Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Naveky a navždy - 7. kapitola

02.01.2012 (07:00) • JaNkA261199 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1301×

„Edward je môj, ani neviem.“ Potriasla som hlavou.

Pozrel sa na mňa. „Záleží ti na ňom.“

„Áno,“ priznala som.

„To je dobre,“ zasmial sa.

„Prepáč, že sa pýtam, viem že je to blbé, ale ty o mne vieš všetko a ja vlastne nič. Viem, že si kráľ, no nič viac. A tým, že si ma našiel, myslím, že aj napriek tomu by sme mohli byť aspoň priatelia,“ usmiala som sa do jeho krásnych očí.

„Pravdaže by sme mohli byť,“ usmial sa a podal mi ruku. Chytila som sa, vstala a niekam ma viedol.

„Kam to ideme?“ spýtala som sa.

„Buď ticho, všetko ti vysvetlím vo vnútri domu. Je tu veľa tých, čo zvedavo načúvajú,“ usmial sa na mňa.

Viedol ma prekrásnou záhradou s mnohými kvetmi rôznych druhov a farieb, ktoré som doma, vlastne nikde, nevidela. Stromy vysoké, štíhle a nádherné.

„Tadiaľ,“ ukázal mi.

Vstúpili sme do veľkej haly. Bola plná sôch a obrazov a uprostred stáli tri kreslá. Na dvoch sedeli ľudia. Žena a muž.

„Moji rodičia,“ povedal mi ako keby mi čítal myšlienky.

„Syn môj. Kto je toto dievča?“ spýtal sa muž.

„Toto je Bella. Zajali ju, no ona utiekla. Ponúkol som jej tu útočisko,“ povedal mu vedľa mňa.

„Nájdi jej niečo na oblečenie a potom ju pozvi na večeru,“ povedal muž na tróne.

Potom sme zašli do nejakej izby. Bola tam posteľ, nádherná a veľká. Potom na rohu boli nejaké dvere. Tam sme zamierili. Vo vnútri bola hŕba šiat, ktoré vyzerali úžasne. Boli síce ako zo stredoveku, no boli svojim spôsobom krásne. Vybrala som si tie najkrajšie. Obliekla som sa a vyšla do izby, na posteli čakal môj záchranca.

„Vieš, raz to budem musieť urobiť,“ povedala som mu.

„Čo?“ Nechápavo sa na mňa pozrel modrými očami.

„Napiť sa krvi,“ povedala som mu.

„To viem. No tiež viem, že ti treba pomôcť,“ povedal a chytil mi ruku.

„Ako?“ nechápala som.

„Že ti dáme to, čo potrebuješ k životu, no budeme ťa strážiť,“ zasmial sa a prešiel mi rukou cestičku vo vlasoch.

„Povedz mi to,“ prosila som ho.

„A čo také by si chcela vedieť?“ Odhrnul mi prameň z tváre.

„No viem, že moja otázka je mimo, ale chcela by som vedieť, ako ťa mám volať.“ Pozrela som sa dole do zeme.

„Som Legolas,“ povedal a vzal ma za ruku.

„Kam ma to vedieš? Ja že... máme ešte čas?“ rozosmiala som sa.

„Prejsť sa,“ povedal a vyviedol ma na veľkú záhradu.

Prechádzali sme sa bez slova až k veľkej fontáne. Bola krásna.

„Je tu pekne, rád sem chodím,“ povedal Legolas.

„Je tu nádherne,“ zasmiala som sa.

„Vieš. Sem chodím vždy, keď sa mám s čím podeliť svojmu najlepšiemu priateľovi.“ Pozrel mi do očí.

„A kto je to, ak sa smiem spýtať?“ Nahodila som grimasu, na ktorej sa vždy každý zasmial.

„Postav sa tu - na túto lavičku. Presne takto. A teraz rozpaž ruky, nohy k sebe. Zavri oči,“ navigoval ma a ja som zároveň všetko robila.

„Počujem to.“ V ušiach mi zaznel hlas.

Znel ako sladký hlások mamky, ktorá uspáva svoje dieťa. Znel tak sladko. Zrazu mi však zafúkal do vlasov vietor.  Hlas sa stratil, alebo ho skôr prerušil šum lístia.

„Toto je môj priateľ. Čo ti povedal?“ Pozrel sa mi do očí a ja som sa dívala do tých jeho.

„Vravel mi o tebe. Že si na takú, ako som ja, dlho čakal...“ Zrazu som sa zasekla. Čakal.

„Áno, to je pravda. Povie všeličo,“ zasmial sa. Potom sme sa vrátili naspäť do zámku.

Belline šaty, ktoré dostala od Tajomného záchrancu.

Autor: JaNkA261199 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Naveky a navždy - 7. kapitola: