Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 17. kapitola

12.09.2010 (15:45) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 896×

„Čo sa deje?“ spýtala som sa a otázne pozrela na Paula. On sa netváril tak prekvapene ako ja.

„Nič, bežte do izby, alebo čo ste chceli robiť,“ povedal Ben a my sme vyšli do Paulovej izby. Bola maličká. Po modrých stenách mal polepené plagáty. Keď sme prišli do jeho izby, hneď si ľahol na svoju posteľ. Podišla som k nemu a on mi ukázal, aby som si ľahla vedľa neho. Poslúchla som.

„Ty vieš, čo sa deje. Povedz mi to,“ prosila som ho po dlhej odmlke. Paul prikývol a pozrel na mňa. Snažila som sa ho povzbudiť.

„Môj otec…“ začal. „Mal niečo s tvojou matkou a ty si určite vieš predstaviť, čo to bolo. Ale báť sa nemusíš, nie sme súrodenci. Aj keď na začiatku to nevedeli tak naisto,“ povedal a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe.

„Paul, Jessica, poďte sa najesť,“ zakričala na nás z kuchyne jeho mama.

„Jessinka s Paulíčkom sa idú napapkať,“ zaškľabil sa Paul a ja som ho tresla do pleca. On sa len zasmial a chytil ma za ruku. Spolu sme prešli k prestretému stolu. Sadli sme si vedľa seba a jeho mama nám doniesla jedlo. Nabrala mi ako pre Paula. Nie, že by som nemala rada špagety, ale takúto porciu nezjem.

Napokon sme ticho jedli a mňa Paul držal pod stolom za ruku.

„Ja už nevládzem, prepáčte,“ povedala som zdvorilo a oprela sa o stoličku.

„Nevadí, ja dojem,“ povedal Paul a už bral môj tanier. Kde sa to do toho chalana pchá?! Rýchlo do seba nahádzal jedlo a ja a Lucy sme sa na ňom zasmiali. Paul si pohladkal plné bruško.

„Už sa guľatiem,“ povedal so smiechom a ďalej si hladkal brucho. Zasmiala som sa na ňom. „He-he. Necháš ma preto?“ Na odpoveď spozornela aj jeho mama. Usmiala som sa a povedala:

„Nie, kvôli takej hlúposti nie,“ povedala som a Lucy si vydýchla. Ben otvoril ústa, že sa niečo spýta, ale Paul povedal:

„No, my pôjdeme.“ A zobral ma za ruku von. Stihla som im len zakričať „dovi“, pretože ma Paul ťahal von.

„Čo je?“ Nechápavo som na neho pozrela.

„Videla si, ako sa ťa môj otec chcel niečo spýtať? Môžeš mi ďakovať, že sme odišli a aj tak, chcem byť s tebou,“ povedal a podišiel ku mne. Ruka mu spadla na môj zadok a on ma pobozkal.

„No, naliehať nebudem,“ povedala som a znovu ho pobozkala. Po dlhom bozku sme napokon nastúpili do auta a Paulova ruka znovu spadla na moje stehno. Otvorila som ústa, že sa ho spýtam, kam ideme, ale on odpovedal aj bez otázky.

„Poďme k tebe,“ povedal rýchlo a ja som naštartovala. Cesta domov bola tichá. Vonku sa pomaly začalo stmievať a nočné zvieratá vychádzali zo svojich brlohov. Zastali sme pred domom. Nikto nevystúpil z auta, len sme ticho sedeli.

„Čo ti je?“ spýtal sa ma Paul. Ja som bez odpovede vystúpila a išla do svojej izby. Sadla som si na posteľ, Paul sa oprel o zárubňu dverí a čakal. Z očí sa mi vydrali slzy a potom som začala.

„Všetko je preč. Všetko, čo som milovala, je preč. A zajtra odovzdávajú diplomy. Vždy som si predstavovala, že rodičia tam budú stáť a tlieskať mi a zrazu je to fuč,“ povedala som a Paul podišiel ku mne a objal ma.

„Čítal si to?“ spýtala som sa a hlavou kývla k otvorenému listu. Paul najprv otáľal, ale potom prikývol. „Je to pravda. Bolo to pred piatimi rokmi. Pád na maratóne. Bicykel som mala poskladaný do troch kúskov. Je zázrak, že som prežila. Musela som sa vzdať mojej záľuby, môjho bicykla. Vtedy boli mojou jedinou oporou rodičia. Tak veľmi mi pomohli. A teraz zmizli. Všetci sú preč.“

„Máš mňa,“ povedal a vo vrecku mu zapípal mobil. Zaťal zuby vytiahol ho. „Dopekla,“ zahundral si popod nos a podišiel ku mne, aby ma objal. Spýtavo som na neho pozrela a on mi to vysvetlil.

„Zajtra ideme s otcom na brigádu a chce, aby som prišiel domov, lebo skoro ráno musíme ísť. Ale ja ťa tu nenechám,“ povedal a usmial sa.

„Choď, ja to prežijem. Moja nálada sa už nezhorší,“ povedala som a ľahla si na posteľ. Paul chvíľu rozmýšľal a potom vstal a pobozkal ma na čelo.

„Dobrú noc,“ povedal a pohladkal ma po vlasoch.

„Aj tebe,“ povedala som. Keď už zmizol a počula som, ako dole zabuchol vchodové dvere, naplno som sa rozplakala. Slzy mi padali na vankúš. Asi o polnoci som konečne zaspala. Zobudila ma mamina ruka. Spolu s otcom sa na mňa usmievali a  ospravedlňovali, že ma nechceli strašiť. Najprv som myslela, že sa mi to sníva, ale potom som pocítila maminu ruku.

Rýchlo som otvorila oči, ale oni už boli pri dverách a mama mi zúfalo kývala. Rýchlo som sa začala metať a nohami som kopala zo strany na stranu. Spadla som z postele a rukami sa držala nad zemou. Svet okolo mňa sa točil a v hlave som cítila ostrú bolesť. Po štvornožky som prišla ku schodom a po zadku sa z nich spustila.

Rozospato som prišla k dverám a otvorila ich. Rýchlo som vybehla pred dom, kde už odchádzalo auto.

„Neodchádzajte,“ zakričala som a pri tom sa mi podlomili kolená a spadla som na studený trávnik.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 17. kapitola: