Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 15. kapitola + Epilóg

08.08.2012 (07:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2626×

15. kapitola 

Pohľad Belly:

Edward, milujem ťa. Nikdy by som nedovolila, aby si kvôli mne trpel. Aby si kvôli mne umrel. Odpusť mi, prosím. Naozaj som nevedela, ako tomu zabrániť. Prosím, prepáč... šepkala som bielej žiare pred sebou.

Stáli sme v tme proti sebe. Bolo tu chladno, až ma mrazilo v kostiach a naháňalo mi to strach. Bože, ako veľmi som chcela, aby toto bola pravda. Bola som ochotná zostať tu, v temnote, ale s Edwardom. Chcela som, aby žil. Aby bol pri mne. Chcela som, aby to všetko, čo sa doposiaľ stalo, bol len hlúpy sen. Ale nebol.

Edwardov obraz zmizol v okamihu, keď som otvorila oči. Bolelo ma celé telo, akoby som padla z výšky na tvrdú zem. Do nosa sa mi dostal čerstvý vzduch a ešte čosi. Cítila som jedlo, pravdepodobne pečené kura. Otvorila som oči.

Ležala som na pohodlnom matraci uprostred veľkej izby. Pri stenách boli skrine a dve komody. Prevalila som sa na bok a pozrela na druhú stranu. Všimla som si dvere. Ale skôr, ako som mohla vstať a pozrieť sa za ne, objavil sa v nich môj otec. Vystrašene som sa posadila a z toho rýchleho pohybu sa mi zatočila hlava.  

„Neboj sa ma, už si v bezpečí,“ hlesol. Odfrkla som si.

„V bezpečí? Bola som v bezpečí s Edwardom. Ale s tebou nikdy,“ skríkla som. Pri jeho mene ma bolestne pichlo pri srdci a do očí sa mi nahrnuli slzy. Potlačila som ich.

„Koľkokrát ti to mám opakovať? On nie je mŕtvy,“ aj Peter zvýšil hlas, „ešte pár hodín a bude v poriadku. Ale my už o tom čase budeme dávno sedieť v lietadle do hlavného mesta.“ Počula som, ako sa usmieva. Z jeho slov sa mi dvíhal žalúdok.

„To mi pripomína, že by si sa mala pustiť do svojich raňajok a obliecť sa. Aby si nevyzerala na letisku ako strašidlo.“ Podišiel ku mne a podával mi akési veci. Keď mu bolo jasné, že sa toho nedotknem, položil ich vedľa mňa na posteľ. „Mala by si si uvedomiť, Isabella, že už sa tomu nevyhneš. Nemáš kam utiecť, za dverami som ja a naša hotelová izba je na desiatom poschodí pre prípad, že by si chcela vyskočiť. Prečo sa jednoducho nezmieriš s tým, že ti chcem len dobre?“ Cítila som jeho horúci pohľad na svojej tvári. Nie, keby chcel pre mňa len dobre, nikdy by neublížil Edwardovi. Je to sebec, ako všetci ostatný.

„Povedz, čo z toho budeš mať ty? Keď ma im predáš, za akú cenu?“ Hlas sa mi lámal.

„Predám? Skôr to beriem ako výhodnú výmenu. Dajú mi za teba výhodné postavenie. Možno sa stanem novým členom ich rodiny. Len si predstav, ako by som vládol celému mestu...“ zasnil sa. Vyvalene som na neho pozerala. Musel byť bláznom. Iné riešenie som nevidela. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa prebral.

„Tak dobre, najedz sa a prezleč. O polhodinu odchádzame.“ Po týchto slovách sa vyparil za dverami a ja som už len začula cinknutie kľúča. Chvíľu som počkala a potom sa pritisla na dvere. Zúfalo som potiahla kľučku, no dvere boli zamknuté. Zanadávala som.

To bol koniec. Naozaj som nemala ako uniknúť. Jediným riešením bolo umrieť. Vyskočiť z okna a umrieť. Ale na to som nemala. Tak často som už bola na hranici medzi životom a smrťou a neraz som to chcela vzdať. Ale teraz som na to proste nemala. Ťažko som si vzdychla a zosunula sa k zemi. Hlavu som si oprela o dvere. Podlaha ma príjemne chladila. Je chladná ako Edwardova pokožka. Ach, Edward, keby si tu teraz so mnou...

Hodiny pomaly tikali na nočnom stolíku a ja som sa stále nehýbala. Slzy mi vyschli v očiach. Odmietala som to Petrovi akokoľvek uľahčiť. Nie, neoblečiem si nič, čo držal vo svojich slizkých rukách. Ani nič nezjem. Aj keď môj žalúdok bol jasne proti takému radikálnemu riešeniu. Keď odbila polhodina, Peter ako švajčiarske hodiny zaklopal na dvere. Ani som sa nepohla.

„Je čas, Isabella. Ideme!“ Znelo to ako príkaz. Kľúč zahrkal v dierke a dvere sa mykli. Zdvihla som hlavu a odsunula sa ku skrini. Keď sa dvere otvorili, Peter si zlostne odfrkol. „Chcel som to s tebou po dobrom. Ale ako vidím, tak to bolo zbytočné.“ Ďalej už nič nepovedal. Zdvihol ma zo zeme a surovo ťahal do ďalšej miestnosti. Vzpierala som sa a kričala. Mojou poslednou záchranou bolo, že to niekto bude počuť. Ktokoľvek.

„Drž hubu,“ skríkol. Hodil ma k zemi a ja som rukami ledva dokázala zbrzdiť pád. Zalapala som po dychu. Ale to už ma Peter opäť dvíhal a ťahal ma k dverám. Opäť som sa pokúšala vykríknuť, no rukou mi zavrel ústa. Vyšli sme na chodbu, kde ktosi stál.

„Je šialená. Práve ju vediem na psychiatriu,“ povedal im a ťahal ma ďalej po chodbe. Hrýzla som mu ruku a neustále ho búchala päsťami do rebier. Lenže bolo to ako bojovať so stenou. Dvere výťahu cinkli a pomaly sa otvárali. Pomaly som sa nadýchla, keď ma čosi zrazilo k zemi

Preletela som cez stenu hotela do ďalšej izby. Tvrdo som dopadla na chrbát a udrela si hlavu o konferenčný stolík. Cítila som, ako mi teplá tekutina steká po vlasoch na chrbát. Bolesť som však ignorovala. Nadvihla som sa na lakte a ohúrene sledovala bielu žiaru, ako sa stavia na nohy len pár krokov odo mňa. Jasné, mohol to byť ktokoľvek z Cullenovcov alebo, dokonca, niekto úplne iný – nejaký neznámy upír. Ja som však na sto percent vedela, že je to on. Môj Edward. Na tvári som cítila jeho nežný pohľad. Vykročil ku mne, ale na zem ho stiahla červená žiara. Výkrik mi zamrel v hrdle a neschopná sa pohnúť, som sledovala ich boj.

„Ako si sa tak rýchlo uzdravil?“ pýtal sa celý zadychčaný môj otec.

„To by si chcel vedieť, čo?“ zachechtal sa Edward a podkopol mu nohy. Zrútili sa k zemi a kotúľali cez celú miestnosť. Keď ho Peter kopol a Ed odletel ku mne. Ledva som sa dokázala uhnúť, aby ma nevzal zo sebou.

„Edward, si v poriadku?“ šepla som. Na vyšší tón hlasu som sa nezmohla. Edward sa postavil, počula som, ako hlasno odfukuje. Niečo ho bolelo.

„Prepáč mi to, Bella.“ Nechápala som. Prečo sa mi ospravedlňoval? Za čo? To ja som bola vinná. Ja som dovolila, aby ho Pater zabil. Aby mu vytrhol srdce a nechal ho pohodeného kdesi uprostred staveniska. Ja som mohla za všetko. Keby nie mňa, nemusel by teraz takto trpieť.

Pokrútila som hlavou a chcela niečo dodať, lenže to už môj otec opäť zaútočil. Prevalili sa cez ďalšiu stenu a zmizli mi z dohľadu. Už mi bolo jedno, že ma bolí celé telo. Vstala som a zakopávajúc prešla k nim. Peter ho držal pevne pod krkom, Edward mu len tak-tak odťahoval tvár, aby ho neuhryzol. Stŕpene som sa pridržiavala steny. Bol to môj posledný pevný bod. Do očí sa mi hrnuli slzy.

Edward zrazu strašne zreval a mne až zamrelo srdce. Peter mu z krku vytrhol kus kože. Aspoň sa mi tak zdalo. Skončil na zemi, kde do neho kopol a chcel mu odtrhnúť hlavu.

„Nie,“ skríkla som ohlušujúco. Ale ignoroval ma. Nevedela som, čo robiť. Napadla ma tá najabsurdnejšia myšlienka.

Schytila som kus črepiny z vázy a jediným rýchlym pohybom si rozrezala ruku od zápästia až po lakeť. Začula som Edwardov výkrik, no sama som musela vykríknuť od bolesti. Netrvalo to dlho, kým som skončila na zemi pod obrovskou váhou svojho otca. Bolesť na ruke prehlušila pálčivá bolesť, ktorá sa mi ako láva rozliala od krku do celého tela. Kričala som. Pripadla som si ako na mučidlách. Akoby som visela na škripci a môj kat stále viac a viac doťahoval povrazy. Trhalo mi to ruky i nohy. Neprišlo žiadne vyslobodenie. Žiadna Božia milosť. Toto bol koniec. 

Epilóg

Pohľad Edwarda:

O tri dni neskôr:

„Edward, už sa preberá.“ Zdvihnutím hlavy som zareagoval na Alicine slová. Pozrel som na Bellu, ale tá oči stále neotvorila. Uvedomil som si, že mala Alice víziu, a tak som pozorne čakal, oči nespúšťajúc zo svojej milovanej.

Ubehlo päť minút. Bella nasala vzduch a ja som vedel, že sa konečne dostala z temnoty. Po celé tri dni premeny sa ani nepohla. Ležala pokojne a ja som nevedel prečo. Nebola ako ostatní upíri, ktorí kričali, prosili. Ona kričala len na začiatku. Ešte predtým, než som odtrhol Petra z jej krásneho krku a oddelil mu hlavu od tela. A potom sa utíšila.

Otvorila oči. Zreničky, zúžené od veľkého náporu svetla, mala ohraničené karmínovou dúhovkou. Ružové pery jemne pootvorené. Ani som sa s Alice nepohol. Nechceli sme ju zbytočne vyľakať. Sledovala strop a potom sa otočila k nám. Usmial som sa, no ona vyletela z postele a behom stotiny sekundy už stála v rohu, v obrannom postoji. Zavrčala.

„Bella, to je v poriadku, ja ti neublížim,“ šepkal som a postavil sa z kresla. Neverila mi. Odhalila rad špicatých zubov a ešte viac sa prikrčila. Nikdy nevyzerala príťažlivejšie ako teraz. Ale musel som sa sústrediť. Zahnal som tej dotieravý pocit šťastia, keď som videl, že je v podstate v poriadku.

„Bella, nespomínaš si na nás?“ opýtala sa jej Alice. Zavrtela hlavou.

„Nikdy som vás nevidela. Čo ste zač?“

Vymenil som si s Alice pohľad. „Čo si pamätáš posledné?“

Zamyslela sa, no v ostražitosti nepovolila. „Nič. Spomínam si len na tmu a bolesť. Kto vlastne som?“

Svrbel ma jazyk. Mal som jej rozpovedať celý príbeh, ale s Alice sme sa už vopred dohodli, že bude jednoduchšie pozmeniť Bellinu minulosť a nedovoliť jej trápiť sa. Ako z naučenej knihy sme ju presvedčili, že mala nádherné detstvo a rodičov, ktorí ju milovali. Ja som bol jej snúbenec a Cullenovci jej nová rodina. Adoptovali ju vďaka jej upírskej tete Leonie. Povedali sme jej o autonehode – ktorá sa jej pred niečo vyše štyrmi mesiacmi naozaj stala. Upravili sme len koniec.

„Nemali sme na výber,“ hovorila Alice, „museli sme ťa premeniť. Zranenia boli vážne.“ Klamstvá jej išli naozaj dobre, ani pri nich nemrkla. Bella spracovávala informácie. Narovnala sa a po neskutočne dlhých minútach sa usmiala.

„Ďakujem, že ste ma premenili. Spomínam si na to, že som mala rada život. Aj keď neviem prečo.“

Odľahlo mi. Uverila každému slovku. „Nie si hladná?“ Pozrela na mňa. Oči sa jej leskli ako ľudskej Belle. Olizla si vrchnú peru a pribehla ku mne. Už z nej opadla nedôvera. Skokom pristála predo mnou a začala sa pohojdávať na päte ako malé dieťa. „A čo budeme loviť?“ Usmiala sa šibalsky a ja som sa musel zasmiať. Chcela loviť mňa!

„Uvidíme, na čo natrafíme,“ odvetil som jej nejasne, schytil ju za ruku a potiahol von na chodbu. Zišli sme dole schodmi, popritom si všetko zvedavo obzerala a na prízemí som jej predstavil aj zvyšok našej rodiny. Nespomínala si na nikoho z nich.

Edward, mohli by sme sa porozprávať? opýtal sa ma v myšlienkach Carlisle. Bolo mi jasné, o čo mu ide. Všetci  s mojim rozhodnutím utajiť Isabelle pravdu súhlasli. On bol jediný, kto mal určité výhrady.

„Počkáš ma v lese?“ otočil som sa na Bellu. Prikývla a rozbehla sa von hlavným vchodom. Keď som si bol istý, že je dostatočne ďaleko, obrátil som sa späť na Carlislea.

„Vieš, čo si o tom myslím,“ povedal okamžite. Nehneval sa, len si myslel, že nemáme právo zatajovať Belle minulosť.

„Dlžím jej to. V tom hoteli mi zachránila život. Po tom všetkom, čím si musela za posledné mesiace prejsť, má právo na šťastie a pokojný život. Nemyslíš?“

Ja len nechcem, aby ti potom bolo ľúto, keď na to príde. Pozrel som na ostatných. Určite s Carlisleom v duchu každý z nás súhlasil, ale teraz som mu nedovolil obmäkčiť ma. Trochu pritvrdo som pozrel na svojho otca.

„Neboj sa. Bella sa nikdy nedozvie o svojej minulosti. O to sa postarám.“ A myslel som to smrteľne vážne.       

Neviem, čo mi na takýto koniec poviete, ale chcela som vás prekvapiť. A na druhú stranu, myslím si, že niekedy by bolo lepšie zabudnúť, ako pamätať si na všetku tú hrôzu, ktorou ste si museli prejsť. Alebo nie?

Na koniec sa chcem ešte poďakovať všetkým svojim čitateľom, ktorí si túto poviedku prečítali. ďakujem aj za všetky komentáre, ktoré ma podporovali a poháňali dopredu. :) 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 15. kapitola + Epilóg: