Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 7

21.02.2011 (13:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1366×



7. kapitola - Just one touch

„Ako dlho ho tam ešte necháš?“ Spoly pobavený spoly nahnevaný hlas mu presvišťal okolo uší.

„Ja neviem... Dokedy sa nepoučí?“ s úsmevom zašepkal Chris. Rosalie sa znepokojene pozrela na Nessie. Spolu s chlapcom, ktorý sa zvesela znova a znova ponáral do záchoda, čupela na dlaždicovej podlahe. Zrejme sa ho snažila nejako presvedčiť, aby prestal. Zbytočné. Chris vedel, že neprestane, kým mu to neprikáže. Mal ho vo svojich rukách. A nejakým zvráteným spôsobom sa mu to páčilo...

„Chceš sa pred ňou prezradiť?“

Chrisova tvár zmeravela, iba jeho oči dokázali prezradiť, čo sa mu skutočne odohráva v mysli.

„Nepovedať jej o mojej schopnosti bol Carlisleov nápad, nie môj!“

„Ale záleží ti na nej alebo nie?“ rýpala ďalej.

Chris sa na ňu pohŕdavo otočil. „A na to si prišla ako? Je to len hračka, rovnako ako všetci.“

Ich tichý rozhovor nepriťahoval žiadnu pozornosť. Ale chlapec s hlavou v záchodovej mise bol už iný prípad. Po chvíli sa okolo nich rozostúpil hlúčik študentov a zatienil Chrisovi výhľad.

„Uhnite odtiaľ!“ Všetci sa mu rozostúpili a jemu sa na perách mihol úsmev.

„Myslím, že ak niečo plánuješ urobiť, urob to teraz. Alebo sa ti lepšie pracuje pred publikom?“ spýtala sa s iróniou v hlase.

Chris sa na ňu pozrel.

„Pre teba všetko, kráska,“ zalichotil jej a odlepil sa od steny, o ktorú sa ešte pred chvíľou ležérne opieral. S neurčitým výrazom prešiel k spolužiakovi. Nessie k nemu zdvihla pohľad.

„Môžem?“ opýtal sa a čakal na jej reakciu.

Nessie sa mu chystala niečo odvrknúť, ale jeho pohľad jasne vravel, že tomu úbohému chalanovi nič iné nevyvedie. Aj tak nechápala, ako je to vlastne možné, že ho predtým počúvol. Pomaly poodstúpila. Chris si čupol a za vlhké tričko vytiahol chlapca zo záchoda. Priklonil sa k jeho uchu a čosi mu pošepkal. Chlapcove oči akoby sa pri tých slovách zbavili zhypnotizovania. Prekvapene uskočil od misy. Chris sa usmial a vrátil sa späť na chodbu. Nessie sa podarilo zbaviť počiatočného šoku až po chvíli, takže Chrisa dohonila v triede. Inokedy by to asi nespravila, ale prisadla si k nemu.

„Čo si mu povedal?“ zašepkala. V jeho pohľade čosi zaiskrilo. Musela sa od neho odvrátiť. Srdce jej búšilo snáď až v krku.

„Povedal som...“ Nahol sa k nej rovnako ako predtým k tomu chalanovi. Jeho chladný dych ju privádzal do rozpakov. „Povedal som, aby prestal. Na máčanie hlavy v záchode má celé popoludnie.“

„Myslel som, že sme sa na niečom dohodli...“ Nessie zdvihla pohľad od svojich topánok, ktoré si práve zobúvala, no zistila, že veta prednesená Carlisleovým pokojným hlasom nepatrila jej.

„Ja som dohodu neporušil,“ odvrkol mu na to Chris. Ani sa naňho nepozrel, vyzliekol si provizórnu bundu a školskú tašku si prehodil cez plece.

„Tu nie si vo Fínsku, Chris. Ľudia sú tu oveľa všímavejší ako si myslíš.“ Na to mu nič neodpovedal. Prešiel popri ňom, akoby bol Carlisle len priesvitný vzduch. Nessie sa pobrala za ním venujúc Carlisleovi ospravedlňujúci pohľad. Nechápala, prečo má potrebu ospravedlňovať sa za toho hulváta, ale akosi tušila, že Chris to nespraví.

„Chris...“ začal znova Carlisle. „Kým si tu, v mojom dome, žiadam ťa, aby si s tým prestal.“

Nessie nepozerajúc pred seba do Chrisa prudko narazila. Bezdôvodne zastal priamo na schodoch. Skutočne bezdôvodne?

„Možno je to pre teba novinka, ale ľudia sú občas nútení robiť rôzne veci, ty by si to mal vedieť najlepšie...“ jeho hlas bol rovnako pokojný ako Carlisleov, no v očiach mu blčal potláčaný hnev a ešte niečo, čo Nessie nevedela identifikovať. Nejako sa jej priečilo bezmocne stáť a počúvať ich... ale keďže jediná cesta k izbám viedla cez Chrisa, nemala na výber.

„Nechcem sa do tejto vašej debaty nijako zapájať, ale o čom je to vlastne reč?“ spýtala sa nevinne.

„O ničom dôležitom.“ Carlisle sa na ňu usmial, akoby sa nechumelilo.

„Jasné,“ skočil do toho Chris. Nessie v jeho tóne nepočula ten hnev, čo na začiatku, ostal mu už iba pohŕdavý hlas, akým sa rozprával takmer s každým.

Na jej prekvapenie s pobavením a s úsmevom na perách sklonil hlavu. No nebol to úprimný úsmev, to rozpoznala ihneď.

„Ty bastard...“ Nessie zatajila dych. Chrisov pohľad smeroval znova na Carlislea. Toľko bolesti a smútku, ktoré sa mu v tých nádherne divokých očiach odrážali, nevidela u nikoho za celý svoj život. Otočila sa na prichádzajúcu Alice a Jaspera, Rosalie a Emmetta... Všetci naňho hľadeli rovnako pohŕdavo ako on na nich. Prečo to nikto okrem nej nevidí?

„Nič dôležité?“ pokračoval. „Ah, samozrejme! Prečo by mal byť môj život dôležitý?! Vždy som bol pre teba nikto... Tvoj omyl.“

Nessie bola celkom zmätená. Aký omyl? Kto vlastne Chrisa premenil? Bol to Carlisle? Toľko otázok a ona na ne v tomto rozhovore nenachádzala absolútne žiadne odpovede.

„Áno,“ zašpekal Carlisle do ticha v miestnosti. „Len môj omyl... Presne to si.“

Pohľad: Nessie

„Carlisle!“ vykríklo viacero osôb naraz, medzi nimi aj ja. Pozrela som Chrisovi do tváre. Mohla som len hádať, čo pod tou maskou skutočne cíti. Bola to úľava, ľútosť, hnev? Aj hnev by bolo lepšie, ako to, čo som uzrela...

„Tak to máš smolu!“ Na moje prekvapenie jeho hlas znel vyrovnane. Možno sa mi to skutočne len zazdalo.

Chris sa zhlboka nadýchol a potom pokračoval. „Niečo som ti sľúbil Carlisle, pamätáš?“

Carlisleova tvár sa stiahla do nepriehľadna.

„Až na večnosť...“ zamrmlal, a to bolo posledné, čo povedal. Ešte raz mi pohľad zablúdil ku zaskočenému Carlisleovi, ale potom som sa vybrala sa Chrisom. Jeden z nich mi urýchlene musí vysvetliť, čo sa tu vlastne deje.

Siahla som po kľučke. Ako som predpokladala, sedel na balkóne. Jedna z mála našich spoločných záľub bolo práve vysedávanie v jesennom vánku.

„Bol to Carlisle...“ odpovedal, aj keď som sa na nič nespýtala. Zrejme vedel, aká otázka sa preháňala mojou mysľou. Sadla som si k nemu na kus deky a prikryla som sa jej druhým koncom.

„Nemusíš o tom hovoriť, ak nechceš.“ V skutočnosti som však prahla po odpovediach, no nechcela som ho nútiť. Za pár týždňov sme si v určitých veciach porozumeli a ja som mala pocit, že som konečne schopná rozpoznať, ako sa cíti... A teraz sa rozprávať nechcel. Nevedela som, čo ma to napadlo, ale z nevysvetliteľného dôvodu som ho objala. Bolo to hlúpe? Nemiestne? V tej chvíli mi to bolo jedno. Na jeden malý prchavý moment som zabudla na všetky tie hlúposti, ktoré sme si navzájom vyvádzali a pocítila som, aké to je, dosiahnuť čosi nedosiahnuteľné...

Dostať sa k nemu tak blízko, aby akceptoval čo i len najmenší dotyk, ma stálo veľa námahy a ešte viac času. Nevedela som, prečo je taký uzavretý... Prečo sa stiahne vždy, keď sa snažím nazrieť do jeho vnútra... Prečo sa so mnou jedinou rozpráva inak... Prečo? Prečo?

Teraz som ale na tieto otázky nevyžadovala odpoveď. Potlačila som ich na okraj svojej mysle a všetkými zmyslami som sa upriamila na jeho chladnú náruč. Či ma prekvapilo, že ma od seba neodohnal? Áno, prekvapilo... Ale väčšie prekvapenie nastalo, keď si ma pritiahol bližšie. Vari sa bál, že mu utečiem? To mu zrejme robil každý... Prišiel a odišiel. A znova... a znova... Ja to nesmiem spraviť.

Neviem prečo som mala pocit, že ak by som sa teraz odtiahla a odišla, nezvládol by to. Jeho vždy chladná a necitlivá tvár... To bola len maska. Ako inak sa mal brániť?! Nedivím sa, že si k sebe nikoho nepustil... Nakoniec... aj tak ho skôr či neskôr zradili.

Prižmúrila som oči a s malou dušičkou som natiahla ruku za jeho chrbtom. Jemne a opatrne som mu vkĺzla do havraních vlasov. Čakala som, kedy sa konečne dostaví jeho reakcia... Čakala som na to, kedy povie dosť a znova sa do seba uzavrie. Ale nepovedal nič.

Čo preňho tá chvíľa znamenala? Potreboval len pocítiť, že niekomu na ňom skutočne záleží... Alebo chcel niečo viac? Kde sú tie neviditeľné hranice, pokiaľ môžem zájsť?! Existujú vôbec nejaké... To som potrebovala zistiť. Trocha, len trocha som sa odtiahla. Jeho stisk zosilnel... Takže sa naozaj bál. Úsmevom som ho však upokojila. Ruku som si pomaličky vytiahla z jeho vlasov... Nechcela som, ale teraz som pre ňu našla oveľa lepšie miesto. Ten dotyk som predlžovala, ako sa len dalo. Potom som však uchopila jeho ruku... Obidve.

V tej chvíli som nečakala, že v celom svojom živote prežijem väčšie víťazstvo ako teraz. Neodtiahol sa. Nezvrtol sa a neodišiel preč. Iba v jeho očiach sa čosi náhle objavilo... Akoby bol rozpoltená osobnosť. Jednou svojou časťou túžil po mojich dotykoch, druhou sa ich snažil strániť. Moju sebadôveru nahlodával nepríjemný pocit, že som u neho svojou nerozvážnosťou vyvolala nejaké bolestné spomienky. Celý sa totiž chvel.

Pohľad naňho ma bolel. Tak veľmi som túžila vedieť, čo ho trápi. Ale on nič nevravel. Na to bolo ešte priskoro. Mohla som ho pobozkať... Vedela som, že by sa nebránil. No nedokázala som zneužiť jeho bolesť na to, aby som si privlastnila niečo, čo mi zatiaľ nepatrí.

Po ďalších minútach som ho vytiahla na nohy. Aký to bol len pohľad, ktorý mi venoval, keď som sa náhle postavila. Vyplašené sŕňa uháňajúce pred zbraňou pytliaka má v očiach menej strachu ako mal vtedy on.

Vošli sme do izby. Skoro ako vo sne sme sa presunuli na posteľ. Ľahol si na bok, ku mne chrbtom. Náhle mi došlo, že tu moja jedinečná chvíľka končí. Svieži vzduch ho možno zmiatol, ale teraz si isto uvedomil, o čo som sa snažila. Sklamane som sa otočila na odchod, no jeho ruka zadŕžajúc moje kroky, ma zastavila. Pozrela som sa, čo ho k tomu viedlo.

Moje ústa zostali šokom pootvorené. On sa usmial. Nikdy som si nepredstavovala, že ma niečí úsmev takto rozohreje. Pritiahol si ma na posteľ. Ľahla som si k nemu stále v šoku a oprela som sa o jeho hruď. Zozadu cezo mňa prehodil deku, a keď som spod nej vystrčila jednu ruku, našiel ju a preplietol naše prsty.

Teplo a radosť sa mi rozliali po celom tele a ja som spokojne privrela oči. V tento deň som zaspávala v náručí toho, koho som možno aj milovala. Chcela som si každou jednou bunkou v tele zapamätať tento pocit... Vedela som totiž, že zajtra bude všetko iné...

Extra dlhá kapitola (pôvodne mala byť rozdelená do dvoch). Prosím o komentáre. Vaša Natalieculen. PS: V budúcnosti... Boli by ste radšej, ak by som písala z niečieho pohľadu alebo tak ako doteraz, v 3. osobe?! :)

6. kapitola --- 8. kapitola --- moje zhrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 7: