Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nastal čas vianočný - 5. kapitola

01.01.2014 (14:30) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1491×

EDIT: Článok neprešiel kontrolou

5. kapitola

„Brian?“ Nevychádzala som z údivu. Ako je toto možné? Ja neverím vlastným očiam! Čo tu robí? Ako sa sem dostal? Odkiaľ vie, kde bývam? V hlave sa mi vybavilo množstvo otázok a ani na jednu som nevedela odpovedať. Vážne sa mi to nesníva? Ak áno, tak toto musí byť nočná mora. Chlapec, ktorý sa mi páči, uprostred mojej rodiny, nehovoriac o tom, že môj otec, ktorý práve vošiel dnu dverami za mnou, má košeľu od krvi. No, toto bude ešte veľa vysvetľovania, našťastie, nielen z mojej strany.

Odtrhla som zrak od Briana a prebehla očami po všetkých prítomných. Zvláštne bolo, že sa nikto nepozeral na mňa ani na nikoho iného, všetci pohľad upierali na rôzne miesta v miestnosti a mne to začalo byť strašne podozrivé. Niečo mi tu nesedí. Niekto tu tají niečo veľké, veľmi veľké, ale keď sa dozviem čo, tak to teda nebude dobré - pre nich.

„Čo tu robíš, Brian, a odkiaľ vieš, kde bývam?“ Rozhovoru som venovala iba polovicu pozornosti, a tú druhú sledovaniu mojej rodiny. Nesedelo mi na nich veľmi veľa drobností a ešte oveľa viac podstatnejších veci, ktoré sa nedali prehliadnuť. 

„No...“ Brian sa začal ošívať  a pohľad sklopil k nohám.  Všetko som rázom pustila z hlavy a zamerala svoju pozornosť na neho. Prstami si zašiel do vlasov presne tak, ako to robil môj ocko, keď bol nervózny alebo nesvoj. Pozorne som sa na neho zadívala, založila si ruky na hrudi a čakala, čo z neho vypadne. „Myslím, že nie som ten pravý, kto by ti to mal vysvetliť. Ja viem len jednu verziu a to ani nie celú.“

Moje pocity boli úplne zmätené, nevedela som, čo si mám myslieť,  všetko som mala v hlave pomotané. Miešal sa vo mne šok s radosťou, hrôza so strachom a do toho neidentifikovateľný pocit, ktorý bol hádam silnejší než sebectvo. Vedela som si presne predstaviť, čo teraz zažíva strýko Jazz, no on mal do toho zamiešané ešte aj pocity ostatných v miestnosti.

Vtom prešiel otec okolo mňa, prešiel k mame a objal ju okolo ramien. Zastavil tak jej pomalé cúvanie smerom von z miestnosti. Prešli spolu do stredu izby a zastali vedľa Briana. Vlastne to vyzeralo, že otec mamu ťahal. Pozrela som na nich a obočie nad mojím pravým okom vyletelo až ku korienkom vlasov nad čelom.

„Myslím, že by sme ti mali niečo vysvetliť...“ začal otec, no aj keď som to nemala vo zvyku, a nikdy som k tomu nebola vedená, skočila som mu do reči.

„To máš teda pravdu! Čo má toto znamenať?“ Nemala som v úmysle zvýšiť hlas, ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale zrazu sa do toho mišmašu v mojich pocitoch pridal aj hnev a pocit zrady. Trvalo to však len chvíľu. Po necelých piatich sekundách mnou prestúpila silná vlna pokoja a ja som hodila všetko za hlavu a užívala som si to. Natočila som hlavu smerom k strýkovi, ktorý to mal na svedomí, a perami som mu naznačila slovo ďakujem, pričom som svoju reakciu doplnila úsmevom, ktorý mi opätoval v rovnakej intenzite. Nemala som teraz ani najmenšiu chuť urobiť scénu, no keby ma nezaplnila vlna toho úžasného pokoja, smerovala som k poriadnemu výbuchu, čo by bola pohroma. Vedela som, že by som to oľutovala hneď, akoby som sa samovoľne upokojila, no už by som to nemohla vziať späť.

S pocitom absolútneho pokoja, ktorý by mi iste závidel aj sám Budha, som prešla k sedačke a sadla si. Pozrela som na Briana a rukou som poklepala po mieste vedľa mňa. S mierne nechápavým, no predsa len usmievavým výrazom, prešiel ku mne a celý nesvoj prijal miesto vedľa mňa. Na tvári nedal nič zdať, no jeho srdce to povedalo nám všetkým celkom jasne aj za neho. Mierne sa mi zvýšil srdečný rytmus. Započúvala som sa do neho, bolo to prvýkrát, čo som počula, aby jeho srdce zmenilo rýchlosť.

„Zlato...“ začal otec, no opäť ho niekto prerušil. Tento raz to bola osoba po jeho pravici, ktorú držal okolo ramien - mama.

„Bol to jeho nápad. Jeho a Alice,“ povedala mama a bradou pokynula na dotyčných. Teta Alice zareagovala na toto obvinenie, alebo skôr podlé podrazenie, len nahnevaným pohľadom, ktorý zavŕšila vyplazením jazyka akoby jej bolo o pár desaťročí menej. Otec pozrel na mamu a obočie zdvihol presne tak, ako ja pred chvíľou. Bola to presná kopia môjho výrazu.

„Necháte ma to už konečne vysvetliť?“ pobavenie v otcovom hlase bolo citeľné. Mama sklonila hlavu na znak toho, že už bude dobrá. Veľmi som jej teda neverila. Otec ešte chvíľku sledoval mamu, no potom sa znovu začal venovať mne.

„No vieš, Nessie, my sme k tebe neboli až tak úprimní, keď sme sa stretli na letisku. Vedeli sme, kto a čo je Brian. Jeho rodičov pozná Carlisle už dlhé roky a keď počuli o tebe... no... pokúsili sa nás... napodobniť.“ Bolo zábavné sledovať, ako otecko, ktorý vie všetko, bojuje so slovami. „Pred pár mesiacmi sa prisťahovali do Port Angeles a prišli nás navštíviť. Povedali nám, že majú syna a tak tete Alice prišiel na rozum zaujímavý nápad a ja som ju v tom podporil. Keď to počuli Brianovi rodičia, s radosťou s tým súhlasili. Aby si chápala, dohodli sme sa, že vás dvoch zoznámime...“

„No my sme nevedeli, že sa už poznáte. Naše prekvapenie na letisku bolo pravdivé,“ znovu mu do reči skočila mama.

Neverila som vlastným ušiam. Celá moja rodina sa musela pomiatnuť. Je vôbec možné, aby sa toľko upírov naraz pomiatlo? O čom to tu hovoria? Brian a poloupír?! To by som hádam zistila, no nie? To všetko musí byť výmysel. V hlave som mala toľko otázok a úplný zmätok. To sa mi v posledných dňoch stáva akosi často, odkedy mi do života vstúpil ten záhadný muž sediaci vedľa mňa na pohovke. No bol to zároveň veľmi krásny a vzrušujúci čas.

Postavila som sa a urobila pár krokov od pohovky. Pocit pokoja bol preč. Otočila som sa a pozrela na Briana.

„Je to pravda? Si to, čo ja?“ šepla som, na nič viac som sa v danej chvíli nezmohla. Cítila som niečo divné, ale jedným som si bola istá, bolo to moje vlastné, nebolo to od strýka. Brian sa postavil a urobil dva kroky ku mne.

„To, že sme rovnakí, som sa dozvedel až keď som prišiel domov. Vedel som, že je na tebe niečo zvláštne, že nie si obyčajná. Keď som potom na letisku stretol tvoju mamu a otca, začínal som niečo tušiť. Nikdy predtým som nikoho ako ja nestretol, nevedel som ani že niekto ako ja vôbec existuje. Bol som rovnako prekvapený ako ty, keď mi naši povedali, čo si zač.“

Na malý moment zastavil svoje rozprávanie a prisahala by som, že sa mu na tvári mihol malý úsmev. Bol to však len moment, pretože hneď pokračoval: „Ale v ničom som ti neklamal. Nenávidím klamstvá a preto sa radšej vyhýbam odpovediam, kde by som musel klamať.“ Po celý čas som mu uprene hľadela do očí a ani len o milimeter ani na sekundu neuhol. V mojej hlave sa rozbehol neuveriteľný kolotoč a ja som nevedela, čo na to povedať.  Bola som zmätená a moja myseľ sa snažila všetko, čo teraz prijala, zaradiť na správne miesto, aby pochopila správny zmysel všetkých informácii.

Nikdy som o tom, či existuje niekto môjho druhu, nerozmýšľala. Nepýtala som sa nikoho, či niekto ako ja existuje. Pochybujem, že by niekto dokázal to, čo môj otec. Zamilovať sa do človeka, potom s ním splodiť dieťa a nezabiť  ho pritom, aby mohol dieťa donosiť. Pre väčšinu upírov je ťažké sa k človeku priblížiť do tesnej blízkosti, nieto ešte aby dokázali obaja v zdraví prežiť milostný styk. Pokladala som to za nemožné. No teraz vedľa mňa sedí ďalší môjho druhu a ja k nemu niečo cítim. Aká je pravdepodobnosť, že sa dvaja toho istého, tak málo pravdepodobného a nepočetného, druhu náhodne stretnú a navyše k sebe začnú niečo cítiť? Je to absolútne nepredstaviteľné, ale predsa len možné, ako sa zdá, pretože Brian sedí vedľa mňa.  Ale čo ak on necíti to isté ku mne?

Postavila som sa z pohovky. Poobzerala sa po miestnosti. Prekvapilo ma, že sme tu zostali sami, nepočula som, že by odchádzali. Keď som sa ale započúvala do zvukov domu, zistila som, že nikto neopustil dom, len odišli z tejto miestnosti. Úplne bezmyšlienkovite som vzala za ruku Briana a vytiahla ho do stoja. Vyzeral nechápavo, vôbec som sa mu nedivila, ani ja sama som nevedela, čo to vystrájam. Jeho ruku som nepustila, ale zovrela som  ju pevnejšie a zamierila ku dverám. V hlave som mala doteraz prázdno, no teraz sa mi v nej uhniezdila jediná myšlienka: Musím sa dostať čo najďalej od domu. Brian išiel poslušne za mnou, nemusela som ho ťahať,  opätoval mi pevné zovretie ruky.

Vyšli sme z dverí a ocitli sa na verande. Nezaváhala som ani na sekundu a vyrazila do lesa. Na stotinu sekundy som pustila Brianovu ruku, no hneď, ako ma dobehol, ma znovu chytil a dúfala som, že už nepustí.

Bežali sme dlho. Boli sme vedľa seba a ani raz sme sa nepustili. Obaja sme boli rovnako rýchli a rovnako silní. Spoločne sme preskakovali a vyhýbali sa prekážkam v ceste. Celú cestu som sa pozerala pred seba a snažila sa rozmýšľať. Chcela som prísť na to, čo by bolo vhodné povedať, keď zastavíme. Veľmi dobre mi v premýšľaní zabraňoval jeho dotyk. Nevedela som na nič rozumné prísť a preto som ešte nezastavila, chcela som si dopriať čas navyše. Už sme museli byť ďaleko za hranicami. Snehu len pribúdalo.

Vtom sa niečo stalo. Brian ma jemne palcom pohladil po chrbte ruky a ja som okamžite zastavila. Jemu trvalo sekundu, kým zareagoval rovnako, naše ruky sa však neoddelili. Zastavil a otočil sa tvárou ku mne.  Stáli sme uprostred riedko porasteného lesa. Nebolo tu veľa snehu, väčšinu pochytali stromy naokolo, no aj tak som mala nohy zaborené v snehu do polky lýtok. Našťastie som mala obuté vysoké čižmy.

Brian sa usmieval. Začal sa ku mne krok po kroku pomaly približovať. Neviem prečo, akoby automaticky, som začala ustupovať dozadu. On urobil krok ku mne, ja som urobila krok dozadu. Zrazu som za svojím chrbtom ucítila tvrdú kôru stromu, nemala som kam ujsť. On však stále postupoval ku mne. Chytil mi aj druhú ruku a začal sa skláňať. Vtom ma osvietilo a ja som konečne všetkému pochopila. Všetko začínalo dávať zmysel. Keď bol už len pár centimetrov od mojej tváre, nahla som sa k nemu bližšie, prekonávajúc tú vzdialenosť, čo nás dosiaľ delila.

Pritisla som svoje pery na tie jeho. Bol to iba ľahký dotyk ako dotyk motýlích krídiel, no mojím celým telom prebehla vlna vzrušenia. Na miestach, na ktorých sa ma dotýkal, som cítila jemné brnenie. Bolo to úžasné a desivé zároveň. Pár mužov som už pobozkala, no toto som ešte nikdy necítila. Bolo to ako dotknúť sa neba, mať ho iba na dotyk ruky.

Brian, ako odpoveď, sa celým svojím telom natlačil na mňa a pritisol k stromu za mnou. Ruky mi zdvihol do vzduchu, chytil ich iba jednou rukou a uväznil mi ich nad hlavou. Ak to bolo vôbec možné, pritisla som sa k nemu najviac čo to šlo. Naše pery začali tancovať v hladnom rytme. Pootvorila som pery,  jeho jazyk mi vplával do úst a začal mi ich plieniť.  Jeho voľná ruka blúdila po mojom tele a zastavila sa na mojom boku. Prešiel ešte trošku nižšie na moje stehno a rýchlym pohybom si ho obkrútil okolo svojich bedier. Rýchlo si vymenil ruky, ktorými držal moje zápästia nad hlavou, skĺzol rukou na moje druhé stehno - tiež si moju nohu obkrútil okolo svojich bedier. Nohy som si za jeho chrbtom prekrížila a pritiahla si ho ešte bližšie. Chcela som ho mať čo najbližšie pri sebe, a tak som mu jazykom prešla po pere.

Pohltila ma túžba, nič okrem neho som nevnímala. Hlavu som mala plnú jeho dotykov a vône. Až teraz som si všimla, nakoľko je tá vôňa podobná mojej. Teraz som to však nechala tak a venovala sa jemu. Uvoľnila som si ruky a oplácala mu  dotyky. Moje hladové ruky nevynechali jediný kúsoček jeho tela. Prechádzala som mu po chrbte a pod bundou a košeľou som cítila napäté svaly. Jeho ruky tiež nezaostávali. Doteraz sa mi venoval len jednou rukou, ale teraz mi to všetko vynahradzoval. Prechádzal mi po bokoch, po brušku cez prsia až na krk. Perami sa stále venoval tým mojím a jeho ruka zamierila medzi naše telá. To ma prebralo.

Odtiahla som sa perami od neho, no jeho to nezastavilo. Perami sa presunul na môj krk a pozornosť venoval každému kúsočku. Jeho ruka sa presunula k zapínaniu mojich nohavíc a ja som vedela, že musím zasiahnuť. Strašne som ho chcela, no nie tu, nie takto.

„Brian, nie,“ šepla som a on okamžite pochopil. Ustúpil odo mňa o pár krokov, hlavu sklonil a zabodol pohľad do zeme. Hlava sa mi začala prečisťovať a konečne som všetko videla triezvo. Pozrela som sa na toho chudáčika predo mnou a zacítila potrebu ho utešiť. Vyzeral nešťastne. Urobila som krok k nemu a natiahla k nemu ruku.Dotkla som sa jeho líca, pohladila ho. Zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Ústami naznačil slovo prepáč  a potom sa usmial. Úsmev som mu, samozrejme, opätovala.

„Prepáč, ale toto nie je to vhodné miesto na... to,“ posledné slovo som šepla a pre zmenu som bola zase ja tá, čo sklonila hlavu. Chovala som sa ako malé dieťa, akoby som sa toho slova bála. Hneď, ako mi došlo, ako detinsky sa správam, som zdvihla hlavu a pozrela na Briana.

„Vážne si nevedel, čo som zač, keď si ma stretol?“ Konečne sme sa dostali k tomu, prečo sme odišli z domu. Vtedy som nerozmýšľala, čo robím, ale teraz som rada, potrebujem sa s ním porozprávať bez toho, aby som mala okolo seba svoju rodinu, čo rada nastrkuje uši. Chcela som vedieť pravdu. Nebola som si istá, či by mi v prítomnosti mojich rodičov hovoril pravdu. Čo ak aj to, že sme sa v meste stretli, bol len ich hlúpy plán?

„Nie, nevedel. Bola to náhoda. To, čo som ti povedal o tom, že nemám rad klamstvo, je pravda. Prosím, ver mi.“ Posledné slová zašeptal, chytil ma za obe ruky a pozrel mi hlboko do očí. Presne, ako vtedy v kaviarni, som videla až na samotné dno jeho nádhernej duše. Bola taká nádherná a nevinná, nevedela som uveriť, že niekto taký ako ja môže mať takú nádhernú dušu. Videla som tú nevinnosť, úprimnosť a neskutočnú dobrotu, až som nemohla uveriť, že by neikto mohol byť až taký neskutočne čistý a dokonalý.  Chcela som pri pohľade na to všetko plakať. Niekoho takého som si rozhodne nezaslúžila a ani nezaslúžim.

„Ness? Deje sa niečo?“ Pritiahol si ma bližšie k sebe a položil mi ruku na líce. V tvári mal vpísané obavy, obavy o mňa. Ešte nikdy som nevidela, aby sa niekto okrem mojej rodiny o mňa strachoval. Bol to nádherný pocit, cítila som sa milovaná. Nebolo to také rovnaké ako s mojou rodinou, toto bolo silnejšie, omnoho silnejšie. Spoznala som ho len pred dvoma dňa, no ja ho milujem. Milujem ho!

„Všetko je v poriadku.“ Prikryla som mu rukou tú jeho a privrela oči. Užívala som si to, jeho dotyky boli pre mňa ako vzduch, vedela som, že už bez nich nemôžem žiť.

„Milujem ťa, Nessie. Milujem ťa,“

******

Sedela som pri krbe na hrubom bielom koberci. Bola som v obývačke nášho úžasného domu na Aljaške.  Vedľa mňa stál obrovský živý vianočný stromček, ktorý prekypoval vianočnými ozdobami a blikajúcimi svetielkami. Pozerala som sa do plameňov a užívala si  pocit tepla na  pokožke. Vonku za veľkou sklenenou stenou poletovali veľké biele chumáče snehu. Pred sebou som mala poloprázdny tanier s vianočným pečivom. V miestnosti tíško dotvárali atmosféru pokoja a harmónie jemné koledy znejúce z prehrávača. Pritiahla som si nohy k sebe a oprela sa o ne. Z taniera som si zobrala ďalší koláčik a pomaly ho jedla. Všetko bolo nádherné, no k úplnej dokonalosti tomu čosi chýbalo. Lepšie povedané - niekto tu chýba.

V momente, ako som si to pomyslela, vošiel do izby, ten kto mi tu chýbal. Prešiel až ku mne a sadol si na koberec za mnou. Objal ma zozadu rukami a popritom si odhryzol z koláčika, ktorý som mu núkala. Pobozkal ma na krk a hlavu si položil na moje rameno.

„Vieš, že pečieš tie najlepšie koláčiky na svete? Si miliónkrát lepšia než moja mama,“ zašepkal pochvalu do môjho ucha a načiahol sa po koláčik. Pustil ma a ľahol si na chrbát vedľa mňa. Jedol koláčiky a pozeral sa na mňa. Milovala som jeho tiché mumlanie, keď jedol niečo, čo mu veľmi chutilo. Položila som si hlavu bokom na kolená a s úsmevom ho pozorovala. Za pár minút bol tanier prázdny. Nechcela som pomyslieť, koľko omrviniek je teraz v tom koberci.

Chvíľu sme takto sedeli a dívali sa jeden na druhého. Brian natiahol ruku a chytil ma za zápästie. Chvíľu ma hladil palcom po dlani a vytváral malé krúžky. Po chvíli ma potiahol a ja som sa zvalila vedľa neho. Pritúlila som sa k nemu, on ma objal jednou rukou a pritiahol bližšie k sebe.

„Možno sme mali pozvať naše rodiny, nemyslíš?“ spýtal sa s hlasom úplného neviniatka. Zdvihla som sa na lakti, aby som mu mohla pozrieť do tváre. Nemohla som totiž uveriť, že toto myslel vážne. Pohľad do jeho tváre ma v tom utvrdil - myslel to vážne.

„To si robíš srandu, však? Toto sú naše prvé spoločné Vianoce, dnes máme výročie. Presne pred rokom sme sa stretli. Nie, nemyslím, že sme mali pozvať našich.“ Zvýšila som trošku hlas, ale to len preto, že ma vytočil. Máme výročie. Dnes je to presne rok, čo sme do seba na ulici narazili. Mali by sme si tento deň užiť a spomínať na všetko, čo sme za ten rok spolu prežili. Väčšinu času sme bývali  buď u jeho, alebo u mojich rodičov. Konečne sme sami a on chce, aby sem prišli naše rodiny.

„Prepáč mi to, láska. Ja viem, máš pravdu. Preto chcem, aby si vedela, že toto nebol môj nápad.“ Posadil sa a vytiahol do sedu aj mňa. Jeho slovám som nerozumela ani trochu. O čom to hovorí? Čo nebol jeho nápad? Než som sa to však stihla spýtať, začula som zvuk prichádzajúcich áut. Naraz začalo všetko do seba zapadať. Naše rodiny sa samy pozvali na sviatky, čo iné sme mohli čakať.

Priložila som Brianovi ruku na tvár a poslala mu myšlienku vyjadrujúcu, čo presne si o tom myslím.

„Ja viem, láska. Aj ja ťa milujem. Veselé Vianoce a všetko najlepšie k výročiu,“ zašepkal mi tesne predtým, než do dvier vtrhla moja šialená teta Alice.

Celú poviedku by som chcela venovať jednej úžasnej osebe. Bez nej by som to nikdy nedokázala a táto poviedka by určite takto nevyzerala. Síce si ona myslí, že nič moc neurobila ale to je presný opak. Jessy veľmi ti za všetko ďakujem a táto poviedka je celá pre teba. Zmýšľala som to tak už dávno úž od prvej kapitoly a teraz je to hotové a len tvoje.  

Vám želám príjemný nový rok plný úspechov a aby bol ešte lepší než ten tento. Prajem vám veľa šťastia, zdravia a splnenia vašich predsavzatí. 

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nastal čas vianočný - 5. kapitola: