Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 11. kapitola

02.04.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1382×

„Dobre, poďme dnu,“ navrhol Carlisle. „Alice, prosím ťa, mohla by si na ňu dohliadnuť, kým tu nebudem?“

Okamžite som stuhla a nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Úžasné, teraz som vo väzení? Nebol problém náhodou práve vyriešený?“

„To je ešte len začiatok,“ opravil sa Carlisle, „a pokiaľ sa nemýlim, čakajú ťa krušné dni. Musíš byť pod dozorom.“

„Pod dozorom? Myslíš doma? Carlisle, mám školu! Bola som tam sotva jeden deň.“ V skutočnosti ma škola absolútne nenadchla a normálne by som sa potešila takémuto stanovisku. Žiadna škola, žiadny otravní žiaci. Lenže v tomto prípade to znamenalo, že budem zavretá medzi štyrmi stenami v dome plnom upírov – upírov, ktorí vedia o mojich schopnostiach, a tak bude minimálna šanca, že by si niekto nevšimol, keby ich začnem používať. A ja som cítila, že by som mala. Mala by som poslúchnuť svoj smäd. Chcela som to celou svojou bytosťou...

„Nie,“ rozhodne nesúhlasil Carlisle. „Ako si povedala. Takto nemôžeš ísť medzi ľudí.“

„Mary? Ak máš problémy s pamäťou," uškrnul sa Emmet, „rád ti pripomeniem, že vraždíš pohľadom. To nie je dostačujúci dôvod nejsť do školy?“

„Všade lepšie ako vo väzení,“ precedila som pomedzi zuby, túžobne mysliac na duše tých nevinných, nič netušiacich študentov.

„Jasper?“ Pozrel na Jaspera, ktorý sa okamžite vzpriamil pripravený vyplniť akýkoľvek Carlisleov rozkaz. „Dáš na ňu pozor... Keby boli akékoľvek problémy, zavolaj ma,“ povedal.

No super. Budem mať za zadkom paranoidného upíra. Edward ma začul a zasmial sa.

„Prestaň s tým!“ nahnevane som ho zahriakla.

„Hlavne už nebojuj, lebo sa zas vyčerpáš,“ upozornil ma. Ani som to nemala v pláne. Môj momentálny nával sily ma fascinoval. Najradšej by som sa rozbehla vyskúšať svoje možnosti, no zrejme by ma prenasledovala partia nahnevaných upírov.

„A ešte niečo Mary,“ povedal Carlisle s naozaj vážnym výrazom na tvári. „Akceptujem, že je to pre teba ťažké. Všetci sme si tým prešli. Ale musím ťa upozorniť, že v tomto dome – a to platí odjakživa a nie len pre teba – nestrpím niekoho, kto zabíja ľudí. Všetci sa snažíme a ver mi, stojí nás to mnoho síl. Ak budeš mať problém, stačí sa zdôveriť a my ti pomôžeme, ako sa bude dať. Pokiaľ sa niečo stane, niečo nečakané, uvítal by som tvoju úprimnosť. Vždy dám druhú šancu, samozrejme, pokiaľ nebudeš hazardovať s mojou trpezlivosťou. Ale ak by si nás nejakým spôsobom podviedla, alebo zradila, budem nútený ti ublížiť. Chránim svoju rodinu a nedopustím, aby sa komukoľvek niečo stalo,“ povedal a ja som si bola absolútne istá, že by bol schopný ma zabiť. Miloval svoju rodinu - chápala som to. Ani v najhoršom mi nenapadlo, že by som ich zradila. Nepoznám ich a neviem, čo od nich očakávať, ale nie som zradca, a tak ako oni budú strážiť moje tajomstvo, budem aj ja ich...

„To je v poriadku, Carlisle,“ ubezpečil ho pokojne Edward. Zase to urobil. Ale tentoraz bolo to jeho čítanie myšlienok aspoň na niečo dobré. Vedel, že im nechcem ublížiť a teraz to mohol vedieť aj Carlisle... Dúfala som, že mi aspoň trochu dôveruje... Bolo to pre mňa dôležité.

„Poď... Mary,“ povedala Alice a ja som ju nasledovala na poschodie.

*  *  *

 

„Nechcela som mu ublížiť,“ šepla som, keď ma Alice odprevádzala do izby. Bola zamyslená a jej tvár ustarostená, no verila mi. Aspoň v tomto.

„Ja viem, Mary. Stalo sa to každému. Hoci, ty si trochu iný prípad.“

Prikývla som. Bola som trochu iná. Trochu dosť. Bola som upír, prinajmenšom, ale energetický. S pár schopnosťami navyše a s ešte viac podivnými zážitkami.

„Ako to robíš?“ vyhŕkla som zo seba otázku, ktorá ma trápila už niekoľko dní – odkedy som pochopila, že Cullenovci nepijú ľudskú krv. Počula som ich, keď sa rozprávali o love, o pumách a medveďoch. „Ako to vydržíš, takto sa obmedzovať? Máš na to nejaký dôvod?“

Alice sa na mňa zadívala skúmavým pohľadom. „Treba mať na to dôvod? Hm... Mojím dôvodom bol Carlisle. Tvojím očividne tiež.“

„Č... čože?“ Strelila som po nej rýchlym pohľadom, ľutujúc svoju spontánnu reakciu. „Ako si to myslela?“

„Nijako,“ pousmiala sa Alice záhadne. „Ešte si sa pýtala ako to robím. Pomáha mi, keď si predstavím životy tých ľudí, ich lásky, priateľstvá, rodinu... Keď si uvedomím, že aj oni myslia, cítia, milujú. Empatia je naozaj záhadná vec. Dá sa dobre využiť na to, aby si dokázala potlačiť smäd.“

„S tým nemám problém. Mojím problémom je, že to nepomáha.“

„Tak potom je tu ešte jedna vec,“ pokračovala Alice a na tvári sa jej zjavil sprisahanecký výraz. „Láska.“

„Láska?“ Nechápala som, kam tým mieri.

„Kedykoľvek si pomyslím na Jaspera, cítim sa oveľa silnejšia. Mám cieľ a zmysel, pre ktorý to robím. Robím to pre Jaspera, pre túto rodinu.“

Prikývla som mysliac na dôvody, pre ktoré by som nabrala odvahu... Lenže nech som sa akokoľvek snažila nájsť širšie spektrum možností, vždy sa mi do hlavy vtlačila len jediná myšlienka – obraz karamelovo hnedých očí.

„Dobre, tak ťa nechám osamote,“ povedala napokon Alice, vrhnúc na mňa krátky pohľad. „Keď budeš čokoľvek potrebovať som dole.“ Zmizla za dverami. Zostala som sama.

*  *  *

Posadila som sa na veľkú mäkkú posteľ s pocitom beznádeje. Čo budem teraz robiť? Prekypovala som energiou a potrebovala som ju niekde vybiť. Mala som chuť bežať, robiť čokoľvek, len nie byť zavretá tu. Rozhodla som sa, že sa pokúsim zaspať, no bolo to takmer nemožné. Cítila som sa akoby som vypila niekoľko litrov energeťákov. Dávno som nezažila takúto silu - ak vôbec niekedy. Naposledy - čo sa to len veľmi chabo podobalo tomuto stavu - keď som zabila človeka...
Upírska energia je veľmi silná. Nikdy by mi nenapadlo, že budem môcť vysať upíra - veď sú predsa mŕtvy. Kdesi v pamäti som vylovila úryvok z článku, kde sa písalo, že energetický upír – alebo, nech je to už čokoľvek iné – dokáže vysať energiu zo všetkého živého. Zo všetkého, čo má dušu. Lenže ani zvieratá, ani upíry dušu nemajú.... tak potom, ako je to?

Odhrnula som ťažké závesy a sadla som si na parapet do okna hľadiac cez zarosené okno von.
Neviem ako dlho som tam sedela. Spomienky ma zas uniesli so sebou, niekoľko rokov dozadu. Znovu som prežívala svoju bolesť. Všetky zranenia, všetky odmietnutia, všetky zlyhania a všetky bolesti. Akoby som svoj krátky, dlhý život prežila nanovo. Rýchlosť mojich myšlienok ma zarážala. Preklínala som sa za to, že som vôbec niekedy načrela do Edwardovej energie. Ak toto prežívajú upíri stále, tak by som nikdy nechcela byť normálnym upírom.
Nie, ak by to znamenalo, nemôcť ani na sekundu zastaviť ten príval myšlienok... Čas, ktorý sa vlečie bez záruky konečnosti... Len bolesť a nekonečno...

Slzy mi stekali po tvári. Bolesť ma trýznila, no nevydala som ani hlásku. Ticho som si hrýzla pery. Pocit, akoby ma niekto trhal na kusy... Zahryzla som do rukáva a zovrela som sánku. Mala som pocit, že mi odtrhne hlavu... Samé výčitky, nenávisť voči sebe..

Preklínam deň, keď som sa narodila...

Uvedomila som si slabé zašklbnutie v ruke... Pozrela som sa na rukáv, ktorý pomaly nasakoval krvou. Vyhrnula som ho a zbadala som vlastné odtlačky zubov a hlboké rany po zahryznutí... Krv ma ovalila svojou silnou vôňou. Nič podobné som nikdy necítila. Veľakrát som ochutnala svoju krv, no robila som to len zo zvyku, napĺňal ma ten pocit, keď som si spôsobovala bolesť a tým som sa trestala za svoju prirodzenosť...
Tentokrát však tá vôňa vtieravo vkĺzla do môjho nosa a spôsobilo mi to rovnaký pocit, ako keď som sala energiu....

Priložila som svoje pery na ranu a ochutnala som znovu. Prirodzene som sa prisala a cítila som, ako som si prehryzla tepnu, krv mi teraz striekala prúdom, no ani kvapka nepadla na koberec, alebo na okenicu... Každú jednu kvapku som vysala... Cítila som ako sa mi zatočila hlava, krvný tlak mi klesol a srdce sa mi šialene snažilo rozohnať to málo krvi čo som mala v sebe do tela, do mozgu a končatín. Ochromila ma bolesť, no všetko som si jasne uvedomovala... V mihu sekundy som sa ocitla pred dilemou - Vedela som, že moje ľudské telo by neprežilo, keby v tom pokračujem...

Prebehli mi mysľou verše z Hamleta, ktoré som recitovala na literatúre...

„Byť, či nebyť - kto mi odpovie?
Čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípi zlovestnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied,
a násilne ho zdolať? Umrieť... spať -
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené; tak umrieť... spať -
či v tom je méta našich túžení?“

Umrieť... Spať... Spať, by bolo mojim úprimným želaním... Aj keby som sa dostala napokon z týchto stavov, znovu by som upadla do rutinného života plného bojov s vlastnou túžbou a napokon s nočnými morami... So strachom a bolesťou...

Umrieť... By bolo jednoduchšie.

Rozhodla som sa.

Priložila som opäť pery na ranu. Prisala som sa tvrdo a lačne, uvedomujúc si, že toto bude posledný život, ktorý vysajem... Už viac nikomu neublížim...

„Mary...Si v poriadku?“ ozval sa Jasperov hlas spoza dverí. Počula som ho už len ako vzdialenú ozvenu. „Mary! Odpovedz!“ varoval ma. Stále som sala tú životodarnú tekutinu. Chytil ma závrat, no neprestávala som... Zviezla som sa na zem, stále prisatá, rozhodnutá zbaviť sa aj tej poslednej kvapky. Na to sa dvere rozleteli a dnu vletel Jasper. Nevidela som mu do tváre, už som nevidela nič. Oči mi zahalila tma a posledné, čo som počula bol jeho zdesený hlas.

„Carlisle! Rýchlo!“ Tma ma pohltila... Bolesť ma zovrela do svojho chladného objatia... Akoby ma s radosťou vítala. Vo mne skrsla nádej, že je už koniec...

Už nikdy nikomu neublížim... Už nikdy...

<< 10. kapitola | 12. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 11. kapitola: