Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 23.kapitola

26.01.2010 (19:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1232×

"Tak mi never! Sakra!"

23. Neštvi Bulvár!

hudba

Toto ráno som ja nebola prvá hore. Keď som sa zobudila, okolo mňa neboli krásne, svalnaté ruky Lanieho a ani sám Lanie. Z kuchyne som počula šomranie, ktoré sa stále stupňovalo a ja som v nich rozoznala nadávky každého možného druhu. Nechápavo som počúvala a po istej dobe som sa odhodlala a vošla do kuchyne. Lanie sa kŕčovito opieral o stôl a díval sa do nejakých novín.

„Zlato?“

Spýtala som sa ho opatrne a čakala na jeho odozvu. Rýchlo sebou trhol a pozrel sa na mňa. Tvrdé rysy začali vyprchať a skôr vyzeral na to, že sa cíti previnilo.

„Prepáč miláčik, asi som ťa zobudil.“

Podišiel ku mne a schoval ma vo svojom medveďom náručí.

„To nevadí, už aj tak by som mala vstávať. Ale čo sa deje?“

Lanie sa rýchlo odo mňa odklonil a vzal do rúk noviny. Keď mi ich podal skoro som sa udusila smiechom, ten titulok bol vážne na zasmiatie a moja tvár taktiež.

„ĽADOVÉ HRÁTKY?!“

Tak znel titulok článku a hneď pod ním bola naša fotka, keď som sepálila Lanieho na zem. Tak s tými „hrátkami“ to fakt vystihli. Dívala som sa ešte na ďalšie tri fotky, ale keď som zase videla svoju ustráchanú tvár, vyprskla som smiechom nahlas a už ho nedusila v sebe. Lanie sa prekvapene na mňa pozeral a potom začal rozhorčene hovoriť.

„Ako sa môžeš smiať? Tebe to nevadí! Ako nás tam mohli nájsť, sakra!“

Hundral ako starý medveď a ja som ho rýchlo pobozkala, aby už konečne prestal.

„Ak chcem byť s tebou, paparazzi sú toho súčasťou. Takže mi to nevadí, veď až také hrozné to nie je, teda až na tie moje ksichty, ty si tam krásny ako vždy.“

Usmiala som sa a znovu mu dala malú pusu. Lanie sa posadil na stoličku a na si vzal na kolená.

„Ale o to mi nejde Meg, len... Že teraz nebudeme mať vôbec súkromie, budú sa ti vŕtať v živote a kritizovať každý tvoj chybný krok. Nebudeš si môcť vyjsť von, bez toho aby si za sebou nepočula tie otravné fotoaparáty.“

Toto ma celkom vydesilo... ale nedala som sa.

„A ako by si to teda chcel inak vyriešiť? Chceš ma opustiť?“

Druhú vetu som už len šepla a sklonila tvár. Bolelo len to pomyslenie.

„Ak sa ti mám priznať, opustil by som ťa, lenže má to jednu chybu, som strašný sebec. Som najsebeckejší človek na svete! Mám pri sebe anjela, ktorého sa nemienim zbaviť, ani ho nikomu požičať, takže nie.“

„Som rada, že si taký sebec.“

Zdvihla som hlavu a zase ho pobozkala, no Lanie mi ešte nedovolil opustiť jeho pery a pritiahol si ma bližšie, čím prehĺbil náš bozk. Nežne, no vášnivo laskal moje pery a ja som zase raz mala v hlave vymetené. Okolo krku som mu jemne obmotala ruky a hladila ho na šiji. Lanie ma zase hladil po chrbáte a bokoch a cítila som, že si dáva pozor, aby mi neprešiel po jazve... dokonalý muž.

Nakoniec som sa musela ja odtiahnúť, pre nedostatok času.

„Lanie, zlato, ja musím ísť do práce.“

„Nie, nemusíš.“

Škomral ako malé dieťa.

„Lanie... poobede som späť, to vydržíš.“

Oprela som sa o jeho čelo svojím a jemne mu prechádzala nosom po pleti,

„Nie, nie, nevydržím.“

„Zlato...“

„Dobre... ale isto prídeš!“

„Sľubujem.“

„Ale ja ťa dnes ani nemôžem ísť čakať... o jednej musím ísť do mesta, Ashley sa chce so mnou na chvíľu stretnúť.“

Fňukal, ach môj macko...

„To je v poriadku zlatíčko, choď, vybav si všetko čo potrebuješ, veď ja trafím domov aj sama a potom si urobíme krásny, spoločný večer.“

Lanie prikývol, dostal odo mňa ešte jeden bozk a už aj som sa hnala do kúpeľne. Moc som sa nemaľovala, iba riasenka a lesk na pery. Rýchlo som sa obliekla, Lanie mi urobil dva chlebíky, no ja som stihla zjesť len jeden. Rýchlo som sa rozlúčila s Laniem a už aj sa hnala ku Stafordovej, aby som nedostala od nej sprda. O to som vážne, v takýto krásny deň nestála.

Našťastie som to stihla presne. Stará mi ešte povedala čo mám robiť, ako keby to už neviem, mľaskavo pobozkala svojich chvostíkov a už vypadla do práce. Pravdaže Todd ma napálil hneď na začiatku, keď mu „náhodou“ spadol pohár. Ja tie deti nechápem... Ivett musí  byť sám Diabol a tieto dve individuá nejaký démoni, inak si to neviem vysvetliť, veď oni sú väčšia katastrofa ako 2. svetová.

Ale dnešné opatrovanie bolo teda omnoho ľahšie ako inokedy, normálne mi to na Todda nesedelo. Od toho rozbitého poháru, už bol fajn. Potom prišiel jeho učiteľ a bol pokoj. Všetko rýchlo prešlo a ja som bola pripravená počkať ešte chvíľu na príchod Ivett, doma počkať na Lanieho a potom si už len užívať spoločné chvíle, teda aspoň do tej chvíle, kým nepríde nové ráno a ja zas budem musieť odísť.

hudba

Ivett prišla na čas, vyplatila ma, chlapci zopakovali naučenú frázu a ja som šťastne odchádzala domov... ako krásne to znelo, keďže tam je aj Lanie. Na pol ceste som započula šťukanie fotoaparátov. Netušila som, či mi už z toho všetkého šibe, pretože som nikde nikoho nevidela. Išla som teda ďalej, až kým sa predo mňa nepostavil nejaký chlap s kamerou a pri ňom bola ženská s mikrofónom.

Ľakla som sa ich a rýchlo sa otočila za seba, ale tam už stála tlupa fotografov a fotili ma s každej strany. Zúfalo som hľadala východisko, ale nikde tam  nebola ani len trhlinka. Možno... možno im len odpoviem na pár otázok, oni budú šťastní, že majú aspoň niečo a nechajú ma na pokoji. Trhane som sa nadýchla a započúvala sa, čo na mňa melie tá moderátorka.

„Už máte dátum svadby?“

Vyhŕkla zrazu a ja som sa musela začať smiať.

„Bože ľudia, vy sa to pýtate, ako keby by mala byť už o mesiac. Jasné, že nemáme.“

Divila som sa nad ich hlúposťou. Dobre, jedna vec je z krku.

„A ako vnímate Kellana a jeho slávu?“

„Vyzerám na to, že vidím na ňom len slávu? Viete o tom, že vo vzťahu sú aj dôležitejšie veci?“

Schladila som ju a ona sa na mňa len vyvalene dívala.

„Smiem vedieť ešte vaše meno?“

„To ste uhádli! Nesmiete!“

Do riti, ako teraz von, nechcela som tu byť, nechcela som odpovedať na ich sprosté otázky, chcela som ísť domov. Hľadala som nejakú chodbičku, ktorú by mi mohli vytvoriť.

„A čo hovoríte na účinkovanie Kellana s Nikki Reed, nežiarlite?“

Rozhodla som sa jej venovať ešte jednu odpoveď.

„Mne je to úplne jedno, je to jeho život, ak o tom ešte neviete.“

Všetci sa zarazili a ja som rýchlo prekĺzla popri jednom fotografovi. Nahodila som najvyšší rýchlostný mód a rozbehla sa nevedmo kam. Počula som ešte fotografov za mnou, rýchlo som zahla a vbehla do jedného obchodného domu. Vliezla som si na WC a zamkla sa. Bože, to bolo o chlp. Na WC  som počkala ešte minimálne hodinu a za tú dobu sa sem dobývali už asi 5 ľudia, majú smolu, ja ho potrebujem viac ako oni.

Potichu a hlavne nenápadne som z neho vyšla. Vošla som priamo medzi regály. Ešte šťastie, že ma práve dnes Ivett vyplatila. Rýchlo som si išla vyskúšať jeden dlhý, červený kabát a ku nemu aj dlhý čierny šál a čierny baret. Bol presne taký, aby mi bolo čo najmenej vidno do tváre. Rýchlo som to všetko poplatila a hneď si to aj obliekla na seba. Musím uznať, že hoci to bolo na rýchlo vyberané, tak mi to sadlo.

Po ceste som ešte zbehla do ďalšieho marketu, ale tento raz na jedlo. Zajtra je 6. decembra, teda Mikuláša, teda aspoň u nás na Slovensku to tak bývalo, no neviem ako to chodí tu. Nuž, rozhodla som sa môjmu mackovi urobiť radosť a nakúpila som mu celý košík plný všelijakých sladkostí, ktorý som dala naaranžovať do veľkého koša. Poprosila som ich, či so ho tu môžem nechať uložiť do zajtra, pretože som počítala už s tým že Lanie už bude doma.

Vonku začalo mierne poprchávať, dnes bol taký zvláštny deň. Neviem prečo, ale mala som pocit, že som pre dnešný deň s tými zlými správami ešte neskončila. Bála som sa o Lanieho, čo ak sa mu niečo stalo? Hoci som už bola len nejakých 15násť minút od domu, zavolala som mu. Volala som, no on to nezdvíhal a to ma ešte poháňalo, aby som išla rýchlejšie.

Zlý pocit sa nečakane stupňoval... Vlastne povedala som mu, že prídem o 2 a už je skoro 6 hodín. Ale ako som sa mala zbaviť tých paparazzov, a to teda určite nebudem spomínať Laniemu, teda ak sa mu nič nestalo. Rýchlo som vyskákala všetky schody, bola som tak moc ustráchaná. Nemohla som sa ani trafiť do zámku a slzy sa mi už hnali do očí... nechápala som sama seba, možno tu len tak vyšilujem a nič sa nedeje, Lanie je v poriadku.

Rýchlo som otvorila, chcela som zatvoriť, no zrazu ma nejaká silná ruka stiahla ku sebe, úľakom som vypískla, čo sa deje...?

24. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 23.kapitola: