Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy trinásťročný - 3

20.08.2010 (08:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1548×

3. kapitola - Beštia

„Moment. Ujasnime si to. Vy sa poznáte? A prečo to pomenovanie?“ Rozhadzovala rukami blondínka a ochranársky sa postavila pred Carlisla.

„Nemusím ti nič vysvetľovať, jasné?! Tak nechaj dospelých porozprávať sa,“ zatiaľ som len slušne požiadal.

„Chris, takto sa s Rosalie nerozprávaj! Je to moja rodina,“ rozhorčoval sa Carlisle.

„Aha, takže ja už nie som tvoja rodina...“

„Samozrejme, že si. Ale ty si odišiel odo mňa! Nie ja od teba! Nemáš mi čo vyčítať.“

Súhlasne som pokýval hlavou a s úškrnom som sa chystal odvetiť.

„Čo sa to deje, Carlisle?“ predbehol ma upír s uhrančivým pohľadom.

K dverám mierila ďalšia Carlisleova „rodina“. Nad tým pomenovaním som sa musel niekoľkokrát v duchu zasmiať.

„Mohol by si nás predstaviť,“ poprosil som ho. Ostal ticho, akoby nevedel, čo povedať. To je tak vystresovaný, že zabudol ich mená?

„Carlisle, predstav nás!“

Tentoraz to nebola prosba, ale rozkaz!

Pohľad: Carlisle

Neviem, ako sa to stalo. Neviem ani, ako som to mohol dopustiť, ale jasne som pocítil, že pod jeho pohľadom strácam slobodnú vôľu. Napriek strašnej potrebe povedať to, čo chcel, ústa som z posledných síl držal zavreté. Toľko sebaovládania som nepotreboval ani po prvých dňoch mojej premeny.

„Prestaň!“ zavrčal som.

Ten tlak akoby ešte väčšmi narástol. V mysli sa mi vybavovali mená a čosi ma nútilo vysloviť ich, ale to som nemohol. Zašlo to príliš ďaleko.

„Zosilnel si. Zrejme budeš jediný upír, ktorý mi dokáže odolať.“ Zvraštil čelo a prehrabol sa v tmavých rozcuchaných vlasoch.

Zalapal som po dychu. „Asi nebudem jediný, kto zosilnel.“

Celkom živo som si pamätal, koľko snahy a sily musel Chris vynaložiť, aby dokázal niekoho ovládať. A teraz v tom bol tak dobrý, že pri tom ani nemrkol. Vôbec ho to neoslabilo. Je možné, aby svoju schopnosť ovládal čoraz viac? Aký bude napokon silný?

„O čo tu ide?“ dožadoval sa pozornosti Jasper.

V hlave sa mi roje myšlienok menili na sklo a postupne sa zarezávali do môjho vedomia.

„Chris, to bolí. Prestaň!“

Hoci nikto okrem neho nevedel, o čo to vlastne žiadam, mal som pocit, že Emmet s Jasperom dlho v nevedomosti nevydržia. Z očí im šľahali blesky a na tvári sa im zreteľne odzrkadľovalo, čo chcú urobiť.

Rukou som sa zaprel o dvere a zabránil im v pohybe. Nechápavo na mňa hľadeli.

„Nie. Nesmie vám ublížiť,“ dychčal som.

Tlak znenazdania poľavil. Prečo?

Chris sa uvoľnene usmial. „Neprišiel som ťa zabiť.“

„Naozaj?“ opýtal som sa.

„Neveríš mi?“

„Popravde? Nie, neverím!“

„Tak ma aspoň pozvi dovnútra alebo sa mám pozvať sám?“

„To už by stačilo,“ zavrčal Jasper a pretlačil sa popri mne. Už som ho chcel zastaviť, ale predbehla ma Alice. Stiahla ho za ruku a odmietala ju pustiť.

„Carlisle, smiem vojsť?“ opýtal sa znova.

Stál som nehybne ako socha. Ak ustúpim môže ublížiť mojej rodine, ak neustúpim ublíži im určite. Čo je lepšia varianta?

„Vojdi, ale iba pod jednou podmienkou!“

„Ty mi chceš dávať podmienky?“ Nachvíľu tomu nemohol uveriť. „Tak dobre. Čo mám urobiť?“

Snažil som sa sformulovať svoju požiadavku do formy, ktorá by mne aj ostatným zaručila bezpečie a zároveň bola prijateľná aj pre Chrisa.

„Sľúb mi, že kým budeš v mojom dome, nepožiješ svoju schopnosť na nikoho, kto v ňom býva!“

„Hmm. Dobre. To je všetko?“

Pohľad: Chris

Uprene som mu hľadel do očí a spoznával v nich číre prekvapenie z mojej odpovede.

„Tak poď,“ povedal a nasmeroval ma smerom do obývačky, no on sám ostal v predsieni.

Pohodlne som sa usadil na sedačke a obzeral sa okolo. Celý dom bol vkusne zariadený. Farby k sebe skvele ladili... Dobre! Vzdávam to! Pokúšal som sa ignorovať rozhovor na chodbe, ale nejde to. Sú tak hlučný.

„Ak chceš vedieť, prečo som prišiel, stačí sa opýtať,“ odpovedal som na Carlisleove úvahy, aj keď neboli určené pre moje uši.

„A odpovedal by si?“ Vošiel do miestnosti a čakal na odpoveď.

„Ja by som otázku položil inak. Odpovieš mi pravdivo?! Ale áno, odpoviem. Prišiel som len na priateľskú návštevu a ak by som mohol, prial by som si nachvíľu ostať.“

Carlisleovi spadla sánka. „Neboj sa. Nie nastálo. Len pár dní,“ upokojil som ho.

„Prečo to hovoríš takto? Ak by som mohol... Veď môžeš. Nemusíš sa ma pýtať.“

„Myslel som, že za tú dobu ma už poznáš. Dávam ti slobodné rozhodnutie.“

„Ooo, aký to dobrosrdečný upír a dokonca dáva slobodné rozhodnutia! Ja keď ho raz chytím...“

„Emmet,“ zahriakla ho Alice.

„Môžem si to rozmyslieť?“ opýtal sa Carlisle.

Postavil som sa a podišiel k nemu. „Samozrejme.“ Obchádzal som všetkých, až k východu. „No sklamal si ma. Myslel som, že budeš mať radosť.“ Pokrčil som plecami a zabuchol za sebou dvere. Som to ja ale dobrák. Doprial som ľuďom dnu nerušenú hádku.

Možno to bude ešte lepšia zábava, ako som si myslel...

Pohľad: Emmet

„Ja toho krpca vážne zabijem. Čo to malo dočerta byť?“

„Sadnime si,“ navrhol Carlisle.

„Tak. Kto to je?“ spýtala sa, ako prvá Rosalie.

„Christopher Connor. Môj syn. Alebo aspoň kedysi ním býval.“

„Ty si premenil dieťa?“ prekvapene zvolal Jasper.

„Áno. Bola to chyba. Ale nenazval by som ho dieťaťom. Je starší než ty,“ usmial sa.

„Koľko rokov mal, keď si ho premenil?“

„13.“

„Ale vyzerá starší,“ namietol som.

„To teraz nie je dôležité. Musíme vyriešiť jeden problém, ktorý nepočká. Všetci ste počuli jeho žiadosť!“

„Tak ho odmietni,“ prerušil som ho.

„Nemôžem. On je nebezpečný. Ak ho odmietnem, môže nám ublížiť.“

„Ako?“ vyzvedal Jasper.

„Má schopnosť,“ ozvala sa Alice.

Po celý čas sedela bez pohnutia schúlená na Jasperových nohách. Jej hlas bol tak prenikavý a vystrašený, až ma donútil pochybovať, že patril práve jej.

„Nemáme na výber. Donúti nás urobiť to, čo chce. Nemáme sa ako brániť,“ pokračovala.

„Veď je len jeden. My piati a ak sa dnes večer vráti Esmee, sme 6,“ povzbudil som ju.

„O to nejde, Emmet. My proti nemu nič nezmôžeme. Tá schopnosť o ktorej Alice vravela je veľmi silná. On nás dokáže ovládať. Všetkých. To, čo urobil pred chvíľou... Vtedy, keď mi prikázal predstaviť vás, čosi ma nútilo urobiť to. Skoro som mu podľahol. Ak chce môže nám pokojne prikázať, aby sme sa navzájom pozabíjali a my to urobíme...“

„Veď je to dieťa, preboha. Prestaňte o ňom hovoriť ako o nejakej beštii,“ bránila ho Rosalie.

„Rose, on je beštia,“ protirečil jej Carlisle.

„Prečo? Pretože loví ľudí?“

„Nie! Preto, lebo sa v tom vyžíva. Prečo Volturiovci vydali prísny zákaz meniť na upírov deti? Odpoveď je jednoduchá. Pretože bolo čosi strašné pozerať sa, ako tak mladé stvorenia brutálne vraždia nevinných ľudí len zo zábavy. Nemajú hodnoty, žiadne hranice, nedokážu rozoznávať dobro od zla. Sú jednoducho ako deti, ktoré vypustíš na ihrisko. Ak nevedia, čo s hračkami, začnú ich ničiť. Ak upíri nevedia, čo so životom, čo sa asi stane?“

„Neverím, že sa im nedá nejako pomôcť. Naviesť ich na správnu cestu.“

„Neviem, ako ti to vysvetliť. Dám ti príklad, dobre? Povedz mi hocakú peknú spomienku, ktorá ťa v živote usmernila alebo naviedla na dobrý a zmysluplný život.“

Rose sa mi zavrtela v náručí a štíhlymi prstami sa prehrabla vo svojich zlatých vlasoch.

„Tak... Na moje šestnáste narodeniny mi otec kúpil prekrásne šaty. Doba bola zlá a jeho to určite muselo vyjsť draho, no tak veľmi mi chcel urobiť radosť, že nehodlal šetriť. Je to krásna spomienka, pretože, hoci som už bola skoro dospelá, zaspomínala som si na detské časy. A hlavne v ten jediný deň som otca nevidela iba ako prísneho a zatrpknutého pána, ale ako priateľa a vzor.“

Carlisle pokýval hlavou a ironicky sa pousmial.

„Chris šestnásť nikdy mať nebude! Už chápeš? Každý jeden deň formuje tvoje správanie a povahu, ale ak ostaneš navždy zaseknutá v trinástich rokoch niektoré veci, pocity a zážitky pre teba ostanú zapečatené! Navždy!“

"Chceš tým povedať, že akokoľvek by sme sa snažili, nedokážeme ho zmeniť?“ opýtal sa Jasper.

„Istá nádej tu je, ale je to veľmi nepravdepodobné.“

„Tak to aspoň skúsme,“ zašeptala Alice.

„Mala si víziu?“ predpokladal Jasper.

„Áno!“

„A ako sme sa rozhodli?“

„Áno!“

„Áno čo? Vzali sme ho k nám?“

„Koľko krát mám ešte povedať to slovo? Áno!“

2. kapitola - 4. kapitola ... moje shrnutie ...

_______________________________________________________________________________________________________________

Prosím o komentáre!

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy trinásťročný - 3: