Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 9. kapitola

03.01.2010 (07:45) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1458×

" Vtedy som ti ďakovala a milovala som, keď som mohla byť pri tebe, no v tejto chvíli, som ťa znenávidela!

9. Prosím, nenechávaj ma tu samého!

Hudba

Nakoniec sme skončili spoločne na posteli. Kellan ležal na chrbte a ja som mu ležala na väčšine časti tela. Hlavu som mala opretú o jeho mužnú hruď a ešte sem tam posmrkávala. Nik nič nehovoril, no mne stačili Kellanove dotyky  na mojich vlasoch. Hľadil ma po nich rukou a druhú mal zložito a pevne zapletenú s mojou. Takto by som dokázala vydržať aj večnosť, lenže my sme nemali večnosť... Nedokázala som, nedokázala som prestať plakať a rozmýšľať. Nedokázala som vstať a taktiež niečo Laniemu vysvetľovať. Bolo mi dobre tak, ako som bola. Tak, ako som objímala Lanieho a on mňa a ako som cítila to, že tu skutočne nie som sama.

„Prosím, Meg, už neplač.“

Poprosil ma po nekonečne dlhej dobe ticha Lanie. Vzhliadla som na neho a mierne sa pousmiala. Nechcela som aby bol smutný a z jeho slov som cítila smútok a strach. A tak som sa rýchlo zmenila. Tvár sa mi vyjasnila a ja som ho obdarovala ešte väčším úsmevom. Kellan sa tiež tak krásne usmial ako vždy. Je úplne dokonalý.

„Takto si až taká krásna, že by to malo byť trestné a nezákonné, odzbrojuje to mužov.“

Zašeptal a ja som sa musela zachichotať. Rodený lichotník, s veľkým a dobrým srdcom. Mojím stredom vesmíru sa teraz stal práve on a ja som len dúfala, že náhoda, či osud si ho nevezmú zo sebou, ako si vzali Alexa a rodičov. Nechcela som na to čo i len pomyslieť, jednoducho sa to nesmie stať a ani sa to nestane rozhodla som a chvejúcou sa rukou pohladila Kellana po tvári, ktorá sa pri mojom dotyku zase o niečo vyjasnila.

„Meg, prosím, povieš mi, prečo?“

Spýtal sa ma opatrne. Ruku som okamžite stiahla a mojím telom sa rozniesla mierna triaška. Jazva na chrbte ma začala nepríjemne páliť a všetky strašné spomienky sa mi pripomínali mučivými obrazcami v hlave. Povzdychla som si a znovu svoju ruku vrátila na pôvodné miesto, ale pozrieť sa mu do tváre, som absolútne nemala na pláne.

„Keď som mala 19násť, moji rodičia zomreli pri autonehode a teraz mi volala Di, že zomrel Alex, môj najlepší priateľ a človek, ktorého som moc milovala a bol pre mňa dva roky najdôležitejšia vec v mojom živote. Diana ma obviňuje z jeho smrti a má pravdu, chcel ísť sem za mnou a taktiež havaroval.“

Dokončila som, a tiché slzy znovu prázdili cestu po mojej tvári. Kellan mi ich po tichu pozotieral, nekomentoval to, nezasypával ma múdrymi rečami a výrokmi o smrti, neprihováral sa mi a ani sa ma nepokúšal rozosmiať. Len si moje stuhnuté telo prisunul ešte bližšie, poriadne ho ovinul a začal intenzívnejšie hladiť. Keby verím v nadprirodzené schopnosti, on by mi musel čítať myšlienky, cítiť moje pocity, vidieť moju prítomnosť, minulosť a budúcnosť, musel by vidieť isté obrazce, predvídať a taktiež vedieť porozumieť. Ale on bol taký v skutočnosti, bez schopností, s citmy....

Zrazu niekto zazvonil. Lanie s ospravedlňujúcim pohľadom odišiel otvoriť. Počula som len nejaké vítanie a taktiež slovo vítaného... Robert. Chlapci sa tam bavili o nejakej filmovej stretávke a o natáčaní. Moje myšlienky zase odbočili ku Alexovi a rodičom. Nechápala som tomu osudu. Prečo práve oni? Vôbec to nie je fér... prečo oni... A v tom, mi to nejako došlo... Oni ma mali radi a ja som ich milovala... to Ja som príčina toho, že už tu nie sú, som hotová katastrofa, ktorá privoláva všetko zlé. Toto zistenie ma priam zlomilo. Čo teraz?

Lanie, nesmie... jednoducho nemôže... kvôli mne... Bolo to jednoducho neprístupné, nesmie a ani sa to nestane! Odídem z Clintonu, odídem niekam preč, kde by ma nemohol nájsť, keby sa o to pokúša, zmením si meno a všetko bude zase v poriadku... Tak ako to má byť. Žiadne pohreby, žiaden smútok, on tu bude skutočne šťastný a i ja budem šťastná tam... Vedela som, že to je hlúposť, ale ja to jednoducho musím urobiť. Pomaly som otvorila dvere do obývačky. Neviem kam išli, ale neboli tam. Prešla som rýchlo cez celú obývačku. V susednej izbe, čo bola kuchyňa som započula melodický Kellanov smiech. Rýchlo som prekĺzla cez ďalšie dvere až som sa dostala do verandy.

Obula som si tenisky, hodila na seba bundu v tichosti zavrela dvere a zbesilo sa rozbehla po príjazdovej ceste a potom som zahla doľava a zase rýchlo utekala popri prázdnej hlavnej ceste.

Kellan Lutz:

Otvoril som dvere a v nich stál Robert. Čo tu ten robí?

„Ahoj Rob, potrebuješ niečo?“

„ Vieš, šiel som okolo, práve z natáčania a dali nám pokyny aj pre ostatných. Len to že skúška čo mala byť o dva týždne sa presúva, lebo to nejako nestíhajú, takže ostatné informácie už ti oni dajú.“

„Poď aspoň dnu, nech sa nerozprávame vo dverách.“

Pozval som ho dnu a prešli sme do kuchyne.

„Dáš si niečo?“

„Nie, nie ďakujem, ale ja už budem musieť ísť, len toto som ti mal povedať. Ozaj Ashley ťa príde pozrieť, už o nejaké tri týždne nie?“

„Veď ju poznáš, tá môže prísť aj v tejto chvíli, je to hurikán.“

Zasmiali sme sa spoločne.

„Tak keď príde, vezmi ju zo sebou a pôjdeme si niekde inkognito sadnúť.“

Mrkol na mňa. No áno, Rob nie je moc svätý a všetky podniky ho každú noc lákajú. Odkýval som mu to na súhlas.

„Dobre, tak odovzdal som, čo som mal, idem ďalej na cestu, aby som do večera prišiel domov.“

Spoločne sme prešli ku dverám. Povedal mi ešte nejaké veci ohľadom natáčania a potom sa už pobral preč. Prešiel som do kuchyne a rozhodol sa spraviť Meg čokoládu. Dal som variť vodu a zatiaľ prešiel až do mojej izby. Už som chcel otvoriť ústa, lenže ona tam nebola. Možno išla na WC, ani tam nebola. Ani v kuchyni, obývačke, nikde v dome. Moje auto tu stále stálo, takže nemôže byť ďaleko. Tenisky tu tiež neboli a ani bunda. Rýchlo som vyletel z domu a rozbehol sa príjazdovou cestou. Pozrel som sa doprava, nič. No keď som sa pozrel vľavo. Uvidel som ju ako zúfalo bežala preč. Okamžite som sa za ňou rozbehol.

„Meg! Megan! Stoj prosím!“

Kričal som na ňu, no ona nezastavovala. Zrýchlil som a ešte väčšmi, keď zakopla a zrútila sa nešťastne na zem. Pokľakol som ku nej a díval sa do jej smutnej tváre.

„Prečo Meg? Čo som urobil?“

„Ty nič! Ale ja tebe môžem, to ja som ich zabila, som na to magnet a ty si ďalší, ja nechcem aby si kvôli mne umrel!“

Šeptala a tvár jej zmáčali horké slzy bolesti.

„To je hlúposť Meg, a aj keby je to pravda, ja ťa samú nenechám, chcem aby si bola so mnou, poď prosím, vrátime sa domov.“

„Ale čo ak...“

„Žiadne ale, nič sa nestane ver mi. Prosím!“

Úpenlivo som ju prosil. Opatrne som si ju vzal na ruky. Tvár mi zaborila do ramena  a potichu posmrkávala. Odniesol som si ju domov. Položil do postele a poriadne zabalil do perín. Ľahol som si pri ňu a hladil ju po tej jej krásnej tvári, ktorá teraz niesla masku bolesti a zúfalstva. Pomaly sa doplazila až ku mne. Poriadne ma objala svojimi štíhlymi ručičkami okolo brucha a tvár znovu zaborila do mojej hrude. Bol som šťastný, že ju tu znovu mám.

10.kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 9. kapitola: