Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 9. kapitola

16.03.2012 (21:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3454×

Moje + tvoje = naše

9. kapitola

Pohľad Bella:

„Rosalie, ty dokážeš uhnať aj upíra, nieto ešte mňa,“ vzdychla som, keď sme zaparkovali pred našim domom. Päť hodín nákupného maratónu ma totálne zmohlo.

„Ale stálo to za to. Nakúpili sme ozaj perfektné kúsky a ty budeš mať konečne niečo poriadne na seba,“ zasmiala sa a už vyberala tašky z preplneného kufra. Pridala som sa k nej a ovešané ako vianočné stromčeky sme šli dnu.

„Ahojte,“ zdravil nás Jasper a súcitne na mňa pozrel.

„Nešker sa a poď nám pomôcť! V aute je ešte zopár tašiek.“ Jasper vstal a s úškľabkom sa pobral von.

„Potrebujem kúpeľ,“ zaúpela som cestou hore po schodoch. Rose sa mi len chichúňala a zapadla naradostená k sebe. Odkiaľ má toľko energie? Ja som totálne vyšťavená.

Predstava horúceho kúpeľa ma doslova hnala do mojej izby. Tam som len tašky spustila na zem a pobrala sa do kúpeľne pustiť vodu. Zhodila som zo seba prebytočné šatstvo a ponorila sa do tej horúcej vône, ktorá mi hneď začala uvoľňovať svaly. Slastne som zavrela oči, odhodlaná nemyslieť na nič, len sa príjemne uvoľniť. Zo začiatku sa mi to aj darilo a moju myseľ zamestnávalo len to voňavé uvoľnenie, ale po chvíli sa mi pred očami zjavila tá božská tvár s bronzovými vlasmi. Bolo to tak reálne, že som sa zľakla a prudko otvorila oči. Poobzerala som sa prekvapene okolo seba, ale zistila som, že som sama vo svojej kúpeľni.

Predstavy, ktoré ma prenasledovali od hodiny telocviku, sa vrátili. Počas nákupu s Rose sa mi ich úspešne podarilo zahnať, pretože pri Rose sa nedá myslieť na nič iné, ako je možnosť úteku. Keďže som však dnes bola jej jediný objekt, nebolo šance útek zrealizovať. Držala sa ma ako kliešť.

Znovu som zavrela oči a znovu tá tvár. Teraz som sa už nezľakla, len som sa dívala do tých hlbokých karamelových očí. Boli také nádherné. Užívala som si ten jeho pohľad. Odzrkadľoval túžbu, presne ako pri našom poslednom stretnutí. Ale to bolo všetko. Nič iné, len túžba. Smutne som si povzdychla.

Čo iné som ale čakala? Vzťah? Zamilovanie? Prečo? Prečo práve u neho?  Premýšľala som nad tým, či by som vlastne niečo také chcela. Či už nastal čas usadiť sa a nájsť si niekoho, s kým by som chcela byť naveky.

Edward ale nie je ten typ. Určite nie je rodinne založený a podľa jeho správania ani nemá záujem to zmeniť. Je to skôr ten záletnícky, nevybláznený typ, ktorý potrebuje ešte veľa času. On by nebol ochotný zmeniť svoj život. A keby aj, určite nie kvôli mne. Na to by si skôr našiel nejakú upírku. Veď mňa má za obyčajného človeka.

Prečo o ňom ale takto premýšľam? Prečo chcem, aby sa menil? Chcela by som vôbec ja zmeniť svoj doterajší spôsob života? Veď čo mi chýba? Zábava? Sex? To všetko nie je problém si nájsť. Prečo potom takto uvažujem? Nechcem meniť svoj život! Aj keď... Možno ak by chcel on... Nie! Už prestaň! Si spokojná s tým, ako to je. Čo by si chcela? Prechádzky za ruku? Pozvanie na večeru? Ukradnuté láskyplné objatia cez prestávky v škole? Letmé bozky, keď ťa odprevádza na hodinu? Zaspávať večer v jeho objatí, keď ťa hladí po tele a túli si ťa k sebe? Zobúdzať sa ráno s bozkom na perách? Toto by si chcela?! Otvorila som oči a zahľadela sa do tej peny.

„Bože. Chcem to,“ šepla som. „Chcem jeho!“ Až teraz som pochopila ten skľučujúci pocit, ktorý som pocítila, keď sa v učebni usmial na Rose. Ja som žiarlila! Vadilo mi, že sa na ňu usmial, pretože som túžila, aby sa takto usmieval len na mňa. Ako môžem žiarliť na niekoho, s kým som si párkrát užila? Medzi nami nič nie je, len túžba. Nič viac! Nemôže. Nemôže tam byť viac. Nemôže to byť láska. Nemôžem milovať Edwarda Eversona.

„Nemôžem,“ vzdychla som, ale uvedomila som si, že už je neskoro. Je neskoro, pretože ja toho arogantného debila už milujem. Zamilovala som sa do Edwarda a stratila možnosť mať krásny vzťah. Ten chlap ma zničil. On moju lásku nikdy opätovať nebude a ja som stratila akúkoľvek inú možnosť svoju životnú lásku žiť. Je to s nami ako s plnohodnotnými upírmi. Ak sa zamilujeme, je to už navždy. Už navždy som stratená. Už naveky budem milovať muža – upíra, ktorý o mňa nikdy nebude mať záujem.

Slzy si začali drať cestičku spod viečok a slané potôčiky brázdili moju tvár. Sedela som tam a potichu plakala. Žiadne zvuky, žiadne vzlyky, len zmáčaná tvár. Bolestne som si uvedomila, že som si práve zničila svoj život. Už nikdy nebude nič ako predtým. Som stratená.

***

Ráno som vyliezla z postele a len v župane som zišla do kuchyne.

„Bella, ty si normálna?“ zvrieskla po mne Rosalie, ktorá sedela za kuchynským stolom. Znechutene som na ňu pozrela a šla si hľadať niečo pod zub.

„Čo to má znamenať? Za chvíľu máme byť v škole a ty sa tu pretŕčaš len v župane.“

„Daj si pohov, Rose. Dnes nikam nejdem.“

„Ako, že nejdeš?“

„Nejdem!“ zvýšila som hlas už aj ja. Náš výstup pritiahol do kuchyne otca.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa a pohľadom skákal z jednej na druhú.

„Bella nechce ísť do školy,“ žalovala Rose. Pozrela som na otca, ktorý si ma starostlivým pohľadom premeriaval.

„Je ti niečo? Necítiš sa dobre?“ pristúpil ku mne a chcel mi priložiť ruku na čelo. Rýchlo som mu ju odtiahla.

„Nie je mi nič, len sa necítim dobre. Chcem dnes zostať doma.“ Čo im mám povedať? Že sa bojím ísť do školy a pozrieť sa Edwardovi do tváre? Že mám strach, aby som mu nevyzradila, už len pohľadom, čo k nemu cítim? Pretože čo mi na to povie? Nič, len ma vysmeje, že som jedna z tých zúfaliek, ktorá si myslí, že po sexe s ňou ostane žiť navždy.

„Prosím,“ šepla som smerom k otcovi a dúfala, že v mojom hlase nie je počuť všetko to zúfalstvo, ktoré teraz okupuje celú moju myseľ. „Len dnes. Potom už pôjdem.“ Prosebne som sa naňho zahľadela. Potrebujem si to usporiadať v hlave, aj keď odďaľovať to, je asi zbytočné.

„Rose,“ pozrel na ňu, „dnes to zvládneš sama. Bella môže zostať.“ Rose si naštvane odfrkla a odišla do školy.

„Ďakujem,“ poďakovala som otcovi a chcela sa pobrať do izby, ale zastavil ma. 

„Je to vážne?“ spýtal sa. Čo tým myslel? Dúfam, že to na mne nie je až tak vidieť?

„Nie.“ Pokúsila som sa to maskovať, ale jeho som nepresvedčila.

„Jasper mi to povedal.“ Oh, nie... Na to som zabudla. Do kelu s Jasperom a tým jeho prekliatym darom. Ten sa práve zjavil vo dverách s ospravedlňujúcim výrazom na tvári.

„Kto je to, Bella?“ zapojil sa môj brat.

