Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nástroj pomsty - 1. kapitola

30.05.2010 (20:00) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1266×

Pohľad Cataliny:

Bola som na školskom výlete v Londýne. Nikdy nezabudnem na to, ako som sa odpojila od zvyšku triedy. Vtedy sme si boli pozrieť londýnsky Tower. Učiteľke som ešte pred vstupom do budovy oznámila, že idem na WC, ale už som sa nevrátila.

Vždy som bola samostatná, a tak som si povedala, že absolvujem osobnú prehliadku mesta. Takéto nápady som mávala často a teraz bol čas na ich zrealizovanie. Prechádzala som sa po rozličných námestiach, po obchodoch, bola som si obzrieť niekoľko pamiatok, ktoré ma zaujímali. Keď sa schyľovalo k ôsmej hodine zašla som do kina, kde práve dávali nejaký horor. Celý film som tam presedela a ani som ho nevnímala.

***

Bolo už niečo po polnoci a ja som ešte stále blúdila tými tmavými londýnskymi uličkami, ktoré už boli skoro prázdne. Nemala som ani poňatia, v ktorej časti mesta sa nachádzam. Všetky budovy si tu boli také podobné. V jednej z tých tmavých uličiek som počula, ako sa dve osoby hádajú.

„Už by sme sa mali vrátiť! Sme tu dlho a viac ich nepotrebujeme!“ povedal ostrým hlasom nejaký muž a k tomu ešte zavrčal? Nie, určite sa mi to iba zdalo.

„To je možné, ale ani jedna sa mi nepáči.“ Takže tá druhá bola žena. Jej hlas bol tichý, zamatový a o to väčšiu hrôzu mi naháňal.

„Psst,  počuješ to?“ opýtala sa ho s hrôzou v hlase. Obidvaja stíchli a ja som dokonale počula svoj nevyrovnaný dych a bijúce srdce. Zrazu sa pozreli mojim smerom. Skôr, ako som sa pokúsila o útek, už stáli predo mnou.

Všimla som si, aký sú prekrásni a môj rozum sa absolútne zastavil. Už som nechcela utekať. Ich krása bola taká neskutočná, až som strácala dych.

„Čo myslíš, čo s ňou urobíme?“ spýtal sa ten zvláštny chlap.

„Mne sa celkom páči, pridáme ju k ostatným, aj keď vyzerá o niečo staršie ako bolo povedané, ale má niečo do seba,“ odpovedala mu na otázku žena v čiernom plášti.

Na chvíľu sa zamyslela a ja som ucítila bolesť na temene hlavy. Posledné čo som videla bola tá jej detská tvár s krvavo – červenými očami. Možno vyzerala strašidelne, ale ja som sa nebála.

*  *  *

Prebrala som sa v tmavej miestnosti, ale cítila som, že tam nie som sama. Keď si moje oči privykli na tmu, zbadala som dokopy 10 dievčat, ktoré mohli mať asi tak 12 rokov. Všetky boli vystrašené a chúlili sa pri stenách tej miestnosti.

Ja som však sedela v tureckom sede rovno uprostred. Bolo mi to jedno, nemala som strach. Privrela som oči a spomínala na svoj život.

Doteraz som bývala v Chicagu. Moja mama zomrela pred niekoľkými rokmi na rakovinu pľúc. Otec si našiel novú manželku, ktorá ma nenávidela, preto presvedčila môjho otca, aby sa ma vzdal a on poslúchol ako cvičená opica.

Nemala som ani súrodencov, nikoho. Žila som len so starou mamou, ktorá ma po smrti mamy vychovávala. Aj keď ma ľúbila a starala sa o mňa, ja som si uvedomovala, že je stará, a že čoskoro zomrie. Mala problémy so srdcom a tak som vedela, že už sa nebude na Zemi trápiť dlho.

Bolo to zvláštne na dievča v mojom veku, ale ja som bola so smrťou zmierená. Nemala som strach, skôr naopak, brala som ju ako vykúpenie z tohto sveta a dúfala som, že už nebudem čakať dlho a čo najskôr sa vydám za svojou mamou. Možno mi v tom tento únos pomôže.

Pousmiala som sa nad svojimi nenormálnymi myšlienkami, ale mala som aj strach. Moja mama ma vychovala s úctou k životu a všetkému, čo to prináša. Vedela som, že ak budem mať možnosť žiť nepremrhám ju, ale moja matka mi aj tak chýbala.

Moje myšlienky prerušili dvere, ktoré sa s hlasnými otrasmi otvorili. Do miestnosti vstúpila tá blondína,  ktorá ma napadla.

„Je čas ísť,“ povedala nám s prívetivým úsmevom na tvári. Všetky sme sa postavili, až na jednu dievčinu.

„A ty?“  stále hovorila milo, ale pohľad upierala na to dievča. Vtedy sa tá dievčina začala zvíjať na zemi v kŕčoch, ako keby ju niekto mučil. S hrôzou som si uvedomila, že to spôsobuje tá masochistická  blondína.

„Ja – ja už idééém,“ dostala zo seba medzi výkrikmi bolesti.

Kráčali sme niekoľko minút, kým sme neprešli cez vysoké leštené dvere. Na akýchsi trónoch sedeli traja „muži.“ Vyzerali odporne aj milo zároveň. Boli krásny, ale ich pleť vyzerala ako naukladaný papier do zberu starých surovín.

„Zdravím Vás, moji mladý priatelia,“ povedal s očividnou zmesou zvedavosti a túžby v jeho červených očiach. Nikto z nás mu neodpovedal, a tak pokračoval ďalej.

„Iste neviete, prečo ste tu. To vlastne ani nie je dôležité, ale ide o to, že jednu z vás si vyberieme pre vznešené účely. Tá bude žiť v bohatstve, prepychu a bude mať všetko, o čo požiada. Strávite tu nasledujúci týždeň, počas ktorého dospejeme k rozhodnutiu.

No, akosi som sa zabudol predstaviť. Ja som Aro. Toto sú moji bratia Ciaus a Marcus,“ ukázal na miesta vedľa seba. Predstavil nám ešte Jane, Aleca, Demetriho – chlapa, ktorý sa pred tým rozprával s Jane a ešte nejakého Felixa a na ostatné mená som zabudla.

Potom nás Jane, na Arovo prikázanie, odviedla do izby. Bola to obrovská miestnosť s jedenástimi posteľami, obrovským šatníkom a viedli z nej aj dvere do prekrásnej kúpeľne.

Bolo to tu super, ale malo to háčik. Podarí sa mi tu prežiť? A čo všetko by som preto bola schopná urobiť? Čo by ma to stálo? A čo by sa zo mňa stalo?

Zhrnutie

2. kapitola

Páčilo sa Vám to aspoň trochu?

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nástroj pomsty - 1. kapitola: