Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 31. kapitola

25.10.2010 (10:15) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1456×

Rozhodilo ju a za chvíľu na jej mieste stál obrovský vlk. Až teraz som si uvedomil, aká je krásna. Či normálne, alebo vo svojej vlčej podobe.

Práve vtedy som si uvedomil, že je všetko na správnom mieste a ja si môžem vydýchnuť. Aspoň na chvíľu. Vedel som, že kým sa môže premeniť, tak je šťastná.

„Aká bola moja práca?“ zašepkala mi do ucha Rosalie a ja som ju prudko prehodil cez rameno a ona s hlukom dopadla na zem. Rýchlo sa postavila a zavrčala na mňa. Moja reakcia bola okamžitá. Prikrčil som sa a opakoval po nej.

„Rozdáme si to, zlato?“ spýtal som sa a v tom momente sa k nej pridal Riko. A kto je Riko? No predsa jej nový objav, ktorý je tak pod papučou, až ho ľutujem.

„Poďme na to,“ povedal Rose a posmešne sa usmiala.

„Prestaňte, lebo vás všetkým zadrhnem vlastnými rukami a potom spálim na smetisku,“ povedal Carlisle a my sme sa normálne postavili. Všetci sa zrazu pobrali do domu. Alice mi pri svojom odchode vrazila do ruky tričko a nohavice.

„Ďakujem,“ zašepkal som a ona sa mi následne hodila okolo krku. Celá rodina na nás nechápavo pozreli a dokonca aj Jess naklonila hlavu do pravej strany.

„On mi povedal ďakujem. Emm, to si mi nikdy nepovedal,“ povedala mi s radosťou a pozrela sa mi do očí.

„Už viem aj prečo. Však nemusíme ísť zajtra na nákupy,“ povedal som a pokľakol si pred ňou.

„Nie,“ povedala a zmizla v dome spolu s rodinkou. Rýchlo som pribehol k Jess a usmial sa na ňu.

„To si nevšímaj, ona je šialená od narodenia,“ povedal som a ona prevrátila hlavu do druhej strany. „Ja som to po nej nechytil, neboj sa.“ Podal som jej veci a otočil sa jej chrbtom, aby sa mohla premeniť a prezliecť.

Po chvíli som sa nechtiac obzrel, ale neľutoval som to. Naskytol sa mi krásny pohľad. Jess mala na sebe nohavice a tričko si práve obliekala.

„Kto ti dovolil sa pozerať,“ povedala náhle a ja som sa rýchlo otočil.

„Ako si to vedela?“ Snažil som sa zasmiať, ale bol som až veľmi vzrušený.

„Som taká malá čarodejka,“ povedala a kopla ma do zadku.

„Hej,“ skríkol som a obzrel sa. Na tvári jej pohrával úsmev. Zadíval som sa jej do očí a sledoval, ako sa jej úsmev pomaly stráca z tváre. „Čo sa deje?“ Videl som, aká je smutná a bolelo ma to. Veď teraz bola šťastná. Čo sa jej stalo?

„Nič,“ povedala potichu a pozrela sa do zeme. Doplo mi to. Paul. Ja ho zabijem. Ak bude kvôli nemu smutná, tak prisahám, že mu niečo spravím.

„Ideš sa trápiť kvôli tomu debilovi Paulovi? Prosím, nie.“ Pozrela sa na mňa.

„Ty to nechápeš. Nikdy si ti toto nestalo. Nevieš, ako sa cítim.“ Rozohnila sa a mňa to nabudilo.

„Myslíš? Myslíš, že keď som videla teba a Paula, tak mi bolo všetko jedno? Nie. Ľutoval som všetko, čo som spravil. Že som vtedy išiel do lesa, ale aj to, že som o teba nebojoval viac. Ľutujem to až doteraz,“ vyšlo zo mňa a z očí jej vyhŕkli slzy. Znovu ma pri srdci pichla bolesť. Prečo to zo mňa tak vyletelo? Čo to so mnou je? Hanbím sa za svoje činy, hanbím sa za seba. Toto nie som ja.

„Vieš čo. Ale nič,“ povedala a zmizla v lese.

„Jess,“ povedal som smutne.

Pohľad Jess:

Nasadla som do auta a išla kade lepšie. Bolo mi jedno kde, hlavne preč. Niekde ďalej do tohto prekliateho miesta. Nechcem už mať spomienky, nechcem žiť.

Potrebujem byť sama, povedala som si a dupla na plyn. Nikto nebol na ceste, takže som ani nerozmýšľala nad tým, čo sa môže stať.

Prvý krát v živote som chcela úplne zmiznúť z tohto sveta. Tak ma dnes naštval Emmett. Najprv ma uhryzol a potom si myslel, že ma chápe. To uhryznutie by som mu ešte odpustila, ale to, že sa robí najchápavejším človekom na svete ma už naozaj naštvalo.

Prešla som cez dve prudké zákruty a vyšla na rovnú cestu. Oproti išlo nejaké auto a tak som pomaly nohu položila na brdu, ale bolo neskoro. Cudzie auto vošlo do môjho jazdného pruhu a ja som nestihla zabrzdiť.

„Nie,“ skríkla som a nohy si pritiahla k sebe. Vtedy som si uvedomila vážnosť situácie. Zomriem. Zase.

Pocítila som prudký náraz a vyhodila ma cez predné sklo na cestu. Rozbité sklo sa mi tlačilo do tela. Pomaly som zodvihla hlavu a pozrela sa na svoje telo. Na bruchu a nohe som mala krvavú škvrnu a podo mnou sa začala tvoriť kaluž krvi.

Bolesť mi pulzovala po celom tele a bola som úplne mimo. Bála som sa, že toto je môj koniec. Počula som zúfalý krik z auta, ktoré do mňa narazilo. Mrzelo ma, že im nemôžem pomôcť.

Nejaký dobrý človek musel zavolať sanitku, pretože hlasno húkala a blikala ako zbláznená. Zabrzdila blízko pri mne. Cítila som sa stále viac a viac unavená.

Do oka mi zasvietilo svetielko a do ruky mi asi niekto pichol ihlu. Tupá bolesť bola to posledné, čo som cítila. Ako keby som upadla do tvrdého spánku.

---------------

Niekto ma slabo fackal a ja som pomaly otvorila oči. Carlisle.

„Potrebujeme nejaké ihly a niť,“ povedal a ja som otvorila moje úplne vysušené ústa.

„Všetko je na izbe číslo päť.“

„Prevezme ju tam.“

„Carlisle,“ vzdychla som a on ma chytil za ruku.

„Musíš si šetriť sily. To bude dlhá a krutá noc,“ povedal a umlčal ma. Nevládala som. Cítila som sa tak slabo a tak zraniteľne.

„Sestra, buďte mi vždy nablízku,“ povedal Carlisle a začal mi ošetrovať všetko, čo sa dalo.

„Je to zlé?“ spýtala som sa a trvalo mi dosť dlho, kým som vyslovila každé jedno slovo.

Pocítila som silnú bolesť pri srdci a náhle sa mi nedalo dýchať.

Pohľad Carlisle:

„Nie,“ počul som krik Emmetta, ktorý stál za dverami. Pozrel som sa na jej dokaličené telo.

Neváhal som a začal som ju oživovať.

„Ži, prosím, aspoň pre neho. Nenechávaj nás tu.“

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 31. kapitola: