Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - úvod, prolog, 1. kapitola

23.12.2009 (16:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1603×

„Prisahaj mi, ak ma miluješ, že tu navždy budeš. Oni prisahali a sú preč, odišli, navždy. Tak ako mám teda tebe veriť, že tu navždy ostaneš? so mnou? Prosím... neopúšťaj ma..."

Nenechávaj ma tu samú...prosím!

Úvod - minulosť

hudba

Všade boli samé plamene, všetko okolo horelo a ja som počula jej nárek. Muselo to strašne bolieť a mňa to bolelo za ňu. Plakala som, priam revala a nevedela čo mám urobiť. Nechápala som, ako mohli tie plamene tak rýchlo vstať. Nikoho som nevidela, nik jej nešiel pomôcť. Zrazu sa objavila predo mnou. Polka tváre spálená. Hľadela mi priamo do uslzených očí a z nej sálala len čistá nenávisť.

„Prosím, prosím, prepáč mi to! Ja... nevedela som čo mám urobiť! Prosím prepáč!“

Môj žiaľ neutíchal a ona sa len začala hlboko smiať a ku smiechu sa pridala mne známa pesnička od beyonce – sweet dreams. Rýchlo som zo sebou trhla do sedu. Zase to bol len sen... Od kedy som v Americe, stále býva živší a živší... Lenže ja viem, že nemôže byť pravda. Lebo pravda, je asi ešte bolestivejšia, ako by sa mohlo zdať.

***

Prolog - Budúcnosť

Moje telo sa klepalo neovládateľnými vzlykmi. Celé sa triaslo, túžilo zomrieť tak isto, ako aj moje srdce a duša. Som zbabelá... nedokážem zniesť toľko bolesti... je to až príliš ťažké. Roztrasenú nohy som ťažko zodvihla zo zeme a položila ju na vysoký múrik, ktorý sa nachádzal na moste. Pomaly som stúpala, až kým som pevne nestála na starom múriku.

Moje telo sa stále chvelo a ja som dobre vedela, čo chcem... Už mi nik neostal, nechápala som, prečo práve on? Nestačili oni? Prečo mi všetkých berieš... Bože... hrudník sa nekontrolovateľne nadychoval a pokúšal sa priviesť do pľúc čo najviac kyslíku... no bolo to skoro nemožné. Nohy sa klepali pod váhou slov, ktoré sa mi mihali mysľou. Dobre som vedela, že všetky tie myšlienky sú pravdivé, ale v kútiku duše, som dúfala, že to tak nie je... Že to bol možno len hlúpy, skutočne hlúpy vtip.

Pokúsila som sa o prvý pohyb... nikdy by som si nepomyslela, že skočiť... bude až tak moc ťažké... Moje telo strnulo a asi práve začínalo i ono chápať, o čo sa tu pokúšam a preto začalo protestovať. Sakra, prečo to musí byť také ťažké. Vo filmoch, to býva tak moc ľahké, pár sĺz, vzlykov... ale nikdy žiadne pokusy, vždy na prvý krát sa im to podarí. Zase som sa pokúsila o krok, ale vlastné nohy mi zabránili v tom aby som skočila. Znovu strnuli a pevne ma držali na mieste. Asi prvý krát za svoj život ma neopustila rovnováha. Toto je úplne na hovno... keď hu potrebujem, nikdy sa nezjaví a práve teraz by som bola za ňu vďačná, keby tu nie je, ale ona ma pevne drží na mieste a nedovolí mi skončiť to, čo som začala.

„Prečo?“

Za mnou sa ozval podvedomý hlas. Najprv som mala chuť sa otočiť, ale vedela som, že keby to urobím, už nikdy by som neskočila. Za mnou stál človek, ktorý poslednou dobou, bol mojím slnkom... Ale i tak stále nebol až tak v mojom srdci, aby som to kvôli nemu neurobila. Možno aj bol... ale ja som si to nechcela priznať. Ešte nikdy som nebola takto blízko... tak prečo mi to znovu kazí?

„To nepochopíš... prosím, odíď.“

Šeptala som umučene a dúfala, že ma aspoň pre tento krát poslúchne. Na mojej ruke, som ucítila teplý dotyk. Znovu som nevzhliadla... čo som začala... musím skončiť.

„Prosím... poď dole.“

„Nie!“

Zvrieskla som a moje slzné kanáliky povolili ešte väčšmi, akoby som chcela. Chcela som sa už pozrieť na neho, ale on nestál pri mne dole. On stál priamo pri mne a díval sa do mojich slzami umáčaných očí. Nechápala som, čo chce urobiť, no potom prehovoril.

„No dobre. Keď ty, tak aj ja.“

„Čože?!?!“

Vykulila  som na neho oči. On sa snáď zbláznil.

„Ale veď ty nemáš žiadne právo!“

Vrieskala som na neho nepríčetne a pri predstave jeho straty sa mi pustili znovu priam potoky sĺz. Telom mi zase otriasala silná triaška a ja som čakala na jeho odpoveď.

„Právo?! Aké právo?! A ty máš právo? Ma tu nechať! Máš právo zraniť moje srdce, len tak si odísť? Máš právo mi urobiť bolesť, ktorá ma čaká po tvojej strate!“

Mal úplnú pravdu... ale ja som to už potrebovala, chcela som to mať za sebou... ani on ma od toho neodhovorí... jednoducho to chcem!

„Nepochopíš to! Sakra! Nič nepochopíš... Ja mám  pre to dôvody... oni sa ma nepýtali, či ma to bude bolieť! A aj tak to urobili! Tak prečo by som sa ja mala teraz pýtať teba?!“

„Možno oni nemali na výber... ale ty máš! Prosím!“

Nenechaj sa ním ovládnuť...

„Nemám! Ja tu už nechcem byť... chápeš to? Mňa tu už nič nedrží! Pre nikoho už nič neznamenám! Oni boli jediní!“

Zrazu nastalo ticho. Dýchala som a pokúšala sa čo najviac naplniť moje pľúca... mala som pocit že čoskoro skočím a ani nebudem o tom vedieť. Nohy sa klepali tak moc, že som stále musela prekračovať z jednej na druhú.

„Ja pre teba nič neznamenám?“

Spýtal sa ma zastreným hlasom a ja som v jeho krásnych hlbokých očiach uvidela slzy. Jedny z vecí, čo som v živote nechcela, sa práve stala... Dokázala som to. Dokázala som pevného usmievavého človeka na toľko zlomiť, aby mi odhalil svoje vzácne slzy. Nohy sa pod tým náporom prestali klepať a môj mozog nedokázal vyprodukovať žiadnu rozumnú myšlienku. Či on pre mňa nič neznamená? Je už jediný... jediný kto mi ostal, ale ja hlúpa o neho nestojím. Boh mi dal človeka, ktorý pre mňa tak moc znamená, ale ja si toho nevážim. Som taký hrozný človek.

Okamžite som sa ku nemu plno otočila. Chvejúcu sa ruku, som vložila do jeho ruky. Asi ho to prebralo. Pevne stisol viečka ku seba a jedna slza pretiekla cez okraj a putovala po jeho krásnej tvári, ktorú tak moc milujem. Opatrne zoskočil z múriku. Natiahol smerom ku mne ruky. Zaprela som sa do nich ako malé dieťa a nechala ho, nech si ma zoberie do svojho mužného a milujúceho objatia. Objímal ma ako nikdy pred tým, ako poklad, ako človeka, na ktorom mu skutočne záleží.

Stres vypŕchal a nahradzoval ho smútok, žiaľ ale aj istá spokojnosť. Nohy sa mi podlomili, ale našťastie ma držal pevne v náruči. Vyhupol si ma na ruky a pritisol pevne ku svojmu telu. Tvár som mu zaborila do toho krásneho modrého trička. Slzy spustili ďalší príval a ja som sa len tisla ku jeho krásnemu telu a pokúšala sa zadržovať vzlyky. Z mojej ponurej nálady ma prebudil teplý dotyk jeho nádherných pier na mojom čele. Prestala som plakať a nechala sa len hýčkať pohybmi jeho tela...

***

1. kapitola - Prítomnosť

hudba

Amerika, ma vždy fascinovala, milovala som jej prírodu, vzduch a hlavne voľnosť a slobodu, ktorá tu panuje. Vždy som chcela vidieť Aljašku. Vlastne, ešte som ju ani nevidela, ale som si istá, že raz sa do nej pozriem. Tak isto som chcela vidieť Kanadu... ale tiež sa určite raz do nej pozriem. Mojím dočasným bydliskom sa stalo malé mestečko Campbell River pri Vancouvri. Všetko, úplne všetko je tu pre mňa nové, i keď som tu už vyše troch rokov...

Od malička som bývala v malom meste, na Slovensku. Slovensko je taká malá dedinka oproti Amerike, ale považuje sa to za štát. Žije tam okolo 5 miliónov obyvateľov a slovu demokracia, sa tam moc neprisudzuje, väčšina vecí je tam zkorunpovaná... No ja som ďalej takto nechcela žiť. Chcela som niečo viac, už od malička som bola taká... hyperaktívna. Slovensko som nikdy nebrala ako dieru... to nie, je to krásny štát, ale Amerike by sa nikdy nemohol rovnať. Moja mamka, keď bola mladá, bola tiež v Amerike a preto môžem vďačiť za môjho otca, ktorý je pravý Američan. Vlastne som sa aj narodila v Amerike, ale hneď potom sme sa presťahovali na Slovensko. Amerike vďačím za moje nezvyčajné meno. Megan Chloe Smith, ale na Slovensku mi každý hovoril len Meggie.

Tam u nás, teda na Slovensku, sa o Amerike hovorí ako o strašnej zemi. Ale kto nepríde, nevie. Naopak, je to krásna zem a mne, sa tu moc páči. Vždy som bola dobrá v angličtine. Takže keď som vyštudovala strednú, s požehnaním rodičov a 6timi taškami som sa presťahovala do Ameriky. Peniaze zo štvorročnej brigády, mi úplne stačili na normálny, celkom pekný byt, pri Vancouvri. Pravdaže, raz si chcem kúpiť aj dom.

Tu, v Amerike študujem vysokú právnicku a popritom si zarábam strážením detí, keďže mám vyštudovanú pedagogickú. Až príliš neskoro som zistila, že nestojí za to pracovať s dnešnými deťmi. Sú to už len rozmaznané a vulgárne obrazy svojich rodičov, ale česť výnimkám. I keď mám miernu srdečnú aritmiu, milujem šport a bez pohybu sa mi nedá žiť. Preto, každé ráno, pred tým, než idem opatrovať si chodievam von zabežať... tak isto, ako aj dnes.

Rýchlo som sa vykopala z postele, umyla sa, umyla si zuby, učesala, zopla vlasy do jednoduchého copu, dala si len špirálu, aby sa ma deti nezľakli. Zišla dolu, vzala jeden rožok  do ruky, mp3, mikinu a hor sa na chodníky a do parku. Našla som si tu park, kam strašne rada chodím. Po ceste som si ponaťahovala ruky i nohy, nestála som o nejaký natiahnutý sval, i keď u mňa bude zázrak, ak sa mi dnes nič nestane.

Zapla som si Three Days Grace, potrebovala som ich, inak by som sa vážne neprebrala. Pomaly som začala cupkať a o chvíľu som už aj videla môj park. Mala som ho rada, málo kedy tam niekto chodieval a nik sa o neho nestaral. Jednoducho, to nebol ten umelo vytvorený park, len nejaký malý ostrovček odrezaný od lesa. Všade vysoká tráva, mohla mať takých 30 cm.

Grace mi burácal v ušiach a ja som si to rázovala neistou cestou, keď zrazu sa mi niečo preplietlo cez pravú nohu a ja som tvrdo dopadla na zem. Ale to ma nedesilo najviac, pri páde som cítila, ako sa mi niečo zavŕtava do pravej nohy a že len tak, tak prešlo pri kosti. Pomaly som sa posadila. Bolelo to ako sviňa a ja som nevedela čo mám robiť.

Pri pohľade na niečo, čo bolo asi drôtený plot a teraz to bolo zapichnuté tým hlavným drôtom, okolo ktorého, aby bol dosť pevný boli obmotané ešte ďalšie tri, sa mi robilo skutočne zle. Chvíľu som sa len tak dívala a potom opatrne uchopila do ruky vytŕčajúcu časť. Ak som si niekedy myslela, že som nešikovná, tak to zavrhujem, ja som totálny antitalent. Pretože, nechápem ako, ale ten drôt, bol okolo mojej nohy nejako zauzlený... tak tomuto som skutočne nechápala...

A teraz čo mám urobiť?

„Slečna! Ste v poriadku?!“

Zrazu na mňa zavolal akýsi muž, mal príjemný, hrubý hlas. Rozbehol sa priamo za mnou a to som mu ani nemusela odpovedať. Bol tu presne ako ja, bol si len zabežať. Podišiel bližšie a keď uvidel moje ťažkosti, nevyzeral dvakrát nadšene.

„Nerozumiem, ako sa vám to stalo, ale je mi jasné, že  vás okamžite beriem do nemocnice.“

„Čože? A..a..A nemôžte to len jednoducho vybrať, to bude v poriadku!“

Prosíkala som, nemocnice neznášam, som tam každú chvíľu... Bože, za čo ma trestáš! Ten muž sa ku mne zohol a vzal si ma do náruče. Bola som z toho úplne vykoľajená. Nikdy si ma tu nik nevšímal, nie to, ešte mi pomáhať.

„To je v poriadku, ja to zvládnem.“

„Ja... chcel by som sa zasmiať... ale teraz asi na to nie je práve vhodná chvíľa.“

Krásne sa na mňa usmial a ďalej ma niesol, nevedmo kam. Nakoniec sme stáli, no teda on stál na chodníku a ukázal na prvé TAXI ktoré išlo okolo. Šofér okamžite u nás stál. Opatrne ma položil do zadu na sedačku a on sám si sadol do predu. Myslela som si, že mu len povie cestu a že proste odíde, ale on nie, on išiel s nami. Zaplatil TAXI a zase ma niesol k nemocnici.

„Viete o tom, že toto všetko a ani vaša prítomnosť nebola nutná, ja by som to už nejako zvládla. Iste máte lepšie veci na pláne ako zahadzovať sa s človekom, ktorý je ľavý.“

No to som celá ja, keď sa chcem z niečoho vykrútiť, meliem hlúposti.

„Neudrela ste si aj hlavu?“

Spytoval sa ma a ja som sa musela zasmiať.

„To nie, to ja mám už od malička."

„Ach ták.“

Znovu sa usmial a ja som nakoniec aj bola  rada že tu bol so mnou, pretože inak by som asi ani nezabudla na tú bolesť v mojej nohe. Sestrička hneď po vstupe dnu nás poslala za jedným doktorom. Neviem prečo, ale dívala sa na nás, ako keby sme nejaký modely alebo čo. Prešiel so mnou cez chodbu a hneď potom zahol do nejakej ordinácie. Sedel tam čiernovlasý postarší doktor s okuliarmi. Ihneď ako sme prišli, sa od papierov napriamil a čakal asi na naše vysvetlenie.

„Dobrý deň!“

Prehovoril priam hrdo a ja som sa skoro nezmohla ani na to „dobrý“.

„Tak, čo to tu máme?“

Spytoval sa a ja som si myslela, že mu vrazím nohu do riti. On sa ma pýta ako keby si má vybrať z piatich druhov jedál. Ten človek si naozaj nevie predstaviť, ako to bolí.

„Prosím, poďme preč.“

Zaškomrala som šeptom, smerom ku mužovi, ktorý ma celú tú dobu niesol a ja ešte ani nepoznám jeho meno. Ten sa len pousmial a ďalej sa venoval doktorovi. Bola som tak neskonale šťastná, že tu pre tento krát so mnou bol, ja by som nezvládla sa rozprávať s tým šialeným dedkom, z bolesti som bola totálne mimo. Zťažka som vnímala čo sa deje okolo mňa. Viem len, že som o chvíľu ležala na bielej posteli, ten muž ma držal za ruku a ja som bolesťou revala na celú izbu. V tej chvíli mi ani na um neprišlo hanbiť sa...

Moja ruka klesla na bielu plachtu spolu s mužovou rukou a i keď ma to stále príšerne bolelo a ten odporný, hnusný, povrchný, smrdiaci a skúpi doktor mi stále do toho vŕtal, ja už som ďalej nemohla. Už som sa zmohla len na nejaké divné sypanie, ktoré vychádzalo z môjho hrudníku. Chcelo sa mi spať, no bolesť mi to nedovoľovala. A potom, zrazu prišla spása. Môjho spoteného čela sa dotkla veľká chladná dlaň. Prešla mi po ňom a potom ma hladila po celej tvári, pri mojom uchu som počula tíško šepkať melodický mužský hlas. Bola som totálne vyriadená. Smädná, unavená a i uplakaná, keď už došiel krik, prišli na rad slzy. Nikdy, skutočne nikdy, už nechcem zažiť takú bolesť.

Zrazu bolesť prestala a ja som sa pousmiala. Konečne voľná. Studená dlaň ešte stále prechádzala po mojej tvári a ja som sa len blažene usmievala na strop, ktorý sa mi parádne točil. Započula som doktorove slová.

„Aj by sme si ju tu nechali, ale nemáme práve voľné lôžka, veď ste iste počuli o tej nehode na 70tej. Takže ju dávam zatiaľ do domácej starostlivosti, zvládnete to no nie? Keby sú nejaké ťažkosti, stačí prísť.“

Chcela som namietať, no moje ústa sa len nemo otvárali a zatvárali.

„Pravdaže zvládnem, dobre, ďakujeme teda.“

Povedal zas ten melodický hlas. Ruky z mojej dlane i čela zmizli. Ale znovu sa objavili za mojím krkom a pod záhybom kolien. Jemne a opatrne ma vydvihli a opreli o svalnatú hruď. Hýčkavými pohybmi som sa niesla ku svetlu a potom, si už viacej nepamätám.

2. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - úvod, prolog, 1. kapitola: