Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mračná nad Forksom - 5. kapitola

31.07.2013 (13:30) • VampireAlice1235 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1102×

Edward:

Jej vôňu som cítil intenzívne keďže som vybehol tesne po nej. Bežala tesne popri hranici s vlkmi, ale neprekročila ju. Asi o nich vedela. Nenapadal ma iný dôvod, prečo by ju neprekročila. Mala by otvorenú únikovú cestu.

 Ako som bežal uvedomil som si, že bežala k vodopádom. O tom mieste nevedeli obyvatelia Forksu a aj my sme ho objavili náhodou. Netrvalo dlho a zbadal som ju. Pri pohľade na ňu moje mŕtve srdce podskočilo. Kľačal pod stromom a niečo tam kopala. Keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že to je hrob. Hneď som vedel, pre koho asi je. Ale veď ho tu nemohla mať so sebou. Vyhodili sme ho do kontajnera v plastovom vreci. Neviem prečo, ale pri tej myšlienke som sa zahanbil. Keď dokopala, vytiahla niečo z vrecka. Bol to malý obojok so známkou a na nej vyryté meno- Očko. Držala ho medzi prstami, jemne ho hladila a otriasala so vo vzlykoch. Až tu som si uvedomil, aký bol pre ňu dôležitý. A takisto ten dom. Boli to jej jediné dve istoty. A my sme ich nielenže narušili, my sme ich zničili. To poznanie ma úplne dostalo na kolená. Vedel som len jedno. Nemôžem nechať tú krásku trápiť sa. Musím ju ísť utešiť a poskytnúť jej nové zázemie s novou rodinou. Možno by našla svoje šťastie po mojom boku. Nemôžeme mať deti, ale zniesol by som jej modré z neba. Moje myšlienky ma začali desiť. A po strachu prišiel šok, ktorý ma udrel ako blesk s jasného neba. Ja som sa asi zamiloval. Boli to mne neznáme pocity a tak so to nevedel na isto. Moje myšlienkové pochody zastavila ďalšia vlna vzlykov. Pozrel som sa tým smerom a Bella už hrob zakopala a obsypala ho kvetmi. Nevydržal som to a pristúpil som k nej zozadu a objal som ju. Avšak, bol som asi príliš  tichý a Bella príliš pohltená vlastnými myšlienkami, lebo ma nezaregistrovala keď som sa k nej blížil.  Ani som nevedel ako ležal som na zemi a ona nado mnou. Vrčala po mne a bolo tak neskutočne sexy. Mal som chuť pobozkať ju.

„Na to rýchlo zabudni, lebo prídeš o hlavu,” vyštekla podráždene. pripomínala mi Rose.

„Zabudol som, že čítaš moje myšlienky,” odvetil som jej s nevinným úsmevom.

„A čo tu vlastne robíš? Ak dúfaš, že sa vrátim, si na omyle. Nemám dôvod,” prskala ešte stále nahnevane.

„Chápem, že si nahnevaná. A máš na to dôvod. Vnikli sme do tvojho života a zničili ti ho. Ale chcem ťa poprosiť o šancu. Chceme, aby si patrila do našej rodiny. Ja to chcem.” Poslednú vetu som len zašepkal, ale vedel som, že ma počula.

„Ale prečo? Povedz mi jeden jediný rozumný dôvod, pre ktorý by som mala chuť vrátiť sa k vám.”

„Lebo... lebo som sa asi do teba zamiloval.” Ani som nevedel ako a bolo to vonku. A ako som to vyslovil nahlas, vedel som, že je to pravda.

„Musím ťa sklamať, ale pre mňa to nie je dôvod. Ja som na lásku prestala veriť už dosť dávno.”

„Tak mi dovoľ, nech ti opäť pripomeniem, aký je to pocit. Pri mne a mojej rodine.”

„Nechápeš, že nechcem mať s vami nič spoločné? Fajn, Alice je  možno moja sestra a rada by som bola s ňou, ale viem, že ona od vás neodíde a viem, že ja pri vás neostanem.”

„Prečo? Uveď mi jeden rozumný dôvod,” parafrázoval som ju.

„Lebo ste mi zničili, aj tak už dosť zničený život,” povedala to potichu a cítil som ako sa otriasa vo vzlykoch a tak ma už tak pevne nedrží na zemi. Posadil som sa a objal som ju.

„Bella, vráť sa so mnou domou. Prosím. Zabudni na všetko trápenie, hoď to za hlavu a vráť sa domou ako nová Bella, ktorá bude chcieť začať nový život bez minulosti.”

„A čo ak to nedokážem?”

„Pomôžem ti,” odvetil som pohotovo.

„Ale prečo by si to robil? Aký máš na to dôvod?” pýtala sa s neskrývaným záujmom.

„Lebo ťa milujem,” povedal som po pravde. Na to nič nepovedala, len uprela na mňa medové oči s jemnými krvavými žilkami.

„Myslíš to vážne?”

Namiesto odpovede som ju nežne pobozkal. Čakal som hocičo, ale nie to, že mi ho opätuje. Postupne sa z nášho nežného bozku stával vášnivý. Túžili sme po sebe. Situácia mierila len k tomu jedinému. Ale skôr, ako na to došlo Bella vyskočila a cúvla predo mnou.

„Ja... Ja nemôžem. Prepáč,” povedala šeptom a sklopila oči.

„Bella, nič sa nedeje. Pôjdeme na to pomaly. Chápem, že ťa to vykoľajilo, ale nemusíš sa ospravedlňovať. A môžem sa ťa niečo opýtať? ”

„Podľa toho čo.” Bolo vidno, že si drží odstup.

„Čo to máš s očami? Sú takže zvláštne a jedinečné ako ty. Ešte som nikdy také nevidel.”

„Som vegetariánka ako vy, ale občas zhreším,” odpovedala mi s úškrnom. Radšej som to nekomentoval.

„Môžeme sa aj ja niečo opýtať?”

„Čokoľvek,” odpovedal som jej bez zaváhania.

„Čo ste spravili s Očkom? Vieš, chcela by som ho pochovať.”

„Neboj sa. Len čo prídeme domov, pochováme ho s celou rodinou. Dobre?”

Odpovedala mi len prikývnutím. A tak som ju vzal za ruku a spolu sme odišli domov.

Bella:

Keď som vybehla z domu, bežala som čo najďalej od toho domu. Bola som tak rozzúrená, že som skoro prekročila hranicu. Našťastie som si to dosť skoro uvedomila, lebo by isto prišlo k stratám. Netvrdím že som po tom netúžila, ale neskôr by som to ľutovala. A tak som bežala k našemu miestu- k vodopádom. Vedela som, že tu by chcel byť pochovaný a že tu nás pri našej rozlúčke nebude nik rušiť.  Keď som dorazila na miesto, nechala som voľný priechod emóciám. Začala som bezmyšlienkovite hĺbiť do zeme dieru. Celý čas som vzlykala ako malé dievčatko. Keď bola dosť hlboká vytiahla som z vrecka jeho obojok. Nemo som na neho civel a ešte viac sa rozvzlykala. Pripadalo mi to tak, ako keby to nikdy nepatrilo môjmu Očkovi. Začala som spomínať na deň keď vstúpil do môjho života. To ma na chvíľu upokojilo. Pri jednej prechádzke lesom som začula smiech nejakých puberťákov. Keď som sa k ním priblížila videla som ako sa smejú nad nejakou kopou chlpov, ktorá krvácala. Potom som si uvedomila, že je to nejaké zviera. A tak som neváhala a zakročila som.

„Hráme sa, hráme?” vybafla som na nich.

„Chceš sa pridať?” opýtal sa ma jeden z nich a ani sa na mňa nepozrel.

„Áno.” A skočila som po nich. Chcela som ich zabiť, ale ovládla som sa a iba som ich trocha doriadila. Nato som pristúpila k tej kope chlpov a zistila som, že je to kocúrik. Vedela som, že ak chcem, aby to prežil, musím ísť s ním k veterinárovi. Potom to už šlo rýchlo. Amputovali mu nôžku a oznámili mi, že už nikdy nebude vidieť. Potom sa ma opýtali, či som jeho majiteľka.

„Nie. Našla som ho pri ceste,” odpovedala som pohotovo.

„Takže pôjde do útulku. Ale nedávam mu veľké šance na adopciu. Asi by sme ho mali usmrtiť.”

Vedela som, že to nechcem. Veď som ho predsa zachránila.

„Ak nemá majiteľa, ja si ho vezmem.” 

„Fajn, podpíšte tieto papiere a je váš. Ako ho budete volať?”

„Očko,” odvetila som pohotovo. A tak ostal u mňa.

Ani som si neuvedomila a hrobček bol zahrabaný. A tak som natrhala kvety a poukladala ich okolo hrobu. Už som sa chcela postaviť keď ma zachvátila ďalšia vlna vzlykov. A tak som tom ostala kľačať.

Zrazu ma niečo chytilo okolo pliec a moja reakcia bola okamžitá. Chytila som toho votrelca a pritlačila som ho na zem. Keď som zistila, že je to Edward skoro som vyletela z kože. A potom tá jeho myšlienka, že som sexy a že ma chce pobozkať. To som bolo vytočená na maximum.

„Na to rýchlo zabudni, lebo prídeš o hlavu,” vyštekla som podráždene.

„Zabudol som, že čítaš moje myšlienky,” odvetil mi s nevinným úsmevom.

„A čo tu vlastne robíš? Ak dúfaš, že sa vrátim, si na omyle. Nemám dôvod.” prskala som ešte stále nahnevane.

„Chápem, že si nahnevaná. A máš na to dôvod. Vnikli sme do tvojho života a zničili ti ho. Ale chcem ťa poprosiť o šancu. Chceme aby si patrila do našej rodiny. Ja to chcem.” poslednú vetu len zašepkal.

„Ale prečo? Povedz mi jeden jediný rozumný dôvod, pre ktorý by som mala chuť vrátiť sa k vám.”

„Lebo... lebo som sa asi do teba zamiloval.” 

Prekvapilo ma to, ale neverila som mu. A ani som nechcela. Určite ma chcel len dostať do postele ako každý nadržaný upír.

„Musím ťa sklamať, ale pre mňa to nie je dôvod. Ja som na lásku prestala veriť už dosť dávno.”

„Tak mi dovoľ, nech ti opäť pripomeniem, aký je to pocit. Pri mne a mojej rodine.”

„Nechápeš, že nechcem mať s vami nič spoločné? Fajn, Alice je  možno moja sestra a rada by som bola s ňou, ale viem, že ona od vás neodíde a viem, že ja pri vás neostanem.”

„Prečo? Uveď mi jeden rozumný dôvod,” parafrázoval ma.

„Lebo ste mi zničili, aj tak už dosť zničený život,” povedala som to potichu a  opäť som začala vzlykať.  Bolo to hlúpe lebo to hneď využil a posadil sa. A nielen to. On ma aj objal. Ale nebránila som sa. Dlho ma nik neobjímal a tak som si to chcela vychutnať. 

„Bella, vráť sa so mnou domou. Prosím. Zabudni na všetko trápenie, hoď to za hlavu a vráť sa domou ako nová Bella, ktorá bude chcieť začať nový život bez minulosti.”

„A čo ak to nedokážem?”

„Pomôžem ti,” odvetil pohotovo.

„Ale prečo by si to robil? Aký máš na to dôvod?” spýtala som sa s neskrývaným záujmom.

„Lebo ťa milujem,” povedal.

Na to som nič nepovedala, len som naňho uprela oči a hľadala v tých jeho kde je pravda. 

„Myslíš to vážne?”

Namiesto odpovede ma nežne pobozkal. Konala som impulzívne a vrátila som mu ho.. Postupne sa z nášho nežného bozku stával vášnivý. Túžili sme po sebe. Situácia mierila len k tomu jedinému. Ale skôr, ako na to došlo, vyskočila som a cúvla pred ním.

„Ja... Ja nemôžem. Prepáč,” povedala som šeptom a sklopila oči.

„Bella, nič sa nedeje. Pôjdeme na to pomaly. Chápem, že ťa to vykoľajilo, ale nemusíš sa ospravedlňovať. A môžem sa ťa niečo opýtať? ”

„Podľa toho, čo?” Snažila som si držať odstup.

„Čo to máš s očami? Sú takže zvláštne a jedinečné ako ty. Ešte som nikdy také nevidel.”

„Som vegetariánka ako vy, ale občas zhreším,” odpovedala som s  úškrnom. Chcela som ho vyľakať a zjavne sa podarilo, lebo na to nepovedal nič. 

„Môžeme sa aj ja niečo opýtať?”

„Čokoľvek,” odpovedal bez zaváhania.

„Čo ste spravili s Očkom? Vieš, chcela by som ho pochovať.”

„Neboj sa. Len čo prídeme domov, pochováme ho s celou rodinou. Dobre?”

Odpovedala som mu len prikývnutím. A tak ma vzal za ruku a spolu sme odišli domov.

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mračná nad Forksom - 5. kapitola: