Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 27. kapitola

26.07.2013 (15:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2926×

27. kapitola

• Bella •

„Hm, Bells, tak ma napadlo sa spýtať, že kedy sa asi plánuješ vrátiť do práce? Teda, niežeby som ťa chcela súriť, ale máš fakt veľmi veľa zaujímavých ponúk, ktoré by mohli byť prospešné,“ premýšľala Ruth a pozorne sa na mňa zahľadela spopod ofiny.

„Neviem, nepremýšľala som nad tým,“ pokrčila som ramenami, načiahla sa po latté - dnes s veľkou dávkou cukru - a vyliala do seba polovicu pohára.

„Fajn, ako som povedala, nechcem ťa súriť, je to len na tebe, ale volajú mi zo všelijakých agentúr, že by s tebou radi podpísali zmluvu.“

„Povedz im, prosím ťa, že nemám záujem,“ pokrútila som hlavou a pohodlne sa oprela o semišový gauč, pohľad stáčajúc na mamičku s dieťaťom práve stojacu pri pokladni, v snahe prísť aspoň na mizernú chvíľu na iné myšlienky než sú tie týkajúce sa včerajška. Nebolo tu veľa ľudí, nakoľko bolo ešte pomerne skoro - desať doobeda -, kvôli čomu tvorili prevažnú časť zákazníkov práve rodiny s malými deťmi. Na prácu som v týchto dňoch nemala skutočne ani pomyslenie a už tobôž som sa nehrnula na žiadne móla, ktorých žiariace reflektory by na mňa upriamovali ešte viac pozornosti.

Ruth bez slova prikývla a na tvári sa jej v okamihu zračil lišiacky úsmev, podľa ktorého som vedela, že téma o práci sa po týchto dvoch vetách definitívne uzatvára. V duchu som si povzdychla, keď spustila: „Ok, nechajme prácu prácou... Ako dopadol včerajšok? A poprosím aj detaily, v noci som od zvedavosti skoro nezaspala,“ zachichotala sa, namočila nachos do syrovej omáčky a chrúmala ako o život. Pri spomienke na včerajšok sa mi stiahol žalúdok a v hrdle navrela hrča o veľkosti ľudskej päste. Vedela som, že príde chvíľa, kedy sa Ruth na to opýta a vlastne som aj bola prekvapená, že svoju zvedavosť držala v sebe tak dlho - dvadsať minút od vtedy, čo sme sa stretli v tejto kaviarni, do ktorej som sa tiež musela donútiť prísť, no nechcela som, aby Ruth začala šípiť niečo skôr, než som sa na to dopredu pripravila. Môj dnešný plán bol jednoduchý - ležať v hromade sopľavých vreckoviek a okrem vzlykov sa dusiť aj kvalitným antialergickým vankúšom.

„Dopadlo to katastrofálne,“ povzdychla som si a do očí sa mi opäť nechcene nahrnuli slzy. Netúžila som jej klamať, aj tak mala moje výrazy zmapované lepšie než moja vlastná mama a klamstvo by ihneď odhalila. A ako som sa stihla v posledných týždňoch presvedčiť, klamstvami človek nič nevyrieši, ba naopak, zamotá sa do nich ešte viac a potom je ťažké nájsť ten správny koniec uzlíka, ktorý situáciu rozmotá.

Ruth vypúlila oči. „Čo?! Ako je to možné? Neprišiel?“

Pokrútila som záporne hlavou. „Prišiel... Ide o to, že som strašná krava, Ruth. Pokazila som všetko, čo sa len pokaziť dalo.“ Hlavu som si sklamane zložila do dlaní a nenápadne si zotrela zradné slzy. Môj pokus Edwarda zastaviť, zlyhal na celej čiare. Kričala som naňho, volala, prosila ho,  ale on ma úplne ignoroval. Nedokázala som sa zbaviť spomienky, ako nastupuje do auta a bez toho, aby mi venoval čo i len jeden jediný pohľad, odfrčal preč. No aj tak som ho nemala nechať tak ľahko odísť, keď celá tá ošemetná situácia bola iba nedorozumením. Ak by to bolo možné, vrátila by som čas, hodila sa mu pod auto, dokonca by som bola schopná ho na kolenách odprisahať, aby ma neopúšťal... Urobila by som preňho všetko, ak by to bolo potrebné. Pretože som ho milovala. Na druhej strane mi však neunikala skutočnosť, že ja som bola dôvodom jeho hnevu, ale ani sama som nechápala, čo to do mňa vošlo a prečo, preboha, som povedala to, čo som povedala.

„Prečo, čo sa stalo?“ spýtala sa prekvapene. Počula som, ako zavŕzgala stolička, na ktorej sedela a následne som pocítila, ako sa sedačka podo mnou jemne zatriasla, keď si na ňu sadala. Chytila ma za plece.

Pozrela som na ňu rozmazaným pohľadom a pocítila potrebu sa niekomu zdôveriť, podeliť sa o svoje starosti. Pomaly som jej vyrozprávala všetko od toho, ako ma držal v náručí, keď som plakala, vrátane koncertu až po ten zaklincovaný koniec, ktorý som spôsobila svojou sprostosťou.

„Ach, Bože, Bella!“ zaúpela Ruth. „A vyzeralo to tak nádejne!“

„Ja naozaj netuším, čo to do mňa vošlo.“

„Vieš, že ťa ale aj celkom chápem? Teda tomu stavu, keď vyprávaš aj to, čo nechceš... Ja som mávala takéto stavy, keď som čakala Jeremyho. Občas to so mnou bolo hrozné, George by ti toho veľa dokázal vyrozprávať.“

„Lenže ja tehotná nie som,“ odvetila som a vysmrkala sa. Oči ma štípali a v tejto chvíli som ďakovala svojmu úsudku, ktorý ma ráno donútil si dať na oči vodeodolnú maskaru. Tušila som, že príde vhod. V noci som toho veľa nenaspala, iba som sa nepokojne prevaľovala a vyplakala som dva balíčky vreckoviek, kvôli čomu som mala okolo nosa nepríjemne vyštípanú kožu a musela som vyzerať ako sob Rudolf.

„A skúšala si mu volať?“ spýtala sa nádejne Ruth a položila predo mňa misku nachos, pravdepodobne dúfajúc, že spoločne s nimi zhltnem aj smútok. Pretočila som oči.

„Minimálne dvestokrát, ale ani raz mi to nezdvihol a teraz si s najväčšou pravdepodobnosťou mení číslo,“ opäť mi z očí vytiekli ďalšie slzy a tentoraz som sa ich ani nesnažila zotrieť. Z hrdla sa mi drali vzlyky, v hrudi som cítila pulzujúcu bolesť, srdce som mala po druhýkrát v živote zlomené na miliardy kúsočkov. Pochopila som, čo znamená trápiť sa kvôli láske. Ako pubertiačka som nedokázala pochopiť žiadnu z tých chuderiek z telenoviel, ktoré by pre svojho „Juana“ urobili čokoľvek. Keď som ich v tom čase považovala za trapky, dnes som s nimi celkom súcitila. Pochopila som, čo znamená chcieť byť s niekým do konca svojho života.

Len škoda, že aj koniec môjho príbehu nebude taký ružový ako ten v telenovelách. Bola pravda, že Edward nebol posledným mužom na planéte, ale ja som si po svojom boku nikoho iného nedokázala a ani nechcela predstaviť. Prečo sa mi v tomto posratom živote zrútili všetky základy, ktoré ho napĺňali? V poslednom čase toho na mňa bola príliš, nevládala som, nevedela som čo robiť, keď sa zdalo, že každý krok, ktorý som spravila, viedol k väčšej záhube.

„Tak choď za ním domov a vyriešte si to,“ navrhla Ruth a jej tvár v sekunde ozdobil žiarivý úsmev za jej úžasný plán.

„Neviem, kde teraz býva, takže asi ťažko,“ zašomrala som akoby to bolo nad slnko jasné. Ruth ma chlácholivo objala okolo ramien.

„Ja by som z toho nerobila až takú kovbojku. Vyrieši sa to, neboj...“ snažila sa ma upokojiť, no ja som vedela, že môj prípad bol stratený a jediná vec, ktorá mi zostávala, bola zmieriť sa so skutočnosťou, ktorá môj život vykresľovala bez Edwarda. Záporne som pokrútila hlavou.

„Povedz mi ako?“

„No, ja osobne si myslím, že to netreba siliť, podľa toho, čo som videla v ten večer, keď Edward strážil Jimmyho a my sme sa vrátili domov...“

„Čo si videla?“ skočila som jej do reči zmätene.

„To, ako sa na teba pozeral, kým si sladko buvinkala,“ dokončila otrávene a pretočila oči nad mojou netrpezlivosťou. „A ver mi, ten chlap je do teba úplný blázon. Včera vám len obom rupli nervy a stavila by som sa, že teraz je na tom podobne ako ty.“  

Pochybujem, pomyslela som si, ale neodvážila sa svoje myšlienky vysloviť nahlas.

Cestou domov som opäť nebola schopná myslieť na čokoľvek iné, ani keď som vynaložila obrovskú snahu. Vozovku som nevnímala a autá premávajúce okolo mňa pripomínali iba rozmazané farebné škvrny. Slnečné lúče predierajúce sa cez predné sklo boli nepríjemné, rovnako ako čiastočky prachu, inokedy takmer neviditeľné, ktoré poletovali všade naokolo a šteklili ma pod nosom. Zavadzali mi vlasy poletujúce okolo tváre a mala som chuť si ich vyrvať z hlavy. Prekážali mi ľúbostné piesne hrajúce na všetkých staniciach rádií, pripomínajúce mojej mysli najkrajšie chvíle môjho života prežité s ním.

Vadil mi pohľad na zaľúbené páry, ktoré sa ruka v ruke a obrovským úsmevom prechádzali po chodníku, nespomínajúc tých podrazákov, ktorí sa bozkávali, kvôli čomu sa moje srdce trieštilo na ešte mikroskopickejšie čiastočky. Celý svet sa proti mne spikol, všetci hrali proti mne. Všade, kam som sa pozrela, som sa stretla so šťastnou tvárou. Zdalo sa, akoby boli všetci spokojní. Len ja nie. Namiesto toho, aby som bojovala, som sa vo svojom vnútri krčila.

Cez zaslzené oči som nič nevidela a po trúbení niekoľkých áut som  odbočila z cesty a zastala, hlavu si opierajúc o volant. Snažila som sa vzchopiť, zhlboka som dýchala, ale cez hrdlo stiahnuté od vzlykov to šlo ťažko. Tvár mi zdobili červené škvrny spôsobené plačom a celé telo sa mi triaslo. To som chcela naozaj tak veľa, ak som si priala, aby mi Edward zavolal a všetko sme si vysvetlili ako dvaja rozumní ľudia? Bože, zľutuj sa nado mnou.

Chopila som sa kabelky a z malého vačúška vytiahla zblúdenú cigaretu a zapaľovač, ktorí boli spomienkou na moje niekdajšie fajčiarske časy. Vtiahla som do seba veľké množstvo dymu a po pár šlukoch sa cítila aspoň o toľko lepšie, aby som bola schopná odšoférovať domov. Na oči som si nasadila slnečné okuliare v snahe zakryť opuchnuté oči.

Keď som prichádzala k svojmu domu, nemohla som uveriť vlastným očiam. Boh si skutočne musel vypočuť moje prosby a zľutovať sa nado mnou, pretože inak som nedokázala vysvetliť úkaz, ktorý som videla. Druhá možnosť bola, že som sa úplne zbláznila, pomiatla a mala by som sa odviezť na psychiatriu, aby som ušetrila robotu svojej mamičke, ktorá si, chuderka, nezaslúžila taký krutý osud, aby sa musela pozerať na svoju dcéru, ako ju psychiatri sáčkujú do zvieracej kazajky.

Párkrát som zamrkala, presviedčajúc sa, že obraz predo mnou je len ilúziou, ale nič sa na ňom ani po piatich mrkoch nezmenilo, kvôli čomu som cítila, ako sa mi potia dlane a srdce zrýchlilo tempo búšenia. Na schodoch vedúcich na verandu sedel Edward s hlavou v dlaniach. Vedľa neho ležala kytica žltých ruží. Keď som celá vyvedená z miery zaparkovala na príjazdovej ceste, kútikom oka som si všimla, ako na mňa zazrel, stále však zostal sedieť. Zhlboka som dýchala, vediac, že príležitosť, ktorá nastane o malý okamih, sa deje len raz za život.

Dostala som šancu sa s ním porozprávať osobne aj keď by mi bohato postačil telefonát. Dostala som viac než som si želala, ale možno som sa mýlila a on tu nebol preto, prečo by som chcela. Po troch nekonečne dlhých minútach som sa rozhodla vystúpiť. Okuliare som si pre istotu nechala na očiach, pretože oči mi ešte úplne neodpuchli. Keď videl, že k nemu smerujem, postavil sa zo schodov a podišiel pár krokov ku mne. Mal na sebe bielu košeľu, čierne džínsy a bol celý strašne sexi. Nechaj si zájsť chuť, Swanová, pravdepodobne sa s tebou len prišiel rozlúčiť, nečakaj, že k tebe po tom včerajšku ešte niečo cíti. Nešlo mi totiž do hlavy, že by sem prišiel len tak, keď mi ani nezdvíhal mobil.

Zastala som asi pol metra od neho, ruky prekrížené na hrudi, pohľad upretý do zeme. Ak sa so mnou skutočne prišiel rozlúčiť, nech je to rýchle, pretože inak to nezvládnem. Uvedomila som si, že pokiaľ by ma už on nechcel, načo by som ho nútila zostať so mnou? Chcela som, aby bol šťastný, nech už s kýmkoľvek. Sám včera povedal, že som sebecká a mal pravdu. V istých veciach som skutočne bola, ale v tejto som sa snažila riadiť jeho želaniami. Bolo ticho, nevedela som, čo povedať, ako začať a zdalo sa, že ani on nie.    

„Prepáč,“ zašepkal odrazu tichým hlasom naplneným smútkom. „Tak veľmi ma mrzí to, čo sa včera medzi nami stalo. Nemal som sa na teba nahnevať a už tobôž nie kričať. Si už dospelá, zodpovedáš sama za svoje rozhodnutia a činy, nemôžem ťa za nič súdiť.“

„Mal si právo nahnevať sa na mňa,“ pípla som a opatrne naňho zazrela. Zavrtel hlavou.

„Ani len najmenšie, Bella. Nie si moja partnerka, nič spolu nemáme, ale ja som sa choval ako vôl, ktorý si ťa privlasťňuje... ako jedno sprosté hovädo.“

„Nemysl-“ skočila som mu do reči, ale zastavil ma zdvihnutou rukou.

„Nechaj ma dohovoriť, prosím, aby som ti to mohol vysvetliť. Vieš, v noci som o tom dlho premýšľal a rozhodol som sa odísť späť domov - do Forks. Nič ma v tomto meste viac nedrží a aj keby som si akokoľvek želal, aby si ma ľúbila, pochopil som, že to od teba nemôžem žiadať. Bola by to pre teba priveľmi veľká obeta. Včera ma nahnevalo iba to, keď si povedala, že sa bojíš sklamania, pretože to by som ti ja nikdy nepriniesol, Bella, a ja viem, že aj ty to vieš. Ale potom som prišiel na to, že to bola len cesta, ktorou si ma slušne poslala kade ľahšie a chcem ťa ubezpečiť, že to beriem, je to v poriadku. Iba som nechcel, aby sme sa rozlúčili rozhádaní.“

„Nie, Edward, to nie je ani v najmenšom poriadku! Nič nie je v poriadku!“ vyhŕkla som, keď som tomu konečne pochopila. Obaja sme sa očividne zle porozumeli. Ja som si myslela, že ma po včerajšku už chcieť, vzhľadom k očitým okolnostiam, nemôže, keď sa mi neozýval na telefonáty ani odkazy, ktoré som mu nechala a on si myslel, že ho neľúbim a to je dôvod, prečo som včera trepala tie hovadiny. Lenže on ich trepal práve v tomto momente!

„Ja... neviem, čo to do mňa včera vošlo, celý večer som sa cítila úžasne, len potom... doľahla na mňa odrazu panika, to je celé,“ naliehala som. „Stratila som otca, Edward, videla som ho umierať, medzitým som sa musela vyrovnať s tvojím tajomstvom, naším rozchodom, strašne si mi po celý ten čas chýbal, nič som o tebe nevedela a snažila sa zabudnúť, no potom zrazu bum! Našla som ťa na mieste, kde by som to nikdy nebola čakala a všetky city, ktoré som k tebe v hĺbke svojej duše prechovávala a myslela si, že sa stratili, vyšli opäť na povrch a ja som vedela, že nie som dostatočne silná,“ stíchla som, prekvapená nad svojou prehnanou reakciou. Všetko, čo som v sebe dusila, sa chcelo dostať von a využilo na to príležitosť, ktorá sa naskytovala.

„Iba toho na mňa bolo v posledných týždňoch naraz veľa, ale to neznamená, že som ťa prestala ľúbiť, Edward... práve naopak,“ zašepkala som a nechala slzy, aby mi zmáčali líca. Dnes som sa naplakala asi najviac v celom mojom živote, ale nedokázala som to zastaviť.

„Nikdy si mi to nepovedala,“ zašepkal tentokrát Edward a zdalo sa mi, že aj jemu sa v očiach leskli slzy. Nechápavo som sa na neho zahľadela, pretože som si nebola úplne istá, na čo konkrétne naráža.

„To, že ma ľúbiš,“ vysvetlil, keď si všimol môj pohľad, „keď som ti to povedal ja, vždy si odpovedala iba aj ja teba, ale sama od seba si to nepovedala ani raz... Nechcel som ťa - a stále nechcem - k ničomu nútiť, pretože viem o tom, ako David zmenil tvoj pohľad na tieto veci, ale... po tom všetkom, čím sme si prešli a ako to dopadlo, mi začalo dávať väčší zmysel to, že si ma nikdy neľúbila tak veľmi ako ja teba.“

„To nie je pravda,“ namietala som, zložila si okuliare a prstami zotrela slzy z líc, aby som uvoľnila miesto pre nové. Opäť mal Edward pravdu, nemohla som nič poprieť, no pre mňa bolo ťažké vysloviť tie dve slová.

Nevyrastala som v rodine, kde by si to matka s otcom vravievali každý deň. Ak som mala byť úprimná, nespomínala by som si ani na jedinýkrát, kedy by som ich to počula povedať. Napriek tomu som vedela, že sa ľúbili, hovorili za nich pohľady.

„Nechcem, aby si odišiel. Nechcem, aby si ma opustil, lebo bez teba nemôžem žiť. Potrebujem ťa.“ Čo som mohla už v tejto chvíli stratiť? Ak by ma opustil, nikdy by som nemohla žiť s vedomím, že som mu nepovedala, ako veľmi je pre mňa dôležitý. „Dokážeš mi niekedy odpustiť ten včerajšok?“ dokončila som, v hrdle cítiac hrču.

„Ja ti nemám čo odpúšťať, to skôr si ty schopná odpustiť mne moju prehnanú reakciu?“

„Nemám ti čo odpúšťať,“ zopakovala som jeho slová a pokúsila sa usmiať. Edward môj úsmev opätoval a zdalo sa, že si vydýchol. Tak ako ja. Naša situácia sa odrazu nezdala byť úplne zatratenou a ja som bola odhodlaná oňho bojovať.

„Môžem sa k tebe pritúliť?“ spýtala som sa nevinne a cítila, ako sa mi krv hrnie do tváre. Edward sa krátko zasmial, prikývol a roztvoril náruč, ktorá čakala na mňa.

„Práve som ti to šiel navrhnúť.“ Natisla som sa naňho najviac ako som bola schopná a tvár som pritlačila k jeho krku, vdychujúc jeho vôňu. Ruky som mu položila na hruď, zdvihla sa na špičky a pery mu priložila k uchu. „Milujem ťa. Najviac na celom svete,“ zašepkala som a vtisla mu na ucho nežný bozk, cítiac, ako sa zachvel. S úsmevom som privrela viečka a spokojne vydýchla - dokázala som mu to povedať, aj keď som sa toho obávala. No teraz som si bola stopercentne istá, že Edward bol pre mňa tým pravým a ja som ho nemohla nechať ísť. 

„Aj ja ťa milujem. Najviac v celom vesmíre,“ odvetil s úsmevom a než som stihla namietať, chytil mi tvár do dlaní a pritlačil svoje pery na moje. Prerývane som sa nadýchla a pravú ruku si omotala okolo jeho krku, zaplietajúc mu prsty do vlasov. Ľavou rukou som hladila po hrudi. Bozkával ma pomaly, vášnivo a všetko naokolo bolo nepodstatné. V hrudi sa mi rozlievalo teplo, ktorým sa pomaly zlepovali roztrieštené úlomky môjho srdca. Život bol nevyspytateľný. Ešte pred hodinou som mala chuť zomrieť a celý svet sa mi zdal škaredým, jednotvárnym miestom, zatiaľ čo v tomto momente som mala pocit, že miesto hýriace toľkými farbami už nikde inde nejestvuje. Vlastne ani nejestvovalo - pre mňa určite nie. Iba v jeho náručí. Ruth mala pravdu v tom, že ma Edward miluje. Áno, miluje ma. A ja milujem jeho. Obmotala som si okolo jeho krku aj druhú ruku a keď ma pohladil po vlasoch, celým mojím telom prešla triaška.

„Už nikdy v živote ťa nechcem vidieť plakať,“ zamrmlal mi Edward do pier, chytil mi tvár do dlaní a palcami ma hladil po lícach. Neochotne som sa odtiahla od jeho pier. „Keď budeš so mnou, nebudem mať dôvod na plač.“

„Navždy budem s tebou,“ prisľúbil a opäť ma nežne pobozkal.

V ten deň som sa od Edwarda už ani nepohla. Na obed sme skočili do čínskej reštiky a zvyšok dňa sme strávili u mňa sledovaním filmov, ktorých dej mi začal akosi unikať, keď Edwardove pery zahájili skúmanie pokožky na mojom krku. Večer som bola natoľko unavená zo všetkých záležitostí, ktorými som si v ten a predchádzajúci deň musela prejsť, že keď ma začal hladkať po chrbte, v minúte som bola tuhá a absolútne o sebe netušila. Ráno som sa prebrala v spálni, sama a miernou bolesťou hlavy. Dúfala som, že sprcha mi pomôže, ale nemala žiadny účinok na môj zdravotný stav.

„Dobré ráno, princezná, ako si sa vyspala?“ vítal ma Edward, keď som vkročila do kuchyne, ktorá rozvoniavala po omelete a on práve krájal rajčiny na identické kolieska. Nie je úžasný?

„Ako bábätko,“ zívla som a načiahla sa na špičky, aby som ho pobozkala. „A ty?“

„Ako druhé bábätko,“ zasmial sa, nechal rajčiny rajčinami a stiahol si ma do svojho náručia.

„Na toto by som si vedela zvyknúť,“ spokojne som vydýchla, kým ma hladil po chrbte. Cítila som, ako sa jeho telo natriasalo smiechom. Edward sa musel ísť venovať dokončeniu raňajok, tak som šla do chladničky pre pomarančový džús. Odrazu sa svet okolo mňa zatočil a všetko sa rozmazalo, dostalo vyblednutejšie farby. V žalúdku som pocítila nevoľnosť, ako keď je vám na vracanie. Pred očami sa mi premietali tmavé škvrny a tuším, že sa mi Edward prihováral, ale uši som mala zaľahnuté, tak som si nemohla byť úplne istá, a dostala som dojem, že všetko naokolo sa deje mimo mňa. Bolesť v žalúdku a v hlave sa stupňovala, kvôli čomu som sa automaticky zachytila kuchynskej stoličky a Edward, na ktorého som sa snažila pozerať, sa zmenil na vyblednutú škvrnu, ktorá sa postupne strácala z môjho dohľadu, až kým ju úplne nenahradila čierna tma. 

No, snáď sa vám táto čudesná kapitolka páčila. Pre mňa bola trošku problematická, asi som vyšla z cviku, čo sa týka písania takýchto romantických scén, ale ja som už Edíka s Belluškou nechcela toľko trápiť... Ale zase čo by som to bola za autorku, keby som Bellu nechala jednu kapitolu úplne na pokoji?  A prekrásne ďakujem za komentíky pri predchádzajúcej kapitolke, som rada, že so mnou ešte máte trpezlivosť.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 27. kapitola: