Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nastal čas vianočný - 2. kapitola

robert


Nastal čas vianočný - 2. kapitolaVianočná kapitolová súťaž!
Ako dopadne "rande" Renesmee?

Príjemné čítanie. LivaCullen

2. kapitola

 

Sedeli sme v kaviarni, neďaleko od miesta, kde sme sa zrazili a živo sme sa rozprávali. Za oknami tichučko padali snehové vločky a vytvárali príjemnú atmosféru. Bolo tu príjemne teplo a pohľad na zimu za oknami bol uspokojujúci. V rukách som mala bielu šálku s teplou kávou a riadnou dávkou cukru, presne tak, ako som to mala rada. Z radia tíško zneli vianočné hity.

Predo mnou sedel pekný mladý, záhadný muž. Takisto ako ja, aj on mal v rukách bielu šálku, no v tej jeho bolo na moje prekvapenie, horúca čokoláda namiesto kávy. Na tvári mal po celý čas, čo kládol otázky a počúval odpovede, príjemný okúzľujúci úsmev.  Pristihla som sa pri tom, že ma ním nakazil a usmievam sa rovnako. Nie len jeho úsmev, ale celá jeho dobrá nálada a jeho osobnosť bola nákazlivá.

Po celý čas som sa mu uprene pozerala do očí a on mi pohľad rovnako vrúcne opätoval. Oni jeden z nás neuhol za celý čas pohľadom. Uprene sme si hľadeli do očí a ja som v tých jeho videla nádherné obrazce a prisahala by som, že vidím až do jeho duše. Ak to čo som videla bola duša bolo to nádherné, nikdy som nič podobné nevidela. Bolo to tak čisté a nevinné. Musela byť úplný opak tej mojej.  Nevedela som čo on vidí v tých mojich ale muselo ho to zaujímať inak by mi pohľad neopätoval.

Sedeli sme v tej kaviarni a rozprávali sme hodiny. Celý čas som vlastne rozprávala len ja, on mi len sme tam položil nejakú otázku. Ja som odpovedala a milo som sa pri tom usmievala. Úplne som počas toho stratila pojem o čase. Pýtal sa ma na nepodstatné detaily môjho života. Napríklad kam som chodila na vysokú, aké mám zamestnanie a podobne. Neboli to otázky kvôli ktorým by som musela klamať, a preto som bola rada. Nechcela som mu klamať. To som nenávidela, klamať ostatným kto som, kedy som sa narodila a koľko mám rokov. Rodičia ma slušne vychovali a učili ma, že pokiaľ to nie je nevyhnutné, klamať sa nemá. On ma však pozorne počúval  ako som mu rozprávala o mojom nepodstatnom  živote a o mojich pokladoch čo mám v triede.

Rozprávala som mu všetky zábavné historky o mojich detičkách a v jeho očiach som pri tom, ako som opisovala, aké sú všetky zlaté a zábavné, zbadala malé iskričky. Videla som na ňom, že má deti rovnako rád ako ja, a preto som si ho obľúbila ešte viac. Nie len to, že bol tajomný a atraktívny, ale to, že na ňom bolo vidieť ako má rad deti, bolo úžasné. Strašne sa mi páčil, bol ako sen každej ženy. Bol mojím snom, snom o dokonalej rodine, o takej akú môžu mať všetci ľudia len ja nie. Vedela som si živo predstaviť ako spolu sedíme na gaučí, vedľa nás naše dve deti a pozeráme spolu rozprávku. Bola to krásna idylka, ktorá však hneď zmizla len čo  mi moje podvedomie pripomenulo kto som. Ja niečo také mať nikdy nemôžem, nemôžem mať vlastné deti. Som poloupír, nestarnem, nemôžem si zobrať za muža človeka aj keby bol milý, ochotný, obetavý a schopný sa všetkého kvôli mne vzdať. Bolo by to odo mňa sebecké, keby som to po niekom žiadala. Viem že moja mama a otec sú príkladom, že sa dá nájsť niekto taký, ale ja nie som moja mama. Moja mama deti mať mohla ja som tu šancu nikdy nemala, no ona sa jej dobrovoľne vzdala, no aj tak som sa jej narodila ja.

„Myslím to vážne! Tie deti sú úplne úžasné, obľúbili by si ťa a ty ich určite tiež. Musíš sa na nich prísť pozrieť. Boli by len radi. Majú radi keď k nim príde návšteva a rozpráva im o sebe. Vždy im dám potom úlohu nakresliť niečo o tom kto prišiel. Mohol by si im porozprávať napríklad o svojej práci.“ smiala som sa na neho no v tom mi niečo napadlo. Zarazila som sa.

„Čo vlastne robíš?“ sedíme tu už dosť dlho a ty si sa toho o mne dozvedel dosť, no ja o tebe viem len že sa voláš Brian a máš rad deti. „Kto vlastne si?“ pozorne som sa mu dívala do očí a všetko mi v hlave šrotovalo. Nepovedal mi sebe nič a ja som mu o sebe povedala všetko na čo sa spýtal. Čo je to s tebou Niesie? Takto si sa nikdy nesprávala. Zachovala som sa úplne hlúpo. Srdce tlčúce v jeho tele ma presvedčilo o tom, že to nie je upír a jeho pach, že to nie je vlkolak. No ja som proste cítila, že mi od neho nič nehrozí. Nemohol mi nijako fyzicky ublížiť, bola som silnejšia ako on, no ja som mohla ublížiť jemu. Mohlo to dopadnúť zle. Sľúbila som si predsa, že si nebudem zahrávať z ľuďmi tak čo tu robím. No tá jeho vôňa. Bola taká zvláštna, taká odlišná. Zvedavosť ktorá vo mne narastala ma k nemu priťahovala.

Úsmev mu pohasol no našťastie nezmizol úplne. Pozeral sa mi priamo do očí, bez toho, aby čo i len na kratučký okamih uhol pohľadom alebo žmurkol. Hrnček čo mal doteraz v rukách položil na stôl, ruky tiež a na klonil sa ku mne. Doteraz sme obaja boli mierne naklonení k sebe, no keby teraz zdvihol ruku dotkol by sa mojej tváre. Jeho pohyb som napodobnila a naklonila som sa k nemu. Naše tváre boli už iba pár centimetrov od seba. Zhlboka som sa nadýchla a do nosa sa mi dostala jeho vôňa. Neviem presne ako dlho sa mi pozeral takto do očí, ale mne to pripadalo ako večnosť. Len sme tam tak sedeli a dívali sa jeden druhému do očí. V tých jeho som nevidela nič. Žiadne iskierky, žiadne známky toho že by úporne rozmýšľal, bol tam len môj obraz. Boli ako zrkadlo. Otázky v mojej hlave sa vytratili nevedno kam. Svoj pohľad z jeho očí som presunula na jeho plné pery len o kúsok nižšie ako sú oči. Prezerala som si ich a v hlave sa mi objavila jediná myšlienka: Aké by to asi bolo ich ochutnať?

Ako by mi bol čítal myšlienky, teda myšlienku, zdvihol ruku zo stola a položil ju na moje líce. Palcom ma jemnučko, ako  motýlím krídlom pohladil po líci. Jeho ruka bola príjemné teplá, teplejšia než ruky ostatných ľudí. Bolo to príjemné cítiť, že sa ma po dlhej dobe dotkal teplá ruka. Naklonil sa ku mne ešte viac a ja som mu vyšla v ústrety. Zavreli sme oči v rovnaký moment, keď boli naše pery už len pár milimetrov od seba.

„Prinesiem vám ešte niečo?“ ozvala sa čašníčka kúsok od nás a ja som otvorila oči. Nemala som ďaleko od sklamaného povzdychu. Aj Brian mal oči otvorene a na perách pobavený úsmev aj keď v očiach som mu videla sklamanie. Podobné sklamanie som cítila aj ja.  Ešte raz ma jemnučko palcom pohladil po líci a vrátil sa zase naspäť na svoje miesto.

Ja som dostala príležitosť na rozmýšľanie. Brian sa zatiaľ otočil na čašníčku, ktorá nás vyrušila a ja som začala úporne rozmýšľať o tom, čo sa tu skoro stalo. Čo to malo znamenať? Naozaj som ho chcela pobozkať? Cudzieho človeka, o ktorom neviem vôbec nič? Čo to som mnou je? Cítila som taký obrovský zmätok a nevedela som čo si mám počať. Nikdy som v podobnej situácii nebola, nevedela som čo mám robiť. Pochybujem však, že by niekto vedel, ako sa v takejto situácii správať. Znovu som sa cítila ako malé dieťa bez skúseností.

Pozrela som sa na hodinky na mojej pravej ruke. Bolo pár minút po pol siedmej. Zhrozila som sa. O necelú pol hodinu mi zatvárajú zlatníctvo. Sedeli sme tu skoro dve a pol hodiny, nemyslela som si, že je to až tak dlho. Pripadalo mi to ako chvíľka. Musím sa ponáhľať. Zobrala som si z vedľajšieho miesta kabelku a chytro vytiahla peňaženku. Vybrala som odtadiaľ pár bankoviek a hodila ich na stôl. Peňaženku som vrátila naspäť do kabelky a spolu s kabátom v ruke som sa postavila. Brian na mňa hodil nechápavý pohľad ale postavil sa tiež.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa nechápavo a ja som nemohla inak, len sa na neho usmiať. Bol taký zlatý. Je úžasné aký je v jednej chvíli užasne zlatý a milý ako by sme sa poznali roky, a v druhej šarmantný a tajomný. Veľmi rada by som tu sním ešte pobudla ale nemôžem. Vyvolalo by to len ďalší zmätok a to som teraz nepotrebovala. Potrebovala som kúpiť tie darčeky a hlavne sa pripraviť na cestu domov. Prehodila som cez seba kabát a Brian ako správny gentleman pristúpil ku mne a pomohol mi ho navliecť. Obdarila som ho úsmevom.

„Musím už ísť. Zajtra cestujem domou k rodičom a ešte nemám nakúpené ani darčeky. Sľúbil si mi, že ma dlho nezdržíš, a boli sme tu skoro dve a pol hodiny.“ Usmiala som sa na napravovala som si zatiaľ šál. Je zvláštne ako moc sa mi zrazu nechce ho opustiť.

„A nechceš pomôcť z výberom?“ ponúkol sa a zatiaľ sa sám obliekal. Bola to príjemná ponuka no nemohla som ju prijať. Toto bol mierny pokus o útek, aj keď by som si to sama nikdy nepriznala. Bolo by príjemné ísť s ním nakupovať darčeky, možno by som sa o ňom čo to dozvedela, no nechcela som to. Bolo by to príjemné pokračovanie večera, ale hovorí sa, že nič sa nemá preháňa ani toto nie. Bol to krásny večer a toto bol jeho koniec a s tým sa treba uspokojiť.

„Ďakujem za ponuku ale nie. Mám to hneď hotové a musím sa naozaj ponáhľať.“ Smiala som sa na neho a vychádzala von z kaviarne. Išiel vedľa mňa, ale pri dverách ma predbehol a otvoril mi dvere von. To sa hovorí, že gentlemani vymreli. Nevymreli len treba vedieť hľadať.

Vyšli sme pred kaviareň a ja som sa rozhliadla dookola. Snehu bolo všade neúrekom. Snehové vločky boli veľké ako chumáče vaty a znechávali za sebou len bielu krajinu. Všetko bolo prekrásne, ako v rozprávke všetko zasnežené a biele. Mala som strašnú chuť zachovať sa ako keď som bola malá, vyskočiť do výšky a chytať vločky do dlaní. Aj keď som mala sneh rada prepadla ma obava, aby mi nezrušili let. Tešila som sa domov. Ani neviem, kde sa to vzalo, ale tešila som sa na moju rodinu. Tešila som sa až ich všetkých zase uvidím. Teta Alice sa určite vybláznila na výzdobe a tak sa mám na čo tešiť. Ujo Emmett ma určite, ešte ani len dverami neprejdem, zahrnie vtipmi.

Hlavu som mala zdvihnutú dohora a fascinovane som sledovala vločky ako padajú jedna za druhou. Hlavou som točila z jednej strany na druhú aby mi nič neuniklo. Za sebou som začula pobavený smiech. Otočila som sa s úsmevom na perách a otázkou v očiach na toho krásavca aby som zistila čo je mu tak vtipné. Stál opretá o múr reštaurácie a pozoroval ma so širokým úsmevom na perách.

„Je ti niečo vtipné?“ vypálila som na neho s riadnou dávkou humoru v hlase.

„Ty. Je na teba pekný pohľad. Máš na tvári výraz ako malé dieťa keď sneží. Je to rozkošné.“ Polichotil mi a znova sa zasmial. Usmiala som sa na neho jeho lichôtka ma zahriala pri srdci. Bolo to od neho milé. Ten muž sa mi začínal páčiť stále viac a viac. Možno by nebolo na škodu stretnúť sa sním ešte  raz. Možno by sme mohli skúsiť byť aj viac ako len priatelia. Rozhodne sa sním stretnem, keď sa vrátim.

„Tak ja ti pripadám vtipná? No ako chceš a to som sa ťa práve chcela spýtať či by si tento večer nechcel niekedy po sviatkoch zopakovať, ale ak ti prídem vtipná, tak to potom nechám tak. Rada som ťa spoznala.“ Zatvárila som sa na oko urazene. Chcela so ho trošku ponaťahovať. Otočila som sa a vydala sa smerom k zlatníctvu. Počula som za sebou kroky a potom som pocítila ako mi niečo zovrelo ruku. Brian ma zastavil a otočil čelom k nemu. Boli sme neočakávane blízko seba.

„Veľmi rád by som sa s tebou znovu stretol. Dnešok bol vďaka tebe úžasný a určite si to rád zopakujem. Ja len neviem či to cez sviatky vydržím.“ Usmial sa na mňa. Začala som si až moc uvedomovať jeho blízkosť. Neviem posúdiť či mi to bolo nepríjemné, alebo príjemné, bolo to.. zvláštne. Bol až moc blízko. Malo kto sa odváži pristúpiť tak blízko k nám.

„Ak o to, aby sme sa znovu stretli naozaj stojíš tak budeš musieť vydržať. Ja cestujem domov.“ Striasla som jeho ruku, jeho dotyk ma na pokožke  začínal páliť. „Musím už ísť.“ Otočila som sa a svižným krokom som vyrazila na koniec ulice aby som zohnala taxi. V tom sa za mnou ozval hlas.

„Nedala si mi číslo, ako ťa potom zoženiem?“ zavolal na mňa.

Otočila som sa a bez toho, aby som zastavila som mu odpovedala: „Budeš si ma musieť nájsť. Nepohybujem o tom že to zvládneš.“ Otočila som sa a pokračovala som v ceste.

V dobrej nálade som došla na koniec ulice a nasadala som do jedného z taxíkov ktoré boli pristavené pri chodníku. Vodičovi som nadiktovala adresu zlatníctva. Boli sme tam celkom rýchlo. Bola som prekvapená, že v takomto počasí a v túto hodinu nie sú žiadne dopravné zápchy. Zaplatila som vodičovi, ktorý mi poprial pekné sviatky a vystúpila som.

V zlatníctve ma privítal milý úsmev postaršej dámy za pultom. Keď som jej vysvetlila čo potrebujem veľmi ochotne mi poradila a nakoniec mi pomohla aj s výberom. Ženskej polovici našej rodiny som vybrala každej niečo iné. Mame som vybrala peknú retiazku z príveskom. Tete Alici veľmi vkusné náušnice. Starej mame Esme som vybrala prekrásnu decentnú brošňu a nakoniec tete Rose som vybrala diamantový náramok. Nakoniec som vybrala darčeky aj pre pánsku časť našej rodiny. Pre môjho otca som vybrala veľmi pekné a vkusné hodinky. A vo vedľajšom kníhkupectve som vybrala zvyšné darčeky.  Pre strýkov som vybrala v oddelený rozprávok a pre starého otca v náučnej literatúre. Dúfam len že ich všetkých poteším.

Po ceste z nákupov som sa rozhodla pre menšiu prechádzku. Nebolo to veľmi ďaleko, nemusela som sa nikam ponáhľať a navyše som si chcela vychutnať ten padajúci sneh. Bola to nádhera.  Mesto sa premenilo na nádherný obrázok z rozprávky. Milovala som mesto za tmy, ale zasnežené mesto za tmy bolo ešte krajšie. V noci bolo málo ľudí na uliciach a teraz ich bolo ešte menej. Všetci sa zdržovali v teple, v kaviarňach, reštauráciách, v obchodoch.

Ceste som sa moc nevenovala. Vedela som domou trafiť aj po slepiačky.  Hlavu som mala v oblakoch, rozmýšľala som nad nadchádzajúcimi sviatkami. Ako je možné, že ešte pred pár hodinami som nemala Vianoce v láske a teraz sa na ne dokonca teším. Možno v tom mal prsty Brian, možno ten sneh ale zrazu som cítila ozajstnú vianočnú náladu.

Cesta mi ubehla veľmi rýchlo a ani len som to nepostrehla  a už som bola pred domom. Vošla som do vestibulu a ako vždy ma milými slovami privítal vrátnik sediaci na stoličke za veľkým pultom. Odložil noviny čo mál rozčítané a usmial sa na mňa.

„Dobrý večer, slečna. Konečne nám začalo snežiť a budeme mať Vianoce ako sa patrí. No povedzte nie je to nádhera?“ pozeral sa von z dverí a vyžarovala z neho šťastie a dobrá nálada. Pristúpila som k jeho pultu a položila som na neho svoje tašky.

„Dobrý večer, áno mate pravdu, konečne začalo snežiť. Ako malá som sneh milovala a teraz hádam ešte viac.“ Úsmev som mu vrátila a tiež som pozrel von dverami na tú fujavicu čo sa tam zrazu spustila. Pocítila som strašnú túžbu vybehnúť von a užiť si tú záplavu vločiek. Našťastie som odolala.

„Nákupy na poslednú chvíľu?“ uškrnul sa a žmurkol na mňa. S chuti som sa na tom zasmiala.

„Máte pravdu. Dnes poobede mi volala mama že ma čakajú a nesmiem neprísť. Tak som musela ísť pozrieť čo majú ešte v obchodoch. Mala som šťastie.“ Na doplnenie svojich slov som zdvihla z pultu tašky.

Vymenili sme si ešte pár slov o sviatkoch a ja som sa potom rozlúčila a pobrala ku výťahu. Po ceste som si z schránky vzala poštu a dala ju do kabelky s tým, že si ju prezriem inokedy. Vo výťahu hrali, ako vždy v tomto období, koledy. Mala som dobrú, vianočnú náladu a keďže som bola vo výťahu sama zaspievala som si spolu s reproduktorom.  Vyviezla som sa až na vrch budovy do môjho strešného apartmánu, ktorý bol až príliš veľký pre mňa, ale bol to jeden z rodinných bytov a naši si želali, aby som v ňom bývala a tak som to nechala tak. Kľúče od bytu som hodila do misky pri dverách k ostatným kľúčom. Tašky z darčekmi, ktoré boli už zabalené som položila tiež ku dverám aby som ich potom nemusela na poslednú chvíľu hľadať. Veľmi dobre som sa poznala.

Prešla som ku sedačke a hodila som sa na gauč presne tak ako som bola, v kabáte, čižmách, čiapke a šály. Bola som unavená, počas cesty vo výťahu na mňa padla únava, ale ešte som nemohla ísť spať. Potrebovala som si pobaliť veci a pripraviť sa, psychicky, na cestu domov. Aj keď som sa tešila nevedela som čo mám čakať.

Vstala som z pohovky a začala si vyzliekať veci. Prešla som k vešiaku v predsieni a zavesila si kabát aj s kabelkou. Z kabelky som vybrala poštu a začala ju prezerať. Bolo to pár účtov ale aj niečo čo ma veľmi prekvapilo a zároveň potešilo.  Boli to priania k Vianociam. Nečakala som ich. Boli to priania od mojich kolegov, pár rodičov detí z mojej triedy. Dokonca na pár z nich boli aj obrázky stromčeka s darčekmi, vďaka ktorým som sa ja bez prečítania mena dozvedela od koho sú. Bolo to milé. Za toto dostanú moje detičky po prázdninách veľké prekvapenie.

Bolo tam však niečo čo mi vyrazilo dych. Malí papier akoby vytrhnutý z bloku. Bol nepodpísaný no po prečítaní som si bola úplne istá, kto je jeho autorom. Bolo na ňom napísaných len pár slov:

Ďakujem za krásny večer. Uvidíme sa po sviatkoch.

Vyrazilo mi to dych a zostala som len nemo stáť uprostred predsiene. Dívala som sa na tých pár slov, napísaných úhľadným písmom. Nešlo mi to do hlavy, nerozumela som tomu. Ako to tak rýchlo dokázal. Myslela som vážne to čo som mu povedala, ale nevedela som, že to bude tak rýchlo, že má nájde tak rýchlo. Vedela som, že by ma to mala vydesiť, ale nič také som necítila. Cítila som mierny šok, ale to bolo asi všetko. Vlastne som cítila miernu radosť, potešenie. Lístok som položila na konferenčný stolík pred gauč, ale to neznamenalo, že som to isté mohla urobiť aj vo svojej hlave, odložiť myšlienky nabok. Stále som o tom premýšľala, ako je to možné. Počas toho som pobiehala po byte a hádzala len tie najnutnejšie veci do kufra. V tomto som bola až veľmi podobná tete Alici. Aj keď som balila len to najnutnejšie zabralo to dva kufre. Nemala som najmenšiu chuť to znovu prehrabovať a ani som na to v hlave nemala miesto. Bola až veľmi preplnená Brianom.

Kufre som položila ku taškám s darčekmi a pobrala sa do postele. Trvalo hodnú chvíľu kým som myšlienky na Briana potlačila do úzadia mysle a mohla konečne zaspať.

***

Let som našťastie stihla a prebehol bez najmenších komplikácii. Počasie sa do rána umúdrilo a lietadlo štartovalo bez meškania. Prvá trieda a lietadlo celkovo, bolo neočakávane prázdne, na to ako všade rozprávajú, že lietadlá a iné prostriedky hromadnej dopravy sú cez všetky sviatky  vyťažené. Vlastne mi to ani nevadilo, mala som viacej súkromia a mohla som tak dospať to, čo mi v noci nebolo dopriané. Myšlienky na Briana mi v noci nedali spať, aj keď som sa ich snažila zatlačiť do úzadia.

Let trval len tri hodiny. Mama mi ráno poslala správu, že má bude čakať na letisku v Seatlli. Keď sme pristáli musela som sa predierať cez davy rodinných príslušníkov vítavajúcich sa so svojimi blížnymi. Keď sa mi to podarilo prežiť v zdravý a vyzdvihla si batožinu, začala som sa rozhliadať po svojich rodinných príslušníkov. Nikde som ich nevidela a ani necítila. Vytiahla som preto telefón z vrecka,  s ním pri uchu a dvomi kuframi v rukách som sa vybrala pred letiskovú halu. Nedávala som veľký pozor na svoje okolie a to sa mi aj vypomstilo, znovu.

Z boku do mňa narazil niekto s poriadnou taškou prevesenou cez plece. Tak ako včera som aj dnes skončila na zadku. Môj telefón dopadol vedľa, ale bol na tom ešte horšie ako ja. Už asi nebude znovu použiteľný. Zdvihla som pohľad na toho nešťastníka na ktorého som si plánovala vybiť svoju zlosť. Však skôr ako som zdvihla hlavu začula som veľmi známi hlas.

„Ste v poriadku? Prepáčte toto sa mi v poslednej dobe stáva akosi často.“ Ospravedlňoval sa mi hlas nado mnou. Neverila som vlastným ušiam. Toto nemôže byť pravda, museli ma klamať zmysly. Ak by to bola naozaj pravda musela to byť strašná náhoda. Zdvihla som hlavu a pozerala sa do tváre muža stojaceho nado mnou. Ak ma neklamal zrak tak som sa musela zblázniť. Nado mnou stál Brian.

„No toto. Ako je to možné? Tie stretnutia nám ale vychádzajú.“ Na tvári sa mu zračil šok presne taký istý aký musel byť aj na mojej. Po malinkej chvíľke sa však spamätal a vyčaril okúzľujúci úsmev. Napriahol ku mne ruku a ja som ju prijala. Pomohol mi na nohy. Keď sa uistil, že stojím rovno, zohol sa a zdvihol to čo zostalo z môjho mobilu.  Ja som bola ešte stále v miernom šoku, ale podarilo sa mi v hlave sformulovať pár zmysluplných slov do viet.

„Hej všetko je v pohode. Teda až na môj mobil.“ Prevzala som od neho svoj mobil. Ako som predpokladala, bol nepoužiteľný. To však teraz nebolo to hlavné. Pozrela som mu do očí a položila otázku čo ma trápila. „Čo tu robíš?“

„Mal som tu prestúpiť no zrušili mi let, tak budem musieť ísť autom. Včera si ma inšpirovala a nevedel som prísť na spôsob ako budem tráviť sviatky. No tak som zavolal mame a ohlásil som sa jej na sviatky. Býva v Port Angeles.“ Vysvetlil mi a počas toho  na mňa žmurkol a usmieval sa. „No a čo tu robíš ty?“

„Ja čakám na niekoho z mojej rodiny, mal tu už dávno byť a veľmi rada by som vedela kde trčí.“ Počas toho ako som rozprávala som sa obzerala dookola a hľadala som či ich niekde nezazriem. Zatiaľ nič.

„A kde vaši bývajú?“ opýtal sa a vzal jeden z mojich kufrov, ten väčší, a spolu sme sa vydali k východu. Sneženie vonku pridalo na intenzite. Vonku pred halou stálo pár taxíkov a ja som začala premýšľať ako dlho by trvala cesta domov, keby som si zobrala taxi. Počítala som asi tak trikrát dlhšie.

„Naši bývajú vo Forks. Je to hodina cesty od Port Angeles.“ Povedala som, ale nevenovala som mu veľa pozornosti, stále som sa rozhliadala po rodičoch.

„To je ale náhoda! To ani nie je možné.“ V jeho hlase bolo počuť úprimnú radosť. Otočila som sa k nemu. Usmieval sa na mňa a pozorne si ma prezeral. „Naozaj si v poriadku?“

„Áno, som. Máš pravdu, veľká náhoda. Počítam že naši asi neprídu.“

Zrazu mi niekto poklepal po ramene. Nemusela som sa ani otáčať aby som vedela kto to je. Nepočula som za sebou žiaden tlkot srdca a s nádychom sa mi do nosa dostala pach mojej mamy a otca. Otočila som sa a potvrdila som si tak svoju domnienku. Stáli tam mama s otcom a držali sa za ruky. Nepozerali však na mňa ale na Briana za mnou.

„Bella, Edward! Už som myslela že ste na mňa zabudli.“ Vrhla som sa im okolo krku aby som ich pozornosť aspoň na chvíľu odviedla od Briana. Bola som tak strašne rada, že ich vidím. Bola som šťastná a zároveň aj na ihlách. Strašne dlho som ich nevidela. Musela som si dať pozor, aby som ich neoslovila mama a otec, to by sa ťažko vysvetľovalo. Myslím, že môj pokus sa nepodaril.

„Nesie, nemusíš sa báť, nezabudli. Len sme sa málinko zdržali. Som tak rada, že ťa vidím.“ Mama mi objatie opätovala a poriadne ma stisla. Keď som sa od nej odtiahla jemne som ju pohladila po tvári a poslala jej tak myšlienku, aby videla ako veľmi mi chýbala a pridala som aj prosbu o to, aby sa na nič nevypytovala. Vedela som, že sa tomu nevyhnem no bol to len pokus.

„Aj ja ťa rada vidím,“ pohľadom do očí som sa jej snažila naznačiť že to myslím vážne.  Otec ma počul a určite to bude brať vážne. Jemu som nemusela hovoriť ako mi chýbal on to vedel aj sám. V myšlienkach som dodala prosbu, aby mame zabránil v tom čo chce urobiť. Odpoveďou mi bol ich smiech a ja som vedela že som v háji.

„Nesie, nechceš nás predstaviť?“ povedala a ja som ju ešte očami prosila nech to nerobí. Márne.

Otočila som sa na Briana, ktorý nás pozoroval. Očami som sa mu ospravedlňovala, dúfala som, že to pochopí.

„Brian, toto sú moja sestre Bella a môj brat Edward. Bella, Edward toto je môj kamarát Brian. Náhodou sme sa teraz stretli.“ Na slovo náhodou som dala dôraz. Počas toho ako som ich predstavovala rukou som pokynula medzi nimi.

Mama napriahla ruku smerom k nemu. „Rada ťa poznávam Brian. Takže kamarát?“ povedala a na tvary to doplnila úškrnom. Poriadne a tak aby si to Brian nevšimol som jej stúpila na nohu. Vedela som že ju to nebude bolieť ale cítiť to bude a to mi stačí.

„Áno len kamarát.“ Zdá sa to len mne alebo sa naozaj červená?

„Červená,“ pošepol mi sotva počuteľne otec.

„Prepáčte ale nedá mi opýtať sa. Ako je možné, že ste jej súrodenci keď ste v rovnakom veku?“ Zásah.

Tati, môžeš, prosím..

„To bude tým, že sme všetci adoptovaný. V skutočnosti sme ja len Nesin  bratranec,  ale už od detstva spolu vyrastáme a sme ako súrodenci. No a Bella je moja manželka a neter mojej mami, tej adoptívnej.“ Prekvapenie na Brianovej tvári bolo neopísateľné. Poďakovala som otcovi a prosila o trochu súkromia. Ako na povel sa ospravedlnili a nechali ma samú s Brianom.

„Ospravedlňujem sa za nich. Nie sú zvyknutí vidieť ma v spoločnosti mužov. Tak si to užívajú, že ma môžu strápniť.“ Ospravedlňovala som svojich rodičov. Cítila som sa trápne no vedela som, že to mohlo byť aj horšie. Predpokladala som, že podobne sa cíti aj on.

„Nič sa nedeje. Asi už budeš musieť ísť. Tak teda uvidíme sa po sviatkoch, tak ako sme si sľúbili, však?“ znel celkom neisto. Musela som sa usmiať.

„Ako poznám svojich súrodencov bude to určite skôr.“ 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nastal čas vianočný - 2. kapitola:

 1
10.01.2014 [22:44]

dcvstwilightNo, netuším, co plánuješ, zřejmě to bude zajímavé. :)

4. shaina
15.12.2013 [13:45]

To je bezvadná povídka, moc se mi líbí a je to konečně taky o někom jiném než o E+B. Je to moc pěkný nápad, už se těším na pokračování. Píšeš moc hezky, je to čtivé a vtipné Emoticon

3. UV
14.12.2013 [5:52]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13.12.2013 [17:22]

LiviaCullenhej... sama prečo??

1. tereza
13.12.2013 [13:43]

to je super to si vymyslela sama Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!