„Nemôžete to nechať tak?“

„Nie, keď tým trpíš,“ nedal sa otec.

„Nemá to cenu. Prosím, nechajte ma.“ Slzy si zasa hľadali cestičku von. Rozbehla som sa a zastavila sa až vo svojej izbe. Zapadla som do perín a plne sa oddala plaču. Po nejakom čase som sa upokojila a zaspala som. Prebudilo ma zaklapnutie dverí. Otvorila som plačom unavené oči. Na konci postele stál Jazz a pozeral na mňa.

„Čo tu chceš?“

„Už je ti lepšie?“ Ignoroval moju otázku a sadol si ku mne na posteľ.

„Nie,“ priznala som sa.

„Nechceš sa vyrozprávať?“

„To si uhádol.“

„Uľaví sa ti. Skús to!“ naliehal. Len som nesúhlasne pokrútila hlavou. Toto mu nemôžem povedať.

„Je to človek? S tým sa trápiť nemusíš. Mohli by sme ho po čase premeniť,“ skúšal to ďalej.

„Jasper, prosím, nechaj to tak. To prejde.“ Neprejde! To som vedela naisto. Našťastie ma pochopil a odišiel. Zostala som sama so svojimi myšlienkami. Nechcela som myslieť na Edwarda, ale stále sa mi predieral do mysle. Snažila som sa uvoľniť a prinútiť sa zaspať. Po chvíli som upadla do spánku bez snov.

Keď som sa prebudila, vonku sa stmievalo. Vstala som a pobrala sa do kúpeľne. Vyzliekla som sa a vošla pod sprchu. Horúca voda ma príjemne uvoľnila. Odpútala ma od myšlienok. Keď voda začala chladnúť, vyšla som zo sprchy a zabalila sa do osušky. Postavila som sa pred zrkadlo a zhrozila sa toho obrazu, ktorý sa mi naskytol. Tvár som mala opuchnutú a oči červenkasté.

Toto z teba urobí jeden hajzel! A dosť! Čo to robíš? Hádam sa nezložíš z jedného arogantného upíra? Neuveriteľne sexi upíra. Miluješ ho? A čo? Jeho neprevychováš, nezmeníš! Musíš sa posunúť ďalej! Prestať sa trápiť! Postaviť sa tomu čelom! Už je tomu koniec. Musíš žiť ďalej! Aspoň sa o to pokúsiť.

Vedela som, že Edwarda už z hlavy nedostanem, ale čo bolo najhoršie, už ani zo svojho srdca. Ale takisto som vedela, že to nemá budúcnosť a musím začať znovu žiť, aj keď bez neho. Odhodlaná postaviť sa tomu všetkému, som sa obliekla a zišla dolu k rodine.

„Ahojte.“

„Ahoj,“ odfrkla si Rose. „Už si v pohode?“

„Áno. Už mi je lepšie.“ Snažila som sa pôsobiť nad vecou, ale Jasper ma prekukol. Jeho pohľad hovoril za všetko. Bola som rada, že sa k tomu nevyjadroval. Veď ma to hádam prejde. Hádam sa z toho dostanem.

„Potrebovala by som si zájsť na lov. Ako ste dopadli u tých upírov?“ otočila som sa na otca, ktorý bol zahĺbený v knižke. Pocit toho, že sa otec možno videl s Edwardom, bol divný.

„Všetko je v poriadku,“ odpovedal mi, keď zdvihol pohľad od knihy. „Forkské lesy sú nám k dispozícii, ale bol by som rád, keby ste sa snažili loviť neďaleko domu. My sme to tu s Jasperom obehli a zanechali náš pach. To by malo stačiť na to, aby pochopili, kde sme si označili územie, takže by to malo byť bezpečné.“

„Super,“ dodala som nie príliš nadšene. „Rose? A čo dnes škola?“ otočila som sa na ňu. Tvárila som sa nezúčastnene, aby som nevyznela horlivo. Popravde ma zaujímala len jedna osoba zo školy, ale na tú som sa nemohla opýtať konkrétne.

„Aaa... Nič. Práve som to tu vravela otcovi. Máme o jednu starosť menej. Ten drzý upír so sexi zadkom sa odhlásil zo školy. Vraj niekam odišiel, nejaký výmenný pobyt. Aspoň to je divadielko pre ľudských jedincov. Celá škola si dnes o tom šuškala. Teda hlavne dievčatá, tie boli nešťastné,“ pohŕdavo si odfrkla Rose.

Takže Edward odišiel?! Čo teraz? Mala by som byť rada, že sa nemusím trápiť pohľadom naňho, ale v kútiku duše som cítila prázdnotu.

„Hmm...“ dostala som zo seba. Odišiel? Odišiel kvôli mne? To určite nie. Pravdepodobne odišiel užívať si s nejakou upírkou. Veď čo iné on potrebuje?

„Takže je idem na ten lov. Hneď som späť.“

„Idem aj ja,“ pridala sa Rosalie.

„Dobre.“

„Dávajte si pozor,“ povedal otec a poslal nám starostlivý pohľad.

„Neboj,“ odpovedala som a už sme s Rose trielili do lesa.

Ulovila som si srnku. Užívala som si ten blažený pocit, keď sa vám útroby zaplnia čerstvou teplou krvou. Nedá sa to porovnať s odležanými zásobami. Ale niekedy musia stačiť aj tie.

Kým som čakala na Rose, premýšľala som. Možno je lepšie, že odišiel a ja to v škole lepšie zvládnem. Nemusím sa naňho dívať, ako svojim oslnivým úsmevom obdarováva všetky dievčatá naokolo. Vnútro sa mi stiahlo bolesťou. Našťastie sa vrátila Rose a my sme sa vybrali domov.

***

Nasledujúci deň v škole som prežila ako v mrákotách. Nevnímala som okolie, ale stále som dúfala, že sa niekde vynorí spoza rohu s tým svojim neodolateľným úsmevom, ktorý mi tak chýbal. Ale šepot, ktorý sa rozliehal chodbami školy, jasne vravel o tom, že jeho tu niet. On je nadobro preč.

Posadila som sa do lavice a užívala si chvíľky uzavretá sama do seba.

„Čau, Bellča,“ ozvalo sa pri mne a vzápätí na to zavŕzgala susedná stolička. Pozrela som tým smerom.

„Emmett...“

„Čože? Dnes sme nejaká bez nálady. Čo ťa trápi, slnko mojich očí?“ spýtal sa a v očiach sa mu šibalsky zalesklo. Nedalo sa len pousmiať. Emmett má v sebe akési čaro. Pri ňom sa človek nemôže necítiť dobre.

„Aaa... Konečne úsmev,“ zahlásil spokojne. „Čo sa stalo? Pokašľala si nejaký test?“ Ha. Keby to bol len nejaký obyčajný test.

„Nie. Všetko je v pohode.“

„No, mne sa to tak nezdá. Včera si nebola v škole a dnes... No, popravde, vyzeráš hrozne, Bella.“

„Ďakujem. Od teba to beriem.“ No, hnevajte sa naňho niekto!

„Teraz vážne. Stalo sa niečo?“ spýtal sa starostlivo.

„Nie, Emmett, len akosi nemám náladu. To je všetko.“ Chýba mi tvoj arogantný brat.

„Tak na to mám dobrý liek.“ Emmett sa vystrel na stoličke a vševediaco sa na mňa pozrel. „Dáme si rande. Ty, ja, kino, zmrzlina...“ mrkol.

„Emm, vážne nemám náladu na rande.“ Predstava Emmetta ako môjho partnera sa mi vôbec nepozdávala. Nie, žeby nebol fešák, ale s Edwardom sa nedal porovnať. Zase on!

„Dávaš mi košom?“ spýtal sa smutne a nahodil psie očká. No, dá sa mu odolať?

„Tak to nie je, Emmett, len nie som tá pravá na spoločnosť.“ Dúfala som, že pochopí, čo tým naozaj myslím. Nechcela som ho sklamať. Ako kamoš bol super. Ale rande? To nie!

„Zabije ťa jedno kino a zmrzlina?“

„To nie, ale chcela som dnes byť so sestrou,“ zaklamala som.

„Tak vezmi aj ju. Bude to fajn. A ja vezmem...“ Nie! Len nepovedz, že Edward neodišiel! „... svoju sestru. Nebude to už síce rande, ale zábava bude. Čo ty na to?“ Neviem, či to bolo počuť, ale ten balvan, čo mi práve spadol až k nohám, by počul aj hluchý.

„To by mohlo vyjsť. Opýtam sa Rose na obede a potom ti dám vedieť.“

„Tak fajn.“ Myslím, že sa mu táto možnosť páčila oveľa viac ako naše spoločné rande. Aspoň som mala z neho ten pocit. Na to vošiel do učebne profesor a my sme náš rozhovor ukončili.

Po skončení hodiny ma Emmett odprevadil k jedálni, kde už na mňa čakala Rosalie. Takticky sa od nás odpojil, ale ešte predtým si stihol Rose premerať od hlavy až k päte. Neušiel mi jeho spokojný výraz. Rose sa ale tvárila ako Vezuv pred výbuchom.

„Zase on?“ spustila, keď zmizol za dverami jedálne.

„Rose, prestaň! Povedala som ti, že to je len kamoš. A mimochodom, pozval nás von.“

„Dúfam, že si odmietla.“

„Nie, zatiaľ nie. Povedala som mu, že sa ťa spýtam. Je to fajn chalan. Chcem, aby si sa s ním zoznámila. A mám také tušenie, že ani ty mu nie si ľahostajná.“ Rose podvihla obočie, ale neušlo mi, že je s tým spokojná. Zjavne sú tie sympatie obojstranné, ale naša Rose je tvrdý oriešok.

„Prosím ťa,“ odfrkla si naoko. Nie, dievča, mňa neoblafneš. Poznám ťa až príliš dobre. Zrazu ma zahrial pocit, že by Rose mohla byť šťastná. Ten pohľad by robil šťastnú aj mňa. Aspoň tak by som zakryla smútok, ktorý ma napĺňal. Ešte treba zistiť, aké s ňou má Emmett úmysly. Len dúfam, že je iný ako jeho brat.

„Vieš čo? Ja mu poviem, že súhlasíme.“ Už sa chystala protestovať, ale ja som jej to nedovolila. „Aspoň budeme mať možnosť, vytiahnuť tie nové modely, ktoré sme si naposledy kúpili.“ Vedela som ako ju presvedčiť. Toto musí  zabrať. Rose si nenechala ujsť príležitosť, ukázať svoje dokonalé telo v sexi šatočkách.

„Tak fajn,“ povedala stroho, ale ja som vedela, že už mám vyhraté. „Súhlasím. Veď predsa o nič nejde.“

„Presne tak.“ Ale, ale, Rose. Asi predsa len o niečo ide, keď to takto pripomínaš. 

„Poďme sa najesť a ja mu poviem, že si súhlasila.“ Vošli sme do jedálne a postavili sa do radu. Obzrela som sa a vyhľadala ich stôl. Sedel za ním len Emmett a Alice. Edwardovo miesto zívalo prázdnotou, tak ako aj moje vnútro, ktorým prešla ostrá bolesť.

Spamätala som sa a pozrela na Emmetta, ktorý bol doslova napätý. Ukázala som mu gesto so zdvihnutými palcami nahor, akože Rose súhlasila a on sa začal pochechtávať. Na to sa pousmiala aj Alice. Že by jej už stihol povedať, že pôjdeme všetci spolu? No, to som ja Rose ešte nestihla. Dúfam, že nebude vyvádzať. Vzali sme si jedlo a vydali sa sadnúť si.

„Bella,“ ozval sa Emm. „Poďte k nám.“ Obzrela som sa na Rose. Tá len mykla ramenami. Vydala som sa teda k ich stolu.

„Posaďte sa s nami,“ začal Emmett, „Aj tak tu teraz máme až príliš veľa miesta.“ Ukázal na dve voľné stoličky.

„Vďaka.“ Prišlo mi vhodné oficiálne ich predstaviť. „Emmett, toto je moja sestra Rosalie. Rosalie, toto je Emmett.“

„Teší ma, Rose,“ usmial sa.

„Aj mňa.“

„No a tento škriatok tu," otočil sa na Alice, ktorá si ho zlostne premerala, „je moja sestra Alice. Alice, Bella.“

„Ahoj,“ vyriekli sme obe naraz. Rose jej len kývla, oni sa už predstavili v prvý deň. Usadili sme sa a pustili sa do jedla. Emmett sa stále potešene pochechtával, za to Alice si držala odstup. Nechápala som prečo. Netvárila sa odmerane a nepríjemne, len akoby sa bála akejkoľvek našej reakcie.

„Tak čo?“ ozval sa Emmett. Pochopila som na čo sa pýta, pretože sa zaujato díval na Rose. Z očí mu viditeľne sršala otázka: „Súhlasila?“ Usmiala som sa jeho dychtivosti.

„Tak nič,“ začala som. Prekvapene na mňa pozrel. „Ideme.“ Emmett nahodil taký úsmev, že som až mala strach, aby si neublížil. Doslova, že od radosti nezačal skákať.

„A kedy?“ spýtala som sa.

„Čo takto dnes?“ chrlil dychtivo. „Práve začali dávať jeden super film. Už sa neviem dočkať, kedy ho uvidím.“ Pozrela som na Rose, či s tým súhlasí. Tá len pokývala hlavou na súhlas.

„Super. A o koľkej?“

„No. Film začína o šiestej. Neviem, stretneme sa pred kinom, alebo vás prídem vyzdvihnúť?“ Predstava toho, že by zistili, že žijeme s upírmi, sa mi nepozdávala. Bolo ešte skoro na to, aby to vedeli.

„Stretneme sa pred kinom.“

„Dobre, takže o pol šiestej pred kinom tu vo Forks. Viete, kde to je?“

„Nie?“ Nemala som ani tušenia, ale potom ma napadlo, že som ho zahliadla v tú prvú noc, keď som sa vydala za zábavou. „Myslíš tú budovu pri supermarkete?“

„Áno, to je presne ono. Tak čo? Dohodnuté?“ Nadšenie z neho neopadlo ani o kúsok, priam by som povedala, že je ešte nadšenejší.

„Dohodnuté, ale prídeme tesne pred šiestou.“ Vedela som si prestaviť tie Rosaliine lamentácie, keď ma bude chystať. Zasa pri mne strávi hodiny.

„Dobre, len to stihnite na čas. Nechcem zmeškať začiatok,“ uzavrel to Emmett.

Hneď ako sme dojedli, sme sa rozlúčili s prísľubom, že sa stretneme večer pred kinom. Posledná hodina prešla rýchlo. Ani neviem ako a už som bola doma naložená vo vani, vo voňavom kúpeli. Nechcela som dnes Rose rozčuľovať, stačí, že neviem ako zareaguje na prítomnosť Alice, a preto som sa príliš nezdržiavala.

O chvíľu som stála v osuške pred šatníkom a premýšľala, čo si dám na seba. Ani po piatich minútach som to nevedela. Vyšla som z izby a zamierila si to k Rose. Zaklopala som a po tichom „ďalej“, som k nej vošla.

„Rose, čo si obliekaš? Nemám ani poňatia, čo si dať na seba.“ Rose v ruke držala červené obtiahnuté šaty bez ramienok.

„Asi toto,“ odpovedala. „A ty si daj tie čierne.“ Mala som presne ten istý model len v čiernej farbe, Ten Rosaliin bol doplnený zlatým pruhom pod prsiami a môj strieborným.

„Skvelý výber,“ zvolala som natešene a bežala sa nachystať. Dnes to Rose prekvapivo nechala na mňa. Asi mala dosť starostí sama so sebou. Bolo presne pol šiestej, keď sme zišli dolu. Dom bol prázdny. Otec a Jazz boli asi na love. Posadili sme sa do auta a zamierili si to smer kino.

8. kapitola - 10. kapitola

Dnes bola kapitolka trochu o ničom. Mrzí ma to, ale nejako sa nám to musí začať meniť. Keďže sa nám Edward rozhodol na chvíľku zdekovať, treba sa teraz začať zaujímať aj o iné postavy. :-)

Ďakujem všetkým, ktorí si dali tú námahu a napísali komentár. Dúfam, že sa vyjadríte aj dnes. :-)

A nebojte sa, Edward to dlho preč nevydrží. :-)

Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 9. kapitola: