Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 6. kapitola

26.02.2012 (12:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3822×

Moje + tvoje = naše

6. kapitola

Pohľad Bella:

To už sme ale prišli pred jedáleň, kde na mňa čakala Rose a bola viditeľne napálená. No, do riti!  Nečakala som, že pohľad na nás dvoch, tak Rose vytočí. Vedela som však, že jej to dlho nevydrží. 

„Čau, Rose.“ Snažila som sa tváriť nezúčastnene, ale veľmi dobre som videla, že je naštvaná.

„Čau, Rose? Čo to malo znamenať? Na niečom sme sa dohodli, nie?“ vyštekla na mňa.

„Rose, v pohode. Nebalila som ho,“ uisťovala som ju.

„Tu nejde len o to. Povedala si, že ich máme ignorovať a ty sa tu hneď s jedným z nich bratríčkuješ!“

„Ver mi, že som chcela, ale s ním to skrátka nejde.“ Ukázala som rukou k dverám, kde práve pred chvíľkou zmizol Emmett a rozrehotala sa. „Keby si... keby si ho počula... On je... no on je,“ dostávala som zo seba nesúvislé vety.

„Je mi jedno, aký je a čo je. Mali sme dohodu. A to si píš, že sa o tom dozvie otec,“ sykla mi do tváre. Hneď na to ma smiech prešiel. Čo sa jej nepáči? Veď som naozaj nerobila nič zlé. Toto jej musím vysvetliť.

„Rose, ja...“

„Nemienim sa o tom baviť. Som hladná. Ideme dnu!“ zahlásila. Už otvárala dvere, keď sa ku mne  znovu otočila a šepla mi do tváre.

„Výhovorky si nachystaj pre otca.“ Vstúpila do jedálne a postavila sa do radu. Tak toto chvíľu potrvá. Stala som si vedľa nej a mlčala. Miestnosťou sa začali niesť vzdychy. Chlapi zasa slintali. Naštvane som si odfrkla a nevenovala im jedinú pozornosť. Premýšľala som nad tým, čo ju tak naštvalo. Nemohla byť vytočená len z toho, že ma videla s Emmom.

 Keď sme si vzali jedlo, všimla som si, že nenápadne pozrela smerom k ich stolu. Pozrela som sa aj ja. Emm si práve prezeral zasnene Rosaliine nohy a Rose to očividne potešilo. Edward však pohľad nezdvihol. Sedel nad svojou táckou a hrabal sa v jedle. Bola som z toho trochu sklamaná.

S Rose sme si našli stôl ďalej od nich a posadili sme sa im chrbtom. Po chvíli to už nevydržala a spustila.

„Tak, aká bola hodina?“ prelomila to ticho medzi nami.

„Perfektná.“ Napadli mi tie Emmove historky a musela som sa usmiať.

„Predpokladám, že si sa bavila? No... aspoň niekto,“ sykla naštvane.

„Prečo? S kým si mala španielčinu?“ Nepovedz, že s Edwardom! Ak jej ten sviniar niečo prezradil, tak ho roztrhám.

„S Alice. To je tá čiernovláska.“ Pootočila hlavou a obzerala sa po celej jedálni. Doslova mi odľahlo a neubránila som sa úľavnému vzdychnutiu.

„Aha...“ Rose si to asi nevšimla, pretože pokračovala ďalej.

„Chcela mi to tu ukázať a či s ňou nepôjdeme na nákupy.“ Na chvíľu sa odmlčala, keď si vložila sústo do úst a potom pokračovala trochu viac podráždene. „Počuj! Chcela som ju ignorovať, ale ona je taká otravná. Nedala si pokoj a stále len dobiedzala, tak som ju musela odbiť.“ Dúfam, že ju niečím nevytočila, nie je rozumné naštvať upíra, aj keď je to vegetarián.

„Nebola si drzá, že? Vieš predsa čo sú zač.“ Obzrela som sa ich smerom, či nás náhodou nepočúvajú, ale ich miesta už boli prázdne. Ani nikde v jedálni už neboli.

„Nie. Len som jej vysvetlila, že si vystačíme na všetko samy dve.“ Pohodila plecami, nahla sa ku mne a pokračovala. „A ozaj, nakoniec zašepkala, teda určite si myslela, že ja to počuť nebudem, ale tak mala smolu. No, zamrmlala niečo, že ona si počká, vraj aj tak budeme najlepšie kamošky. Rozumieš tomu?“ Tak to som ani netušila, čo tým chcela povedať.

„Kamošky?"

„No veď to. To som nepochopila ani ja.“ Rose bola prekvapená, tak ako ja. Toto by sme tiež mali prebrať s otcom, možno nám poradí, čo ďalej.

„Teraz sa tým nebudeme zaoberať. Všetko doriešime doma.“

„Dobre. Máš ešte nejakú hodinu?“ spýtala sa s úsmevom. Asi sa už tešila, že odtiaľto vypadne. „Lebo ja som pre dnes skončila.“

„Nie. Dnes už mám voľno.“ Aj ja som sa tešila, že vypadneme, ale trápilo ma, že dnes už neuvidím Edwarda. Aj keď je to sviniar, ale je to veľmi sexi sviniar. A ten jeho zadok...

„Tak poďme. Som tu prvý deň, ale už mi to tu lezie na nervy. Takto neslintali ani v Londýne,“ povedala znechutene a striasla sa. Postavila som sa a odnášala som tácku. Čím skôr odtiaľto vypadneme, tým lepšie.

Keď sme prechádzali po parkovisku, všimla som si, že to strieborné Volvo, o ktoré sa ráno opierali, tu už nie je. Takže odišli aj oni. Nesadli sme do auta a vybrali sa domov. Neviem prečo, ale pocítila som úzkosť. Dnes ho už neuvidím. Možno som sa k nemu nemala na tej chodbe tak správať. Asi je neskoro ľutovať to, ale on sa na mňa po tej noci vykašľal. Nechal ma tam bez toho, aby sa rozlúčil. Čo sa to so mnou deje? Na jednej strane chcem byť naňho za jeho chovanie naštvaná, ale na druhej po ňom túžim. Chcem znova cítiť jeho dotyky a bozky. Cítiť jeho chladné telo ,ako sa trie o to moje rozpálené...

„Páči sa ti?“ drgla do mňa Rose.

„Nie!“ Bože, povedala som niečo nahlas? Dúfam, že nie. „Počkať. Kto?“ spýtala som sa.

„Ten čo si s ním mala francúzštinu. Kto iný?“

„Jaj... Nie, nepáči.“ Vydýchla som si. „Prečo sa pýtaš?“

„Len tak. Bola si s ním taká uvoľnená a smiala si sa s ním. Nemala si z neho strach? Pôsobí tak hrozivo.“ Tak toto mi prišlo komické. Emmett a pôsobiť hrozivo? Musela som uznať, že je to kopa svalov, ale kto ho lepšie pozná, nemôže sa ho báť.

„Strach z Emmetta?“

„Emmett? Tak sa volá?“ spýtala sa neprítomne. Čo to má na tvári za hlúpy výraz?

„Hej. Emmett Everson. On možno vyzerá hrozivo, ale je milý a zábavný. Je s ním sranda. Celú hodinu ma zabával historkami. Nasmiala som sa tak, ako už dávno nie. Zoznámim vás, ak chceš.“ Bolo vidieť, že jej nie je ľahostajný a je to skvelý kamoš. Možno by nebolo od veci, dať ich dokopy.

„Nie. Zatiaľ nie. Možno neskôr.“ Alebo jej je ľahostajný? Kto sa v tej Rose má vyznať?

„Ako myslíš. Stačí len povedať.“ Rose sa zahľadela z okna. Nad niečím premýšľala. Dúfam, že nemá žiadne podozrenie.

„O kom inom si myslela, že hovorím?“ A je to tu. Mala by som sa viac ovládať, nesmie na nič prísť.

„O nikom.“ Snažila som sa, aby v mojom hlase bola cítiť čo najväčšia ľahostajnosť. Ale podľa jej výrazu mi na to neskočila.

Zbytok cesty už neprehovorila a ja som sa mohla venovať svojim myšlienkam, ktoré až príliš okupoval Edward. O chvíľu sme už parkovali pred domom.

„Ahojte,“ skríkla Rose medzi dverami. Na schodisku sa zjavil Jasper.

„Otec nie je doma. Šiel si niečo vybaviť ohľadom práce a na nákup. Ešte vám nestihol naplniť chladničku."

„Fajn. Takže to bude musieť počkať,“ skonštatovala som. Rose odišla do svojej izby a ja s Jasperom sme sa vybrali do obývačky.

„Čo musí počkať?“ pýtal sa po ceste.

„Keď príde otec, povieme vám to obom. Nemá zmysel to opakovať.“

„Dobre. Mal by tu byť každú chvíľu. Neposadíš sa?“ ukázal na pohovku vedľa seba. Len som prikývla a sadla si k nemu.

„Ako bolo?“

„Jasper. Až príde otec. Čo si taký nedočkavý?“

„Ja len... Vieš aké pocity tebou lomcujú? Si podráždená, pochybuješ, máš obavy a cítim z teba... túžbu?“ No super, už len toto mi chýbalo.

„Nechaj si to pre seba. Vážne nemám náladu,“ odfrkla som. „Idem hore.“ Zdvihla som sa a odišla do svojej izby. Tam som sa zvalila na posteľ a premýšľala.

Nechcela som, aby Jazz cítil, aká som zmätená. Áno, bola som zmätená a to veľmi. Netušila som, čo vlastne chcem. Jedna moja časť chcela byť s Edwardom a druhá bola zásadne proti. Rozhodla som sa, že musím všetky myšlienky naňho zahnať. Musím sa pripraviť na rozhovor s otcom. Je treba prebrať závažné veci. Možno nakoniec budeme musieť odísť, ak nebudú ochotní dovoliť nám loviť v ich revíre. Dúfala som, že k tomu nepríde. Otcove diplomatické a vyjednávacie schopnosti by nám mali pomôcť.

Na príjazdovej ceste som počula otcove auto. Vyšla som z izby a keď som prechádzala pred dverami Rosinej, buchla som na ne a so slovami: „Otec je doma,“ som sa pobrala dolu.

***

„Áno, chodia do školy. Ale nevieme, koľko ich je,“ odpovedala som otcovi. Porozprávali sme mu o našom stretnutí s nimi a čakali, s akým príde riešením.

„Mal by som sa stretnúť s ich vodcom. Pravdepodobne sú civilizovaní. Aspoň som to pochopil z vášho rozprávania.“ Otec prechádzal po obývačke a nahlas tlmočil svoje myšlienky. „Je potrebné dohodnúť podmienky lovu. Nechcem, aby prišlo k nejakej konfrontácii. Ako ste hovorili, že sa volajú?“

„Eversonovci.“

„Everson... Everson... To meno mi niečo hovorí.“ Poškriabal sa na hlave a krčil čelo pri premýšľaní. „Áno, už si spomínam. Stretol som sa raz s istou upírkou, volala sa Esme Eversonová. Bolo to už dávno. Vo Volterre na plese. Bola celkom priateľská. Neviem, ale či je to tá istá osoba. Vtedy nemala žiadnu rodinu. No, to teraz nechám tak. Takže,“ otočil sa smerom k nám, „aj ste sa s nimi rozprávali? Vedia o tom, čím ste?“

„Ako sa to vezme,“ začala Rose. „Ja som mala hodinu s Alice, ona je jednou z nich. Bola dosť vtieravá, chcela nás vytiahnuť na nákupy a chcela sa kamarátiť. Podľa mňa nemá potuchy, čím sme a my sme im nepovedali nič. Ale povedala niečo zaujímavé.“

„Čo?“ spýtal sa otec dychtivo.

„Potom, čo som ju taktne odmietla, povedala, že si počká, vraj aj tak budeme najlepšie kamošky. Čo myslíš, prečo to povedala?

„To ti povedala do očí?“

„Nie, skôr si to zamrmlala pod nos. Nemala ani tušenia, že to počujem,“ vysvetlila mu Rose.

„Neviem, čo to mohlo znamenať.“ Znovu sa začal prechádzať po izbe. „Takže Alice... a s nikým iným z nich ste už do kontaktu neprišli.“ Vyznelo to skôr ako konštatovanie, preto som sa slova ujala teraz ja.

„Prišli. Ja som mala hodinu s Emmettom. To je ďalší z nich. Ten je milý. Nepôsobil vtieravo.“ Pozrela som na Rose, ktorej sa to očividne nepáčilo. „Skôr som mala pocit, že bol priateľský.“

„Aha...“ zamrmlal otec. „A ten tretí?“

„No s Ed... s ním sme nemali hodinu ani jedna.“ Rýchlo som sa opravila. Skoro som sa prezradila. Ja som taká krava. Mala by  som si dávať väčší pozor.

„A ten sa ako správal?“ Sklopila som zrak a dúfala, že túto otázku mu zodpovie Rose.

„Po pravde, mala som pocit, že ten o nás ani nevie.“ Keď myslíš? Mňa si všimol až príliš. Keď si spomeniem na ten príjemný pocit v jeho chladnej náruči...

„Ehm...“ odkašlal si Jasper a ostražito ma sledoval. Do kelu. Jasper aj s tým jeho prekliatym darom.

„Áno, aj ja som mala ten pocit,“ zahovorila som to.

„Takže v podstate vás neohrozujú, dokonca môžeme tvrdiť, že boli voči vám priateľskí. Ak sa takto správali oni, nemal by byť problém s ich vodcom. Dobre, skontaktujem sa s ním a dohodnem podmienky.“ Posadil sa už pokojný na pohovku. Očividne mu odľahlo, že situácia nie je tak vážna. „Aj tak by som bol rád, keby ste svoj pôvod zamlčali. V rámci vašej bezpečnosti.“ Na súhlas sme obe prikývli.

„Jasper?“ Otočil sa naňho otec. „Ako si na tom? Zvládol by si nastúpiť do školy?“

„Ja... no... neviem.“ Jasper sklopil zrak. Ešte stále si neveril. Už viac ako šesťdesiat rokov na žiadneho človeka nezaútočil, ale stále mal obavy.

„Ide o to, že aj keď sa tvária priateľsky, nemôžem nechať dievčatá bez ochrany,“ vysvetľoval mu.

„Otec. Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ prerušila som ho. „Na jednej strane nechceš, aby sme prezradili svoj pôvod a na druhej nás bude strážiť upír? Nezdá sa ti, že to bude až príliš nenápadné?“ spýtala som sa a pri poslednom slove naznačila vo vzduchu úvodzovky. Otec sa zamyslel.

„To je pravda. Na to som nemyslel. Ako to spraviť?“ Opäť zdvihol pohľad na nás dve. „Cítite z nich nejakú hrozbu? Je dôvod sa ich obávať?“ No, keď si odmyslím možnosť, že sa do jedného z nich môžem zamilovať, alebo ním byť minimálne posadnutá, tak ani nie.

„Nemyslím si.“

„Ja neviem,“ zapojila sa Rose. „Možno by sme mali počkať. Pozorovať ich. Možno sa bavia aj s inými ľuďmi.“

„Dobre. Budem vám v tomto plne dôverovať, ale musíte mi sľúbiť, že pri akejkoľvek pochybnosti ma budete hneď informovať.“

„Samozrejme,“ odpovedala som za nás obe. Tým sme poradu ukončili.

***

Na ďalší deň ráno sa opakoval znova ten skrášľovací maratón. Už ma to začína vážne unavovať, aj keď dnes som túžila vyzerať dobre. Možno o mňa Edward zavadí pohľadom a ja chcem vyzerať perfektne. Po príjazde na parkovisko si nás stále obzerali. Upíria rodinka však nikde nebola. Prvé dve hodiny sme mali spoločne s Rose, ale našťastie bez upírov. Až na tretej sme sa museli rozdeliť. Ja som sa vybrala do telocvične. Ako ja nenávidím telocvik. Musím sa pretvarovať a nesmiem použiť svoju skutočnú silu a rýchlosť, preto je to jedna z najhorších hodín, aké na škole môžu byť.

V šatni som sa prezliekla do krátkych nohavíc a priliehavého trička. Nenosila som ten odporný úbor, ktorý ma hrýzol, radšej som používala svoje oblečenie. Medzi poslednými som sa došuchtala do telocvične. Tréner tam už samozrejme bol. Pozrel na mňa nepekným pohľadom, ale niečo ho zastavilo predtým, aby mi vynadal. Možno ho ohúrila moja krása, možno oblečenie, alebo všetko dokopy. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, že sa zdržal akýchkoľvek pripomienok.

Zaradila som sa k ostatným dievčatám do radu.

„Vidím, že tu máme nejakú novú tvár. Predstavíte sa nám, slečna?“ Jeho pohľad smeroval na mňa. celú si ma prezeral. Mala som pocit, že keby mohol, tak sa na mňa vrhne, preto som len znechutene odfrkla.

„Cullenová.“ Zo zadného radu, kde stáli chlapci, sa ozval tichý šepot.

„Nečudujem sa, že Clamp tak slintá. Od tej by som si dal povedať aj ja.“ Dotyčný sa zasmial a potom bolo počuť dutý úder.

„Au... Čo blázniš, človeče?“ Otočila som sa za seba, zvedavá, čo sa to tam deje. Nejaký chlapec si držal ruku na boku a trel si ho. V tvári mal bolestný výraz. Vedľa neho stál Edward. Môj pohľad zastal na jeho tvári. Jeho oči sa do mňa vpíjali a boli čierne ako noc. Nie však hladom. Odzrkadľovala sa v nich túžba. Po tom, čo som si ho prezrela, museli aj moje oči nabrať tmavší odtieň. Mal oblečené šedé voľné tepláky a biele priliehavé tričko, ktoré jasne zvýrazňovalo jeho svalnatý hrudník. Neuveriteľne mu to pristalo a bol hrozne sexi.

Nasucho som prehltla a radšej odvrátila pohľad. Dúfala som, že si to nevšimol, o čom aj tak môžem pochybovať. Im, s tými ich super zmyslami, neunikne nič. V duchu som si nadávala, že sa neviem ovládať. Ale čo sa to dá? Veď keď som si spomenula, ako sa to božské telo nado mnou nakláňalo, ako som hladila každý sval tej hrude...

Nešťastie ma prebral tréner, ktorý nám kázal rozostaviť sa na rozcvičku. Začali sme s tými hlúpymi cvikmi – predklony, záklony a naťahovanie tela. Vzdychy zo zadných radov sa začali ozývať hlasnejšie. Medzi nimi akoby som začula tiché zavrčanie. Cítila som na sebe pohľad. Strach mi však nedovolil otočiť sa.

Našťastie to po chvíli tréner ukončil a prikázal nám dať si päť kolečiek okolo telocvične. Nechápala som, na čo je to dobré. Doslova som sa vliekla a tak som zaostala. Po chvíli som pred sebou zahliadla Edwarda a hlavne ten jeho chutný zadok. Zamyslene som si ho prezerala, a preto som si nevšimla nejakú nešiku, ktorá do mňa vrazila. Zaplietli sa mi nohy a ja som skončila na zemi.

„Si v poriadku?“ Pribehol ku mne Edward. Od hanby som začala celá naberať červenú farbu. Som poloupír a natiahnem sa pri telocviku. To sa môže stať len mne. V tú chvíľu tam bol aj tréner a tiež sa zaujímal, či sa mi nič nestalo. Zacítila som príležitosť. Ak budem predstierať zranenie, ulejem sa z nenávidenej hodiny. Ktovie, čo sa mi ešte môže stať? Hlavne keď ma bude viac zaujímať jeho zadok, ako dianie okolo.

„Myslím, že mám niečo s nohou,“ zaklamala som a tvárila sa ako Božie umučenie.

„Aha. No, asi by ste mali ísť na ošetrovňu. Môžete chodiť?“ pýtal sa starostlivo tréner.

„Nejako to zvládnem,“ šepla som potešená, že mi na to skočil. Zdvihol hlavu a pozrel na Edwarda.

„Pán Everson, pomôžte slečne Cullenovej na ošetrovňu.“ Čože? To nemyslí vážne! Tak ja sa tu snažím pred ním zdrhnúť a tréner ho pošle so mnou? Namietať som už ale nemohla, pretože to už ma Edward zodvihol zo zeme a pomáhal mi dostať sa z telocvične. Musela som hrať, a preto som sa tvárila, že nemôžem na nohou stúpiť. Premýšľala som, ako sa ho zbavím. Medzitým sme vyšli z telocvične a prechádzali sme popri šatniach. Rozhodla som sa, že mu poviem pravdu. Zastala som a spustila:

„Môžeš ma pustiť.“ Prekvapene na mňa pozrel, ale nepúšťal ma. „Nič mi nie je. Len som sa chcela uliať.“

„Ty nie si normálna,“ usmial sa a mne sa skoro podlomili kolená. „Mohlo sa ti vážne niečo stať,“ vyčítal mi.

„Ale nestalo. Som v úplnom poriadku. Môžeš ma pustiť a vrátiť sa tam.“ Ale on sa nehýbal, stále ma držal okolo pása. Jeho dotyk bol príjemný. Pozrela som mu do tváre. Jeho oči znova naberali čiernu farbu. Jeho pery ma doslova lákali. Jeho hruď sa dvíhala od rýchlych, trhaných nádychov. Tak veľmi som po ňom zatúžila.

„Bella?“ zašepkal vzrušene.

„Edward?“ oplatila som mu to tým istým vzrušením.

Ani neviem ako a ocitla som sa v šatniach opretá o stenu. Edward sa na mňa tisol a náruživo sa dobíjal do mojich úst. Neváhala som ani chvíľu a podvolila sa. Toto mi tak chýbalo, tá jeho dravosť a nežnosť zároveň. Zamotala som prsty do jeho hebkých vlasov a pritiahla si ho viac k sebe. Jeho chladné ruky blúdili po mojom tele. Každé miesto, ktorého sa dotkol, každá bunka, doslova pálila. Edward sa z mojich úst presunul na krk. Láskal ho svojimi perami a jeho chladný dych ma vynášal do nebies.

„Ach... Chcem ťa. Túžim po tebe,“ šepol mi do ucha. Zbavil ma tým všetkého zdravého rozumu, ktorý ešte vo mne bol. Nevedela som mu odolať. To vzrušenie a napätie, ktoré vo mne vyvolávala jeho blízkosť a tá jeho podmanivá vôňa, bolo neznesiteľné.

„Zober si ma,“ odpovedala som. Odtiahol sa a zahľadel sa mi do očí. Hľadal v nich odpoveď, ktorú tam očividne našiel, pretože sa usmial a znova sa začal venovať mojim ústam. Plienil ich s takou náruživosťou, až som myslela, že sa z toho zbláznim. Nikdy ma takto nerozpálili len obyčajné bozky. Ale akoby som mohla tvrdiť, že bozky od Edwarda sú obyčajné? Už len to, že sa jeho hebké, chladné pery otierajú o tie moje, mi spôsobovalo extázu.

Jeho ruky ma hladili po chrbte, tisli ma k nemu takou silou, až mi to vyrážalo dych. Ani som nezaregistrovala, kedy mi dal dolu tričko. Svoje pery presúval nižšie. Po krku prešiel ku kľúčnej kosti, ktorú nežne láskal chladným jazykom. Ruky presunul na môj zadoček a podvihol ma na seba. Prechádzal nimi po mojich stehnách a tým mi nohy omotával okolo svojho pásu. Pevne som ho obomkla a prisala sa na jeho krk. Jeho vôňa sa vzrušením ešte znásobila a celú ma pohltila. Vo svojom lone som zacítila jeho vzrušenú mužnosť, ktorá ma príjemne tlačila.

Chcela som sa pokochať jeho nádherným telom, cítiť znovu tú mužnú, chladnú hruď. S jeho pomocou som mu vyzliekla tričko. Naskytol sa mi ten najúžasnejší pohľad. Myslela som, že ak sa nebudem môcť dotknúť jeho tela, poláskať ho, asi zošaliem. Edward sa venoval mojim prsiam a jazykom dráždil moje vzrušené bradavky. To vzrušenie už bolo neznesiteľné.

„Prosím,“ zavzdychala som.

„Čo?“ vzdychol do mojich pŕs.

„Už to nevydržím, potrebujem ťa cítiť.“ Pozrel na mňa, usmial sa a spýtal sa.

„Necítiš ma?“ Presunula som ruku na jeho úd, prešla som po celej jeho dĺžke a jemne ho stisla.

„A ty?“ spýtala som sa. Neviem, či to je možné, ale jeho oči stmavli v tú chvíľu ešte viac. Zaklonil hlavu a tlmene zavrčal. Potom rýchlejšie, ako je to u bežného človeka možné, ma zložil na zem a stiahol z nás posledné kúsky oblečenia. Stál predo mnou v celej svojej kráse. Znovu si ma vyložil na seba a nohy mi omotal okolo svojho pásu.

„Chceš to?“ spýtal sa a hľadel mi uprene do očí.

„Nič nechcem viac,“ priznala som sa opantaná vzrušením. Zacítila som, ako sa jeho vztýčený úd opiera o moje lono. Šalela som. Keď však vstúpil do mňa, myslela som, že umriem od slasti. Bol to nádherný pocit naplnenia, presne do mňa pasoval, akoby sme boli stvorení jeden pre druhého.

Tvrdo, ale zároveň aj jemne sa vo mne pohyboval. Tak ako ja si vychutnával tie pomalé pravidelné pohyby. Rukami blúdil po mojom tele. Láskal každý kúsok môjho chrbta. Hral sa s mojimi prsiami, jemne ich tisol a hrýzol moje bradavky. Jeho ústa plienili tie moje. Naše jazyky sa o seba vášnivo treli. Z jeho dotykov mi brnelo celé telo. V podbrušku mi tancovali milióny motýlikov a chceli sa predrať na povrch. Cítila som ako sa moje vzrušenie stupňuje, ako naberá na intenzite. Vedela som, že už to dlho nevydržím. Šatňou sa niesli naše hlasné vzdychy. Edward zrýchlil tempo. Bolo to neuveriteľné. Mojim telom prešiel kŕč, celá som na moment stuhla. Potom to prišlo a moje telo sa v jeho náručí prehlo a mňa zaliala eufória.

„Edward,“ vzdychla som, keď som sa dostala na vrchol a užívala som si tú explóziu, ktorá mnou prestupovala.

„Bella,“ zavrčal on a zaboril hlavu do môjho ramena. Obaja sme vydýchavali to vzrušenie a upokojovali svoj zrýchlený dych. Po chvíli sa Edward napol.

„Končí hodina. Idú sem dievčatá,“ zašepkal ešte stále zadychčaný. Vyšiel zo mňa, postavil ma na zem a rýchlo na seba navliekol svoje veci. Prekvapená som naňho hľadela, stále opretá o stenu, neschopná polapiť dych.

„Musím ísť,“ povedal. Medzi dverami však zastal, pozrel na mňa ospravedlňujúcim výrazom a potom zmizol. Zasa zmizol. Stála som tam neschopná pohybu. Čo to malo celé znamenať? Na chodbe som začula hlasy. To ma prebralo. Pozbierala som svoje veci a prešla ku skrinke, kde som schmatla osušku a sprchový šampón. Rýchlo som vbehla do sprchy a spustila na seba horúcu vodu. Kvapky stekali po mojom tele a pripomínali mi Edwardove dotyky. Pálili rovnako. Sprchy okolo mňa sa začali zapĺňať. Rýchlo som zo seba zmyla posledné známky milovania a vyšla von. Ďalšiu hodinu som mala mať s Rose, preto som sa obliekla a ponáhľala sa do učebne. Edwarda som nikde nezahliadla. Pred učebňou ma už čakala Rose, nahodila som otrávený výraz a vykročila k nej.

„No čo, aký bol telocvik?“ rypla si.

„Nuda, ako vždy,“ usmiala som sa a vošli sme spolu do učebne.

„Mňa to čaká zajtra,“ začala, keď sme sa posadili do voľnej lavice.

„Čo?“

„Telocvik.“

„Aha. Tak sa priprav, tréner Clamp bude slintať. Je fakt nechutný,“ povedala som a ohrnula nosom. Na to sa otvorili dvere a v nich sa objavil on – Edward v celej svojej kráse. Vlasy mal ešte vlhké po čerstvej sprche. Na malý, nepatrný okamih, sa jeho pohľad zastavil na mne, ale hneď ho odvrátil. Za to Rose si obzrel poriadne. Keď prechádzal okolo našej lavice, usmial sa na ňu. Vo mne sa zdvihla vlna zlosti. Doslova som penila, ale nechcela som na sebe dať nič poznať. Rose sa otočila ku mne.

„To bolo čo?“ Snažila som sa tváriť, že mi je to fuk, tak som len mykla plecami.

„A to mám odkiaľ vedieť?“ spýtala som sa ľahostajne, ale vo vnútri to bolelo. Rose sledovala jeho zadok a keď sa posadil, o dve lavice od nás, vrátila sa pohľadom ku mne.

„Ale je to fakt kus, to sa mu musí nechať.“ Prevrátila som oči nahor. Snažila som sa tváriť pohoršene nad jej poznámkou, ale išlo to ťažko. Hlavne keď ma to zvnútra zožieralo.

Našťastie prišiel do učebne profesor a Rose si ma prestala všímať. Stále som však na sebe cítila pohľad. Pohľad, ktorý ma prepaľoval. Obzrela som sa a stretla sa s Edwardovými očami. Uprene ma sledoval, no jeho výraz nič neprezradzoval. Bol pokojný a chladný. Po chvíli pohľad odvrátil a pozeral do svojej knihy. Otočila som sa a začala počúvať profesorov výklad. Je tu malá šanca, ale možno ma odpúta od myšlienok naňho.

5. kapitola - 7. kapitola 

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila. Viem, že nám tu nastal menší chaos, ale ten Edward si nedá povedať. Stále si to robí po svojom. Ne veď uvidíme, ako to pôjde ďalej. Nezabudnite zanechať komentár. Ďakujem. GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 6. kapitola: