri tom hral víťazoslávny výraz a nadšenie sa miešalo s akousi záhadnosťou. „Nephilimovia podľa legiend vyhynuli niekedy dve až tritisíc rokov pred Kristom. Žili hlavne v Mezopotámií a Starovekom Egypte. Ľudia si ich dávajú do súvisu so stavbou pyramíd, alebo napríklad s Mayskou kultúrou. To všetko sú nepodložené veci a domnienky, ale čo ma zaujalo, bola zmienka o obroch. Vraj boli obrovského vzrastu, a preto ich nazývali aj obrami. Ich výška dosahovala až osem metrov.“

„To nemá logiku,“ nesúhlasila som. Toto som už počula a vždy som sa pri tom pozastavila, no neprišla som na nič, čo by mohlo vysvetliť tieto domnienky. Môj vzrast bol normálny. Nebola som ani príliš vysoká, ani príliš malá. Mala som približne 162 centimetrov, čo len ťažko mohla byť obria veľkosť.

 „Má to logiku, počúvaj,“ nedala sa odradiť Alice. Jej to dávalo zmysel. „Našli sa kosti nephilimov, čo je teda veľmi zaujímavé, a teraz počúvaj. Ich kosti boli zvláštnym spôsobom poukladané. Neboli ani zďaleka osem metrové. Nie na výšku. Ich telo bolo rovnaké ako ľudské, na tú dobu možno trochu vyššie. Mohli mať maximálne dva metre a oproti ostatným ľuďom žijúcim v tej dobe, ktorí dorastali do výšky zhruba meter a pol, boli skutočne obri. Okrem toho - tá vec, ktorá im dodávala takú výšku, mohla mať tak tri metre. A vieš čo to bolo? Krídla. Obrovské krídla.“
 

Alicin výraz bol rovnako vzrušený ako môj. Teraz to už dávalo zmysel. Krídla. Ale aj tak, predstava, že by mi na chrbte narástlo niečo také obludné, bola desivá.

„Takže to boli predsa len anjeli.“ Prikývla som, odhodlaná prijať myšlienku, že som anjel. Všetko lepšie ako nejaká neznáma vraždiaca bytosť.

„Nie tak celkom. Boli to len poloanjeli. Mali schopnosti anjelov, ale ľudský výzor. Ak si čítala Starý zákon, potom vieš, že neboli príliš vrelo prijatí. Hovorí sa, že boli zatratení a vyhnaní z neba a Boh ich dal napokon vyhladiť. Hovorí ti niečo potopa sveta?“

Samozrejme. Spájalo sa s ňou veľa legiend. Pozrela som na Alice nechápavým pohľadom. „Čo to má spoločné s nephilimami?“

„Určite vieš, že ju prežil len Noe a zvieratá z každého druhu. Problém je ten, že ani tento zdroj nie je úplne spoľahlivý. Naše legendy hovoria, že tú potopu napriek všetkému prežili aj vlci a rovnako aj nesmrteľní. Tak teraz, čo si vybrať? Úprimne, ani mi sami netušíme, odkiaľ sme prišli. Narodili sme sa? Boli sme stvorení?“

„A čo legendy o Draculovi,“ predhodila som, hoci niečo mi navrávalo, že Dracula napriek všetkým bájkam a príbehom asi nebude ten, ktorý to všetko spáchal.

„Dracula bol len jeden z najdlhšie žijúcich upírov,“ vysvetľovala. Prekvapilo ma, že tento legendárny upír napokon skutočne existoval. „Stvoril veľa novorodených, no napokon sa o neho postarali jeho vlastní potomkovia, ktorí ho zabili v mene zákona.“

„Volturiovci?“ začudovala som sa. „Tak to bol ich tvorca? Dracula?“

„Áno,“ prisvedčila Alice. „Ale ani Dracula nebol stvoriteľom všetkých, hoci práve vďaka nemu nás je teraz toľko. Aj on bol len stvorený – tak ako my.“

„Ale niekto musel byť ten prvý, nie?“ Nešlo mi to do hlavy.

„Dobre, tak takto,“ prerušil ma Edward, ktorý sa doteraz potichu zhováral s Bellou a popri tom zrejme načúval našej debate. „Odkiaľ sú podľa teba ľudia? Veríš snáď v biblický príbeh, alebo v evolúciu?“

Nepotrebovala som sa zamýšľať, aby som odpovedala. „Stvoril ich Boh.“
Moja odpoveď ich zrejme zaskočila.

Edward sa pousmial. „Si si istá?“

Nie, nemohla som si byť istá, ale to nemohol nikto. „Neviem, čo sa stalo pred niekoľkými miliardami rokov, ale jedno viem, cítim, že Boh existuje. Neverím v Ježiša, nie som ani žiadny fanatik do nejakého náboženstva, ale som o tom presvedčená. Boh je.“

„A ako to vieš? Ako to cítiš? Opíš mi to,“ nabádal ma. Tentoraz sa už neposmieval, ani neuškŕňal. Jeho tvár zvážnela.

„Cítim ho,“ odvetila som, akoby to bola tá najprirodzenejšia a najnormálnejšia vec - vnímať Boha, zamýšľajúc sa nad tým, ako hlúpo moja odpoveď znie. „Naozaj ti to neviem vysvetliť, ale viem, že existuje niečo obrovské, niečo, čo obklopuje všetko. Nejaká obrovská energia. Možno to vyznie hlúpo, ale nazvala by som to láska. Ten Boh určite nie je zlý. Ten Boh nás miluje.“

„Nie všetkých. Niektorí sú skutočne zatratení a to nenávratne,“ oponoval mi Edward po chvíli ticha a v jeho hlase znela melanchólia. Podľa toho, akým pohľadom na mňa hľadel, som mohla vytušiť, že táto téma sa ho hlboko dotýka. Ten prvotný posmech bol len maska, len jeho obrana... No v skutočnosti, možno viac než ja, veril.

„Našťastie, ja sa nad takýmito vecami nezamýšľam,“ pokrčila plecami Alice a pokúsila sa o úsmev. „Nazvala by som to stratou času. Mimochodom, zabudla som to dopovedať,“ pokračovala v prerušenej téme a ja som sa opäť odtrhla od myšlienok na večnosť. „Boh teda nephilimov zatratil. Preklial ich. Nechal v ich srdciach vyrásť ľudskú zlobu a tým poškvrnili dovtedy čistú anjelskú podstatu. Tých anjelov, ktorí zhrešili, čiže obcovali s ľudskými ženami, rovnako vyhnal z raja a stali sa z nich démoni. Ich deti – nephilimovia - boli rovnako démonmi, ibaže v ľudskom tele. Spolu s nimi prišli na zem takzvaní strážcovia. To boli bytosti, ktoré mali za účel vyhľadať všetkých nephilimov a zničiť ich.“

„Prečo ich chceli zničiť?“ nechápala som. „Čo také nephilimovia urobili, že si to zaslúžili? Teda okrem toho, že mali to šťastie sa vôbec narodiť.“ V duchu som sa pousmiala nad tým, aká je tá zhoda poetická. Nephilim pred miliardami rokov, alebo dnes - to je jedno. V každom prípade už len to, že sme sa narodili, bol náš najväčší hriech. Preto nás každý nenávidí...

„Boli to démoni. Ich prirodzenosťou bolo zabíjať.“

„A podarilo sa im to? Zničili ich?“

„Očividne nie, ešte si nažive,“ pousmiala sa Alice. „A rovnako aj my.“

„Ako to myslíš, že my?“ Čo to malo spoločné s tým, že sme nažive?

„Skús uhádnuť, akým spôsobom zabíjali nephilimovia.“

Nepotrebovala som sa nad tým zamýšľať. Tých niekoľko takmer vražedných zážitkov som mala ešte stále v čerstvej pamäti. „Vysali ľuďom duše,“ šepla som takmer nečujne a pri tom, ako som to vyslovovala, sa mi hrča v krku ešte zväčšila. Bolo mi nepríjemne už len pri pomyslení na to.

„Áno,“ súhlasila Alice, spokojná s mojou odpoveďou. „Lenže časom – hovoríme o tisícročiach – sila nephilimov slabla. Dovtedy im stačila energia, pretože aj oni sami boli skôr energiou ako hmotou. Ich telá boli prispôsobené na tento spôsob prežívania. No, čím viac sa ich gény miešali s ľudskými, tým viac sa oslabovala ich anjelská podstata. Potomkovia nephilimov už nevedeli pracovať s energiou. Nevedeli svoje schopnosti ovládať. Napokon evolúcia spôsobila, že mohli prežiť už len vďaka ľudskej krvi.“

„Nie!“ vyhŕkla som, keď som si uvedomila o čom vlastne Alice hovorí. „To nie je možné.“ Okamžite mi spomienky zaleteli na napríjemný pocit pálenia v hrdle, keď som zacítila, alebo čo len krátko pomyslela na krv... Je to vôbec možné?

„Je to možné, Mary. Nič iné nedáva zmysel. Naozaj je to tak,“ presviedčala ma Alice.

„Vygooglila si to!“ ohradzovala som sa. Zrazu som pokladala google za ten najnespoľahlivejší zdroj informácií na svete. „Ktovie kto popísal tie hlúposti...“

„Nie, prečítala som si aj zopár kníh, porovnávala som zdroje... Ver mi, dáva to zmysel, viac než si myslíš.“

„Dobre,“ snažila som sa upokojiť, dúfajúc, že sú to napokon len hlúpe rozprávky. „Tak mi povedz, prečo som sa ja nezmenila. Prečo nepijem krv a všetko to ostatné.“

Alice sa ani nezamýšľala. Mala to naozaj starostlivo naštudované. „Pretože ty si bola zrejme priamy potomok nephilimov. Nebola si miešanec s človekom. Možno niekoľko generácií áno, ale zachovala si si svoju podstatu. Ďalším vysvetlením je, že tvoj otec bol upír, jeho otec tiež a jeho otec...“

„Je to hlúposť,“ protestovala som. „Absurdné. Aká by bola pravdepodobnosť, že by sa niečo také mohlo stať?“

„Ak to bolo úmyselné, tak dosť vysoká. Možno bol tvoj klan nejakým spôsobom fixovaný na myšlienku ‚čistej krvi‘.“ Pri slove klan mi prebehli po chrbte zimomriavky.

„Nie, Alice. Prosím, nehovor o žiadnych klanoch. Ja nie som upír, dobre? A nemala som žiadny klan. To bola moja rodina, moji rodičia. Možno som mala súrodencov... A už vôbec to nebolo úmyselné! Určite ma ľúbili... Však ma ľúbili?“ Môj hlas sa začal strácať. Nie, nech už som čokoľvek, nechcem stratiť nádej, že aspoň niekto ma miloval – moji rodičia. Vlastní rodičia. Celý život nenávidená, celý život stratená a opustená... A napokon zistím, že som bola plodom nejakého experimentu? Že ma splodili len preto, aby si zachovali rod?

Alice sa zohla aby ma objala. Chcela som ju odstrčiť, no potom som si uvedomila, že vlastne len splnila moje želanie. Ona nemôže za to, čo som.

„Pravda občas bolí,“ šepla ticho a silnejšie ma objala.

„Áno. Ale nech je akákoľvek, chcem ju vedieť. Celú.“ Naschvál som zdôraznila posledné slovo. Alice uvoľnila objatie. Pozrela sa na mňa svojimi uhrančivými očami, akoby ma skúmala. Potom sa jemne pousmiala a jej zamyslený výraz prešiel do zhovievavého.

„Niekedy je lepšie niektoré veci nevedieť,“ šepla záhadne. Nemala som chuť to bližšie skúmať. Už toho na dnes bolo veľa a Alicine tajomné indície mi príliš neprospievali.

„Ale aj tak,“ zasmiala sa Bella. „Máš oveľa menej otázok ako som mala ja, keď som bola človek.“

Všetci sa začali smiať. Edward sa na ňu pozrel zvláštnym pohľadom, z časti sa v ňom zračila nekonečná trpezlivosť a zároveň pobavenie.

„Veru, dala mi zabrať,“ okomentoval to stručne a pritiahol si ju bližšie ku klavírnej stoličke, aby ju pobozkal. Ja som sa pre istotu postavila a ustúpila trochu bokom, aby som dvojicu nerušila. Aj tak som bola na odchode. Za menej ako hodinu mal prísť Carlisle a kvôli tej nervozite, čo som cítila vždy, keď som ho mala opäť uvidieť, som už nebola schopná cvičiť.

„Ešte mám jednu otázku,“ povedala som, ignorujúc bozkávajúcu sa dvojicu. Edward od seba odtlačil Bellu a pobavene zdvihol obočie. „Tí strážcovia, to boli vlastne vlci?“

„Áno,“ prisvedčil. „Ale vtedy ich bolo oveľa viac ako dnes. Prežili len niektoré svorky. Najväčšia je svorka Quilletov – teraz je jej vodcom Jacob. Ostatné svorky sa rozdelili a prežili len jednotlivci.“

„A prečo sa niektorí pridali na stranu Volturiovcov? Veď sú to ich úhlavní nepriatelia, nie?“

„Jednotlivci sú slabší ako svorka. Pridali sa k nim práve tí osamotení. Myslím, že mali na výber – buď smrť, alebo spojenectvo. Takým spôsobom totiž jednajú Volturiovci. Nezáleží im na skutočnej oddanosti. Oni len zastrašujú a vydierajú. To je ich najúčinnejšia zbraň. Strach.“

„Tomu verím.“ Znovu ma striaslo pri spomienke na moje nočné mory a desivé obrazy čiernych plášťov, červených očí a smrti. Snažila som si predstaviť, čo také by mohlo byť mojim najväčším strachom, dôvodom, prečo by som sa aj ja mohla stať ľahko manipulovateľnou. Potom som si uvedomila, že kým som nespoznala túto rodinu, bola som prakticky v bezpečí. Teraz majú toľko dôvodov – predovšetkým už len Carlisleov život mi je drahší ako ten môj, alebo Alicin, Edwardov, Jasperov... Vlastne všetkých. Milujem ich. A to najhoršie, čo by sa mi mohlo stať, by bolo prísť o milované osoby. A to by som nedovolila.

„Na to ani nepomysli,“ vytrhol ma z pochmúrnosti Edward. Škaredo sa na mňa pozrel. „Niečo také sa nestane. Neboj sa, my sa o seba vieme postarať. V prvom rade sa snaž udržať nažive ty.“

Edwardovo chlácholenie ma však nemohlo upokojiť. Ďalej som pokračovala predstavovaním si katastrofických scenárov.

Nezniesla by som, keby kvôli mne niekto ďalší prišiel o život, pomyslela som si. Snažila som sa potlačiť to jediné meno, ktoré sa mi premietalo v hlave stále dokola a dokola, no nemohla som si pomôcť. S narastajúcou úzkosťou som na neho musela myslieť čoraz častejšie. Teraz sa to blížilo už skoro k šialenstvu. Nebolo minúty, kedy by som na neho nemyslela, rovnako ako nebolo minúty, kedy by som s tým nebojovala. Boj som však mala už dávno prehratý a vedela som to veľmi dobre.

Edward sa na mňa zhovievavo usmial. Jasper bol zmätený z mojich pocitov. Všimla som si, ako si vymieňajú pohľady.

Napokon sa Edward nervózne zamrvil a potmehúdsky sa na mňa usmial. „Možno by si sa mala porozprávať s Carlisleom,“ povedal. Ja som na neho neveriacky vytreštila oči. Srdce sa mi opäť rozbehlo o závod. Nie, to si neviem ani predstaviť... Rozprávať sa s ním. A o čom?

„Mala by si mu povedať, čo sme dnes zistili. A ja osobne si myslím, že to vzájomné vyhýbanie sa jeden druhému je už tak trochu zbytočné. Vysvetlilo sa to, nie?“ zdvihol obočie a čakal moju odpoveď.

Moja hlava však nebola schopná myslieť. Keď som sa pokúsila odpovedať, uvedomila som si, že som opäť zabudla dýchať. Zalapala som po vzduchu, no zmohla som sa aj tak len na nesúhlasné zavrtenie hlavou.

Edward sa uškrnul. „Trochu guráže do toho,“ povzbudzoval ma, čo mi príliš nepomáhalo. Nemala som chuť sa s ním rozprávať. Bolo viac ako pravdepodobné, že by ma odignoroval a pokračoval by v tom vyhýbaní sa mi. Išlo mu to skutočne excelentne.

„Nechce so mnou hovoriť,“ zavrtela som hlavou. Myslím, že to je dostatočná odpoveď.

„Ani netušíš ako veľmi chce,“ povedal Edward vážnym tónom. Už sa nesmial. Pochopila som, že to myslí vážne. Ale prečo tak zrazu? Nebol to náhodou práve on, kto upozornil Carlislea na Alicine vízie? Nebol to práve on, kto chcel, aby sa Carlisle odo mňa držal ďalej?

„Nie, to bolo čisto Carlisleove rozhodnutie,“ povedal Edward, ktorý počúval moje myšlienky. „Povedal som mu o Aliciných víziách, pretože som sa bál o teba. Nechcel som, aby ti ublížil.“

„Prečo by mi ubližoval?!“ vyprskla som. Carlisle by to nikdy neurobil! Nikdy by mi neublížil bezdôvodne.

„Alice to videla...“

„Alice toho vidí veľa! A je to subjektívne, nie náhodou?“ stále som obraňovala svoj názor.

„Lenže ja som zase počul Carlisleove myšlienky,“ dodal, na čo som stíchla. Nechcela som počuť viac. Nechcela som vedieť, na čo Carlisle myslel. Nie je fér, keď má niekto takýto dar.

„Prečo si sa vôbec do toho staral!“ zvolala som nahnevane. Edward sa nebránil. Zrejme si uvedomoval svoj podiel viny.

„Nemal som, viem. Lenže keby som sa do toho nezastaral, zrejme by si teraz čakala malého nephilima.“

„Vieš čo...“ Ďalej som sa snažila zachovať si chladnú hlavu, no len predstava, že by som teraz mohla byť s Carlisleom, že by sme možno boli spolu – keby nebolo Edwarda - ma tak príšerne bolela. Malý nephilim bola tá nepodstatnejšia záležitosť v tom všetkom. „... mne by to nevadilo,“ priznala som napokon.

„A to som mal ako vedieť?“ uškrnul sa Edward. „Kto sa má vyznať v tých tvojich vnútorných hádkach? Keď ti to vtedy Alice oznámila, celý deň si myslela na to, že by si niečo také nikdy neurobila, že si nevieš predstaviť, že by si bola s Carlisleom... A pokiaľ viem, úspešne sa ti darilo zaháňať myšlienky na neho do kúta. Takže je to len moja vina?“

„Dobre, nie je,“ uznala som. „Ale už to nechajme tak. Necítim sa dvakrát príjemne, keď riešite moje osobné záležitosti medzi ôsmimi očami.“

„Aj tak sme to už dávno vedeli,“ chlácholila ma Bella, váhajúc, či je vhodné, aby som o tom vedela. „Iba sme o tom nehovorili.“

„Och, ste rovnakí!“ vyhŕkla napokon Alice takmer nahnevane. „Ty a Carlisle,“ obviňujúco na mňa ukázala prstom. „Ani jeden, ani druhý si nechcete priznať, čo k sebe cítite. Pokiaľ to takto pôjde ďalej, odhadujem tak storočie-dve, kým by ste sa dali dokopy.“

„Alice!“ zvolala som pobúrene. Cítila som, ako mi červeň opäť zalieva tvár. Bola by som radšej, keby sme sa o Carlisleovi bavili nepriamo, no teraz, keď som bola nútená si nahlas vypočuť, čo si o nás dvoch všetci myslia... Už len to, že o nás hovoria ako o dvojici... Nie, neprijateľné. Je to hlúposť! Prečo by si všimol niekoho ako som ja? Čo na mne by mohol vôbec milovať? Som úplne nemožná!

„Mary?“ Edward ma znovu vytrhol z vnútorného boja. „Mali by ste spolu hovoriť,“ znovu na mňa apeloval. „Nikto z nás nevie, ako to celé dopadne. Nevieme, koľko máme ešte času. Myslím, že by si neskôr mohla ľutovať, že si premárnila šancu. On ťa miluje. Nechci stratiť lásku len preto, že máš strach.“

Pozrela som sa Edwardovi hlboko do očí. Cítila som, že je úprimný. Takto by mi nikdy neklamal. Nikto z nich. Kdesi hlboko v duši som pocítila obrovskú, nevysloviteľnú radosť. Niekto nahlas vyslovil to, čo som potrebovala počuť, to, prečo som nemohla poriadne spávať – Carlisle ma miluje. A ja milujem jeho...

A predsa, nejaká neidentifikovateľná prázdnota mi opäť zožierala vnútro. Nevieme, koľko času nám ešte zostáva... A ja už nechcem stratiť ani minútu. Nie, neprídem o svoju lásku len preto, že mám strach.

<< 23. kapitola | 25. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 24. kapitola: