Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 19. kapitola

23.04.2011 (08:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1258×

„Je mi to ľúto,“ zašepkala som takmer nečujne, keď som vystihla chvíľu, že bol Carlisle osamote. Práve sa pokúšal zamaskovať prasklinu, ktorú spôsobila moja nekontrolovateľná výbušnosť. Pri pohľade na zničenú stenu ma opäť objal nový pocit viny. Otočil sa ku mne a v tvári mal chápavý výraz, no zároveň niečo, čo som si nevedela vysvetliť, zmes nervozity a akejsi zdržanlivosti, akoby nebol nadšený z mojej prítomnosti.

„To je v poriadku,“ povedal pokojne.

„Nie,“ nesúhlasila som, „nie je to v poriadku. Zmlátila som ťa,“ začala som, no Carlisle ma zastavil úprimným smiechom.

„Nie, nezmlátila. Bolo to len neočakávané, ale nič sa mi nestalo... Skôr si to odniesol tento múr,“ povedal a ukázal pri tom na skoro úplne zakrytú prasklinu. „A okrem toho, ak si si náhodou nevšimla, ja som napokon zdolal teba.“

„Ak máš pod pojmom 'zdolať' namysli: vykvákať ma za vlasy, tak uznávam.“

„Skôr by som tým myslel niečo iné, ale povedzme, že mám namysli ten incident,“ predniesol ticho a opäť sa obrátil k stene a zahatal aj zvyšok praskliny novou omietkou. Oproti pôvodnej stene to bolo až príliš nápadné. Maľovka bola už trochu zašednutá, zatiaľ čo nová stierka bola snehovo biela.
Zvraštila som obočie, keď som si uvedomila, že absolútne nechápem význam slov, ktoré vyslovil.

„Čo iné máš namysli?“ odhodlala som sa opýtať, hoci som cítila, že z nejakého dôvodu by som radšej mala mlčať. Na chvíľu sa zarazil. Zdalo sa, že s niečím vnútorne bojuje.

„Nič dôležité,“ hlesol napokon. Prikývla som hlavou. Hoci tým povzbudil moje dotklivé ja a túžbu odhaliť všetky skryté tajomstvá, zrazu som to nemala chuť viac rozoberať. Trápili ma iné, omnoho podstatnejšie veci.

„Môžem sa niečo opýtať?“ začala som, keď som si v mysli znovu sformulovala otázku.

„Áno?“

„Ak by ma predsa len dostali tí Volturiovci... tak... Čo by sa mohlo stať? Úprimne.“
Carlisle ku mne podišiel. Videla som, že premýšľa. Pohľad mal stále upretý na mňa.

„Potom by sa pokúsili využiť tvoje schopnosti v boji.“

„To by ma neprinútili,“ zakrútila som hlavou.

„Ver mi, že áno...“ Carlisle mi položil ruky na plecia. Trhla som sebou a moje srdce opäť zahaprovalo.

„Ako?“ Pokúšala som sa nespadnúť, pretože moje kolená sa podlamovali čoraz viac, s približujúcou sa Carlisleovou tvárou. Naklonil sa až celkom blízko ku mne, len niekoľko centimetrov od mojej tváre. Zatajila som dych, keď sa jeho pery dotkli môjho ucha.

„Dávaj si na seba veľký pozor,“ zašepkal tak potichu, že som ho aj ja ledva počula. „Dnes nemôžeš veriť nikomu.“

„Tebe áno,“ vyhŕkla som a uvedomila som si, že môj hlas sa chveje. Carlisle mi odhrnul vlasy z tváre a zahľadel sa svojimi úprimnými jantárovými očami do mojich.

„Odkiaľ berieš tú istotu?“ predniesol a z jeho kamenného výrazu som nemohla vyčítať absolútne nič. Stuhla som, keď som si uvedomila, ako nebezpečne blízko mňa je.

„Cítim to,“ vyšlo zo mňa. Absolútne nelogická odpoveď.

Carlisle sa pousmial. „Toto ťa môže stáť život.“

„Čo?“ nechápala som a topila som sa v jeho nekonečne hlbokých očiach.

„Pocity,“ šepol a jeho pery sa od mojej tváre vzďaľovali len na niekoľko milimetrov.„Počula si výraz la tua cantante?“

Nechápavo som na neho pozrela. „Tvoja speváčka? Čo to má znamenať?“
Carlisle sa zhlboka nadýchol a ustúpil niekoľko krokov dozadu, stále mi hľadiac priamo do očí.

„Znamená to, že tvoja krv mi spieva,“ šepol a v jeho tvári sa objavilo niečo, čo som tam nikdy predtým nevidela. Túžba? „Znamená to,“ povedal tentoraz úplným šepotom, „že by si si mala na mňa dávať pozor. Bude lepšie, ak budeš čo najviac času tráviť s Alice.“

„Nie,“ šepla som. Nechápala som, prečo ma od seba odháňa. „Neublížil by si mi!“

Carlisle sklamane pokrútil hlavou. „Tomu sama neveríš.“
Ešte ani nedopovedal vetu, keď do miestnosti vošla Alice.

 „Nejdem s tebou,“ vyhŕkla som okamžite a vzoprela som sa Alicinej ruke, ktorá sa ma pokúšala chytiť za rameno. Vedela som, že ma chce od neho zobrať. Toto chcel? Zbaviť sa ma?

„Mary, naozaj bude lepšie, keď pôjdeš. Carlisle nikde neodchádza, len chce, aby si bola so mnou,“ dohovárala mi tichým hlasom.

„Pusti ma, ešte mám pár otázok!“ Alice ma tentoraz schmatla za plecia a ťahala ma od Carlislea preč.
„Počkaj... Počkaj! Ako? Ešte si mi neodpovedal ako by ma donútili! Počuješ? Alice, pusti ma!“ zvrieskla som na ňu, keď ma zdvihla na ruky a niesla ma hore schodmi.

„Nechceš pomôcť?“ ozval sa Jasper.

„Nie,“ pokrútila hlavou Alice, „zvládnem to aj sama.“

„Pusti ma, počuješ?“ skríkla som na ňu znovu. Neviem ako sa tam dostala Jasperova ruka, no moje zuby si ju našli. Zahryzla som sa do neho z celej sily. Predpokladala som, že si vylámem všetky zuby aj rovno so sánkou, no nestalo sa tak. Moje rezáky prešli cez Jasperovu kamennú kožu úplne jednoducho, akoby som práve zahryzla do chutného koláča. Jasper zreval a vytrhol sa. Ocitla som sa na zemi s tvárou pritlačenou na tvrdom schode.

 „Super,“ počula som syknutie. „Mám ďalšiu jazvu. Tentoraz od Nephilima.“

„No tak, zlatko,“ počula som tiché Alicino chichúňanie. „To prežiješ. Nie je to nič smrteľné.“

„Ako vieš?“ ozval sa. Zdvihla som zrak a mala som dobrý výhľad na drobnú jazvu, ktorá mu zostala po mojom uhryznutí. Škriabal si ruku. „Svrbí to.“

„Keby si mal umrieť, videla by som to,“ zasmiala sa Alice.
Alice ma opatrne zdvihla a odniesla ma do izby. Keď už som ležala na svojej posteli, prišlo mi zrazu nevoľno. Opäť som bola zavalená kopou nezodpovedaných otázok. Dokedy to ešte vydržím?

„Alice, nechoď preč,“ požiadala som ju, keď sa otočila na odchod. Zastala vo dverách a nežne sa na mňa usmiala.

„Nevyháňala si ma náhodou pred chvíľou?“

„Prepáč,“ zamrnčala som. „Nechoď.“
Alice ku mne podišla a ľahla si vedľa mňa na posteľ.

„Jasper pukne od závisti,“ pousmiala sa.

„Super,“ potešila som sa. Alice tu so mnou zostane. Bola som rozhodnutá ju tu podržať čo najdlhšie. Nechcela som byť sama. Nie po tom, čo sa stalo s Carlisleom.

„Alice? Prečo sa Carlisle správa tak divne?“

„Nehovoril ti?“ ozvala sa po chvíľke mlčania.

„Máš namysli to la tua cantante?“ Alice otočila hlavu tak, aby na mňa videla. V jej pohľade sa zračil strach.

„Približne áno,“ odvetila neurčito a znovu sa zadívala na plafón.

„Približne?“

„Vieš,“ odmlčala sa, akoby hľadala správne slová, „v tvojom prípade len veľmi ťažko môžeme hovoriť o krvi. Tvoja krv totiž nespieva. Dokonca ani nevonia. Aspoň mne nie. Dokonca ani Jasperovi – a to už je čo povedať.“

„Tak potom?“ dožadovala som sa presnejšej odpovede.

„Mary! Naozaj ti to nedochádza?“ Alice sa posadila a uprene sa na mňa zahľadela.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. Nedochádza.

„Spomínaš si na to, čo som ti hovorila dnes? Moja vidina.“
Pomaly mi zablikalo svetielko v hlave.

„Och,“ vyhŕkla som neveriacky. „Nie,“ zakrútila som hlavou a tiež som sa posadila, „to nie je možné.“

„Ale je,“ prikývla Alice. „Ako som povedala, nemuselo to byť tvoje rozhodnutie.“

„Nie!“ tentoraz som ju prebodávala pohľadom. „Určite si sa zmýlila.“

„Nezmýlila!“ ohradzovala sa Alice dotknuto. „Videla som to!“

„Videla si, že to dieťa bude Carlisleovo?“ vyslovila som tak ticho ako to len šlo. Čudovala som sa, ako hlúpo to znelo z mojich úst.

„Stačí, keď poviem, že bolo blonďavé?“
Skoro som dostala záchvat smiechu. Blonďavé bábätko. Prišlo mi to komické. Pokiaľ bol toto vtip, tak skutočne hlúpy.

„Alice,“ povedala som, tentoraz sa tváriac úplne pokojne. „Môžeš si byť istá, že Carlisle by to nikdy neurobil. On je tak... tak pokojný a rozvážny. Neviem si ho predstaviť ako by...“

Alice si len povzdychla. „Ja si ho viem živo predstaviť,“ povedala rýchlo, zaháňajúc myšlienky, ktoré sa uberali rovnakým smerom ako moje. „Videla som to.“

„Videla si ako...?“ nedopovedala som. Slová ostali visieť vo vzduchu, pretože Alice ma prebodla pohľadom, ktorý hovoril, aby som nepokračovala. Stíchla som. Áno. Videla presne to, čo som si myslela...

<<18. kapitola | 20. kapitola>>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 19. kapitola: