Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 1. kapitola

02.02.2010 (17:15) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1596×

" Tvoje telo ma tak moc láka, už onedlho sa ho zase budem dotýkať!"

1. Chcem sa zmeniť!

hudba

„Prásk!“

Zobudilo ma zatvorenie a nasledovné buchnutie dverí. Rýchlo som sa posadila na posteľ ale v dome bolo úplne ticho. Pozrela som sa smerom ku dverám, nik tam nebol. Všade iba ticho. Do hlavy mi stúpala ostrá bolesť. Pomaly som si ľahla a rukou si prehrabla vlasy.

„Sakra!“

Zaklala som do tichosti môjho bytu. Nepamätám si včerajšok, skoro nič si nepamätám! Ani ako som sa dostala domov... Bolesť sa stále stupňovala. Pulzovala na spánkoch a všetko sa točilo, ako keby som ešte stále bola ožratá. Dlane som si pevne pritisla na spánky a pokúšala sa spomenúť si... no bezúspešne.

Jediné na čo som si spomenula, bol on a jeho včerajšie vystúpenie, tu pri mne, v byte. Tvár som skrivila bolesťou... nie len z hlavy, ale aj kvôli nemu. Čo budem robiť? Čo urobím? Slzy sa mi zase drali do očí. Ja už nechcem revať... nechce sa mi pre neho trápiť... nechce sa mi už o ňom premýšľať. Nech sa dá vypchať! Celý aký je... nestojí mi za to! Pomaly som sa posadila. Bolesť som už ani moc nevnímala, zatienila ju zlosť a nenávisť. Bola som tak prestrašne naštvaná.

Vzhliadla som  na môj stolík, stáli tam naše spoločné fotky. Rýchlo som ku nemu prišla. Zapozerala som sa na fotku zo zábavného parku, teda z Viedne. Šťastné tvár, Pfff... Minulosť. Napriahla som sa a fotku hodila o skriňu. Nakoniec som vzala ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu. Všetky putovali buď na zem, alebo niekde, kde sa roztrieštili na malé kúsočky.

Hnev mnou lomcoval a keby je tu teraz on, tak by s tadiaľto neodišiel kompletný. Keďže už všetky rámy a fotky ležali po zemi, rozhodla som sa pre ďalšie moje obete a to jeho veci. Trhala som ich, hádzala, priam mlátila po zemi a pri tom nadávala na všetko, všetkými možnými jazykmi a nadávkami. Keď som prechádzala cez izbu vziať si ďalší kúsok jeho oblečenia, neuvedomila som si skla na zemi.

Takže ku tomu všetkému sa ešte pridala bolesť z rozrezanej nohy. Do riti! Snáď to už ani nemôže byť horšie. Bezmocne som sa pozrela na posteľ a zahliadla ho. Bol tam, sedel na posteli a usmieval sa na mňa. Asi si myslel, že jeho taký istý osud nepostihne... no mýlil sa. Skoro okamžite som ku nemu doskákala a vzala jeho plyšové telíčko do rúk. Taktiež som si vzala deku. Po ceste som sa ešte zastavila v kuchyni.

V šuflíku ležali nepoužité cigarety a zapaľovač. Cigarety boli ešte od Alexa. Poslal mi ich, keď som šialila na prvú skúšku, no ja som sa nikdy nechcela až tak moc znížiť... no takéto situácie, si ich priam žiadajú. Pevne som vzala krabičku aj so zapaľovačom do rúk a vybehla na balkón. Neuniklo mi, že tu istotne niekto bol cez deň, keďže už konečne bolo okno zase v poriadku.

Vyšla som von a nasala studený vzduch do nozdier. Mierne ma striaslo. Pomaly som sa posadila, Sida položila na zem a podpálila ho zapaľovačom. Chytil sa skoro okamžite a taktiež sa vtedy začali moje vzlyky. Trasľavo som vzala do úst cigaretu a pokúšala si ju na siedmy krát zapáliť, až sa to nakoniec podarilo. Slastne som do seba vtiahla dym a zase ho vydýchla. Uvoľnilo ma to.

Sid pomaly dohorieval a ja som už fajčila 6stu pri ktorej ešte stále boli počuť moje vzlyky. Vonku sa rozvidnievalo a to znamenalo zase nový, hlúpy deň. Zimu som najprv ani moc nevnímala, ale teraz sa stále zvyšovala a tak som bola nútená zahasiť cigaretu o parapet a ísť zase dnu. Na balkóne už zostali len pozostatky Sida.

Stále ma ešte triaslo a teraz som netušila či z toho hnevu, alebo z toho nešťastia, ktoré rozožieralo moju osobnosť. Nič nie je v mojom svete fér. Keby bolo, už dávno by som ležala pri Alexovi, mala pokoj a bolo by mi dobre. Ale nie... Boh si ma tu chce ešte nechať, nech si ešte na mne vyskúša pár katastrôf, že asi koľko toho vydržím. No to je naozaj super.

Nasupene som rukami buchla do steny a ešte raz a ešte raz. Zviezla som sa po nej dole na podlahu a všetko to rozdýchavala. Ako mi to mohol urobiť? A ako som mu to mohla ja urobiť?  Ja už ničomu nechápem... chcem ísť domov... tak moc domov... Bola som úplne na dne. Hodiny odbili šiestu... Ivett ma zabije... ale ja na ňu pre dnešok serem... Pohodlne som sa uvelebila na zemi a ukľudňovala sa.

V tom sa mi v hlave zrodil diabolský plán. Vyserem sa na to všetko a na všetkých! Zabudnem na neho, i na neho... a vlastne na všetkých, všetkých, ktorý mi posrali život a asi začnem Ivett. Musím sa jednoducho schopiť. Ja som dostala do daru život a premárniť ho mrnčaním nad jeho nedokonalosťou... to teda nie je správne.

Vstala som a posadila sa na posteľ. Hlava ma ešte trochu bolela, ale ten hnev to nejako všetko odohnal preč. Trochu ma aj mrzelo, že som všetko spálila, ale vlastne... jednu jeho košeľu ešte mám... tá totižto nebola v skrini, ale v kúpeľni, takže som si pri mojom nenávistnom záchvate na ňu absolútne nespomenula... našťastie. Dlaňami som si prikryla oči. Jeden nádych, dva... hádam to už aj bude stačiť...

Z môjho ukľudňovacieho tranzu ma prebralo až prenikavé zazvonenie môjho zvončeka. Tak teraz vlastne ani nechcem vedieť kto to je. Nasrdene som krývala cez celý môj dom, ktorý teraz vyzeral ako po atomovke. Prudko som otvorila dvere v ktorých stála zamračená Ivett.

„Vieš o tom, že si už dávno mala byť u mňa? Ak kvôli tebe nestihnem moju dovolenku, tak ver tomu, že za dnešný mesiac nič nedostaneš! Ako si to dovoľuješ!...“

Chcela rozhorčene pokračovať, no ja som ju umlčala pozdvihnutím prstu.

„Peniaze nechcem... chcem len svätý pokoj, od tvojho škrekľavého hlasu a nevychovaných detí! Si najväčšia harpia, akú som kedy zažila, svoje deťúšiky si, si vychovala na rozmaznaných „zajačikov“, ktorí ti stále skáču po hlave. Nie si dobrá matka a si povrchná a namyslená a pre tvoju informáciu, tvoj vlasový rozcuch, vôbec nie je sexy!“

Šľahla som dverami a tie sa s dunivým „bum“ zatvorili. Spokojne som dokrývala do izby. Úplne som zabudla na tú rozrezanú nohu. Predvčerom jedna, dnes druhá... Je to na hovno... Rýchlo som si ju vydezinfikovala a obviazala. Bleskovou rýchlosťou som sa dala do upratovania domu. Väčšina fotiek bola v poriadku a tak som ich odložila do šuflíku. Tričká... s tými to už bolo horšie, všetky, teda okrem tej jednej košele, museli ísť do odpadu.

hudba

A tak som začala nový život... všetko sa zmenilo. U Ivett som sa už neukázala a ani ona našťastie sa tu neukázala. Prešiel skoro týždeň. Nič sa nemenilo, ale i tak to nebol stereotyp. Mnoho vecí sa menilo, napr. ma úplne zaskočil večerný telefonát. Boli to štyri dni od Vianoc a ja som sa bála, kto to môže byť, keďže jeho/jej číslo som nemala v zozname.

„Áno?“

Ticho som šepla a bála sa odpovedi.

„Prepáč Meg, prosím prepáč mi to, ja som to tak vtedy nemyslela....“

Už chcela pokračovať, no ja som ju zatrhla.

„Di? Si to ty?“

„Áno Meg, prosím, prepáč mi to... ja som vtedy nevedela vlastne ani čo hovorím, ani nevieš ako mi je to moc ľúto. Nemala som to hovoriť... bola, bola som asi mimo...“

„Di... to nevadí... ako sa máš?“

Nevedela som, čo jej mám na to povedať... tak som len toto povedala. Jej roztrasený hlas mi pripomínal Alexa, vyhýbala sa téme o ňom, ale nenápadne mi opisovala obdobie bez neho. A taktiež sa mi priznala, že s Alexom čaká syna... Už je v 7mom mesiaci. Rodina jej pomáha a tak je aj celkom šťastná. Toľko noviniek mala... No keď rada v rozprávaní prišla na mňa, nemala som jej čo povedať... A tak som jej len povedala o škole, práci, o Amerike, že nie je až taká zlá a že je mi smutno za domovom.

Asi po hodinovom rozhovore sme si sľúbili, že sa budeme kontaktovať častejšie. A tak sa aj stalo, hneď na druhý deň mi zase volala a mne sa zazdalo, že sa môj život zase obracia k lepšiemu. Teda až kým neprišiel piatok a znovu mi zvonil telefón s neznámym číslom.

2. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 1. kapitola: